Smrť Antiocha Epifanesa. - 1Keď kráľ Antiochus prechádzal cez náhorné krajiny, dozvedel sa, že v Elymaide v Perzii je mesto, vychýrené bohatstvom na striebro i zlato. 2V ňom je vraj preveľmi bohatý chrám, kde sú údajne zlaté výzbroje, panciere a štíty, ktoré tam zanechal macedónsky kráľ Alexander, syn Filipov, ktorý panoval z Grékov ako prvý. 3Pritiahol teda a pokúšal sa mesto zaujať a vydrancovať ho. Ale nepodarilo sa mu to, lebo obyvatelia mesta sa dozvedeli o jeho zámeroch. 4Povstali proti nemu do boja, musel utiecť a odchádzal odtiaľ s veľkým sklamaním, aby sa vrátil do Babylonu. (*) (Porov. 2 Mach 9. – O Antiochovej výprave do Perzie porov. 3,29–31. Perzia = celá bývalá Perzská ríša, nielen provincia Persis. Elymais tu znamená provinciu veľkej Perzie, ktorá sa rozkladala severne od Perzského zálivu, severozápadne od provincie Persis a západne od provincie Paraitakéné, južne od Médie. Vg pokladá "Elymais" za mesto. (Podľa Joz. Flávia nazývalo sa tak aj mesto, Starož. 12,9,1. Neskoršie dostalo aj názov Persepolis, 2 Mach 9,2.) O pokuse vyrabovať chrám v Elymaide (chrám Artemidy-Diany) svedčia Polybius, Apian, Porfyrius. – O Alexandrovi Veľkom pozri k 1,1.)
5Tu prišiel k nemu do Perzie posol a oznámil mu, že jeho vojská, ktoré vytiahli do júdskej krajiny, utrpeli porážku. 6Že Lyziáš sa vypravil na čele veľkého vojska, ale že bol porazený Židmi, ktorí vraj prevládli zbraňami a vojskom a (dobyli) aj bohatú korisť, ktorú pobrali porazeným vojskám. 7Že zrúcali ohavnú (modlu), ktorú dal postaviť na oltár v Jeruzaleme, a svätyňu že obohnali vysokými múrmi, ako (to bolo) predtým, a že (opevnili) aj Betsuru, jeho mesto.
8Keď sa kráľ dozvedel o týchto udalostiach, zľakol sa a veľmi sa rozrušil. Klesol na posteľ a od hnevu ochorel, lebo sa mu nestalo po vôli. 9A zostal tam mnoho dní, lebo sa mu obnovovala trápna úzkosť. Keď badal, že zomrie, (*) (Antiochus zostal "tam", t. j. v Perzii, v meste Gabai, kde aj dokonal. (Podľa Kuglera treba zmeniť Polybiovo "Tabai" na "Gabai".) Porov. 2 Mach 9,1 nn.) 10zvolal všetkých svojich dôverníkov a povedal im: "Spánok sa mi vzdialil od očí a sužujúca starosť tlačí moje srdce. 11Myslím si v duchu: Do akého zármutku som sa dostal a v akej záplave zmätku som teraz ja, ktorý som býval ctený a milovaný, dokiaľ som bol pri moci. 12Teraz sa rozpamätúvam na zlé veci, ktoré som popáchal proti Jeruzalemu; ako som pobral z neho všetko zlaté a strieborné náradie a ako som poslal bezdôvodne nivočiť júdske obyvateľstvo. 13Teraz jasne vidím, že ma preto zastihlo toto nešťastie. Hľa, v hroznom zármutku hyniem v cudzej krajine!" (*) (Porov. 2 Mach 9,19–28.)
