Pád Alexandra Balasa. - 1Potom zhromaždil egyptský kráľ vojsko, také početné, ako je piesku na morskom brehu, ako aj množstvo lodí. Pomýšľal ľstivo sa zmocniť Alexandrovho kráľovstva a privteliť ho ku svojej ríši. 2Pritiahol teda do Sýrie (naoko) s pokojamilovným úmyslom. Obyvatelia miest mu otvárali brány a vychádzali mu v ústrety, lebo kráľ Alexander nariadil, aby ho vítali, pretože bol jeho tesťom. 3Tak vtiahol Ptolemeus do miest a v každom meste ponechal posádku zo svojich oddielov.
4Keď sa priblížil k Azotu, ukázali mu zborenisko Dagonovho chrámu, rumy Azota a jeho okolitých osád a na ceste pohodené alebo nakopené mŕtvoly pobitých a spálených v boji. 5Rozprávali kráľovi, že to porobil Jonatán, aby ho potupili. A kráľ mlčal. 6Jonatán sa vybral s okázalosťou v ústrety kráľovi do Joppe; pozdravili sa a prenocovali tam. (*) (Rieka Eleuterus, dnes Nahr el-Kebir, vlieva sa do Stredozemného mora severne od Tripolisu. Jonatán teda odprevadil egyptského kráľa až po hranice Sýrie.) 7Jonatán odprevadil kráľa až po rieku, zvanú Eleuterus; potom sa vrátil do Jeruzalema.
8Kráľ Ptolemeus zaujal pobrežné mestá až po prímorskú Seleuciu. Proti Alexandrovi snoval nie pekné plány. (*) (Obsadením Seleucie (=prístavné mesto Antiochie neďaleko ústia rieky Orontes) odkryl Ptolemeus svoj zastieraný úmysel.) 9Vyslal totiž k Demetriovi poslov s odkazom: "Nože, uzavrime spolu zmluvu! Dám ti svoju dcéru, ktorú má Alexander, a budeš panovať v kráľovstve svojho otca! 10Ľutujem totiž, že som mu dal svoju dcéru, lebo sa pokúšal siahnuť mi na život."
11Takto ho ohováral, lebo bažil po jeho kráľovstve. 12I vzal mu svoju dcéru a dal ju Demetriovi. Tak prerušil styky s Alexandrom a nastalo medzi nimi otvorené nepriateľstvo. (*) (Privlastnením "koruny Ázie" iste si nerobil nárok na celú Sýrsku ríšu, lebo už zo strachu pred Rimanmi, ktorí by neboli dovolili splynutie Egypta a Sýrie v jednu veľríšu, nebol by sa to odvážil urobiť, ako správne poznamenáva Joz. Flávius. Privlastnil si len Feníciu a Celosýriu (teda "dal si na hlavu korunu" ako kráľ len tejto časti ázijskej ríše) a ostatku sa vzdal v prospech Demetria.) 13Ptolemeus vtrhol do Antiochie a dal si na hlavu korunu Ázie. Tak už mal na hlave dve koruny, egyptskú a ázijskú.
14Toho času bol kráľ Alexander práve v Cilícii, lebo obyvatelia tamojších krajín sa búrili. (*) (Nepokoje v Cílicii vyvolalo Demetriovo vojsko, ktoré sa tam dostalo z Kréty. K boju medzi Alexandrom a Ptolemeom došlo pred hradbami hlavného mesta Antiochie. Porážku Alexandra pripravila zrada vo vojsku, ktorého časť prebehla ku Ptolemeovi (Justín 35,3).) 15Keď sa to Alexander dopočul, tiahol proti nemu do boja. Ale Ptolemeus vyrazil s vojskom, zaútočil na neho s celou silou a zahnal ho. 16Alexander utiekol do Arábie, aby sa tam zachránil. Tak získal Ptolemeus prevahu. (*) (Alexander spolu s 500 jazdcami hľadal záchranu u arabského náčelníka Zabdiela (podľa Diodora sa volal: Diokles – asi gr. preklad arab. mena) so sídlom v Abae (25 km južne od Damasku), ktorému bol už predtým zveril svojho synka Antiocha.) 17Arab Zabdiel uťal Alexandrovi hlavu a poslal ju Ptolemeovi. 18Tretí deň na to zomrel aj kráľ Ptolemeus a miestne obyvateľstvo zničilo posádky, ktoré zanechal v pevnostiach. 19Tak sa stal v stošesťdesiatom siedmom roku kráľom Demetrius. (*) (Smrť Ptolemea Filometora, pád Alexandra Balasa, ako aj počiatok vlády Demetria II. spadá do roku 167 Sel. = r. 145 pr. Kr.)
