Chválospev na Júdu. - 1Miesto neho nastúpil jeho syn Júda, zvaný Machabejec. 2Podporovali ho všetci jeho bratia a tiež všetci, ktorí sa pridali k jeho otcovi, a s rozradostnenou mysľou bojovali za Izrael.
Naširoko-ďaleko preslávil svoj národ,
ako obor obliekol si pancier,
opásal si zbroj vojenskú,
do bojov šiel,
hájil tábor mečom.
Levovi sa podobal svojimi činmi,
levíčaťu, revúcemu po koristi.
Sliedil po vierolomníkoch a vyháňal ich,
pálil utláčateľov svojho ľudu.
Strach pred ním zachvacoval zradcov,
všetci zločinci sa strachovali,
takže jeho pričinením darila sa spása.
Roztrpčoval mnohých kráľov,
Jakuba však potešoval svojimi činmi.
Jeho pamiatka bude navždy požehnaná.
Prešiel júdske mestá,
vyhubil z nich bezbožníkov.
Odvrátil hnev od Izraela.
Preslávil sa na kraj sveta…
A on zhromaždil všetkých, čo boli roztratení.
Víťazstvo nad Apoloniom a Seronom. - 10Apolonius zhromaždil pohanov a veľké vojsko zo Samárie do boja proti Izraelu. (*) (Tento Apolonius je známy ako "najvyšší daňový vyberač" z 1,30; 2 Mach 5,24. – Podľa niektorých bol tento Apolonius veliacim generálom Samárie, ktorého spomína Joz. Flávius (Starož. 12,7.1); mohol by to byť, ako niektorí myslia, tiež Apolonius Tarzeov alebo Apolonius Menesteov (2 Mach 3,5.7; 4,4.21).) 11Keď sa o tom Júda dozvedel, vytiahol proti nemu, porazil ho a zabil. Aj mnoho ranených padlo, ostatní utiekli. 12Zmocnili sa však ich koristi. Júda si vzal Apoloniov meč a nosieval ho do boja po všetky dni.
13Keď sa dopočul Seron, veliteľ sýrskeho vojska, že Júda zhromaždil mužov, zástup verných, ktorí sú pripravení tiahnuť s ním do boja, 14povedal: "Urobím si meno a preslávim sa v kráľovstve, ak budem bojovať proti Júdovi a jeho prívržencom, ktorí pohrdli kráľovým rozkazom." 15Odhodlal sa teda na útok. Tiahlo s ním aj silné vojsko bezbožníkov, aby mu pomohli pomstiť sa na Izraelitoch. 16Keď sa priblížili k Bethoronskému priesmyku, Júda im vytiahol s hŕstkou naproti. (*) (Seron tiahol pravdepodobne od severu pozdĺž pobrežia k Lyde, odkiaľ zabočil na juhovýchod. Chcel sa dostať do Jeruzalema po známej ceste, ktorá viedla cez bethoronský priesmyk (úzka, kamenistá cesta medzi Dolným – "Bet 'Ur ettachta" – a Horným Bethoronom – "Bet 'Ur elfóka", asi 5 hodín severozápadne od Jeruzalema; porov. Joz 10,10 n.; 1 Sam 13,18; 1 Kr 9,17).) 17Ale keď zbadali vojsko, ktoré sa valilo proti nim, povedali Júdovi: "Ako sa budeme môcť pustiť do boja my, hŕstka, proti toľkej presile? A okrem toho sme dnes nevládni; veď sme ešte nič nejedli!" (*) (O stravovaní Júdovho mužstva porov. 2 Mach 5,27.) 18Júda odvetil: "Aj niekoľkí môžu ľahko obkľúčiť mnohých, lebo Bohu nebies je celkom jedno, či vyslobodzuje mnohými alebo iba niekoľkými. 19Víťazstvo v boji nezávisí od množstva vojska, lebo z neba prichádza sila. 20Oni idú proti nám plní hlavatosti a pýchy, aby znivočili nás, naše manželky a naše deti a aby nás olúpili. 21My však bojujeme za svoje životy a zákony. 22On sám ich rozdrví pred našimi očami. Vy sa ich teda nebojte!" (*) (Júda povzbudzuje do boja poukazom na všemohúcnosť Boha. Porov. 1 Sam 14,6. – Miesto "On sám" (v. 22) má Vg: "Pán sám".)
23Len čo dohovoril, náhle na nich udrel a Seron bol zničený aj so svojím vojskom. 24Prenasledovali ho od Bethoronského priesmyku až na rovinu. A padlo z nich na osemsto mužov. Ostatní utiekli na filištínske územie. 25I začali sa obávať Júdu a jeho bratov a úzkosť doľahla na okolité národy. 26Jeho meno sa dostalo až ku kráľovi a o Júdových bojoch rozprával celý svet.
Lyziáš pripravuje vojnu proti Židom. - 27Keď kráľ Antiochus dostal správu o týchto udalostiach, vzplanul hnevom. Poslal a pozbieral všetky bojové sily svojho kráľovstva, (zhromaždil) veľmi silné vojsko. (*) (Márnotratnú veľkodušnosť Antiocha Epifanesa spomínajú Polybius (26,10; 31,3) a Diodor (31,16).) 28Otvoril svoju pokladnicu dal na celý rok žold svojim oddielom a prikázal im, aby boli pripravení na každú službu. 29Tu spozoroval, že mu zlata z pokladníc ubudlo a že dôchodky z krajiny sú malé pre odboj a biedu, ktorú spôsobil v krajine tým, že potláčal odveké zvyky. 30Preto sa obával, že nebude mať dosť, ako už neraz, na výlohy a dary, ktoré rozdával štedrou rukou a hojnejšie než predošlí králi. 31V tejto veľkej bezradnosti si zaumienil, že vytiahne do Perzie, pričom bude po provinciách vyberať dane, a tak si znovu nahromadí množstvo peňazí. (*) (Porov. 2 Mach 9,2 n.)
32Zanechal Lyziáša, jedného z najváženejších šľachticov ako správcu kráľovských záležitostí (na území) od rieky Eufrat až po egyptské hranice (*) (Za svojho zástupcu v západnej ríši ustanovil svojho dôverníka a bývalého satrapu v Celosýrii Lyziáša. Podľa Vg býva označovaný za kráľovho pokrvného, ale výraz: "aner endokos kai apo genús tés bazileías" – významný muž z kráľovského rodu – treba brať ako čestný titul, označenie pre najvyššiu kráľovskú šľachtu. Porov. tiež 10,89.) 33a poveril ho výchovou svojho syna Antiocha, kým sa nevráti. (*) (Antiochus zveril Lyziášovi výchovu svojho syna, neskoršie Antiocha V. Eupatora (164–162), ako to dosvedčujú tiež Apianus a Polybius. Porov. 6,17; 7,2; 2 Mach 13,1 n.) 34Odovzdal mu polovicu vojska aj slonov a dal mu plnú moc, aby konal všetko, čo si zaumienil. Pokiaľ ide o júdske a jeruzalemské obyvateľstvo, prikázal mu, 35aby vyslal proti nim vojsko, žeby bola moc Izraela úplne zlomená, zvyšok Jeruzalema zničený a ich pamiatka z toho mesta vykorenená. 36Po celom ich území mal osadiť cudzincov a lósom im rozdeliť krajinu.
37Kráľ vzal druhú polovicu vojska a roku stoštyridsiateho siedmeho vytiahol zo svojho hlavného mesta Antiochie, prekročil rieku Eufrat a tiahol náhornými krajmi. (*) ("Náhorné (horné) kraje"– hornaté kraje Perzie a Médie. Tiež Polybius nazýva Perziu a Médiu "hornou" časťou Sýrie (5,40.7). R. 147 Sel. bol medzi jarou 165 a jarou 164 pr. Kr.)
38Lyziáš vybral Ptolemea, syna Dorymenesovho, Nikarona a Gorgiáša, udatných to mužov z kráľových dôverníkov, (*) (Lyziáš poveril výpravou proti Židom troch Sýrčanov: Ptolemeus, syn Dorymenesov, asi vedúca osobnosť v náboženskej politike Epifanesa (porov. 2 Mach 6,8; 2,8), býva stotožňovaný s Ptolemeom Makronom (2 Mach 4,45; 10,12). Kedysi bol ustanovený od Ptolemea Eupatora (Polybius 27,12) za egyptského guvernéra na ostrove Cyprus. Ale odpadol od Ptolemea a pridal sa k Antiochovi Epifanesovi, ktorý ho ustanovil za veliaceho generála Celosýrie a Fenície (2 Mach 8,8). Jeruzalemský guvernér Filip (2 Mach 5,22) upozornil Ptolemea na nebezpečenstvo židovského povstania a tento zas oznámil celú vec Lyziášovi – ako správcovi západnej polovice Sýrskej ríše. Lyziáš pridelil Ptolemeovi dvoch generálov: Nikanora, syna Patroklovho, (2 Mach 8,9) a Gorgiáša (porov. 2 Mach 8,9; asi tento Gorgiáš neskoršie vystupuje ako vojvodca v Edomsku a vedie operácie v Jamnii, 1 Mach 5,59–61; 2 Mach 10,14; 12,32–37). Sám Ptolemeus sa nezúčastnil bojov, všetko ponechal na Nikanora a Gorgiáša. Každý si však počínal na vlastnú päsť.) 39a poslal s nimi štyridsaťtisíc pešiakov a sedemtisíc jazdcov, aby vtiahli do Júdska a zničili ho podľa kráľovho rozkazu. (*) (2 Mach 8,9 udáva celkový počet vojska len 20 000 mužov. Pravdepodobnejšie je číslo 10 000 pešiakov, ako udáva sýr. preklad.) 40Vyrazili teda so všetkou brannou mocou, a keď ta došli, utáborili sa na rovine pri (osade) Emauz. (*) (Vojsko tiahlo cez Feníciu a rozložilo sa pri Emauzoch ("Emaus", dnes Amuás, 8 km juhozápadne od Bethorona, uprostred cesty z Jafy do Jeruzalema) na Šefelskej rovine, kde sa začína Júdske pohorie. Neskoršie sa mesto nazývalo Nikopolis.) 41Keď sa o nich dopočuli kupci tej krajiny, vzali si veľmi mnoho striebra a zlata aj sluhov a šli do tábora kupovať Izraelitov za otrokov. Pripojilo sa k nim aj sýrske a filištínske vojsko. (*) (Podľa 2 Mach 8,10 pozval sám Nikanor obchodníkov s otrokmi. Miesto "sluhov" čítajú niektoré rukopisy: "povrazov", potrebných na zväzovanie otrokov. Pripojilo sa aj "sýrske vojsko", ktoré bolo roztrúsené po menších posádkach v Palestíne. Porov. 1,36; 2,44; 2 Mach 8,6.)
Židia sa pripravujú na obranu. - 42Keď Júda a jeho bratia videli, že nebezpečenstvo pohromy je stále väčšie a že vojská sa už utáborujú blízko ich územia, a keď sa dozvedeli o kráľovom rozkaze, ktorým nariadil úplnú skazu ľudu, 43povedali si navzájom: "Postavme sa proti zničeniu svojho ľudu; bojujme za svoj národ a svätyňu!" 44Zišli sa dovedna, aby boli pripravení do boja a tiež aby sa modlili a vyprosili si milosrdenstvo a zľutovanie. (*) (Porov. 2 Mach 8,12–23.)
Jeruzalem bol neobývaný ako pustatina.
Nikto z jeho detí nevchádzal ani nevychádzal:
Pošliapaná bola svätyňa…
Cudzozemci bývali na hrade…
Útulkom bol pre pohanov…
Odňatá bola radosť Jakubovi,
píšťala a citara sa odmlčali.