14Potom zavolal Filipa, jedného zo svojich dôverníkov, a ustanovil ho nad celým svojím kráľovstvom. 15Odovzdal mu korunu, svoj plášť a prsteň, aby viedol jeho syna Antiocha a vychoval ho za vladára. 16A kráľ Antiochus tam roku stoštyridsiateho deviateho zomrel. (*) (Zomierajúci Antiochus vymenoval za ríšskeho regenta (odovzdanie kráľovských odznakov vo v. 15; porov. 10,20.62 nn.) a poručníka pre svojho mladého syna Antiocha (3,33; bol už spoluvladárom a azda aj kráľom na Západe, ale bolo treba vymôcť pre neho uznanie v celej ríši; porov. 2 Mach 9,25 nn.) svojho dôverníka Filipa, ktorý bol kedysi, ako sa zdá, správcom v Júdsku (2 Mach 5,22; 6,11; 8,8). – Epifanes zomrel r. 149 Sel., t. j. asi v lete r. 163 pr. Kr.)
Výprava Lyziáša a Eupatora proti Židom. - 17Keď sa Lyziáš dozvedel o kráľovej smrti, dosadil miesto neho za kráľa jeho syna Antiocha, ktorého vychovával od mladi, a dal mu meno Eupator. (*) (Porov. 2 Mach 13,1–26. – Eupator = ten, ktorý pochádza z dobrého otca; porov. 2 Mach 10,10 n. V skutočnosti vládol Lyziáš a počínal si ako správca celej ríše. Tiež rímsky senát uznal Antiocha V. Pritom si nevšímal nároky Seleukovho syna Demetria I., ktorý si oprávnene robil nároky na trón.)
18Tí však, čo bývali na hrade pri svätyni, obťažovali Izrael; ustavične hľadali (spôsob), ako by im mohli škodiť a pohanom poskytnúť oporu. 19Júda si preto zaumienil, že ich vyhubí. I zvolal všetok ľud, aby ich obľahli. 20Zhromaždili sa teda a roku stopäťdesiateho ich obkľúčili. Zriadil proti nim kameňomety a iné dobývacie stroje.
21Niektorí z tých, čo unikli z obľahnutia - a pripojili sa k nim aj niekoľkí bezbožníci z Izraela -, 22odišli ku kráľovi a vraveli: "Ako dlho ešte potrvá, kým nevykonáš súd a nepomstíš našich bratov? (*) (Obliehanie sýrskej posádky v Jeruzaleme na hrade ("Akra") sa začalo r. 150, asi po marci r. 162 pr. Kr., asi rok po Epifanesovej smrti. Podľa 2 Mach 13,3 aj Menelaus sa zúčastnil toho posolstva ku kráľovi s niekoľkými svojimi prívržencami.) 23My sme sa dobrovoľne poddali tvojmu otcovi, riadili sme sa jeho príkazmi a poslúchali sme jeho rozkazy. 24Za to teraz obkľúčili naši súkmeňovci hrad a zanevreli na nás. Ba každého, koho z nás chytili, zabili a naše majetky vyplienili. 25A vztiahli ruku nielen na nás, ale aj na všetky susedné kraje. 26A hľa, dnes obliehajú jeruzalemský hrad, aby ho dobyli! Chrám a Betsuru opevnili. 27Ak ich rýchle nezaskočíš, budú robiť ešte väčšie veci než tieto a (ich postup) nebudeš môcť zadržať." (*) (Porov. 1,11–16; 2,44. O opevnení chrámovej hory a Betsury v. 7; 4,60 n.)
28Keď to kráľ počul, rozhneval sa a zvolal všetkých svojich dôverníkov a veliteľov pechoty aj jazdectva. 29Ba aj z iných kráľovstiev a morských ostrovov pritiahli k nemu zástupy žoldnierov. (*) (Lyziáš zhromažďuje veľké vojsko, lebo tak mu diktuje skúsenosť z poslednej výpravy (4,28 n.). Joz. Flávius (Žid. voj. 1,1,5) spomína len 50 000 pešiakov, 5 000 jazdcov, ale 80 slonov.) 30Počet jeho vojska bol: stotisíc pešiakov, dvadsaťtisíc jazdcov a tridsaťdva slonov, vycvičených do boja.
