Prvý list. - 1"Židovským bratom v Egypte pozdrav! Židovskí bratia v Jeruzaleme a v júdskej krajine želajú vám pokoj a blaho. (*) (Úvod do 2 Mach je nižšie (2,20–33) a vlastné rozprávanie začína až 3. hl. O počte listov, ktoré poslali palestínski Židia egyptským, niet jednoty medzi vykladateľmi; pripúšťajú buď 1 (Niese), buď 2 (Knabenbauer, Herkenne), alebo 3 listy (Bruston, Laqueur, Wellhausen).) 2Kiež vám dobre robí Boh a pamätá na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom, svojimi vernými služobníkmi! 3Nech vám všetkým dá ducha, aby ste ho ctili a plnili jeho vôľu veľkomyseľne a ochotne! 4Kiež otvorí vaše srdce zákonu a svojim príkazom a udelí vám pokoj! 5Nech vyslyší vaše modlitby, zmieri sa s vami a neopúšťa vás v zlom čase! 6Tak sa ustavične modlíme za vás teraz, 7za panovania Demetria, v stošesťdesiatom deviatom roku."
Druhý list. - "My, Židia, písali sme vám v rokoch vrcholného súženia, ktoré na nás doľahlo, keď odpadol Jason so svojimi prívržencami od svätej zeme a od kráľovstva. (*) (R. 169 Sel. = 144/43 alebo 143/42 pr. Kr., teda asi 2 roky po nastúpení Ptolemea Euergeta Fyskona na trón a asi v 5. roku panovania Demetria II. Nikatora v Sýrii. Jonatán už bol asi veľkňazom. – Druhý list. Židia skutočne zažili v Palestíne ťažké súženia za Demetria II. (porov. 1 Mach 11,53). Jason zapredal záujmy Svätej zeme (t. j. Palestíny; pozri Zach 2,16; Ex 3,5; Sk 7,33) a Božieho kráľovstva, keď sa spojil s Epifanesom a zakúpil si veľkňazstvo (4,7 nn.).) 8Vypálili (chrámovú) bránu a vyliali nevinnú krv. My sme sa však modlili k Pánovi a boli sme vyslyšaní. Prinášali sme zápalné i suché obety, rozžali sme svetlá a predložili chleby. (*) (O znesvätení a očiste chrámu za Antiocha Epifanesa porov. 1 Mach 4,36–58; 1,39 a 2 Mach 6 (vyliatie nevinnej krvi); o chrámových bránach pozri 8,33. O modlitbe Židov sa hovorí v 8,14 n.23. – "Dni stánkov v mesiaci kislev" (na rozdiel od sviatku Stánkov v mesiaci tišri) je osemdenná slávnosť posvätenia jeruzalemského chrámu; porov. nižšie 10,6 a 1 Mach 4,59.) 9Tak aj vy slávte Dni stánkov v mesiaci kislev! 10Dané v stoosemdesiatom ôsmom roku."
