1Mach 7

Za panovania Demetria Sotera, 7,1 - 9,22.

Demetrius vysiela Bakchidesa proti Jeruzalemu. - 1Roku stopäťdesiateho prvého vyviazol Demetrius, syn Seleukov, z Ríma. S niekoľkými mužmi vtiahol do prímorského mesta a tam sa dal vyhlásiť za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.), syn Seleuka IV. Filopatora (= brat Antiocha Epifanesa) a bratanec Antiocha V. Eupatora. Porov. o ňom pozn. k 1,11 a 6,17. – Keď sa Demetrius (ako rukojemník v Ríme) dozvedel o smrti svojho strýca Epifanesa, dvakrát sa obrátil na senát s prosbou, aby bol uznaný jeho nárok na trón, ale bezvýsledne. Rimania radšej videli Sýriu pod správou Lyziáša a bezmocného Eupatora, než v rukách energického Demetria. Vo v. 1 sa udáva, že Demetrius unikol z Ríma r. 151 Sel., čo by bolo medzi jarou 161 a jarou 160 pr. Kr.) 2Keď vošiel do kráľovského paláca svojich otcov, zajali vojaci Antiocha a Lyziáša, aby mu ich priviedli. 3Keď mu to oznámili, povedal: "Neukazujte mi ich tváre!" 4Preto ich vojsko zabilo a Demetrius nastúpil na trón svojho kráľovstva.

5Tu prišli k nemu všetci ničomníci a bezbožníci z Izraela na čele s Alkimom, ktorý chcel byť veľkňazom. 6Obžalovali svoj ľud u kráľa a vraveli: "Júda a jeho bratia pobili všetkých tvojich priateľov a nás vyhnali z našej krajiny. 7Preto teraz pošli muža, ktorému dôveruješ, nech ide a presvedčí sa o celej pohrome, ktorú urobil nám a kráľovej krajine. Nech ich strestá spolu so všetkými ich prisluhovačmi!"

8Kráľ vybral Bakchidesa, jedného zo svojich priateľov, ktorý vladáril za Riekou, mal vplyv na vedenie ríše a bol oddaný kráľovi. Poslal ho (*) (Kráľ ustanovil (a či len potvrdil?) Alkima za veľkňaza a vymenoval Bakchidesa za veliteľa trestnej expedície proti Židom. Bakchides (spomínaný v hl. 9 a v 2 Mach 8,30) bol dôverným poradcom Demetria I. a predtým Epifanesa (porov. Joz. Flávius, Starož. 12,10,2). Bol miestodržiteľom Sýrie, azda hlavným satrapom celej západnej Sýrie (= Záriečie, Abarnahara). Pri jeho 2. výprave do Júdska zahynul Júda. Neskoršie uzavrel dohodu s Jonatánom.) 9spolu so zločinným Alkimom, ktorého ustanovil za veľkňaza, a nariadil mu, aby vykonal pomstu na Izraelitoch.

10Vybrali sa teda a vtiahli s veľkým vojskom do júdskej krajiny. Vyslali poslov k Júdovi a jeho bratom s pokojnými síce, ale ľstivými slovami. 11Oni však nedali na ich reči, lebo videli, že pritiahli s veľkým vojskom.

12U Alkima a Bakchidesa zišli sa mnohí zákonníci, aby zistili, čo by vyhovovalo právu. 13Asidejci boli prví medzi Izraelitmi, ktorí hľadali u nich pokoj. 14Vraveli totiž: "S oddielmi predsa prišiel kňaz z Áronovho rodu! Ten nás len neoklame!" 15Rozprával im o pokoji, ba aj prísažne ich uistil: "Neurobím vám nič zlé, ani vašim priateľom." 16A tak mu uverili. Predsa však dal chytiť z nich šesťdesiat mužov a zabiť v jeden deň podľa napísaného výroku: (*) (Alkimus sa stal veľkňazom, keď aj nepochádzal, ako sa zdá, od Áronovho syna Eleazara. Nárok na veľkňazstvo mal mladý Oniáš, syn zavraždeného Oniáša III. Porov. 2 Mach 4,38.)