31Tiahli cez Edomsko a utáborili sa pred Betsurou. Dlho o ňu bojovali a postavili aj dobývacie stroje, ale (obkľúčení) robili výpady, pálili ich ohňom a udatne bojovali. (*) (Porov. 4,29–34. – Lyziáš išiel s vojskom od severu a prenikol až do juhozápadnej Palestíny ("Edomsko") a z prímorskej filištínskej roviny asi cez Ódolam smerom na Betsuru, ktorá chránila Jeruzalem od juhu a bola spolu aj východiskom výprav proti Edomčanom (4,61).)
Bitka pri Betzachare. - 32Júda odtiahol od hradu a utáboril sa pri Betzachare oproti kráľovmu táboru. (*) (Júda zastavil dobývanie jeruzalemského hradu a ponáhľal sa na pomoc Betsuranom. Svoj tábor rozložil pri Betzachare (pahorok "Bét Zacharija", asi 18 km južne od Jeruzalema a 10 km severne od Betsury). Bitka sa strhla na mieste, ktoré sa dnes volá Balluta tel-Jerza, asi 1 km južne od Betzachary. Žid Rodokus však zradil kráľovi Júdovo vojnové tajomstvo (2 Mach 13,21).) 33Kráľ sa včasráno vybral a so všetkou rýchlosťou uháňal s vojskom smerom na Betzacharu. Za zvuku trúb sa šíky pripravili do boja. 34Slonom predložili šťavu z hrozien a moruší, aby ich rozdráždili do boja. (*) (Slonom (1,18) predložili či "ukázali" (tak gr. text a všetky preklady) červené víno, ktoré vraj rady pijú. Keď sa im len ukáže, ale nedá, prepukne v nich šialená zúrivosť. Zdá sa však, že slony "opili".) 35Potom zaradili zvieratá medzi bojové šíky. Ku každému slonovi priradili tisíc mužov, vyzbrojených reťazovitými panciermi a medenými prilbami na hlavách. Okrem toho postavili ku každému zvieraťu päťsto vybraných jazdcov. 36Títo boli už predtým pridelení k zvieraťu, kamkoľvek sa uberalo, išli s ním a neodchádzali od neho. 37Na každom zvierati boli silné, kryté drevené veže, upevnené zvláštnymi zariadeniami, a na každom bolo tridsaťdva mužov, ktorí odtiaľ bojovali, a ešte jeden Ind.
38Ostatných jazdcov postavili vľavo i vpravo na obe krídla vojska, aby znepokojovali (nepriateľa) a kryli bojové šíky. (*) (Obrovské postavy slonov s krytými vežami robili dojem, akoby boli malé pevnosti, odkiaľ 2–3 vojaci (číslo 32 vo v. 37 sa pravdepodobne chybne zachovalo, lebo tak veľký počet bojovníkov na jednom slonovi je fyzická nemožnosť) mohli svojimi strelami kryť rady pešiakov. Indovia boli známi ako najlepší riadiči bojových slonov, lebo si už od mladi navykli zaobchádzať s týmito zvieratami.) 39Keď na zlaté a medené štíty zasvietilo slnko, rozsvietili sa od nich hory a žiarili ako ohnivé fakle. 40Časť kráľovho vojska sa rozprestrela po vrchovine a druhá časť zostala v nížine. Postupovali opatrne a usporiadane. 41Triaška zachvátila všetkých, keď začuli hrmot ich množstva, pochod vojska a rinčanie zbraní; bolo to vojsko mimoriadne veľké a silné.
Hrdinská smrť Eleazara. - 42Júda vyrazil so svojím vojskom do boja a padlo z kráľovho vojska šesťsto mužov.