46Zhromaždili sa teda a prišli do Masfy oproti Jeruzalemu, lebo Masfa bývala kedysi miestom modlitby pre Izrael. (*) (Masfa, známa zo Samuelových čias (1 Sam 7,5 n.), dnes Nebi Samuil, 10 km severovýchodne od Jeruzalema. Porov. Joz 18,26; Sdc 20,1 n.; 1 Kr 15,22. Podľa niektorých stála Masfa na pahorku Tell en-Nasbe, severozápadne od er-Rám a severne od Jeruzalema.) 47Postili sa ten deň, obliekli sa do vrecovín, sypali si popol na hlavy a roztrhli si odev. (*) (Porov. 2 Sam 13,19; Est 4,1.3; Jer 6,26; Nár 2,10 a iné.) 48I otvorili Knihu zákona podobne ako keď sa pohania vypytujú svojich modiel. (*) (Najpravdepodobnejší zmysel: Pre istotu pýtali sa aj Svätého písma, či im bude Boh pomáhať. Bezmyšlienkovite otvorili knihu Svätého písma a to miesto, ktoré sa im práve otvorilo, pokladali za Božiu odpoveď. (Porov. tiež 2 Mach 8,23.)) 49Priniesli tam kňazské rúcha, prvotiny a desiatky a povolali nazirejcov, ktorým vypršala lehota. 50Potom hlasne volali k (Bohu) v nebi: "Čo máme robiť s týmito? Kam ich zaviesť? 51Tvoja svätyňa je pošliapaná a znesvätená a tvoji kňazi buď žialia, alebo sú pobití. 52Hľa, pohania sa zhromaždili proti nám, aby nás zničili! Ty vieš, čo zamýšľajú s nami. 53Akože budeme môcť obstáť pred nimi, ak nám nepomôžeš ty, Bože?" 54Potom zahlaholili na trúbach a zakričali mocným hlasom.
55Nato Júda ustanovil vodcov ľudu, tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov (*) (Organizácia vojska, zadelenie bojovníkov do riadnych vojenských útvarov, je podmienka pravidelného boja, ktorý zamýšľal viesť Júda proti nepriateľom. Porov. Nm 31,14.48.52; Ex 18,21–26; Dt 1,15. – O rozdelení Júdovho vojska porov. 2 Mach 8,22. Jedna správa sa doplňuje druhou.) 56a vyzval tých, čo si práve stavali dom, alebo sa ženili, alebo vysádzali vinohrad, ako aj bojazlivcov, aby sa každý vrátil domov, ako hovoril Zákon.
57Potom sa dalo vojsko do pohybu. Utáborili sa južne od Emauz. 58Tu prehovoril Júda: "Pripravte sa a bojujte udatne! Ráno sa postavte do boja proti týmto pohanom! Veď sa zišli proti nám, aby zničili nás a našu svätyňu! 59Lepšie bude, keď zomrieme v boji, akoby sme sa mali dívať na biedu nášho národa a svätyne. 60Ale nech sa stane tak, ako je (Božia) vôľa na nebi!"
Porážka Gorgiáša. - 1Gorgiáš vzal päťtisíc pešiakov a tisíc vybraných jazdcov a vyrazil s nimi v noci, 2aby napadol Židov v ich tábore a porazil ich nenazdajky. Hradné mužstvo mu pritom robilo doprovod.
3Keď sa Júda o tom dozvedel, okamžite odtiahol so svojimi bojovníkmi, aby porazil kráľovské vojsko pri Emauzoch, 4pokým boli oddiely ešte ďaleko od jeho tábora.
5A tak Gorgiáš v noci napadol Júdov tábor, ale nikoho tam nenašiel. I pátral po nich po horách, lebo sa nazdával: "Oni utekajú pred nami."
6Len čo sa rozodnilo, zjavil sa Júda s tritisíc mužmi na rovine. Nemali, pravda, toľko štítov a mečov, ako by si boli želali, (*) (Podľa 2 Mach 8,22–32 rozdelil Júda 6 000 mužov svojho vojska na 4 oddiely po 1 500 mužov.) 7keď videli silne opevnený pohanský tábor a vôkol neho jazdcov, ktorí boli vycvičení v boji, 8ale Júda hovoril svojim mužom: "Neľakajte sa ich množstva a nebojte sa ich útoku! 9Rozpomeňte sa, ako sa zachránili naši otcovia, keď ich prenasledoval faraón s vojskom! 10Volajme k nebu, aby sa zmiloval nad nami a rozpomenul sa na zmluvu s našimi otcami a aby dnes porazil toto vojsko pred našimi očami! 11Nech zvie celý pohanský svet, že Izrael má svojho vykupiteľa a osloboditeľa!" (*) (O povzbudzovaní mužstva do boja porov. tiež 2 Mach 8,19 n.)
12Keď cudzinci zdvihli oči a videli, ako sa (Židia) hrnú proti nim, 13vytiahli z tábora do boja. V tom Júdovi mužovia zatrúbili 14a rozpútal sa boj. Pohania boli porazení a utiekli do roviny. 15Všetci oneskorenci popadali mečom; ostatných prenasledovali až po Gezeron, až po idumejské, azotské a jamnijské roviny. Padlo z nich asi tritisíc mužov. (*) (Gezeron (Gezer, Gazer, Gazara; porov. Joz 10,33; 12,12; 1 Mach 9,52; 13,43 n.), severozápadne od Emaus. – Jamnia, dnes Jebna, 20 km južne od Jafy a 1 hod. od pobrežia; Azot, dnes Esdud, na pol cesty medzi Gazou a Jafou; porov. 2 Mach 12,3–9. Miesto "idumejské" možno s niektorými rukopismi čítať "júdske". Ide teda o južnú a juhozápadnú časť Júdska.)
16Keď sa Júda vrátil s vojskom z prenasledovania, 17povedal ľudu: "Nebažte po koristi, lebo ešte na nás čaká boj! 18Blízo nás je Gorgiáš s vojskom na pohorí. Len sa teraz držte proti našim nepriateľom a bojujte proti nim! Potom si môžete spokojne pobrať korisť."
19Kým Júda ešte hovoril, už sa zjavil akýsi oddiel, ktorý vyliezal z pohoria. 20Hneď zbadal, že ich (ľudia) museli utrpieť porážku, lebo tábor bol v plameňoch a dym celkom zjavne prezrádzal, čo sa stalo. 21Pri tomto pohľade ich pojal veľký strach. A keď zazreli ešte aj Júdovo vojsko na rovine, pripravené do boja, 22utiekli všetci do filištínskej krajiny. 23Júda sa potom vrátil vyplieniť tábor. A nabrali si mnoho zlata, striebra, modrého a červeného purpuru a mnoho iných cenností.
24Pri návrate prespevovali chválospevy a plesali k nebu: "Je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky." (*) (Porov. 1 Krn 16,34.41; Jer 33,11; Ž 136,1 nn. a 106,1; 2 Krn 5,13.) 25Toho dňa nastalo veľké vyslobodenie pre Izrael.
Júda víťazí nad Lyziášom. - 26Všetci cudzinci, ktorí sa zachránili, prišli k Lyziášovi a oznámili mu všetko, čo sa stalo. (*) (Porov. tu spomenuté udalosti so správami 2 Mach: 1 Mach 3,38–41 s 2 Mach 8,8–11; 1 Mach 3,42–60 s 2 Mach 8,12–23; 1 Mach 4,1–25 s 2 Mach 8,23–36; 1 Mach 4,26–35 s 2 Mach 11,1–15.) 27Keď to počul, zarazil sa a zmalomyseľnel, pretože sa Izraelu nestalo podľa jeho priania a tiež preto, že nesplnil kráľov rozkaz.
28Preto nasledujúceho roku zobral Lyziáš šesťdesiattisíc vybraných mužov a päťtisíc jazdcov do boja proti nim. (*) (Na túto výpravu sa vydal Lyziáš podľa údaja v 3,37 r. 148 Sel., teda po marci 164 pr. Kr.) 29Vtiahli do Idumey a utáborili sa v Betsure. Júda sa postavil proti nim s desaťtisíc mužmi. (*) (Lyziáš (3,32 n.), iste na radu Gorgiáša (3,38), zamýšľal napadnúť Židov od juhu. Tiahol od severu pozdĺž mora cez Jamniu do juhozápadnej Palestíny ("Idumea", porov. k v. 15; Vg má: "Judea") k Betsure, ktorá bola kľúčom k ďalšej ceste do Jeruzalema. Betsur, Betsura, na ceste Jeruzalem – Hebron, asi 28 km južne od Jeruzalema (porov. Joz 15,58; 1 Krn 2,45; 2 Krn 11,7).) 30Keď videl silné vojsko, modlil sa takto: "Buď zvelebený, záchranca Izraela, ktorý si (kedysi) odrazil útok obra rukou svojho služobníka Dávida a tábor Filištíncov si vydal do rúk Šaulovho syna Jonatána a jeho zbrojnoša. 31Zovri toto vojsko rukou svojho izraelského ľudu, nech vyjdú na hanbu so svojím vojskom a jazdectvom! 32Zastraš ich! Zoslab ich bezočivú odvahu! Nech sa trasú pre svoju porážku! 33Poraz ich mečom mužov, ktorí milujú teba, aby ťa piesňami zvelebovali všetci, ktorí poznali tvoje meno!" (*) (Porov. 1 Sam 17,4; 14,1 nn.)
34Potom vyrazili proti sebe a v boji padlo asi päťtisíc mužov z Lyziášovho vojska. 35Keď Lyziáš videl porážku svojich oddielov, ale aj odvahu Júdovho vojska, ako je odhodlané buď čestne žiť, alebo zomrieť, odtiahol do Antiochie. Najímal však žoldnierov, aby mohol s posilneným vojskom nanovo vtrhnúť do Judey.
Očista a posvätenie chrámu. - 36Vtedy povedal Júda a jeho bratia: "Hľa, naši nepriatelia sú rozdrvení! Poďme teda, očistime svätyňu a znovu si ju posväťme!" (*) (Pred očistením chrámu usporiadali Židia v Jeruzaleme veľkú slávnosť (2 Mach 8,33) a previedli pomstu na vierolomníkoch, ktorí sa im dostali do rúk.) 37I zhromaždilo sa všetko vojsko a vystúpili na vrch Sion. (*) (O vrchu Sion pozri pozn. k 1,35.) 38Videli spustošenú svätyňu, oltár znesvätený, brány vypálené, v nádvoriach bujnelo krovie ako v lese alebo na horách, komôrky rozbúrané. 39Roztrhli si odev, žialili veľkým nariekaním a sypali si popol na hlavu. 40Padli tvárou na zem, zatrúbili na signálových trúbach a volali k nebu. (*) (O znesvätení oltára porov. 1,57. – O spálených bránach porov. 1,33 a 2 Mach 8,33. "Komôrky" (1 Kr 6,5 nn.), kňazské byty okolo chrámu. – Signálové trúby boli zo zvieracích rohov. O trúbení porov. Nm 10,9.)
41Vtedy Júda určil mužov, ktorí mali bojovať proti tým, čo boli na hrade, kým oni nevyčistia svätyňu. 42Potom vybral bezúhonných a Zákonu oddaných kňazov, 43ktorí očistili svätyňu a odniesli kamene (užívané pri modlárstve) na nečisté miesto. (*) ("Na nečisté miesto", azda "Tofet"; spomínané v 2 Kr 23,10; Jer 19,13.)
44Ako sa tak radili, čo by mali urobiť so znesväteným oltárom na zápalné obety, 45prišli na dobré riešenie, (že sa rozhodli) zbúrať ho, aby sa raz nestal predmetom potupy, že ho kedysi znesvätili pohania. Oltár teda zbúrali 46a kamene uložili na vhodnom mieste chrámového pahorku, pokým nevystúpi prorok a nerozhodne o nich ináč. (*) (Vidieť, že sa ozývala v izraelskom národe mocná túžba po prorokovi. Neozývala sa v tom už túžba po Mesiášovi? Iste. Porov. Ž 74 (73),9–11.) 47Potom, podľa predpisu zákona, dopravili neokresané kamene a postavili nový oltár podľa predošlého vzoru. (*) (Porov. Ex 20,25; Dt 27,6. Z "neokresaných kameňov" bol postavený aj Ezdrášov oltár, Ezd 3,2. Ale porov. Ex 27,1 nn. a 38,1 nn. s 1 Kr 8,64.) 48Takisto vybudovali svätyňu a posvätili vnútrajšok chrámu a nádvoria. (*) ("Vybudovali" svätyňu, t. j. opravili.) 49Zhotovili nové sväté nádoby a priniesli do chrámu svietnik, kadidlový oltár a stôl. 50A tak pálili na oltári kadidlo, zapálili na svietniku lampy a v chráme zažiarilo (svetlo), 51položili na stôl chleby a zavesili opony, a tak šťastne dokončili celé svoje podujatie.
52Dvadsiateho piateho dňa deviateho mesiaca, čo je mesiac kislev, stoštyridsiateho ôsmeho roku včasráno vstali 53a priniesli obetu podľa zákona na novopostavenom oltári na zápalné obety. 54Práve v ten istý čas, toho istého dňa, keď ho pohania znesvätili, bol znovu vysvätený so spevmi za zvuku citár, hárf a cimbalov. 55Všetok ľud padol na tvár; klaňali sa a zvelebovali (Boha) na nebi, ktorý im doprial toto šťastie. 56Osem dní slávili posvätenie oltára. S rozradostnenou mysľou prinášali celostné žertvy aj obety vďaky a chvály. 57Zlatými vencami a štítkami vyzdobili priečelie chrámu; obnovili brány a komôrky a porobili k nim dvere. 58V ľude zavládla mimoriadne veľká radosť, pretože bola odstránená potupa, (spôsobená) pohanmi.