18Tu zachvátil všetok ľud strach a hrôza pred nimi. Hovorili: "Niet pri nich ani pravdy, ani spravodlivosti. Veď porušili sľub i prísahu, ktorú urobili!"

19Bakchides odtiahol od Jeruzalema a utáboril sa pri Bezete. Mnoho z mužov, ktorí od neho odpadli, ako aj niektorých z ľudu dal pochytať, zabiť a (ich telá) pohádzať do veľkej cisterny. (*) (Bezet (Vg: Bethzecha) sa často stotožňuje s osadou Bethzetho pri Jeruzaleme (Joz. Flávius, Starož. 12,10,2) alebo s neskoršou severnou časťou Jeruzalema, zvanou "Bezetha". Najpravdepodobnejšie bol Bezet na mieste dnešnej zrúcaniny Bét-Zéta (Beit-Zeita), 5 km severne od Bét-Sury a blízko inej zrúcaniny Chirbet Kúfin, medzi Betlehemom a Hebronom. Južne od Bét-Zéty je cisterna, zvaná "Cisterna hrdinov" (Bir Djaber), ktorá bola tak pomenovaná asi na pamiatku opísaného zločinu.) 20Potom odovzdal krajinu Alkimovi a nechal mu vojsko, aby ho podporovalo. Bakchides sám odišiel ku kráľovi.

21Alkimus sa všemožne namáhal, aby si udržal veľkňazstvo. 22I pridružili sa k nemu všetci, ktorí vyvolávali zmätok vo svojom národe. Opanovali júdsku krajinu a privádzali Izrael do veľkého nešťastia.

23Keď Júda videl všetko zlo, ktoré popáchal Alkimus so svojimi prívržencami medzi Izraelovými synmi - horšie než pohania! -, 24prešiel celé júdske územie dookola a vykonal pomstu na vierolomníkoch. Tak im znemožnil potulovať sa po krajine.

25Keď Alkimus spozoroval, ako sa Júda a jeho prívrženci zmohli, obrátil sa na kráľa, lebo spoznal, že by im nemohol odolať, a obžaloval ich zo zločinov.

Výprava Nikanora a jeho porážka. - 26Tu poslal kráľ Nikanora, jedného zo svojich najznamenitejších vojvodcov, ktorý bol zaťatým nepriateľom Izraela, a nariadil mu vyhubiť ten ľud. (*) (Tento Nikanor (asi nie ten istý, o ktorom je reč v 3,38) vystupuje v 2 Mach 14,12 ako veliteľ slonov.) 27Nikanor pritiahol do Jeruzalema s veľkým vojskom. Poslal sprostredkovateľov mieru k Júdovi a jeho bratom s týmto ľstivým 28odkazom: "Nech nie je vojna medzi mnou a vami! Prídem s niekoľkými mužmi a v pokoji si pohovorím s vami." 29I prišiel k Júdovi a priateľsky sa navzájom pozdravili, ale nepriatelia boli pripravení chytiť Júdu. 30Júda zbadal, že k nemu prišiel ľstivo. Preto sa ho stránil a nechcel už vidieť jeho tvár. (*) (Porov. 2 Mach 14,12–22.) 31Keď Nikanor videl, že jeho zámer je prezradený, odtiahol do Kafarsalamy, aby sa dal do boja proti Júdovi. (*) (Podľa Abela sa boj odohral v údolí medzi Chirbet Adasou a Kafarsalamou (Uádi ed-Damm). Kafarsalama by bola dnešná zrúcanina Chirbet Erhá, asi 20 min. východne od Adasy. Meno "Salama" sa zachovalo v názve neďalekého kláštora "Deir Sellám". Bojište teda bolo asi 8–9 km severne od Jeruzalema.) 32I padlo z Nikanorovho vojska na päťsto mužov. Ostatní utiekli do Dávidovho mesta.

