Vystúpenie Alexandra Balasa. - 1Roku stošesťdesiateho pritiahol Alexander Epifanes, syn Antiocha, a dobyl Ptolemaidu. Prijali ho a vyhlásil sa tam za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.) bol síce panovník nadaný, ale veľmi neznášanlivý a despotický. Do r. 152 pr. Kr. mohol panovať pomerne v pokoji. Tu sa zrazu vynoril v Smyrne v Malej Ázii mladík, ktorý bol nápadne podobný Antiochovi Eupátorovi, synovi Epifanesovmu. Pergamský kráľ Atalus (Attalus) II. (159–138 pr. Kr.) našiel v ňom vítaný nástroj pre svoju politiku proti sýrskemu Demetriovi. Dal mladému Balasovi meno Alexander, vydával ho za brata zavraždeného Eupátora a holdoval mu ako kráľovi Sýrie. Keďže si Demetrius kdekoho znepriatelil, malo vystúpenie Alexandra Balasa priaznivý ohlas nielen v Ríme a v susedných štátoch, ale aj v samotnej Sýrii, kde ťažko niesli jeho krutosť. Alexander Balas sa predstavil so svojou domnelou sestrou Laodikeou (ale skutočnou dcérou Epifanesa) rímskemu senátu (asi v lete alebo v jeseni r. 153 pr. Kr.) a nakoniec bol uznaný za kráľa Sýrie. R. 160 Sel. (medzi jarou 152 a 151 pr. Kr.) sa mu podarilo (podľa Joz. Flavia zradou posádky) dobyť mesto Ptolemais (porov. 5,15).) 2Keď sa to dopočul kráľ Demetrius, zhromaždil veľmi veľké vojsko a vytiahol proti nemu do boja.
Demetriove sľuby. - 3Zároveň poslal Demetrius Jonatánovi list, aby ho upokojil svojou veľkodušnosťou. 4Povedal si totiž: "Poponáhľajme sa uzavrieť s ním prímerie prv, než by sa proti nám spojil s Alexandrom. 5Zaiste sa rozpamätá na všetko zlo, ktoré sme spôsobili jemu, jeho bratom a jeho národu." 6Splnomocnil ho zbierať vojsko a zaobstarávať si zbrane a byť s ním v priateľskom pomere. Ba nariadil, aby mu boli vydaní rukojemníci, ktorí boli (držaní) v hrade.
7Nato sa Jonatán odobral do Jeruzalema a zreteľne prečítal list všetkému ľudu, aj tým, ktorí boli na hrade. 8I preľakli sa náramne, keď počuli, že ho kráľ splnomocnil zbierať vojsko. 9Hradná posádka vydala Jonatánovi rukojemníkov, ktorých potom odovzdal ich rodičom. 10Jonatán sa usadil v Jeruzaleme a začal budovať a obnovovať mesto. (*) (O zničení jeruzalemských hradieb pozri 6,62.) 11Nariadil robotníkom, aby vystavali niekdajšie múry a silno opevnili vrch Sion dookola štvorhrannými kameňmi. Aj tak urobili. 12Cudzinci, ktorí boli v pevnostiach, vybudovaných Bakchidesom, sa rozutekali; 13každý opustil svoje miesto a odišiel do svojej vlasti. 14Iba v Betsure zostali niektorí z tých, ktorí opovrhli Zákonom a prikázaniami, lebo tam bolo pre nich útočište. (*) (O mestách, ktoré opevnil Bakchides, porov. 9,50. – O Betsure porov. 4,29; 9,52.)