59Júda, jeho bratia a všetci z Izraela rozhodli, aby sa každoročne slávili dni posvätenia oltára osem dní od dvadsiateho piateho mesiaca kisleva s veselosťou a radosťou. (*) (Bol zavedený sviatok posvätenia oltára, zvaný chanuka (chanukka): "zavedenie, zasvätenie", grécky enkainismos, encaeniae (u sv. Jána 10,22). Porov. 2 Krn 7,5; Ezd 6,16 n.– Joz. Flávius dosvedčuje, že za jeho čias sa každoročne slávila pamiatka posvätenia chrámu (Starož. 12,7,7). Slávnosť sa vtedy nazývala "Svetlá". Azda preto, že po trojročnej prestávke znovu zažiarili svetlá v očistenom chráme. Porov. 2 Mach 1,8; 10,6.)
60V tom čase vybudovali okolo Sionského vrchu vysoké múry a silné veže, aby ich pohania, keby niekedy došli, nezbúrali (tak ľahko) ako predtým. (*) ("Sionský vrch", chrámová hora, pozri v. 37 a 1,35. – O Betsure porov. v. 29; 6,31 n.) 61Tiež tu postavili posádku, aby strážila (miesto). Na obranu (krajiny) opevnili aj Betsuru, aby mal národ pevnosť proti Edomsku. (*) (Porov. 2 Mach 10,3–8. Z 1,57.62 vysvitá, že prvá pohanská obeta (znesvätenie oltára) bola prinesená v chráme 25. kisleva r. 145 Sel. (dec. 167 pr. Kr.) a presne o tri roky neskoršie (25. kisleva r. 148 Sel. – dec. 164 pr. Kr.) bol nový oltár posvätený. Najprv zapálili drevo na oltári iskrou z kameňa; 2 Mach 10,3.)
Boje so susednými pohanskými národmi. - 1Keď sa okolití pohania dopočuli, že oltár je zasa postavený a svätyňa obnovená, ako (bola) predtým, veľmi sa rozhnevali (*) (Od Nehemiášových dôb sa Židia stále viac rozchádzali po okolitom svete a žili tak v menšine v rôznych pohanských mestách.) 2a uzniesli sa, že vykynožia príslušníkov Jakubovho rodu, ktorí bývali medzi nimi. I začali zabíjať ľud a nivočiť.
3Tu vytiahol Júda do akrabatského kraja v Edomsku a bojoval proti tamojším Ezauovým synom, pretože znepokojovali Izrael. Spôsobil im veľkú porážku, pokoril ich a obral o korisť. (*) (Edomčania ("synovia Ezauovi", Ezau-Edom; porov. Gn 36,15.43) boli odvekými nepriateľmi Židov. Porov. Nm 20,18; 1 Sam 14,47; 2 Krn 28,17; Ž 137,7. Od doby babylonského zajatia obývali južnú časť Júdska. Za čias Machabejcov ich severné hranice sa tiahli medzi Hebronom a Betsurou cez púšť Tekua až k jordánskemu dolnému údoliu. K edomskej satrapii patrili mestá Engadi, Jericho. Keďže moc Edomčanov siahala až po územie Filištíncov, ovládali tak nielen celé bývalé Simeonovo územie, ale aj južnú časť Júdovho údelu. – Júda bojoval najprv proti Edomčanom, osadeným v severovýchodnom Júdsku, v krajine Akrabatene ("Akrabattene", nazvanej tak podľa rovnakomennej dediny, juhovýchodne od Sichema), ktorú často spomína Joz. Flávius (Žid. voj. II,12,4; 20,4; 22,2; III, 3,4; IV,9,3. 4.9). V Edomsku bol vtedy veliacim generálom Gorgiáš, ktorého Židia porazili pri Emauzoch (4,1 nn. 29; 2 Mach 8,9; 12,32).)
4Spomenul si tiež na zlobu synov Beana, ktorí boli ľudu osídlom a pascou; robili im úklady po cestách. (*) ("Synovia Bean-a" (gr. "Baian"), pravdepodobne obyvatelia mesta Bál-Meon alebo Beon (Nm 32,3), juhozápadne od Madaby v Rubenovom území. Beančania zadržovali židovské karavány a olupovali ich. Beančania bývali južne od Amončanov, proti ktorým Júda tiež bojoval (v. 6). Porov. Joz 15,6. Júda prenasledoval Beančanov až do ich veží (porov. 2 Mach 10,18?) a zničil ich na spôsob staroizraelskej kliatby (chérem, Lv 27,28 n.; Dt 2,34 n.).) 5Uzavrel ich do veží, obľahol ich a vykonal na nich kliatbu. Ich veže spálil ohňom spolu so všetkými, ktorí boli v nich.
6Potom vytiahol proti Amončanom, ale našiel tam silné a veľké vojsko, ktorému velil Timotej. 7Aj s nimi zviedol mnoho bitiek, až zlomil ich moc a úplne ich porazil. 8Dobyl Jazer a jeho (okolité) mestečká. Potom sa vrátil do Júdska. (*) (Amončania, ktorých územie sa rozkladalo medzi riekami Jabok a Arnon (Dt 2,19.37; 3,16), tiež utláčali židovskú menšinu. Aj niektorí židovskí vierolomníci ta utekali (porov. 2 Mach 4,26). Timotej, sýrsky vojvodca, ktorého kráľ alebo správca ríše (Lyziáš) ustanovil za veliaceho generála v Galaáde (Amonsko a severnejšie kraje). Spomínaný je v 1 Mach 5 a 2 Mach 12. Iný Timotej je v 2 Mach 8,30.32; 10,24.32.37. – Jazer (Vg Gazer), 10 km západne od Rabatamon – Philadelphia? Časove sem patrí vpád sýrskeho generála Timoteja do Júdska. S týmto sa stretli Židia, keď sa vracali domov po víťazstve pri Jazere. Podľa niektorých bol to 1. vpád Timotejov (2 Mach 8,30 n.), podľa iných až 2. vpád (2 Mach 10,24–38), keď bol Timotej porazený a zabitý v Gazare.)
Šimonovo víťazstvo v Galilei. - 9Aj v Galaáde povstali pohania proti Izraelitom, čo bývali na tom území, aby ich vyhubili. Oni však utiekli do pevnosti Datemy (*) (Porov. 2 Mach 12,10–31. – Galaád tu znamená severné Zajordánsko, kraje východne a juhovýchodne od Tiberiadského jazera (Joz 13,28 nn.). Táto výprava sa uskutočnila až po Veľkej noci (porov. 2 Mach 12,31) r. 163 pr. Kr. – Datema bola podľa niektorých tam, kde je dnes 'Ataman alebo El-Hoson, v strede Galaádu; skôr však bola trochu severovýchodne odtiaľ, kde je dnes Er-Ramthe.) 10a poslali Júdovi a jeho bratom list tohto znenia: "Okolití pohania sa zhromaždili proti nám, aby nás zničili. 11Chystajú sa pritiahnuť a zaútočiť na pevnosť, do ktorej sme sa utiahli. Ich vojsko vedie Timotej. 12Preto príď hneď a vytrhni nás z ich ruky! Už mnohí z nás padli. 13Všetci naši bratia v kraji Tubi sú pobití; ich manželky, deti a zásoby odviedli do zajatia. Pobili tam na tisíc mužov." (*) (Tubi (Tubin, Tob) je krajina v severovýchodnom Galaáde, asi totožná s dnešnou et-Tabije, 24 km západne od Borsy (alebo es-Suveit juhovýchodne od El-Hoson či El-Hosn). Porov. Sdc 11,3; 2 Sam 10,6.8.)
14Ešte čítali ten list, keď prišli iní poslovia z Galiley s roztrhnutými odevmi a prinášali takú istú správu: 15"Ptolemais, Týrus, Sidon a celá pohanská Galilea sa spojili, aby nás vyhubili!" (*) (Ptolemaida, vlastne Ptolemais (– Akko, severne od Karmelu), Týrus a Sidon sú fenické mestá.)
16Keď Júda a ľud vypočuli tieto hlásenia, zvolali veľké zhromaždenie, aby sa poradili, čo by mali urobiť pre (dobro) svojich bratov, ktorých nepriatelia tak ťažko utláčali. 17Tu riekol Júda svojmu bratovi Šimonovi: "Vyber si mužov a choď vyslobodiť svojich bratov v Galilei! Ja a môj brat Jonatán pôjdeme do Galaádska." 18V Judei ponechal Jozefa, syna Zachariášovho, a Azariáša, vodcu ľudu, aj s ostatným vojskom na stráži. 19Prikázal im: "Stojte na čele tohto ľudu, kým sa nevrátime, no nepúšťajte sa do nijakého boja s pohanmi!"
20Na výpravu do Galiley mal Šimon pridelených tritisíc mužov a Júda do Galaádu osemtisíc mužov. 21Šimon teda vytiahol do Galiley a zviedol mnoho bitiek s pohanmi, pričom pohanov porazil. Prenasledoval ich až po bránu 22Ptolemaidy. Z pohanov padlo na tritisíc mužov a obral ich o korisť. 23Ľudí však, ktorí boli v Galilei a v Arbatoch, vzal so sebou spolu so ženami, deťmi a všetkým ich imaním a priviedol ich s veľkou radosťou do Júdska. (*) (Arbaty (Arbatta) je buď rovina medzi Ptolemaidou a Tiberiadou "Arábet el-Battóf", alebo treba čítať "Narbatha", t. j. toparchia, okres západne od Samárie. Podľa toho by sa bol vracal Šimon z Galiley po západných hraniciach Samárie, Júda zas po východných (v. 52 n.).)
Júdovo víťazstvo v Galaáde. - 24Júda Machabejec a jeho brat Jonatán prešli cez Jordán a tri dni pochodovali cestou po púšti. (*) (Nabatejci patrili k arabskému kmeňu. Ich hlavné sídlo bola Petra. V 2 Mach 12,10–12 sa volajú jednoducho Arabi. Porov. Gn 25,13. Prichádzali asi od severu, preto mohli podať správu o tamojších pomeroch.) 25I stretli sa s Nabatejcami, ktorí im vyšli priateľsky v ústrety a porozprávali im všetko, čo sa prihodilo ich bratom v Galaáde, 26že mnohí z nich sú uzavretí v Bosore, Bosre, Aleme, Kasfore, Makede a Karnaine, všetko to v pevných a veľkých mestách. (*) (Bosora (gr. "Bossora", Vg "Barasa"), dnes Bosra eski-Šám v Hauráne (od Grékov a Rimanov nazývaná Bostra). – Bosor, asi dnešný Busr el-Hariri v krajine el-Ledžá, na 70 km južne od Damasku, tiež toľko východne od Genezaretského jazera – Alema (Alima), asi dnešná Ilma v strednom Haurane, juhozápadne od Bosra (Bosor). – Kasfor (totožný je Kasfon alebo Kasbon vo v. 36), dnes Chisfin, na 1/2 hod. východne od Genezaretského jazera, na ceste z Damasku k Stredozemnému moru. (Alebo: el-Muzérib. Porov. pozn. k 2 Mach 12,13–16). – Maked (Maget), dnes Mukatijeh v Galaáde. Podľa iných: Tell el-Džamid, západne od el-Muzéribu. – Karnain (Karnaim), dnes Šeich-Sa'ad, neďaleko Tell-Ašteroth (v 2 Mach 12,21: Karnion).) 27A že sú aj v ostatných galaádskych mestách niektorí zavretí a zajtra zamýšľajú napadnúť tie pevnosti, dobyť ich a zničiť všetkých v jediný deň.