33Po týchto udalostiach sa Nikanor odobral na vrch Sion. I vyšli niektorí kňazi a starší ľudu zo svätyne, aby ho priateľsky privítali a ukázali mu celostnú žertvu, ktorá sa obetovala za kráľa. (*) (Alkimus uzavrel s Demetriom akýsi konkordát, v dôsledku čoho sa prinášali obety za kráľa. Porov. Ezd 6,10; Jer 29,7 (obety za perzského kráľa). Neskôr sa prinášala obeta aj za rímskeho cisára (J. Flávius Žid. voj. 2,17,2).) 34Ale on nimi pohrdol a urobil si z nich posmech; aj ich poškvrnil a namyslene rozprával 35a v hneve sa zaprisahal: "Ak ihneď nevydáte Júdu a jeho vojsko do mojich rúk, zapálim tento dom po svojom víťaznom návrate." A s veľkým hnevom odišiel. (*) (Porov. o tom 2 Mach 14,33 nn. a 15,1–6.)

36Tu kňazi vošli, postavili sa pred oltár a chrám, plakali a hovorili: 37"Ty si si, Pane, vyvolil tento chrám, aby sa nazýval podľa tvojho mena a aby bol tvojmu ľudu domom modlitby a prosby. 38Vykonaj pomstu nad týmto človekom a nad jeho vojskom; nech padnú mečom! Rozpamätaj sa na ich rúhania a nedaj im obstáť!"

39Nikanor vytiahol z Jeruzalema a utáboril sa pri Bethorone. Tu sa pripojilo k nemu sýrske vojsko. 40Júda sa zas utáboril pri Adase s tritisíc mužmi. A Júda sa modlil: 41"Pane, keď sa kedysi rúhali vyslanci asýrskeho kráľa, vyšiel tvoj anjel a pobil z nich stoosemdesiatpäťtisíc. 42Tak rozmláť toto vojsko dnes pred nami, aby aj ostatní poznali, že sa rúhavo vyslovoval o tvojej svätyni! Súď ho podľa jeho zloby!" (*) (K v. 36 porov. Joel 2,17. – K v. 37 porov. 1 Kr 8,29 n. 43; 9,3; Iz 4,1. O Bethorone porov. 3,16. – Adasa (Vg: Adarsa) bola 11 km východne od Bethoronu, asi tam, kde je dnes Chirbet Adase. – K v. 41 n. porov. 2 Kr 19, 35; Iz 37,36.)

43Vojská zviedli bitku trinásteho mesiaca adar. Nikanorovo vojsko bolo porazené; aj on padol prvý v boji. (*) (Podľa Kuglera 13. adar=štvrtok 8. marca 160 pr. Kr.) 44Keď jeho vojsko videlo, že Nikanor padol, odhodili zbrane a utiekli.

45I prenasledovali ich na deň cesty od Adasy, až ako sa ide do Gazery a trúbili za nimi na signálových trúbach. (*) (Gazera (Vg: Gazara=Gezer, Gezeron; 4,15). Od "Chirbet Adasa" je k Tell-Džezeru asi 35 km. "Ani jeden z nich nezostal" – znamená dokonalú porážku. Porov. Ex 14,28; Joz 8,22; 10,28 nn.; 11,8.22.) 46Zo všetkých júdskych dedín vyšli (Židia) a obkľúčili ich. Oni sa postavili síce na odpor, ale všetci padli mečom. Ani jeden z nich nezostal.

47Potom vzali korisť a plen, Nikanorovi uťali hlavu a pravú ruku, ktorú bol pyšne vztiahol, priniesli to do Jeruzalema a tam povesili. 48Ľud sa veľmi radoval a slávili ten deň ako veľkú slávnosť. 49Tiež ustanovili, aby sa tento deň slávil každoročne trinásteho adara. 50Potom mala júdska krajina nakrátko pokoj. (*) (Porov. 2 Mach 15,30–33. – Na pamiatku veľkého víťazstva bol povýšený 13. adar na "Nikanorov deň". A 14. adara bol zas deň Mardochejov (2 Mach 15,37). K v. 50 porov. Sdc 3,11; 5,31.)