Alexander Balas si získava Jonatána. - 15Keď sa kráľ Alexander dopočul o prisľúbeniach, ktoré dal Demetrius Jonatánovi - rozprávali mu tiež o bojoch a udatných činoch, ktoré dokázal on a jeho bratia, ako aj o súženiach, ktoré si vytrpeli -, 16povedal si: "Či by sme ešte našli takého mocného muža? Nože, urobme ho svojím priateľom a spojencom!" 17Napísal teda list a poslal mu ho. Bol tohto znenia:
18"Kráľ Alexander (posiela) svojmu bratovi Jonatánovi pozdrav! 19Dopočuli sme sa o tebe, že si vplyvný a mocný muž a hoden toho, aby si bol naším priateľom. 20Preto ťa dnes ustanovujeme za veľkňaza tvojho národa. Priateľ kráľa bude tvoj titul." Poslal mu tiež purpurový plášť a zlatú korunu. "Maj na zreteli naše spoločné záujmy a udržuj s nami priateľstvo!" (*) (Alexander Balas sa obracia na Jonatána ako na sebe rovného ("brat"=kráľovský kolega) a sľubuje mu veľkňazskú hodnosť. Tým ponúkol Jonatánovi vodcovstvo v židovskom teokratickom zriadení. Od smrti Alkima (asi 7 rokov; 9,54) ostalo veľkňazské miesto neobsadené. Smrťou Oniáša III. (porov. 2 Mach 4,33 n.) a útekom jeho syna Oniáša IV. do Egypta zanikol vlastne starý veľkňazský rod Jozueho (z doby Zorobábela). V skutočnosti sýrsky kráľ Alexander Balas nebol oprávnený dosadzovať veľkňaza. Ale Jonatán pochádzal z kňazskej rodiny (to bola hlavná vec) a bol uznávaný za vodcu prísne náboženskej strany Machabejcov.)
21Jonatán sa obliekol do posvätného rúcha na slávnosť Stánkov siedmeho mesiaca stošesťdesiateho roku. Aj vojsko zhromaždil a zaobstaral množstvo zbraní. (*) (Jonatán nastúpil na veľkňazský úrad na sviatok Stánkov r. 160 Sel. (= začiatkom októbra r. 152 pr. Kr.). Tak sa dostal Machabejec k najvyššej hodnosti v národe, ktorá sa stala za Šimona (14,41) dedičnou v rodine a bola spojená s titulom kniežaťa.)
Nové ponuky Demetriove. - 22Keď sa Demetrius dopočul o týchto príhodách, povedal v rozmrzenosti: 23"Ako sme len mohli dopustiť, že nás Alexander predišiel a získal si priateľstvo a podporu Židov? 24Aj ja im napíšem dojemný list s pochvalným uznaním a s prísľubmi darov, aby som si zaistil ich pomoc."
25A poslal im list tohto znenia: "Kráľ Demetrius (posiela) židovskému národu pozdrav! 26S veľkou radosťou sme počuli, že ste sa zachovali dohovoreným spôsobom a zostali ste našimi priateľmi a nepridali ste sa k našim nepriateľom. 27Aj naďalej vytrvajte a zachovajte voči nám vernosť! Odplatíme sa vám za dobro, čo ste nám urobili. (*) (Prvý list (v. 18) poslal Jonatánovi, ale teraz sa obracia priamo na Židov (zjavné obídenie Jonatána a neuznanie jeho veľkňazstva).) 28Odpustíme vám mnohé dane a dáme vám dary. 29Teraz vás teda oslobodzujem a všetkých Židov odbremeňujem od daní, od poplatku zo soli aj odvádzania korún; taktiež tretiny z obilnej úrody 30a polovice z úrody ovocných stromov, ktoré mi patria, sa od dneška zriekam a nebudem ich nabudúce vyberať z Júdska a z troch okresov, ktoré sú k nemu pripojené zo Samárie (a Galiley), od dneška a na budúce časy. 31Jeruzalem bude svätý a slobodný aj so svojím okolím, (oslobodeným) od desiatkov a poplatkov. (*) (Jeruzalem má byť uznávaný za "svätý" ako za čias Antiocha Veľkého, ktorý bol nariadil, že nijaký cudzinec nesmie vstúpiť do chrámového nádvoria, mäso nečistých zvierat sa nesmie prinášať do mesta a obety sa majú konať podľa židovských zákonov (Joz. Flávius, Starož. 12,3,4). Ďalej z chrámových príjmov nebude kráľ vyberať poplatky. Išlo o rôzne dávky, ktoré patrili chrámu a kňazstvu, ako napr. prvotiny (Nm 18,11; Dt 18,4), výkupné ceny (prvorodených alebo nečistých zvierat, obetovaných Bohu) atď.) 32Vzdávam sa moci nad hradom, ktorý je v Jeruzaleme, a prepúšťam ho veľkňazovi. Podľa ľubovôle si v ňom môže ubytovať mužov na jeho stráženie. 33Ďalej bez výkupného prepúšťam na slobodu každého Žida, ktorý bol odvedený do zajatia z Júdska kamkoľvek do môjho kráľovstva. Všetci nech sú oslobodení ako od osobných daní, tak aj od (poplatkov) zo svojho dobytka. 34A všetky sviatky, soboty, nové mesiace a zákonom stanovené dni, ako aj tri dni pred veľkými sviatkami a tri dni po veľkých sviatkoch majú byť pokladané pre všetkých Židov môjho kráľovstva za dni slobodné od daní a voľné. (*) (Má sa zachovávať nariadenie: So Židmi sa nemá konať ani daňové, poplatkové vyšetrovanie, ani súdne pojednávanie v sobotu, na nové mesiace, v dňoch menších sviatkov cez rok a najmä cez tri výročné sviatky: Pascha (Veľká noc), Turíce a slávnosť Stánkov, ako aj tri dni pred a tri dni potom: nesmie im byť znemožňovaná cesta do Jeruzalema na slávnosti a späť ("tri dni").) 35A nikto si nesmie nárokovať právo niečo proti nim podnikať alebo niekoho z nich obťažovať z akéhokoľvek dôvodu.