28Tu sa Júda náhle obrátil so svojím vojskom, aby sa cez púšť dostal do Bosory. Keď mesto zaujal, pobil ostrím meča všetkých mužského pohlavia, vzal im všetku korisť a (mesto) vypálil ohňom. 29V noci sa odtiaľ pobral a tiahli až k pevnosti. 30Keď sa rozodnilo, zdvihli oči a videli, že nespočítateľný zástup ľudu prináša rebríky a dobývacie stroje, aby zaútočil na pevnosť a bojoval proti nim. 31Júda sledoval, ako sa rozpútal boj. Lebo už aj z mesta vystupoval krik trúb a bojový ryk k nebu. (*) (Júda tiahol od juhu (od jordánskych brodov) smerom na sever viac po okraji púšte. Keď sa po trojdňovej ceste stretol s Nabatejcami, musel byť už blízko Bosory, ku ktorej zabočil. Charaka (v 2 Mach 12,17) podľa Wellhausena je totožná s Datemou (porov. k v. 9); podľa Kuglera Charaka je neskorší El-Kerak, 35 km severovýchodne od Er-Ramthe (pozri v. 9). Bosora je od Charaky – Datemy len 20 km. Preto sa mohol ľahko dostať z Bosory do Datemy cez noc (v. 29).) 32Tu zavolal svojim bojovníkom: "Bojujte dnes za svojich bratov!" 33I napadol ich troma oddielmi odzadu. Pritom trúbili na trúbach a vyvolávali prosebné výkriky.
34Keď Timotejovo vojsko spoznalo, že je to Machabejec, dalo sa pred ním na útek. Spôsobil im však veľkú porážku; padlo z nich toho dňa na osemtisíc mužov. (*) (Porov. Sdc 7,16–20.) 35Potom zabočil do Masfy, obľahol ju a dobyl. Pobil v nej všetkých mužov, odvliekol si z nej korisť a vypálil ju ohňom. (*) (Od Datemy zabočil Júda na sever, kam utekal porazený Timotej. Tým smerom ležali mestá: Kasfon, Maked a Bosor (porov. k v. 26), ktorým chce pomôcť. Na ceste dobyl Masfu (Maafa), asi dnešný Bét Rás, severozápadne od El-Hosn (alebo: Ramot Galaád?). Dobyl aj niektoré iné mestá južne od Jarmuku (el-Menadire).) 36Odtiaľ vytiahol a dobyl Kasfon, Maked, Bosor a iné galaádske mestá.
37Po týchto udalostiach zhromaždil Timotej iné vojsko a utáboril sa pred Rafonom za potokom. 38Júda poslal vyzvedačov, aby preskúmali tábor. A priniesli mu takúto správu: "Zišli sa k nim všetci okolití pohania, (je to) veľmi veľké vojsko. 39Aj Arabov si najali na pomoc. Táboria za potokom a sú pripravení vytiahnuť proti tebe do boja." Tu vytiahol Júda proti nim. (*) (Rafon, asi Er-Refa, východne od Wadi el-Ehreir ("potok"), západne od Bur el-Hariri (Bosor).)
40Medzitým, čo sa Júda so svojím vojskom približoval k potoku, vravel Timotej svojim vojvodcom: "Ak on prejde prv k nám, nebudeme mu môcť odolať, lebo je iste silnejší ako my. 41Ale ak sa bude obávať a zostane za potokom, prebrodíme sa k nemu a zmocníme sa ho." 42Keď sa teda Júda približoval k potoku, postavil zapisovateľov ľudu pri potoku a nariadil im toto: "Nikoho tu nenechajte táboriť! Všetci nech idú do boja!" 43I prebrodil sa najprv on a za ním všetok ľud. A všetkých pohanov úplne porazil, odhadzovali zbrane a utekali do chrámu v Karnaine. 44Ale aj toho mesta sa zmocnili a zapálili chrám ohňom (a zhorel) so všetkými, čo boli v ňom. Tak bol Karnain porazený a už nevládal vzdorovať Júdovi. (*) ("Zapisovatelia ľudu" ("grammateis", t. j. dôstojníci, akísi žandári) mali každého donútiť, aby sa zúčastnil na boji. – Sýrčania hľadali útočište v Karnaine (porov. k v. 26 n.), kde bolo asi Atargateion, chrám sýrskej bohyne Atargaty (2 Mach 12,26). Podľa 2 Mach 12,24 n. bol zajatý aj Timotej, ale dostal sa na slobodu, keď sľúbil, že prepustí všetkých Židov, ktorí sú v sýrskom zajatí.)
45Potom Júda zhromaždil všetkých Izraelitov, čo bývali v Galaáde, od najmenšieho až po najväčšieho, aj ich manželky, deti a imanie, (bol to) ohromne veľký zástup, (a rozkázal), aby sa odobrali do júdskej krajiny. 46Prišli až k Efronu; bolo to veľké mesto, (postavené) v priesmyku a veľmi pevné. Nebolo mu možno vyhnúť ani napravo, ani naľavo, lebo prostriedkom neho viedla cesta. 47Lenže obyvatelia mesta sa pred nimi uzavreli a brány zatarasili kamením. 48Júda im však podobrotky odkázal: "Dovoľte nám prejsť vaším územím, aby sme mohli ísť ďalej do svojej krajiny! Nik vám neuškodí; len peši prejdeme." Ale nechceli mu otvoriť.
49Nato Júda nariadil vyhlásiť vo vojsku, aby sa každý postavil (v bojový šík) na tom mieste, kde práve je. 50Vojaci sa teda utáborili. Potom bojoval proti mestu po celý ten deň a celú noc, až sa mesto dostalo do jeho rúk. 51Všetkých mužov pobil ostrím meča, samo mesto zbúral až do základov, odniesol si z neho korisť a prešiel mestom po zabitých.
52Prekročil Jordán a vtiahli do veľkej roviny oproti Betsanu. 53Júda sa staral, aby tí, čo zostávali pozadu, držali sa pohromade, a po celej ceste dodával ľudu odvahy, až kým nedošli do júdskej krajiny. 54S radosťou a plesaním vystúpili na vrch Sion a obetovali celostné žertvy, pretože z nich nikto nepadol a bezpečne sa vrátili.
Nezdar Jozefa a Azariáša. - 55V tých dňoch, keď bol Júda s Jonatánom v Galaáde a jeho brat Šimon v Galilei pred Ptolemaidou, 56Jozef, syn Zachariášov, a Azariáš, velitelia vojska, dopočuli sa o ich hrdinských činoch a úspešných bojoch. 57Vraveli si: "Urobme si aj my meno a poďme bojovať proti pohanom, ktorí sú okolo nás!" 58Vydali mužom svojho vojska rozkaz a vytiahli proti Jamnii. (*) (Predtým Jamniu (4,15) ťažko navštívil Júda a zničil jej prístav (2 Mach 12,8 n.).)
59Nato Gorgiáš vytiahol z mesta so svojím mužstvom do boja proti nim, 60Jozef a Azariáš boli odrazení a zahnaní až k júdskym hraniciam. Toho dňa padlo z izraelského ľudu na dvetisíc mužov. Tak utrpel izraelský ľud veľkú porážku, 61lebo nepočúvali Júdu a jeho bratov, ale snívali o hrdinských činoch. 62Oni neboli z rodu tých mužov, rukami ktorých sa dostalo Izraelu vyslobodenie.
63Ale Júdu, hrdinu, a jeho bratov veľmi oslavoval celý Izrael, ba (hovorili o ňom) aj všetci pohania, kam len prenikol chýr o nich. 64Prichádzali k nim a blahoželali im.
Júdova výprava na juh. - 65Potom Júda vytiahol so svojimi bratmi a bojovali proti Ezauovým synom v južnom kraji. Dobyl Hebron a okolité dediny, rozbúral jeho opevnenia a veže, čo boli dookola, vypálil ohňom. (*) (Už prv si bol Júda zaistil a opevnil známu pevnosť Betsuru (4,61). Teraz dobyl Hebron (ležal voľakedy na návrší er-Rumejde, západne od dnešného Hebrona) a tým urobil koniec vpádom Edomčanov.) 66Potom podnikol výpravu do Filištínska a prešiel cez Samáriu. (*) (Júda vyšiel z Betsury, tiahol hlbokou roklinou (Nahr Sukreir) smerom na západ a prešiel cez "Samáriu". Všetky dnešné texty síce majú "Samária", ale podľa Italy a Joz. Flávia treba čítať: Maresa (Marissa). Porov. 2 Mach 12,35. Porov. tiež Joz 15,44; 1 Krn 2,42; 2 Krn 11,8; 14,9.) 67Toho dňa padli v boji aj kňazi, pretože túžili po hrdinských činoch a nerozmyslene sa zamiešali do boja. 68Nato Júda zabočil do Azotu v kraji Filištíncov, rozbúral ich oltáre, ohňom spálil vyrezávané sochy ich bohov, z miest pobral korisť a vrátil sa do júdskej krajiny. (*) (Azot, porov. k 4,15.)
Smrť Antiocha Epifanesa. - 1Keď kráľ Antiochus prechádzal cez náhorné krajiny, dozvedel sa, že v Elymaide v Perzii je mesto, vychýrené bohatstvom na striebro i zlato. 2V ňom je vraj preveľmi bohatý chrám, kde sú údajne zlaté výzbroje, panciere a štíty, ktoré tam zanechal macedónsky kráľ Alexander, syn Filipov, ktorý panoval z Grékov ako prvý. 3Pritiahol teda a pokúšal sa mesto zaujať a vydrancovať ho. Ale nepodarilo sa mu to, lebo obyvatelia mesta sa dozvedeli o jeho zámeroch. 4Povstali proti nemu do boja, musel utiecť a odchádzal odtiaľ s veľkým sklamaním, aby sa vrátil do Babylonu. (*) (Porov. 2 Mach 9. – O Antiochovej výprave do Perzie porov. 3,29–31. Perzia = celá bývalá Perzská ríša, nielen provincia Persis. Elymais tu znamená provinciu veľkej Perzie, ktorá sa rozkladala severne od Perzského zálivu, severozápadne od provincie Persis a západne od provincie Paraitakéné, južne od Médie. Vg pokladá "Elymais" za mesto. (Podľa Joz. Flávia nazývalo sa tak aj mesto, Starož. 12,9,1. Neskoršie dostalo aj názov Persepolis, 2 Mach 9,2.) O pokuse vyrabovať chrám v Elymaide (chrám Artemidy-Diany) svedčia Polybius, Apian, Porfyrius. – O Alexandrovi Veľkom pozri k 1,1.)
5Tu prišiel k nemu do Perzie posol a oznámil mu, že jeho vojská, ktoré vytiahli do júdskej krajiny, utrpeli porážku. 6Že Lyziáš sa vypravil na čele veľkého vojska, ale že bol porazený Židmi, ktorí vraj prevládli zbraňami a vojskom a (dobyli) aj bohatú korisť, ktorú pobrali porazeným vojskám. 7Že zrúcali ohavnú (modlu), ktorú dal postaviť na oltár v Jeruzaleme, a svätyňu že obohnali vysokými múrmi, ako (to bolo) predtým, a že (opevnili) aj Betsuru, jeho mesto.
8Keď sa kráľ dozvedel o týchto udalostiach, zľakol sa a veľmi sa rozrušil. Klesol na posteľ a od hnevu ochorel, lebo sa mu nestalo po vôli. 9A zostal tam mnoho dní, lebo sa mu obnovovala trápna úzkosť. Keď badal, že zomrie, (*) (Antiochus zostal "tam", t. j. v Perzii, v meste Gabai, kde aj dokonal. (Podľa Kuglera treba zmeniť Polybiovo "Tabai" na "Gabai".) Porov. 2 Mach 9,1 nn.) 10zvolal všetkých svojich dôverníkov a povedal im: "Spánok sa mi vzdialil od očí a sužujúca starosť tlačí moje srdce. 11Myslím si v duchu: Do akého zármutku som sa dostal a v akej záplave zmätku som teraz ja, ktorý som býval ctený a milovaný, dokiaľ som bol pri moci. 12Teraz sa rozpamätúvam na zlé veci, ktoré som popáchal proti Jeruzalemu; ako som pobral z neho všetko zlaté a strieborné náradie a ako som poslal bezdôvodne nivočiť júdske obyvateľstvo. 13Teraz jasne vidím, že ma preto zastihlo toto nešťastie. Hľa, v hroznom zármutku hyniem v cudzej krajine!" (*) (Porov. 2 Mach 9,19–28.)
14Potom zavolal Filipa, jedného zo svojich dôverníkov, a ustanovil ho nad celým svojím kráľovstvom. 15Odovzdal mu korunu, svoj plášť a prsteň, aby viedol jeho syna Antiocha a vychoval ho za vladára. 16A kráľ Antiochus tam roku stoštyridsiateho deviateho zomrel. (*) (Zomierajúci Antiochus vymenoval za ríšskeho regenta (odovzdanie kráľovských odznakov vo v. 15; porov. 10,20.62 nn.) a poručníka pre svojho mladého syna Antiocha (3,33; bol už spoluvladárom a azda aj kráľom na Západe, ale bolo treba vymôcť pre neho uznanie v celej ríši; porov. 2 Mach 9,25 nn.) svojho dôverníka Filipa, ktorý bol kedysi, ako sa zdá, správcom v Júdsku (2 Mach 5,22; 6,11; 8,8). – Epifanes zomrel r. 149 Sel., t. j. asi v lete r. 163 pr. Kr.)
