Demetrius je zajatý. - 1V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrius svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfonovi. 2Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrius vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého. 3On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil. (*) (R. 172 Sel.=jar 140–139 pr. Kr.)
Chválospev na Šimona
4Za Šimonovho života malo Júdsko pokoj.
Vyhľadával blaho svojho ľudu,
tešili sa jeho moci
po všetky dni jeho slávy.
Popri všetkej svojej sláve dobyl ešte prístav Joppe;
tak otvoril prístup k morským ostrovom.
Rozšíril kraj svojho ľudu
a zmocnil sa krajiny.
Nahromadil si veľa zajatcov
a bol pánom nad Gazarou, Betsurou a hradom.
Odstránil z neho nečistoty
a nebolo toho, kto by sa mu vzoprel.
V pokoji obrábali zem
a zem vydávala svoje plody,
stromy na rovinách svoje ovocie.
Starší vysedávali na uliciach,
všetci pretriasali šťastie v krajine,
mládenci sa vyobliekali do nádhery vojnového rúcha.
Mestám obstarával potraviny,
vybudoval z nich opevnené bašty.
Takto bolo jeho meno spomínané v sláve
po samý kraj zeme.
Rozostrel pokoj nad krajinou,
veľká radosť vládla v Izraeli.
Každý mohol sedieť pod svojím viničom alebo figovníkom
a veru nebolo, kto by ich bol ľakal.
Nenašiel sa nik v krajine kto by bol proti nim viedol vojnu,
králi boli v tých dňoch poničení.
Podvihol všetkých zakríknutých svojho ľudu,
vyhľadával Zákon,
vykynožil každého, či bol zradca a či zlosyn.
Svätyni dodal lesku
a tiež rozmnožil riad chrámu.
Obnovenie priateľských zmlúv. - 16Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok. 17Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá, 18písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom. 19Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme.
Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania: 20"Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav. (*) (Sparťania, ako sa zdá, poslali svoju odpoveď priamo do Júdska, lebo Numenius sa zastavil so svojím sprievodom najprv v Sparte, a potom pokračoval v ceste do Ríma. – O bratstve Sparťanov so Židmi porov. 12,6.21.) 21Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu. 22Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenius, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu. 23Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázale a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«"
24Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo.
Čestná listina pre Šimona. - 25Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: "Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom? 26Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!" Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu.
27Osnova tohto nápisu je:
"Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu, 28vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny, 29Šimon, syn Matatiáša, potomka Joaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu. (*) (O letopočte Šimonovej vlády porov. 13,41, kde sa r. 170 Sel. udáva ako prvý rok Šimonov. – 18. elul (=6. židovský mesiac) r. 172 Sel. = asi koniec augusta r. 140 pr. Kr. – Z gréckeho výrazu "en Saramel" by sa zdalo, že "Saramel" znamená miesto, kde bolo zhromaždenie ľudu. Ale najskôr je to hebrejský titul Šimonov: "sar'am'él"=knieža Božieho ľudu.) 30Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu. 31Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu. 32Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich. 33Opevnil júdske mestá, tiež Betsuru na júdskych hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam júdske mužstvo ako posádku. 34Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie. 35Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud. 36Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote. 37Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema. 38Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo, 39urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami. 40Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov. (*) (Uzavretím mieru s Demetriom Šimon získal vysoké postavenie kniežaťa v teokratickom slobodnom štáte. V. 40 časove nesúvisí s v. 39. Demetrius poslal list Šimonovi už r. 170 Sel.; nemohol preto počuť o prijatí židovských poslov v Ríme, lebo títo odišli do Ríma až r. 172. Židia, ktorí zostavovali tento nápis, chceli len zdôrazniť všetky Šimonove zásluhy, jeho vyznamenania a slávu, nedbali však na časový postup udalostí.)
41Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok. (*) (Tu je odpoveď na otázku vo v. 25.) 42Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami! 43Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata! 44Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu! 45Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu." (*) (Slová: "a nech má starosť o svätyňu" (v. 42) sa tam dostali z v. 43. – O purpure a zlatej sponke porov. 10,20.89.)
46Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady. 47Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým.
48Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste. 49Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.