36Ďalej do kráľovského vojska sa zadelí asi tridsaťtisíc mužov zo Židov, ale dostanú taký žold, aký sa vypláca ostatným kráľovským vojskám. 37Časť z nich sa pridelí do dôležitých kráľovských pevností; niektorí z nich zas dostanú dôverné úrady v ríšskej správe. Dôstojníci a vodcovia sa povyberajú z ich vlastných radov. Môžu žiť podľa svojich zákonov, ako už prikázal kráľ pre Júdsko.
38Tri okresy pripojené zo Samárie k Júdsku budú patriť Júdsku, a tak s ním budú mať len jedno vedenie. Budú podrobené iba právomoci veľkňaza. (*) (Tri okresy: Lydda, Ramataim a Efraim i tak obývali z väčšej časti Židia.) 39Ptolemaidu s jej územím darujem jeruzalemskému chrámu na zaokrytie bohoslužobných výdavkov. (*) (Darovanie Ptolemaidy (Ptolemais severne od vrchu Karmel, porov. 5,15), kde sa zdržoval Alexander Balas, bolo iba výzvou, aby si ju Židia vydobyli.)
40Aj ja dám na to každoročne pätnásťtisíc šeklov striebra z kráľovských dôchodkov, z miest na to určených. 41A všetky prebytky, ktoré úradníci ešte neodviedli, ako v predošlých rokoch, odteraz budú dávať na potreby chrámu. 42Okrem toho päťtisíc šeklov striebra, ktoré sa každoročne vyberali z príjmov svätyne, odpustí sa s tým, aby boli dané kňazom, ktorí konajú službu. 43Ďalej všetci, ktorí utečú do jeruzalemského chrámu alebo kdekoľvek do jeho obvodu, či už sa previnili proti kráľovi alebo z nejakého iného dôvodu, nech sú nedotknuteľní aj so všetkým svojím majetkom, ktorý majú v mojom kráľovstve! 44Tiež náklady na stavbu a opravu chrámu budú vyplácané z kráľovského dôchodku. 45A konečne kráľovská pokladnica bude vyplácať náklady na stavbu a opevnenie všetkých jeruzalemských múrov aj na stavbu múrov v Júdsku."
Jonatán odmieta Demetriove sľuby. - 46Keď sa však Jonatán a ľud dopočuli o týchto sľuboch, neverili im a odmietli ich, lebo sa rozpamätali na veľkú zločinnosť, ktorou náramne sužoval Izrael. 47Ale pridali sa k Alexandrovi, lebo on im prv ponúkol priateľstvo, a zostali mu nápomocní po všetky dni.
Demetriova smrť. - 48Tu kráľ Alexander zhromaždil veľké vojsko a postavil sa s ním proti Demetriovi. 49I nastal boj medzi obidvoma kráľmi. Demetriovo vojsko sa dalo na útek, ale Alexander ho prenasledoval. Tak nadobudol nad ním prevahu 50a bitka zúrila náramne až do západu slnka. Toho dňa padol aj Demetrius.