Jonatánovo zmierenie s Demetriom. - 20V tých dňoch zhromaždil Jonatán mužov z Júdska, aby dobyli jeruzalemský hrad. Postavili proti nemu veľa dobývacích strojov. 21Niektorí ničomníci však, ktorí nežičili svojmu národu, odišli ku kráľovi a oznámili mu, že Jonatán oblieha hrad. 22Keď to počul, rozhneval sa. Hneď po tejto správe sa vydal na cestu, a keď prišiel do Ptolemaidy, napísal Jonatánovi, aby prestal s obliehaním hradu a bezodkladne sa dostavil na rozhovor do Ptolemaidy. 23Keď sa to Jonatán dozvedel, kázal jednako len pokračovať v obliehaní. Vybral si niekoľkých zo starších Izraela a tiež z kňazov a vydal sa do nebezpečenstva. 24Nabral striebra, zlata, odevov a mnoho iných darov a išiel ku kráľovi do Ptolemaidy. A našiel pred ním milosť. 25Žalovali síce na neho niektorí ničomníci z národa, 26ale kráľ sa zachoval voči nemu tak, ako jeho predchodcovia, a vzdal mu poctu pred všetkými svojimi dôverníkmi. 27Priznal mu veľkňazstvo aj ostatné predošlé hodnosti a zaradil ho medzi svojich popredných dôverníkov.
Demetrius udeľuje výsady Židom. - 28Jonatán požiadal kráľa, aby oslobodil Júdsko a tri samarijské okresy od daní. Za to mu prisľúbil tristo talentov. (*) (Miesto priamych daní z Júdska a troch okresov (porov. 10,30; 11,34) sa Demetrius uspokojil sumou 300 talentov. Jonatán dúfal, že zaplatením tejto sumy dostane úplné a trvalé oslobodenie od daní. Zdalo sa, že kráľ a jeho poradcovia súhlasili, ale asi mlčky si urobili výhradu, že príležitostne budú vymáhať túto sumu každý rok (porov. 2 Mach 11,3). Lenže vzhľadom na úľavy Demetria I. (10,29) a tiež zo znenia nasledujúcej listiny takýto výklad dohody bol skoro nemysliteľný.) 29Kráľ privolil a napísal o tom všetkom Jonatánovi listinu tohto znenia:
30"Kráľ Demetrius (posiela) bratovi Jonatánovi a židovskému národu pozdrav! 31Na vedomie vám posielame odpis listu, ktorý sme napísali nášmu príbuznému vo vašej záležitosti: 32Kráľ Demetrius posiela otcovi Lastenesovi pozdrav! 33Židovskému národu, čiže našim priateľom a verným spojencom, rozhodli sme sa udeliť niektoré výsady za ich oddanosť voči nám. (*) (Podľa Joz. Flávia priviedol Lastenes (Starož. 13,4,3) Demetriovi II. žoldnierske vojsko z Kréty, pomocou ktorého sa mohol zmocniť trónu (10,67). Nie div, pretože ho nazýva "otcom". Lastenes bol miestodržiteľom Celosýrie, ak nie ríšskym kancelárom. Jemu poslal Demetrius listinu o prímerí so Židmi, aby vykonal kráľovu vôľu.) 34Preto im prideľujeme územie Júdska a tri okresy, Aféremu, Lyddu a Ramataim, ktoré majú byť zo Samárie pričlenené v celom svojom rozsahu k Júdsku. Všetkých, ktorí obetujú v Jeruzaleme, oslobodzujeme od kráľovských poplatkov, ktoré predtým každoročne od nich vyberal kráľ z poľnej a ovocnej úrody. (*) (Tri okresy zo Samárie: Aférema (gr. Afairema, t. j. Efraim, Efron – menovaný v 2 Krn 13,19; 2 Sam 13,23 – dnes sa volá "et-Taijibe" a leží na návrší asi 10 km severovýchodne od Betelu; dôležitý strategický bod; Vg vynecháva tento okres), Ramataim (Ramata, Ramadem, dnes asi Rentis neďaleko Tibneh=Tamnata; západne od Aféremy; pozri 9,50) a Lydda (dnes Lud, neskorší Diospolis) majú byť pričlenené k Júdsku. Tak sa splnila dávna túžba Machabejcov: ich domovina Modein bola konečne aj politicky spojená s Júdskom.) 35Ďalej sa odteraz zriekame všetkých daní, ktoré by nám náležali, ako sú desiatky a clá; aj soľné jazerá a koruny, ktoré sa nám prinášali, (*) (Porov. 10,28–30.) 36to všetko im odpúšťame. A nič z toho nebude odvolané odteraz až na večné časy. 37Teraz sa teda postarajte, aby z toho bol vyhotovený odpis a odovzdaný Jonatánovi a nech ho vystavia na svätom vrchu na viditeľnom mieste!"