Výprava Lyziáša a Eupatora proti Židom. - 17Keď sa Lyziáš dozvedel o kráľovej smrti, dosadil miesto neho za kráľa jeho syna Antiocha, ktorého vychovával od mladi, a dal mu meno Eupator. (*) (Porov. 2 Mach 13,1–26. – Eupator = ten, ktorý pochádza z dobrého otca; porov. 2 Mach 10,10 n. V skutočnosti vládol Lyziáš a počínal si ako správca celej ríše. Tiež rímsky senát uznal Antiocha V. Pritom si nevšímal nároky Seleukovho syna Demetria I., ktorý si oprávnene robil nároky na trón.)
18Tí však, čo bývali na hrade pri svätyni, obťažovali Izrael; ustavične hľadali (spôsob), ako by im mohli škodiť a pohanom poskytnúť oporu. 19Júda si preto zaumienil, že ich vyhubí. I zvolal všetok ľud, aby ich obľahli. 20Zhromaždili sa teda a roku stopäťdesiateho ich obkľúčili. Zriadil proti nim kameňomety a iné dobývacie stroje.
21Niektorí z tých, čo unikli z obľahnutia - a pripojili sa k nim aj niekoľkí bezbožníci z Izraela -, 22odišli ku kráľovi a vraveli: "Ako dlho ešte potrvá, kým nevykonáš súd a nepomstíš našich bratov? (*) (Obliehanie sýrskej posádky v Jeruzaleme na hrade ("Akra") sa začalo r. 150, asi po marci r. 162 pr. Kr., asi rok po Epifanesovej smrti. Podľa 2 Mach 13,3 aj Menelaus sa zúčastnil toho posolstva ku kráľovi s niekoľkými svojimi prívržencami.) 23My sme sa dobrovoľne poddali tvojmu otcovi, riadili sme sa jeho príkazmi a poslúchali sme jeho rozkazy. 24Za to teraz obkľúčili naši súkmeňovci hrad a zanevreli na nás. Ba každého, koho z nás chytili, zabili a naše majetky vyplienili. 25A vztiahli ruku nielen na nás, ale aj na všetky susedné kraje. 26A hľa, dnes obliehajú jeruzalemský hrad, aby ho dobyli! Chrám a Betsuru opevnili. 27Ak ich rýchle nezaskočíš, budú robiť ešte väčšie veci než tieto a (ich postup) nebudeš môcť zadržať." (*) (Porov. 1,11–16; 2,44. O opevnení chrámovej hory a Betsury v. 7; 4,60 n.)
28Keď to kráľ počul, rozhneval sa a zvolal všetkých svojich dôverníkov a veliteľov pechoty aj jazdectva. 29Ba aj z iných kráľovstiev a morských ostrovov pritiahli k nemu zástupy žoldnierov. (*) (Lyziáš zhromažďuje veľké vojsko, lebo tak mu diktuje skúsenosť z poslednej výpravy (4,28 n.). Joz. Flávius (Žid. voj. 1,1,5) spomína len 50 000 pešiakov, 5 000 jazdcov, ale 80 slonov.) 30Počet jeho vojska bol: stotisíc pešiakov, dvadsaťtisíc jazdcov a tridsaťdva slonov, vycvičených do boja.
31Tiahli cez Edomsko a utáborili sa pred Betsurou. Dlho o ňu bojovali a postavili aj dobývacie stroje, ale (obkľúčení) robili výpady, pálili ich ohňom a udatne bojovali. (*) (Porov. 4,29–34. – Lyziáš išiel s vojskom od severu a prenikol až do juhozápadnej Palestíny ("Edomsko") a z prímorskej filištínskej roviny asi cez Ódolam smerom na Betsuru, ktorá chránila Jeruzalem od juhu a bola spolu aj východiskom výprav proti Edomčanom (4,61).)
Bitka pri Betzachare. - 32Júda odtiahol od hradu a utáboril sa pri Betzachare oproti kráľovmu táboru. (*) (Júda zastavil dobývanie jeruzalemského hradu a ponáhľal sa na pomoc Betsuranom. Svoj tábor rozložil pri Betzachare (pahorok "Bét Zacharija", asi 18 km južne od Jeruzalema a 10 km severne od Betsury). Bitka sa strhla na mieste, ktoré sa dnes volá Balluta tel-Jerza, asi 1 km južne od Betzachary. Žid Rodokus však zradil kráľovi Júdovo vojnové tajomstvo (2 Mach 13,21).) 33Kráľ sa včasráno vybral a so všetkou rýchlosťou uháňal s vojskom smerom na Betzacharu. Za zvuku trúb sa šíky pripravili do boja. 34Slonom predložili šťavu z hrozien a moruší, aby ich rozdráždili do boja. (*) (Slonom (1,18) predložili či "ukázali" (tak gr. text a všetky preklady) červené víno, ktoré vraj rady pijú. Keď sa im len ukáže, ale nedá, prepukne v nich šialená zúrivosť. Zdá sa však, že slony "opili".) 35Potom zaradili zvieratá medzi bojové šíky. Ku každému slonovi priradili tisíc mužov, vyzbrojených reťazovitými panciermi a medenými prilbami na hlavách. Okrem toho postavili ku každému zvieraťu päťsto vybraných jazdcov. 36Títo boli už predtým pridelení k zvieraťu, kamkoľvek sa uberalo, išli s ním a neodchádzali od neho. 37Na každom zvierati boli silné, kryté drevené veže, upevnené zvláštnymi zariadeniami, a na každom bolo tridsaťdva mužov, ktorí odtiaľ bojovali, a ešte jeden Ind.
38Ostatných jazdcov postavili vľavo i vpravo na obe krídla vojska, aby znepokojovali (nepriateľa) a kryli bojové šíky. (*) (Obrovské postavy slonov s krytými vežami robili dojem, akoby boli malé pevnosti, odkiaľ 2–3 vojaci (číslo 32 vo v. 37 sa pravdepodobne chybne zachovalo, lebo tak veľký počet bojovníkov na jednom slonovi je fyzická nemožnosť) mohli svojimi strelami kryť rady pešiakov. Indovia boli známi ako najlepší riadiči bojových slonov, lebo si už od mladi navykli zaobchádzať s týmito zvieratami.) 39Keď na zlaté a medené štíty zasvietilo slnko, rozsvietili sa od nich hory a žiarili ako ohnivé fakle. 40Časť kráľovho vojska sa rozprestrela po vrchovine a druhá časť zostala v nížine. Postupovali opatrne a usporiadane. 41Triaška zachvátila všetkých, keď začuli hrmot ich množstva, pochod vojska a rinčanie zbraní; bolo to vojsko mimoriadne veľké a silné.
Hrdinská smrť Eleazara. - 42Júda vyrazil so svojím vojskom do boja a padlo z kráľovho vojska šesťsto mužov.
43Tu Eleazar, Hauran, spozoroval, že jedno zo zvierat, opatrené kráľovským pancierom, prevyšuje všetky ostatné zvieratá. Nazdával sa, že je na ňom kráľ. 44I obetoval sa, aby vyslobodil svoj ľud a získal si večné meno. 45Odvážne sa rozbehol k nemu stredom cez šíky, bil napravo i naľavo, takže ustupovali pred ním na obe strany. 46Potom vliezol pod slona, ľahol si pod neho a zabil ho. On sa zrútil na neho na zem a tam zomrel. (*) (Miesto "ľahol si pod neho" (v. 46) je lepšie prekladať vzhľadom na niektoré rukopisy a 2 Mach 14,41: "nasadil pod ním meč" alebo "pichol ho od spodu mečom".) 47Keď videli silu kráľovského vojska a tlak jeho oddielov, ustúpili pred nimi.
Pád Betsury a obliehanie Jeruzalema. - 48Kráľovské vojská sa vydali proti nim až do Jeruzalema; kráľ sa teda utáboril proti Júdsku a proti vrchu Sion. 49Uzavrel mier s tými, čo boli z Betsury, ktorí opustili mesto, lebo tam už nemali potravín a nemohli znášať ďalšie obliehanie. Pole totiž malo sobotný odpočinok. 50Tak zaujal kráľ Betsuru a ustanovil tam posádku, aby ju strážili. (*) (V "sobotný odpočinok", ktorý sa opakoval každý siedmy rok (v. 53), malo zostať pole úhorom (Ex 23,10 n.; Lv 25,2–7); nikto nesial, nežal, ani ovocie netrhal. Tento rok sa počítal od jesene 164 do jesene 163.)
51Potom obliehal mnohé dni svätyňu; postavil tam vrhacie a iné bojové stroje: ohňomety, kameňomety, šípomety a praky. 52Lenže aj oni si zhotovili bojové stroje proti ich strojom, a tak bojovali mnoho dní. 53Ale nebolo v zásobárňach potravín, lebo bol siedmy rok a zvyšky zásob strávili tí, ktorí kvôli svojej záchrane utiekli pred pohanmi do Júdska. 54Tak zostalo na území svätyne len niekoľko mužov, lebo ich prevládal hlad, a preto sa rozpŕchli každý do svojho domova.
Zmierenie. - 55Keď sa Lyziáš dopočul, že sa Filip, ktorého kráľ Antiochus ešte zaživa poveril, aby vychoval jeho syna Antiocha za vladára, 56vrátil z Perzie a Médie spolu s vojskami, ktoré vytiahli s kráľom, a že sa usiluje prevziať vládu do svojich rúk, 57snažil sa čím skôr odtiahnuť. I vyjadril sa pred kráľom, veliteľmi vojska a mužstvom takto: "Každým dňom slabneme, potravy nám ubúda, miesto, ktoré obliehame, je pevné a ešte na nás dolieha aj starosť o kráľovstvo. 58Preto podajme teraz týmto mužom pravicu a pomerme sa s nimi a s celým ich národom! 59Dovoľme im, aby mohli žiť ako predtým podľa svojich zvykov, lebo iba pre svoje zvyky, ktoré sme zrušili, sa vzbúrili a urobili toto všetko." (*) (Porov. 6,14–16. Lyziáš, ktorý dobre vedel, že jeho sok Filip sa pousiluje zmocniť sa vedenia ríše i cez jeho mŕtvolu, nahovára teraz kráľa, aby sa upustilo od doterajšej politiky, a navrhuje, aby Židom vrátili náboženskú slobodu. Politická nadvláda sýrskeho kráľa mala zostať i naďalej nedotknutá.)
60Táto reč sa zapáčila kráľovi i veliteľom. I poslal im ponuku mieru a prijali ju. 61Keď im dal kráľ a velitelia prísažné uistenie, vyšli z pevnosti.
62Kráľ vystúpil na vrch Sion a keď videl opevnenie toho miesta, porušil prísahu, ktorú urobil, a nariadil zbúrať múr dookola. (*) (Podľa Joz. Flávia bol potom popravený Menelaus. Porov. 2 Mach 13,1–8.)
63Potom rýchle odtiahol a vrátil sa do Antiochie. Tam našiel Filipa ako pána mesta. I bojoval proti nemu a len silou sa zmocnil mesta.
Demetrius vysiela Bakchidesa proti Jeruzalemu. - 1Roku stopäťdesiateho prvého vyviazol Demetrius, syn Seleukov, z Ríma. S niekoľkými mužmi vtiahol do prímorského mesta a tam sa dal vyhlásiť za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.), syn Seleuka IV. Filopatora (= brat Antiocha Epifanesa) a bratanec Antiocha V. Eupatora. Porov. o ňom pozn. k 1,11 a 6,17. – Keď sa Demetrius (ako rukojemník v Ríme) dozvedel o smrti svojho strýca Epifanesa, dvakrát sa obrátil na senát s prosbou, aby bol uznaný jeho nárok na trón, ale bezvýsledne. Rimania radšej videli Sýriu pod správou Lyziáša a bezmocného Eupatora, než v rukách energického Demetria. Vo v. 1 sa udáva, že Demetrius unikol z Ríma r. 151 Sel., čo by bolo medzi jarou 161 a jarou 160 pr. Kr.) 2Keď vošiel do kráľovského paláca svojich otcov, zajali vojaci Antiocha a Lyziáša, aby mu ich priviedli. 3Keď mu to oznámili, povedal: "Neukazujte mi ich tváre!" 4Preto ich vojsko zabilo a Demetrius nastúpil na trón svojho kráľovstva.