43Tu Eleazar, Hauran, spozoroval, že jedno zo zvierat, opatrené kráľovským pancierom, prevyšuje všetky ostatné zvieratá. Nazdával sa, že je na ňom kráľ. 44I obetoval sa, aby vyslobodil svoj ľud a získal si večné meno. 45Odvážne sa rozbehol k nemu stredom cez šíky, bil napravo i naľavo, takže ustupovali pred ním na obe strany. 46Potom vliezol pod slona, ľahol si pod neho a zabil ho. On sa zrútil na neho na zem a tam zomrel. (*) (Miesto "ľahol si pod neho" (v. 46) je lepšie prekladať vzhľadom na niektoré rukopisy a 2 Mach 14,41: "nasadil pod ním meč" alebo "pichol ho od spodu mečom".) 47Keď videli silu kráľovského vojska a tlak jeho oddielov, ustúpili pred nimi.
Pád Betsury a obliehanie Jeruzalema. - 48Kráľovské vojská sa vydali proti nim až do Jeruzalema; kráľ sa teda utáboril proti Júdsku a proti vrchu Sion. 49Uzavrel mier s tými, čo boli z Betsury, ktorí opustili mesto, lebo tam už nemali potravín a nemohli znášať ďalšie obliehanie. Pole totiž malo sobotný odpočinok. 50Tak zaujal kráľ Betsuru a ustanovil tam posádku, aby ju strážili. (*) (V "sobotný odpočinok", ktorý sa opakoval každý siedmy rok (v. 53), malo zostať pole úhorom (Ex 23,10 n.; Lv 25,2–7); nikto nesial, nežal, ani ovocie netrhal. Tento rok sa počítal od jesene 164 do jesene 163.)
51Potom obliehal mnohé dni svätyňu; postavil tam vrhacie a iné bojové stroje: ohňomety, kameňomety, šípomety a praky. 52Lenže aj oni si zhotovili bojové stroje proti ich strojom, a tak bojovali mnoho dní. 53Ale nebolo v zásobárňach potravín, lebo bol siedmy rok a zvyšky zásob strávili tí, ktorí kvôli svojej záchrane utiekli pred pohanmi do Júdska. 54Tak zostalo na území svätyne len niekoľko mužov, lebo ich prevládal hlad, a preto sa rozpŕchli každý do svojho domova.
Zmierenie. - 55Keď sa Lyziáš dopočul, že sa Filip, ktorého kráľ Antiochus ešte zaživa poveril, aby vychoval jeho syna Antiocha za vladára, 56vrátil z Perzie a Médie spolu s vojskami, ktoré vytiahli s kráľom, a že sa usiluje prevziať vládu do svojich rúk, 57snažil sa čím skôr odtiahnuť. I vyjadril sa pred kráľom, veliteľmi vojska a mužstvom takto: "Každým dňom slabneme, potravy nám ubúda, miesto, ktoré obliehame, je pevné a ešte na nás dolieha aj starosť o kráľovstvo. 58Preto podajme teraz týmto mužom pravicu a pomerme sa s nimi a s celým ich národom! 59Dovoľme im, aby mohli žiť ako predtým podľa svojich zvykov, lebo iba pre svoje zvyky, ktoré sme zrušili, sa vzbúrili a urobili toto všetko." (*) (Porov. 6,14–16. Lyziáš, ktorý dobre vedel, že jeho sok Filip sa pousiluje zmocniť sa vedenia ríše i cez jeho mŕtvolu, nahovára teraz kráľa, aby sa upustilo od doterajšej politiky, a navrhuje, aby Židom vrátili náboženskú slobodu. Politická nadvláda sýrskeho kráľa mala zostať i naďalej nedotknutá.)
60Táto reč sa zapáčila kráľovi i veliteľom. I poslal im ponuku mieru a prijali ju. 61Keď im dal kráľ a velitelia prísažné uistenie, vyšli z pevnosti.
62Kráľ vystúpil na vrch Sion a keď videl opevnenie toho miesta, porušil prísahu, ktorú urobil, a nariadil zbúrať múr dookola. (*) (Podľa Joz. Flávia bol potom popravený Menelaus. Porov. 2 Mach 13,1–8.)
63Potom rýchle odtiahol a vrátil sa do Antiochie. Tam našiel Filipa ako pána mesta. I bojoval proti nemu a len silou sa zmocnil mesta.