Židia pomáhajú Demetriovi. - 38Keď kráľ Demetrius videl, že v jeho krajine panuje pokoj a nik mu už nekladie odpor, rozpustil všetko svoje vojsko, každého do svojho domova, okrem cudzineckých oddielov, ktoré pozbieral z pohanských ostrovov. Tým si však znepriatelil všetky svoje oddiely, ktoré slúžili už za jeho otcov.
39Keď videl Tryfon, jeden z bývalých Alexandrových prívržencov, že všetko vojsko šomre na Demetria, vybral sa k Arabovi Emalkuemu, ktorý vychovával Alexandrovho syna Antiocha, 40a naliehal na neho, aby mu ho vydal, žeby sa stal kráľom miesto svojho otca. Porozprával mu o Demetriových výčinoch aj o nenávisti, ktorú prechováva voči nemu vojsko, a zostal tam dlhší čas.
41Jonatán medzitým požiadal kráľa Demetria, aby odvolal posádku z jeruzalemského hradu a mužstvá z ostatných pevností, pretože prepadávajú Izrael. 42Demetrius odkázal Jonatánovi: "Nielen to urobím tebe a tvojmu národu, ale len čo sa mi naskytne vhodná príležitosť, vyznačím poctami teba i tvoj národ. 43Ale teraz dobre urobíš, keď mi pošleš pomocné oddiely, lebo odo mňa odpadlo všetko moje vojsko." 44Jonatán mu teda poslal do Antiochie tritisíc udatných bojovníkov. Keď prišli ku kráľovi, zaradoval sa z ich príchodu. (*) (Jonatán využíva Demetriovu tieseň. Kráľ odvoláva sýrsku posádku z Akry (jeruzal. hrad), ale ako protihodnotu požaduje pomocné židovské oddiely. Potreboval totiž židovskú pomoc proti vzbúreným veteránom, ktorých prepustil zo služby (v. 38).)
45Tu sa zhŕkli obyvatelia do stredu mesta, asi stodvadsaťtisíc mužov, a chceli zabiť kráľa. (*) (Číslice v tomto v. i vo v. 47 sú zrejme iba ľudovým odhadom.) 46Kráľ utiekol do paláca. Ale obyvatelia mesta obsadili ulice mesta a začali útok. 47Tu kráľ povolal na pomoc Židov a oni sa všetci zhromaždili k nemu. Potom sa všetci rozptýlili po meste a toho dňa pobili v meste na stotisíc ľudí. 48Potom mesto zapálili, v ten deň nabrali mnoho koristi a vyslobodili kráľa.
49Keď mešťania videli, že Židia sú pánmi mesta a počínajú si podľa ľubovôle, stratili odvahu a prosebne volali ku kráľovi: 50"Podaj nám pravicu a urob už koniec židovským výčinom proti nám a mestu!" 51I odhodili zbrane a uzavreli mier. Tak si Židia získali slávu pred kráľom a pred všetkým obyvateľstvom jeho kráľovstva a obťažkaní bohatou korisťou vrátili sa do Jeruzalema.
52Sotva však kráľ Demetrius pevne sedel na svojom kráľovskom tróne a v krajine zavládol pokoj, 53zrušil všetky svoje sľuby a zanevrel na Jonatána. Miesto toho, aby sa mu odvďačil za preukázané dobro, náramne ho začal sužovať. (*) (Podľa Joz. Flávia žiadal zaplatenie dávno odpustených daní, hrozil vojnou a poslal vojsko do Galiley.)