5Tu prišli k nemu všetci ničomníci a bezbožníci z Izraela na čele s Alkimom, ktorý chcel byť veľkňazom. 6Obžalovali svoj ľud u kráľa a vraveli: "Júda a jeho bratia pobili všetkých tvojich priateľov a nás vyhnali z našej krajiny. 7Preto teraz pošli muža, ktorému dôveruješ, nech ide a presvedčí sa o celej pohrome, ktorú urobil nám a kráľovej krajine. Nech ich strestá spolu so všetkými ich prisluhovačmi!"
8Kráľ vybral Bakchidesa, jedného zo svojich priateľov, ktorý vladáril za Riekou, mal vplyv na vedenie ríše a bol oddaný kráľovi. Poslal ho (*) (Kráľ ustanovil (a či len potvrdil?) Alkima za veľkňaza a vymenoval Bakchidesa za veliteľa trestnej expedície proti Židom. Bakchides (spomínaný v hl. 9 a v 2 Mach 8,30) bol dôverným poradcom Demetria I. a predtým Epifanesa (porov. Joz. Flávius, Starož. 12,10,2). Bol miestodržiteľom Sýrie, azda hlavným satrapom celej západnej Sýrie (= Záriečie, Abarnahara). Pri jeho 2. výprave do Júdska zahynul Júda. Neskoršie uzavrel dohodu s Jonatánom.) 9spolu so zločinným Alkimom, ktorého ustanovil za veľkňaza, a nariadil mu, aby vykonal pomstu na Izraelitoch.
10Vybrali sa teda a vtiahli s veľkým vojskom do júdskej krajiny. Vyslali poslov k Júdovi a jeho bratom s pokojnými síce, ale ľstivými slovami. 11Oni však nedali na ich reči, lebo videli, že pritiahli s veľkým vojskom.
12U Alkima a Bakchidesa zišli sa mnohí zákonníci, aby zistili, čo by vyhovovalo právu. 13Asidejci boli prví medzi Izraelitmi, ktorí hľadali u nich pokoj. 14Vraveli totiž: "S oddielmi predsa prišiel kňaz z Áronovho rodu! Ten nás len neoklame!" 15Rozprával im o pokoji, ba aj prísažne ich uistil: "Neurobím vám nič zlé, ani vašim priateľom." 16A tak mu uverili. Predsa však dal chytiť z nich šesťdesiat mužov a zabiť v jeden deň podľa napísaného výroku: (*) (Alkimus sa stal veľkňazom, keď aj nepochádzal, ako sa zdá, od Áronovho syna Eleazara. Nárok na veľkňazstvo mal mladý Oniáš, syn zavraždeného Oniáša III. Porov. 2 Mach 4,38.)
"Telá tvojich svätých - a ich krv
vyliali vôkol Jeruzalema
a nebolo nikoho, kto by ich pochoval."
18Tu zachvátil všetok ľud strach a hrôza pred nimi. Hovorili: "Niet pri nich ani pravdy, ani spravodlivosti. Veď porušili sľub i prísahu, ktorú urobili!"
19Bakchides odtiahol od Jeruzalema a utáboril sa pri Bezete. Mnoho z mužov, ktorí od neho odpadli, ako aj niektorých z ľudu dal pochytať, zabiť a (ich telá) pohádzať do veľkej cisterny. (*) (Bezet (Vg: Bethzecha) sa často stotožňuje s osadou Bethzetho pri Jeruzaleme (Joz. Flávius, Starož. 12,10,2) alebo s neskoršou severnou časťou Jeruzalema, zvanou "Bezetha". Najpravdepodobnejšie bol Bezet na mieste dnešnej zrúcaniny Bét-Zéta (Beit-Zeita), 5 km severne od Bét-Sury a blízko inej zrúcaniny Chirbet Kúfin, medzi Betlehemom a Hebronom. Južne od Bét-Zéty je cisterna, zvaná "Cisterna hrdinov" (Bir Djaber), ktorá bola tak pomenovaná asi na pamiatku opísaného zločinu.) 20Potom odovzdal krajinu Alkimovi a nechal mu vojsko, aby ho podporovalo. Bakchides sám odišiel ku kráľovi.
21Alkimus sa všemožne namáhal, aby si udržal veľkňazstvo. 22I pridružili sa k nemu všetci, ktorí vyvolávali zmätok vo svojom národe. Opanovali júdsku krajinu a privádzali Izrael do veľkého nešťastia.
23Keď Júda videl všetko zlo, ktoré popáchal Alkimus so svojimi prívržencami medzi Izraelovými synmi - horšie než pohania! -, 24prešiel celé júdske územie dookola a vykonal pomstu na vierolomníkoch. Tak im znemožnil potulovať sa po krajine.
25Keď Alkimus spozoroval, ako sa Júda a jeho prívrženci zmohli, obrátil sa na kráľa, lebo spoznal, že by im nemohol odolať, a obžaloval ich zo zločinov.
Výprava Nikanora a jeho porážka. - 26Tu poslal kráľ Nikanora, jedného zo svojich najznamenitejších vojvodcov, ktorý bol zaťatým nepriateľom Izraela, a nariadil mu vyhubiť ten ľud. (*) (Tento Nikanor (asi nie ten istý, o ktorom je reč v 3,38) vystupuje v 2 Mach 14,12 ako veliteľ slonov.) 27Nikanor pritiahol do Jeruzalema s veľkým vojskom. Poslal sprostredkovateľov mieru k Júdovi a jeho bratom s týmto ľstivým 28odkazom: "Nech nie je vojna medzi mnou a vami! Prídem s niekoľkými mužmi a v pokoji si pohovorím s vami." 29I prišiel k Júdovi a priateľsky sa navzájom pozdravili, ale nepriatelia boli pripravení chytiť Júdu. 30Júda zbadal, že k nemu prišiel ľstivo. Preto sa ho stránil a nechcel už vidieť jeho tvár. (*) (Porov. 2 Mach 14,12–22.) 31Keď Nikanor videl, že jeho zámer je prezradený, odtiahol do Kafarsalamy, aby sa dal do boja proti Júdovi. (*) (Podľa Abela sa boj odohral v údolí medzi Chirbet Adasou a Kafarsalamou (Uádi ed-Damm). Kafarsalama by bola dnešná zrúcanina Chirbet Erhá, asi 20 min. východne od Adasy. Meno "Salama" sa zachovalo v názve neďalekého kláštora "Deir Sellám". Bojište teda bolo asi 8–9 km severne od Jeruzalema.) 32I padlo z Nikanorovho vojska na päťsto mužov. Ostatní utiekli do Dávidovho mesta.
33Po týchto udalostiach sa Nikanor odobral na vrch Sion. I vyšli niektorí kňazi a starší ľudu zo svätyne, aby ho priateľsky privítali a ukázali mu celostnú žertvu, ktorá sa obetovala za kráľa. (*) (Alkimus uzavrel s Demetriom akýsi konkordát, v dôsledku čoho sa prinášali obety za kráľa. Porov. Ezd 6,10; Jer 29,7 (obety za perzského kráľa). Neskôr sa prinášala obeta aj za rímskeho cisára (J. Flávius Žid. voj. 2,17,2).) 34Ale on nimi pohrdol a urobil si z nich posmech; aj ich poškvrnil a namyslene rozprával 35a v hneve sa zaprisahal: "Ak ihneď nevydáte Júdu a jeho vojsko do mojich rúk, zapálim tento dom po svojom víťaznom návrate." A s veľkým hnevom odišiel. (*) (Porov. o tom 2 Mach 14,33 nn. a 15,1–6.)
36Tu kňazi vošli, postavili sa pred oltár a chrám, plakali a hovorili: 37"Ty si si, Pane, vyvolil tento chrám, aby sa nazýval podľa tvojho mena a aby bol tvojmu ľudu domom modlitby a prosby. 38Vykonaj pomstu nad týmto človekom a nad jeho vojskom; nech padnú mečom! Rozpamätaj sa na ich rúhania a nedaj im obstáť!"
39Nikanor vytiahol z Jeruzalema a utáboril sa pri Bethorone. Tu sa pripojilo k nemu sýrske vojsko. 40Júda sa zas utáboril pri Adase s tritisíc mužmi. A Júda sa modlil: 41"Pane, keď sa kedysi rúhali vyslanci asýrskeho kráľa, vyšiel tvoj anjel a pobil z nich stoosemdesiatpäťtisíc. 42Tak rozmláť toto vojsko dnes pred nami, aby aj ostatní poznali, že sa rúhavo vyslovoval o tvojej svätyni! Súď ho podľa jeho zloby!" (*) (K v. 36 porov. Joel 2,17. – K v. 37 porov. 1 Kr 8,29 n. 43; 9,3; Iz 4,1. O Bethorone porov. 3,16. – Adasa (Vg: Adarsa) bola 11 km východne od Bethoronu, asi tam, kde je dnes Chirbet Adase. – K v. 41 n. porov. 2 Kr 19, 35; Iz 37,36.)
43Vojská zviedli bitku trinásteho mesiaca adar. Nikanorovo vojsko bolo porazené; aj on padol prvý v boji. (*) (Podľa Kuglera 13. adar=štvrtok 8. marca 160 pr. Kr.) 44Keď jeho vojsko videlo, že Nikanor padol, odhodili zbrane a utiekli.
45I prenasledovali ich na deň cesty od Adasy, až ako sa ide do Gazery a trúbili za nimi na signálových trúbach. (*) (Gazera (Vg: Gazara=Gezer, Gezeron; 4,15). Od "Chirbet Adasa" je k Tell-Džezeru asi 35 km. "Ani jeden z nich nezostal" – znamená dokonalú porážku. Porov. Ex 14,28; Joz 8,22; 10,28 nn.; 11,8.22.) 46Zo všetkých júdskych dedín vyšli (Židia) a obkľúčili ich. Oni sa postavili síce na odpor, ale všetci padli mečom. Ani jeden z nich nezostal.
47Potom vzali korisť a plen, Nikanorovi uťali hlavu a pravú ruku, ktorú bol pyšne vztiahol, priniesli to do Jeruzalema a tam povesili. 48Ľud sa veľmi radoval a slávili ten deň ako veľkú slávnosť. 49Tiež ustanovili, aby sa tento deň slávil každoročne trinásteho adara. 50Potom mala júdska krajina nakrátko pokoj. (*) (Porov. 2 Mach 15,30–33. – Na pamiatku veľkého víťazstva bol povýšený 13. adar na "Nikanorov deň". A 14. adara bol zas deň Mardochejov (2 Mach 15,37). K v. 50 porov. Sdc 3,11; 5,31.)