Svadba v Ptolemaide. - 51Nato vyslal Alexander k egyptskému kráľovi Ptolemeovi poslov s týmto odkazom: 52"Vrátil som sa do svojej ríše, nastúpil som na trón svojich otcov a zmocnil som sa vlády. Porazil som Demetria a stal som sa pánom nášho územia. 53Zviedol som s ním bitku, v ktorej sme ho porazili aj s jeho vojskom a nastúpili sme na trón jeho kráľovstva. 54Uzavrime preto teraz spolu priateľstvo! Daj mi za manželku svoju dcéru, aby nás spájalo aj príbuzenstvo! Dám dary tebe i jej, hodny teba."
55Kráľ Ptolemeus odpovedal na to: "Šťastný deň, v ktorom si sa vrátil do krajiny svojich otcov a nastúpil na trón ich kráľovstva! 56Rád urobím, o čo si ma požiadal v liste; len mi príď v ústrety do Ptolemaidy, aby sme sa spoznali. Tam sa mi staneš zaťom, ako si navrhol."
57Ptolemeus sa vybral so svojou dcérou Kleopatrou z Egypta a stošesťdesiateho druhého roku prišli do Ptolemaidy. (*) (R. 162, čiže v jeseň r. 150 pr. Kr. – Cleopatra Thea, dcéra Ptolemea VI. Filometora, sa postupne vydala za Alexandra Balasa (od ktorého sa jej narodil Antiochus VI.), Demetria II. (11,12) a jeho brata Antiocha VII.) 58Kráľ Alexander mu vyšiel v ústrety a dal mu svoju dcéru Kleopatru: vystrojil jej v Ptolemaide svadbu s veľkou, ozaj kráľovskou okázalosťou.
59Tu kráľ Alexander napísal Jonatánovi, že sa chce s ním stretnúť. 60Jonatán sa teda vybral s nádherou do Ptolemaidy, kde sa stretol s dvoma kráľmi. Poctil ich aj ich priateľov zlatom, striebrom a mnohými inými darmi a získal si ich priazeň.
61I spolčili sa proti nemu ničomní Izraeliti, vierolomníci, ktorí na neho žalovali. Lenže kráľ nedal nič na nich. 62Ba kráľ rozkázal, aby Jonatána vyzliekli z jeho odevu a obliekli ho do purpuru. Tak sa aj stalo. Potom ho kráľ posadil vedľa seba 63a povedal svojim popredným úradníkom: "Vyjdite s ním doprostred mesta a vyhláste, nech sa nikto neopováži niečo na neho žalovať alebo ho obťažovať z akéhokoľvek dôvodu!" 64Keď sa žalobci dozvedeli o pocte, ktorej sa mu verejne dostalo, a keď ho videli odetého purpurom, všetci sa rozutekali. 65Kráľ mu však udelil vysoké vyznačenia: dal ho započítať medzi svojich dôverníkov prvého radu a ustanovil ho za vojvodcu a miestodržiteľa. (*) (Veľkňaz Jonatán, ktorý sa stal vojvodcom a miestodržiteľom Júdska, spojil v jednej osobe najvyššiu duchovnú, vojenskú a politickú moc.) 66Potom sa Jonatán vrátil v pokoji a s radostným uspokojením do Jeruzalema.
Vzbura Demetria Nikatora. - 67Roku stošesťdesiateho piateho prišiel Demetriov syn Demetrius z Kréty do krajiny svojich otcov. (*) (Alexander Balas nemal naozaj právny nárok na sýrsky trón. R. 165 Sel. (pravdepodobne na jar r. 164 pr. Kr., asi tri roky po svadbe v Ptolemaide) sa vzbúril proti nemu Demetrius II. Nikator. Z Kréty mu došlo na pomoc žoldnierske vojsko, ktoré viedol istý Lastenes. Demetrius osobne neprišiel z Kréty, ale z Knidu. Porov. 2 Mach 4,30 n.) 68Keď sa to dopočul kráľ Alexander, veľmi sa zarmútil a vrátil sa do Antiochie.