Antiochus Dionýz kráľom. - 54Potom sa vrátil Tryfon s naozaj ešte mladým chlapcom Antiochom; vyhlásil ho za kráľa a nasadil mu korunu. (*) (Tryfon nakoniec dostal mladého Antiocha od Emalkueho (v. 39).) 55Všetky vojská, ktoré Demetrius prepustil zo služby, pridali sa k nemu a bojovali proti tamtomu. Bol porazený a dal sa na útek. 56Tryfon sa však zmocnil slonov a dobyl Antiochiu.
57Mladistvý Antiochus napísal Jonatánovi: "Potvrdzujem ti veľkňazstvo, ustanovujem ťa nad štyrmi okresmi a budeš kráľovým dôverníkom." (*) (Tri okresy porov. v. 28 a 34, štvrtý je asi Akaron.) 58Zároveň mu poslal zlatý stolný riad a dal mu právo piť zo zlatých čiaš, obliekať sa do purpuru a nosiť zlatú stuhu. (*) (Porov. 10,89. Antiochus obnovil Jonatánovi kniežacie odznaky a výsady, ktoré mu udelil jeho otec Alexander a jeho rival Demetrius II., aby si získal Jonatána.) 59Jeho brata Šimona zas ustanovil za vojvodu od Týrskeho schodišťa až po egyptské hranice. (*) ("Týrske schodište" je mys dnes nazývaný Rás en-Nakúra. Je to dosť príkry vrch 22 km severne od Ptolemaidy, dôležitý strategický bod.)
Jonatán bojuje za Antiocha. - 60Potom sa Jonatán vybral, tiahol cez mestá západnej ríše a pripojilo sa k nemu všetko sýrske vojsko, aby mu pomáhalo. Keď došiel do Askalonu, pripravili mu obyvatelia mesta okázalé privítanie. 61Odtiaľ sa vybral do Gazy; ale obyvatelia Gazy sa pred ním uzavreli. Obliehal ju, vypálil jej predmestia a vyplienil ich. 62Tu prosili obyvatelia Gazy Jonatána o mier. Podal im síce pravicu, ale pobral synov ich náčelníkov ako rukojemníkov a poslal ich do Jeruzalema. Potom tiahol krajinou ďalej až k Damasku.
63Keď sa Jonatán dopočul, že niektorí Demetriovi vojvodcovia pritiahli so silným vojskom do Kádeša v Galilei a zamýšľajú ho pozbaviť moci, (*) (Kádeš (dnes Kedes), kedysi levitské mesto (Joz 20,7; 21,32; Sdc 4,6) na území Neftaliho, 7 km západne od vtoku Jordána do Hulského jazera.) 64vybral sa proti nim. Ale svojho brata Šimona zanechal v krajine. 65Šimon sa utáboril pri Betsure, bojoval o ňu mnoho dní a obkľúčil ju. 66Keď ho prosili, aby prijal ich pravicu, podal im ju, ale vyhnal ich odtiaľ, zaujal ich mesto a ustanovil v ňom posádku. 67Jonatán zatiaľ táboril so svojím vojskom pri Genezaretskom jazere. Včasráno vyrazili na Asorskú rovinu. (*) (Prvý raz sa v Písme spomína Genezaretské jazero. Asor (Joz 11,10; 12,19; Sdc 4,2), asi hodinu cesty severozápadne od jazera.) 68Na rovine však nečakane narazili na vojsko cudzincov, ktorí proti nemu postavili úkladnú zálohu. Sami sa však hrnuli na neho odpredu. 69Tu vyskočili zálohy zo svojich úkrytov a zaútočili. 70Všetko Jonatánovo vojsko sa dalo na útek. Ani jeden z nich nechcel zostať, okrem veliteľov čiat Matatiáša, syna Absalomovho, a Júdu, syna Chalfiho. 71Tu si Jonatán roztrhol odev, nasypal si zeme na hlavu a modlil sa. 72Potom sa dal znovu do boja proti nim a bil ich tak, že sa dali na útek. 73Keď to videli jeho vlastní, čo zbehli od neho, vrátili sa a spolu s ním ich prenasledovali až po Kádeš, do ich tábora. Tam sa zastavili. 74Toho dňa padlo z pohanov na tritisíc mužov. Potom sa Jonatán vrátil do Jeruzalema.