Dohoda s Rimanmi. - 1Júda sa dopočul o sláve Rimanov, o ich veľkej moci a o priazni, ktorú preukazujú všetkým, čo sú im naklonení, ako aj o priateľských zmluvách, ktoré uzavierajú s tými, čo sa chcú stať ich spojencami, a vôbec že sú mocní a silní. (*) (Takúto povesť mali Rimania v Júdovej dobe. Tým je ospravedlnené jeho rozhodnutie: uzavrieť zmluvu s Rimanmi, stať sa ich priateľmi. Svätopisec ručí len za to, že taká povesť kolovala u čitateľov, nezaručuje však pravdivosť jednotlivých údajov ich obsahu.) 2Rozprávali mu o ich vojnách a hrdinských činoch, ktoré konali medzi Galaťanmi, ako si ich podrobili a urobili ich poplatníkmi; (*) (Galaťania, Galovia, Kelti v Severnej Itálii, ktorí podporovali Hanibala v 2. púnskej vojne a v r. 190 pr. Kr., boli podrobení od Rimanov (Polybius 2,18–34). Nemôžu prísť do úvahy Galaťania, ktorí sa nasťahovali okolo r. 240 pr. Kr. do Malej Ázie a r. 189 pr. Kr. boli premožení od Manlia Nulsona, lebo týmto Rimania neuložili poplatok.) 3tiež o ich činoch v Španielsku, ako sa zmocnili tamojších zlatonosných a striebronosných baní a ako opanovali celú krajinu svojou rozvahou a vytrvalosťou, 4hoci bol ten kraj od nich veľmi ďaleko; ako porazili kráľov, ktorí pritiahli proti nim od konca zeme, a pripravili im veľkú porážku; ďalej ako im ostatní (ľudia) odvádzajú každoročne poplatok; 5ako Filipa a Perzea, hetejského kráľa, spolu s inými povstalcami porazili v boji a podrobili si ich. (*) (Rimania viedli vojnu s Macedónčanmi už od r. 215 pr. Kr. Filip V., kráľ macedónsky, bol porazený od Kvincia Flaminia r. 197 pr. Kr. pri Kynoskefaloch. Filipov syn Perzeus bol zas porazený od Aemilia Paula r. 167 pr. Kr. pri Pydne. Perzeus bol zajatý a Macedónia bola rozdelená na 4 okresy. R. 146 pr. Kr. sa stala rímskou provinciou. – O Hetej-coch=Chititoch či Hatitoch porov. 1,1.) 6Že takisto zničili Antiocha, veľkého kráľa Ázie, hoci vytiahol proti nim do boja so stodvadsiatimi slonmi, s jazdectvom, s vozmi a s veľkým vojskom, 7že ho zajali živého a uložili mu aj jeho nástupcom na kráľovskom tróne odvádzať vysokú daň, dať rukojemníkov a zrieknuť sa 8územia ako Indie, Médie a Lýdie - svojich najlepších krajín. Tieto mu vzali a potom ich dali kráľovi Eumenesovi. (*) (O bojoch Antiocha III. Veľkého (223–187), sýrskeho kráľa, s Rimanmi a o jeho porážke pri Magnézii porov. 1,11. (Ázia=Sýria a väčšia časť Malej Ázie.) O podmienkach prímeria porov. 1,11 a 18. – Správa o údajnom zajatí Antiocha Veľkého je len zveličená povesť. – Hneď po uzavretí prímeria musel zaplatiť 2 500 talentov striebra a okrem toho sa zaviazal 20 rokov odvádzať 1 000 talentov (počnúc r. 188 pr. Kr.). Ďalej musel sa zrieknuť krajín za Taurom, ktoré Rimania rozdelili takto: Pergamský kráľ Eumenes II. dostal Lýdiu, Mýziu a Frýgiu; Roďania dostali Lýciu a Kariu až po rieku Meander. Miesto "India a Média" (tieto krajiny Antiochus Veľký nikdy nemal v moci) treba skôr čítať: "Pizídia a Milyas" (= časť Pizídie). – Na začiatku vojny s Rimanmi mohol mať 120 slonov, ale do bitky pri Magnézii mohol postaviť len 54 slonov (Lívius 37,39). Takisto mal vraj v zbrani 70 000 mužov, ale pri Magnézii stratil 50 000 (Lívius, Apian).) 9Tiež ako chceli obyvatelia Helady viesť proti nim zničujúcu vojnu, ale keď sa oni dozvedeli o ich zámere, 10vyslali proti nim jedného vojvodcu, ktorý s nimi bojoval, takže mnohí z nich boli zranení a padli (v boji). Ich ženy a deti vraj pobrali do zajatia, olúpili ich a zmocnili sa ich krajiny, pobúrali im pevnosti a podrobili si ich až do dnešného dňa. 11Aj iné kráľovstvá a ostrovy, ktoré sa im niekedy postavili na odpor, vraj zničili a podrobili si ich. (*) (Podkladom tejto správy je asi zásah Rimanov proti Etolom (okolo r. 190 pr. Kr.).)
12Ale svojim priateľom a spojencom zachovali vraj priateľstvo; zmocnili sa blízkych i vzdialených kráľovstiev a všetci, čo len počuli ich meno, už mali z nich strach. 13Ktorým však chcú dopomôcť ku kráľovstvu, tí vraj kraľujú, ale ktorým nežičia, tých zase pozbavujú. Tak sa vraj veľmi vyšvihli.
14Medzi nimi všetkými si vraj nikto nekladie korunu, ani sa neoblieka do purpuru, aby sa v ňom pýšil. (*) (Republikánske zriadenie Rímskej veľríše budilo úžas v očiach orientálca, ktorý si nevedel predstaviť veľkú ríšu bez despotického vladára.) 15Ba zostavili si vraj radu a každý deň tristodvadsať poradcov rokuje o blahu národa a jeho vedení. (*) (Údaje o rímskom senáte sú tiež len približné. Za čias Sempronia Gracha mal senát 300 členov.) 16Jedinému mužovi vraj zverujú každoročne vedenie a vládu nad celou svojou ríšou; tohto jedného všetci poslúchajú a niet medzi nimi ani závisti, ani žiarlivosti. (*) (Údaj, že Rimania zverujú vedenie štátu "jednému" mužovi, nie je celkom presný. Bývali súčasne dvaja konzuli.)
17Júda vybral Eupolema, syna Jánovho a vnuka Akovho, a Jasona, syna Eleazarovho, a poslal ich do Ríma, aby dojednali s nimi priateľstvo a spojenectvo, (*) (Eupolemus je spomínaný v 2 Mach 4,11, kde jeho otec Ján sa objavuje tiež ako diplomat v službách svojho národa. Jeho ded sa nazýva "Akkos" (Vg: Jakub). Je to meno kňazského rodu (porov. 1 Krn 24,10; Ezd 2,61). Tento Eupolemus je azda helenistický spisovateľ, z ktorého cituje Euzebius (praep. Evang. 30–34). – Jason (=Jésús, Jéšú’), syn Eleazara. Pochádzal asi z kňazského rodu. (Mučeník Eleazar v 2 Mach 6,18–31).) 18žeby z nich sňali jarmo, lebo videli, že kráľovstvo Grékov zotročuje Izrael. 19Vybrali sa teda do Ríma - bola to veľmi ďaleká cesta -, vošli do senátnej budovy, ujali sa slova a vraveli: 20"Júda Machabejec, jeho bratia a židovský národ nás poslali k vám, aby sme s vami dojednali zväzok priateľstva a pokoja a aby ste nás prijali za svojich spojencov a priateľov." 21Tento návrh im prišiel vhod.
22Listina, ktorú dali napísať na medené dosky a poslať do Jeruzalema, aby im tam bola pamätníkom priateľstva a spojenectva, znela takto: (*) (Podobná zmluva, ktorú uzavreli Rimania s obyvateľmi egejského ostrova Astupalaion (Foedus Astupalaion) r. 105 pr. Kr., je hodnotným dokladom pre hodnovernosť tejto zmluvy.)
23"Rimanom a židovskému národu na mori i na pevnine večné blaho! Kiež je od nich ďaleko meč a nepriateľ! 24Ak sa začne prv vojna proti Rimanom alebo proti niektorému ich spojencovi v celej ríši, 25tak židovský národ poskytne so všetkou ochotou pomoc, ako budú vyžadovať okolnosti času. 26Nepriateľom nebudú dávať ani zaopatrovať obilie, zbrane, peniaze a lode. To za dobré uznali Rimania. Nariadenia sa budú dodržiavať bez odplaty. 27Podobne ak sa začne prv vojna proti židovskému národu, tak zas ochotne poskytnú pomoc Rimania, ako budú vyžadovať okolnosti času. 28Nepriateľom sa nebude dodávať obilie, zbrane ani peniaze a lode. To za dobré uznali Rimania. Túto zmluvu budú zachovávať bez lesti. (*) (Veršom 28 asi znenie zmluvy bolo ukončené. V. 30–32 bol písomný dodatok ku zmluve alebo ústny odkaz, ktorý doniesli židovskí vyslanci do Jeruzalema.)
29Podľa týchto uznesení uzavreli Rimania zmluvu so židovským národom. 30Keby však chceli jedni alebo druhí niečo dodatočne pridať alebo ubrať, môžu tak urobiť podľa svojej ľubovôle; a čo sa pridá alebo uberie, bude platiť.
31Ohľadom škôd, ktoré narobil kráľ Demetrius, napísali sme mu toto: »Prečo si tak zaťažil svoje jarmo na našich priateľoch a spriaznencoch Židoch? 32Preto, ak sa budú i naďalej na teba sťažovať, dopomôžeme im k právu a budeme proti tebe bojovať na mori i na pevnine.«"
Júdova porážka a smrť. - 1Keď sa Demetrius dopočul, že Nikanor padol v boji aj so svojím vojskom, poslal druhý raz Bakchidesa a Alkima do júdskej krajiny a s nimi pravé krídlo vojska. (*) (O Nikanorovej porážke porov. 7,43–50.) 2Tiahli po ceste do Galgaly, obsadili Masalot na okolí Arbely, dobyli toto miesto a pozbavili mnohých života. (*) (Arbela, asi dnešný Chirbet Irbid na medželskej výšine nad údolím Wadi el-Hamam, západne od Genezaretského jazera. Na príkrych úbočiach spomenutého údolia je mnoho jaskýň, terasovite nad sebou položených a pospájaných schodmi (hebr. "mesillóth"), z čoho povstal názov: Ma(i)saloth. Bak-chides dobýval tento kraj, lebo do tamojších jaskýň utiekli mnohí Židia (Joz. Flávius, Starož. 12,11,1). Preto Bakchides tiahol s vojskom cez Galileu (miesto: "Galgala").) 3V prvom mesiaci stopäťdesiateho druhého roku sa utáborili pred Jeruzalemom. (*) (K Jeruzalemu pritiahol Bakchides 1. mesiaca r. 152 Sel. (=mesiac – apríl r. 160 pr. Kr.).) 4Odtiaľ však odišli a tiahli do Berey s dvadsiatimi tisícami pešiakov a s dvoma tisícami jazdcov. (*) (Bakchides nechal Alkima v Jeruzaleme, sám však sa vybral za Júdom do kraja severne od Jeruzalema. Berea, (Bereth, Birat), asi dnešné el-Bére, 16 km severne od Jeruzalema, na ceste do Sichemu (– Nablus) oproti dedine Ramalla.)
5Júda sa totiž utáboril v Elase; bolo s ním tritisíc vybraných mužov. (*) (Elasa (Eleasa; Vg: Laisa) bola na mieste dnešného Chirbet el-'Ašši, asi 10 min. juhozápadne od el-Bíre. Obe výšiny delí počiatok údolia Wadi Džiján. Z výšiny el-'Ašši mohol Júda pozorovať zriaďovanie Bakchidesovho vojska.) 6Ale keď videli mocné zástupy vojska, prestrašili sa, ba mnohí sa vytratili z tábora, takže z nich zostalo iba osemsto mužov. 7Júda teda musel vidieť, ako sa mu rozpadáva vojsko už pred samým bojom. Žiaľ mu zovrel srdce, lebo ich už nemal kedy zhromaždiť. Hlboko zarmútený 8povedal pozostalým: "Hor’ sa, vyrazme proti svojim nepriateľom! Azda ich len premôžeme v boji!" 9Ale odhovárali ho: "Nič nezmôžeme. Radšej si teraz zachráňme životy! Potom sa vrátime aj so svojimi bratmi a dáme sa do boja proti nim. Veď nás je málo!" 10Júda však odvetil: "Kiež je ďaleko odo mňa, aby som to urobil! Nesmieme utiecť pred nimi! Ak nadišiel náš čas, zomrieme mužne za svojich bratov. Nezanechajme škvrnu na svojej sláve!"
11Tu vytiahlo vojsko z tábora a postavili sa proti nim. Jazda sa rozdelila na dva oddiely; prakovníci a lukostrelci tiahli pred vojskom a v predných radoch boli tí najsilnejší. 12Bakchides bol na pravom krídle. Bojový šík sa približoval z dvoch strán za zvuku trúb. 13Ale aj Júdovi ľudia trúbili na trúbach. Zem sa len tak otriasala od hrmotu vojsk. Boj trval od rána až do večera.
14Keď Júda spozoroval, že jadro Bakchidesovho vojska je na pravom krídle, zoskupili sa okolo neho všetci srdnatí, 15porazili pravé krídlo a prenasledovali ho až po vrch Azot. 16Len čo zbadali tí, čo boli na ľavom krídle, že pravé krídlo je porazené, pustili sa rýchlo za Júdom a jeho druhmi. 17Tu sa rozpútala bitka a padlo mnoho ranených na obidvoch stranách. (*) (Miesto "… prenasledovali ho až po vrch Azot" treba čítať: "… až po vrch Asor" alebo "smerom na vrch Asor". Bakchidesovo vojsko nemohlo utekať k filištínskemu Azotu (4,15), ale na sever od bojišťa, k vrchu, ktorý sa dnes nazýva Džebel el Asúr a vrúbi rovinu, čo sa tiahne severne od el-Bíre.) 18Aj Júda padol; ostatní utiekli. 19Jonatán a Šimon vzali svojho brata Júdu a pochovali ho v hrobke svojich otcov v Modeine. 20Tam ho oplakali a všetok Izrael žialil za ním veľkým nariekaním. Mnoho dní za ním kvílili a nariekali:
22Ostatné správy o Júdovi, o jeho bojoch a udatných činoch, ktoré konal, a ich veľkosť, nie sú ani zapísané - bolo ich veľmi mnoho. (*) (Porov. 16,23.)