69Demetrius zas ustanovil Apolonia za miestodržiteľa Celosýrie. On zhromaždil veľké vojsko a utáboril sa pri Jamnii. Veľkňazovi Jonatánovi odkázal: (*) (Celosýria, ku ktorej vtedy patrila aj Fenícia a Palestína, dostala nového miestodržiteľa. Bol ním Apolonius Taos (či Daos, ako číta Joz. Flávius), ktorý bol dôverným priateľom Demetria I., otca Demetria II., z rímskych čias.) 70"Len ty jediný sa búriš proti nám! Pre teba musím znášať posmech a potupu. Chceš sa azda proti nám udržať pri moci na horách? 71Ak teda dôveruješ v silu svojho vojska, zostúp k nám na rovinu a tu sa spolu zmerajme! Na mojej strane je vojenská sila miest. 72Len sa pýtaj a dozvieš sa, kto som ja a ostatní naši pomocníci! Povedia ti: »Nik z vás nám neodolá, lebo dvakrát boli porazení tvoji otcovia vo svojej vlastnej krajine.« (*) (Apolonius tu asi naráža na dve porážky Izraelitov od Filištíncov. Na prvú pri Ebenhaezre (1 Sam 4 n.) za čias Samuela a Héliho, keď ukoristili aj archu zmluvy, a na druhú na vrchoch Gelboe, kde zahynul Šaul a Jonatán (1 Sam 28,4; 31,1.8).) 73Teraz nebudeš môcť vzdorovať toľkej jazde a takému veľkému vojsku na rovine, kde niet kameňa ani úskalia, ani nijakého útočišťa."
Jonatán porazí Apolonia. - 74Keď Jonatán vypočul Apoloniovo posolstvo, rozhorčil sa až do krajnosti. Vybral desaťtisíc mužov a vytiahol z Jeruzalema. Pripojil sa k nemu aj jeho brat Šimon, aby mu pomáhal. 75Utáborili sa pri Joppe; mesto sa však pred nimi uzavrelo. V Joppe bola totiž Apoloniova posádka. I zaútočili naň. 76Obyvatelia mesta sa však preľakli a otvorili (brány). Tak sa stal Jonatán pánom v Joppe. 77Keď sa to Apolonius dopočul, vzal tritisíc jazdcov a množstvo pechoty 78a tiahol k Azotu, akoby ich chcel obísť. Ale zároveň postupoval aj na rovinu, lebo si veľmi zakladal na množstve svojej jazdy. Jonatán sa hnal za ním k Azotu, až sa pustili obe vojská do bitky. 79Apolonius však zanechal za nimi v úkryte tisíc jazdcov. 80Ale Jonatán sa dozvedel, že je za ním úkladná záloha. Tá obkľúčila jeho vojsko, a vrhala šípy na ľud od rána až do večera. 81Vojaci sa držali, ako rozkázal Jonatán, hoci im kone omdlievali. 82Tu priviedol Šimon svoje vojsko, a keďže jazda bola už vyčerpaná, vrhol sa na pechotu. I porazil ich a utiekli. 83Jazda bola rozprášená na rovine a utiekla do Azotu. Tam vošli do chrámu Dagona, tamojšej modly, aby sa tam zachránili. (*) (Porov. 1 Sam 5,2.) 84Ale Jonatán zapálil Azot a okolité osady a pobral si z nich korisť. Ohňom spálil aj Dagonov chrám spolu so všetkými, ktorí v ňom hľadali útočište. 85Padlých mečom spolu s tými, čo boli spálení, bolo na osemtisíc mužov.
86Odtiaľ sa Jonatán vybral ďalej a utáboril sa pred Askalonom. Tu mu vyšli obyvatelia mesta s veľkou okázalosťou v ústrety. 87Potom sa Jonatán so svojimi ľuďmi a s bohatou korisťou vrátil do Jeruzalema.
88Keď sa kráľ Alexander dopočul o tomto úspechu, preukázal Jonatánovi ešte ďalšie pocty. 89Poslal mu zlatú sponku, ktorou sa obyčajne obdarúvajú len kráľovi príbuzní. A dal mu do vlastníctva Akaron s celým jeho územím. (*) ("Zlatú sponku", čiže ozdobu na purpurový plášť. "Kráľovi príbuzní" znamená čestné príbuzenstvo, čo je vyznamenanie prvého najvyššieho stupňa.)