Jonatán zvolený za vodcu. - 23Po Júdovej smrti zdvihli v celej izraelskej krajine hlavu vierolomníci; pozdvihli sa všetci zlosynovia. (*) (Júdova smrť vzpružila stranu židovských vierolomníkov a helenistov. V istom zmysle pridala sa k nim aj palestínska pôda tým, že neposkytovala dostatočnú výživu verným Židom, bojovníkom za slobodu a vieru.)
24V tých dňoch nastal veľmi veľký hlad, lebo zem odpadla s nimi. 25Bakchides si vyberal zločinných mužov, ktorých ustanovoval za pánov nad krajinou. 26Oni vyhľadávali a sliedili po Júdových prívržencoch a privádzali ich k Bakchidesovi, ktorý sa na nich pomstil a posmieval sa im. 27Nastalo veľké súženie v Izraeli, akého u nich nebolo od vystúpenia posledného proroka. (*) (Nastali pomery, ktoré označujú za najhoršie od vystúpenia posledného proroka, t. j. od doby Malachiáša (okolo r. 480 pr. Kr.).)
28Tu sa zhromaždili všetci Júdovi prívrženci a vraveli Jonatánovi: 29"Odvtedy, čo zomrel tvoj brat Júda, niet nikoho, kto by sa mu vyrovnal, aby bojoval proti nepriateľom a Bakchidesovi a vôbec proti nežičlivcom nášho národa. 30A tak sme si dnes vyvolili teba miesto neho za svojho vodcu a vojvodcu. Ty povedieš naše boje." 31Tak Jonatán prevzal v tom čase vodcovstvo a nastúpil na miesto svojho brata Júdu.
Útek Jonatána a smrť Jánova. - 32Keď Bakchides dostal o tom správu, hľadal spôsob, ako by ho zabil. (*) (Jonatán nemohol hneď vystúpiť so zbraňou proti Bakchidesovi. Preto sa utiahol na púšť Tekua (severovýchodne od Hebronu a východne od dediny Tekua, rodiska proroka Amosa; Am 1,1). Cisterna Asfar (asi dnešná studňa Bír ez-Za'ferán, 5 km južne od zrúcanín Chirbet Tekúa') bola pravdepodobne jedna z mnohých vodných nádrží kráľa Oziáša (2 Krn 26,10).) 33Lenže Jonatán sa to dozvedel, aj jeho brat Šimon a všetci jeho prívrženci. Utiekli na púšť Tekua a utáborili sa pri vodnej cisterne Asfar. 34Bakchidesovi to hlásili v sobotný deň a tiahol s celým svojím vojskom za Jordán. (*) (V. 34 patrí za v. 42; v. 43 je opakovaním v. 34.)
35(Jonatán) poslal svojho brata ako vodcu sprievodu k svojim priateľom Nabatejcom s prosbou, aby si mohli u nich uložiť svoje značné zásoby. (*) (Jambriti neboli Amorejci, ale skôr Nabatejci. (Ja'amrou je známy ako vojvodca Nabatejcov.) Madaba, kedysi dôležité mesto (Nm 21,30; Joz 13,19.16), dnes zrúcaniny Madaba, 25 km juhovýchodne od severného cípu Mŕtveho mora.) 36Tu vyšli Jambrejci z Madaby, zmocnili sa Jána a všetkého jeho majetku a odišli s tým preč.
37Po týchto udalostiach zvestovali Jonatánovi a jeho bratovi Šimonovi, že Jambrejci odbavujú veľkú svadbu a že povedú nevestu, dcéru jedného kanaánskeho náčelníka, z Nadabata s veľkým sprievodom. 38Tu sa rozpamätali na svojho brata Jána, vytiahli a ukryli sa v horskej rokline. 39Keď zdvihli oči a pozreli, hľa, (blížil sa) veľký hlučný sprievod; ženích im išiel oproti so svojimi priateľmi a bratmi, s bubnami, s hudbou a s mnohými zbraňami. 40Jonatánovi ľudia vyrazili na nich z úkrytu a pobili ich. Padlo mnoho ranených; ostatní utiekli do vrchov. A ukoristili po nich všetko, čo mali pri sebe. 41Tak sa obrátila svadba na plač a hudba na nariekanie. 42Keď takto vypomstili krv svojho brata, vrátili sa k bažinatému brehu Jordána. (*) (Nadabat; podľa Joz. Flávia "Nabat"; Vg má chybne: "z Madaby". Krajina severozápadne od Madaby sa dnes nazýva "en-Neba" (predtým asi "Nebo" ako v Nm a Joz), čo by poukazovalo na starý názov "Nabath". Abel preto stotožňuje Nadabat s dnešným Chirbet el-Mhyiet. Podľa iných by to bol Ard el-Habat, južne od Madaby.)
Boj na Jordáne. - 43Keď sa o tom dopočul Bakchides, pritiahol v sobotu až k jordánskemu brehu s veľkou vojenskou silou. (*) (Pozri k v. 34; porov. tiež v. 34 a 44.) 44Tu povedal Jonatán svojim bojovníkom: "Vstaňme a bojujme teraz za svoje životy! Dnes totiž nie je tak, ako včera a predvčerom. 45Teraz nám hrozí boj spredu i odzadu. A na jednej i druhej strane prekáža Jordán s bažinou a krovím. Nemožno uhnúť! 46Preto volajte teraz k nebu, aby ste boli vyslobodení z rúk svojich nepriateľov!" Rozpútal sa boj. 47Jonatán vystrel ruku, aby zasiahol Bakchidesa, ale uhol sa mu späť. 48Tu skočil Jonatán aj so svojimi ľuďmi do Jordána a preplávali na druhý breh. Tí však neprešli za nimi cez Jordán. 49Toho dňa padlo na Bakchidesovej strane na tisíc mužov. (*) (Podľa Joz. Flávia padlo až 2 000 Sýrčanov (v. 49). Jonatán aj so svojimi preplával na pravý breh a zachránil sa na púšti Tekua. Sýrčania ich neprenasledovali.)
Bakchidesove opevnenia v Júdsku. - 50Potom sa vrátil do Jeruzalema a v Júdsku staval opevnené mestá: pevnosť v Jerichu, ďalej Emauzy, Bethoron, Betel, Tamnatu, Faraton a Tefon s vysokými múrmi, bránami a závorami. (*) (O jerišskej pevnosti porov. 16,15. – Betel, dnes Betin, asi 3 hod. severne od Jeruzalema, na pohraničí Samárie. Emauzy, porov. 3,40; Bethoron, 3,16; Tamnata (Tell Tibneh), 20 km severozápadne od Betelu (v území Danovom, Joz 15,10; 19,43; Sdc 14,1). Faraton (Vg: Fara) je buď: Far'ata, západne od Sichemu, alebo: Pir'aton v údolí "Wadi Fara", severovýchodne od Anatot. Tefon (Vg: Thopo) je buď v severnom Efraimsku, zo Starého zákona známy "Taphúh", 7 km západne od Hebronu, alebo v Šefele s názvom "Tappuach" (Joz 15,34).) 51Do každého postavil posádku, aby utláčala Izrael. 52Opevnil tiež mesto Betsuru a Gazaru aj hrad a zriadil v nich posádky a zásobárne na potraviny. (*) (Betsura (4,29), Gazara (=Gezer, 4,15); "hrad", t. j. jeruzalemský ("Akra").) 53Taktiež dal pochytať synov veľmožov krajiny ako rukojemníkov a uväznil ich na jeruzalemskom hrade.
Zločin a smrť Alkima. - 54Roku stopäťdesiateho tretieho, druhého mesiaca, rozkázal Alkimus zbúrať múry vnútorného nádvoria svätyne. Tak chcel zničiť diela prorokov. A začali aj búrať. 55Ale práve v tej chvíli ranila Alkima mŕtvica, ktorá urobila koniec jeho činom. Ústa sa mu zavreli a pre ochromenie nemohol ani prehovoriť, ani postarať sa o svoj dom. 56Alkimus v tom čase zomrel za veľkých bolestí. (*) (R. 153 Sel., asi začiatkom mája r. 159 pr. Kr. Zodpovedá Alkimovým názorom o zbrataní národov, že dal zbúrať "soreg", t. j. múr, ktorý oddeľoval vlastné chrámové priestory od vonkajšieho nádvoria pohanov. Takto porušil Alkimus zákon, lebo Zorobábelov chrám stavali podľa plánov od Boha vnuknutých a nesmelo byť na ňom búrané nič značnejšie (Ex 25,9; 2 Krn 28,19). A postavil sa aj proti prorokom Zachariášovi a Aggeovi, ktorí tak horlivo podporovali svojho času stavbu chrámu.) 57Keď Bakchides videl, že Alkimus je mŕtvy, vrátil sa ku kráľovi a júdska krajina mala dva roky pokoj.
Tretí vpád Bakchidesa. - 58Všetci vierolomníci sa uzniesli a vraveli: "Jonatán a jeho prívrženci, ako vidíte, žijú si bezstarostne a v pokoji. Zavolajme teraz Bakchidesa, nech ich pochytá všetkých jednej noci!" 59I vybrali sa a predložili mu tento návrh. 60Pohol sa teda a tiahol s veľkým vojskom. Všetkým svojim stúpencom v Júdsku poslal tajne listy, aby chytili Jonatána a jeho prívržencov. Ale to sa im nepodarilo, lebo oni sa dozvedeli o ich zámere.
61Ba oni pochytali na päťdesiat mužov z obyvateľov krajiny, ktorí boli pôvodcami nešťastia, a zabili ich. 62Potom sa Jonatán odobral so Šimonom a so svojimi prívržencami do Baitbasei na púšti. Postavil, čo bolo v tom (meste) pobúrané, a urobil z neho pevnosť. (*) (Baitbasei (Baitbassei, Bathbasi; vo Vg: Bethbessen), asi Chirbet Beit-Bassa, neďaleko Betlehema na juhovýchod. Tento kopec hraničil s púšťou Tekua. – Ak je meno tejto pevnosti lepšie zachované u Joz. Flávia ("Bethalaga"), mohol by to byť Béth-Hagla, medzi Jerichom a ústím Jordána.)
63Keď sa o tom Bakchides dozvedel, zvolal všetko svoje vojsko a odkázal aj pre tých, čo boli v Júdsku. 64Potom vytiahol a utáboril sa pri Baitbasei, obliehal ho mnoho dní a postavil aj dobývacie stroje. 65Jonatán ponechal svojho brata Šimona v meste a sám iba s niekoľkými mužmi prechádzal po krajine. 66Porazil Odomeru i jeho bratov a Fasironových synov v ich stanoch. Následkom tohto víťazného počiatku rozrastala sa aj jeho vojenská sila. (*) (K Bakchidesovi sa pridali aj beduínske kmene. Jonatán prepadol ich tábor a porazil ich. Odomera (Odoarren, Odaren) bol asi ich náčelník.) 67Šimon však a jeho ľudia urobili výpad z mesta a zapálili dobývacie stroje. 68Potom bojovali proti Bakchidesovi, porazili ho a veľmi poškodili. Takto bol zmarený jeho zámer a postup. 69Preto sa rozhneval na vierolomných mužov, ktorí mu radili, aby vytiahol do krajiny, a mnohých z nich dal pobiť. Nato sa rozhodol, že odtiahne do svojej krajiny.
Prímerie s Bakchidesom. - 70Keď sa to Jonatán dozvedel, poslal k nemu vyslancov, aby s ním dojednali mier a vymohli vydanie zajatcov. 71Privolil, urobil podľa jeho návrhu a prísažne ho uistil, že sa mu nebude pomstiť po všetky dni jeho života. 72Vydal mu aj zajatcov, ktorých prv odviedol z Júdska. Potom sa odobral späť do svojej krajiny. Ani sa viac nepokúsil tiahnuť na ich územie.
73Tu si odpočinul meč v Izraeli. Jonatán sa usadil v Machmase. Potom sa Jonatán ujal vedenia ľudu a odstránil bezbožníkov z Izraela. (*) (Bol považovaný (aspoň od dobromyseľných Židov) za vodcu národa vo verejnom i náboženskom živote. – Machmas (=Michmas), dnes Muchmas, asi 1 hod. juhovýchodne od Betelu; porov. 13,2; 14,5.)