Tretí list. - "Obyvatelia Jeruzalema a Júdska s veľradou i Júda želáme Aristobulovi, učiteľovi kráľa Ptolemea, pochádzajúcemu z pokolenia pomazaných kňazov, ako aj egyptským Židom zdravie a blaho! (*) (R. 188 Sel. = 125/4 pr. Kr. – Tretí list. Aristobulus bol členom veľkňazskej rodiny jeruzalemskej ("pokolenie pomazaných kňazov"=veľkňazi a ich rod, Lv 4,3.5.16) a bol "učiteľom" (t. j. poradcom) kráľa Ptolemea Filometora (pozri 1 Mach 1,18) alebo jeho brata Ptolemea Fyskona. Aristobulus je známy židovský peripatetický filozof, ktorý venoval kráľovi Ptolemeovi alegorický výklad Pentateuchu, tak Klement Alex., Euzébius.) 11Bohom vyslobodení z veľkých nebezpečenstiev vzdávame nesmiernu vďaku tomu, ktorý tak mocne vystúpil proti kráľovi. 12On totiž vyhnal nepriateľov zo svätého mesta. 13Lebo keď prišiel vojvodca so svojím vojskom, zdanlivo nezdolateľným, do Perzie, padli v chráme Naney. Naneini kňazi použili úskok. (*) (Pod "vojvodcom Antiochom", ktorý sa v našom texte spomína, treba rozumieť Antiocha III. Veľkého, ktorý zahynul v Perzii, keď sa pokúšal vydrancovať chrám v Elymaide. Tento chrám bol síce zasvätený bohu Beliovi, ale je odôvodnená mienka, že bol zasvätený aj bohyni Nanee, lebo Bel bol s touto bohyňou ženatý. – Antiochus III. Veľký podnikol výpravu na biblický Východ, aby si zadovážil peniaze na vojnu s Rimanmi. V Elymaide sa chcel zmocniť chrámových pokladov, ale aby sa nezdalo, že jeho čin je svätokrádež, predstieral, že chce uzavrieť obradné manželstvo s bohyňou Naneou, a tak by chrámové poklady, ako veno Naneino, patrili jemu. – Nanea by mohla byť bohyňa Anáhita (Anaia, Anaitis); skôr však je to bohyňa Naná (Na-na-a, Na-na-ai), známa z babylonsko-asýrskych nápisov ako bohyňa plodnosti (Artemis, Diana). V starších dobách sa nazývala Niná (Pani vôd), dcéra boha Ea (Apsu), dieťa z Eridu, mesta to boha Ea.) 14Antiochus totiž prišiel na to miesto aj so svojimi priateľmi pod zámienkou, že sa chce zosobášiť (s bohyňou), aby si tak mohol privlastniť poklady ako jej veno. 15Naneini kňazi ich vyložili a keď vošiel sám s niekoľkými do obvodu svätyne, uzavreli chrám. 16Ako (do neho) Antiochus vkročil, otvorili tajné dvere na povale, hádzali kamenie, a tak vodcu utĺkli. Rozkúskovali ich a hlavy povyhadzovali pred tých, čo boli vonku. 17Za to všetko nech je zvelebený náš Boh, ktorý vydal koristníkov (na skazu)!
18Dvadsiateho piateho kisleva zamýšľame sláviť (pamiatku) očisty chrámu a pokladali sme si za povinnosť upovedomiť vás o tom, aby ste aj vy slávili Deň stánkov a Deň ohňa, lebo keď Nehemiáš postavil chrám a oltár, priniesol obety. (*) (List povzbudzuje egyptských Židov k spoločnej oslave dvoch sviatkov. S výročnou slávnosťou očisty chrámu v mesiaci kislev (nazýva sa "Deň stánkov", lebo sa konala obdobne ako slávnosť Stánkov v mesiaci tišri; porov. vyššie v. 6; 2,16; 10,6) má sa sláviť aj pamiatka nájdenia posvätného ohňa za Nehemiáša. – Len v prenesenom alebo rozšírenom zmysle možno povedať, že Nehemiáš "postavil chrám" (to bolo dielo Zorobábelovo); Nehemiáš dobudoval múry Jeruzalema. Možno pripustiť, že niečo opravil alebo dostavoval na chráme (Neh 2,8; Joz. Flávius, Starož. 11,5,7).) 19Keď totiž odvádzali našich otcov do Perzie, vtedajší nábožní kňazi tajne vzali trochu z ohňa z obetného oltára a ukryli ho v dutine akejsi vyschnutej cisterny. Uschovali ho tak, aby nik nevedel o tom úkryte. 20Po uplynutí mnohých rokov zaľúbilo sa Bohu, aby perzský kráľ poslal Nehemiáša. On rozkázal potomkom kňazov, ktorí oheň ukryli, aby ho vyhľadali. A keď nám zvestovali, že nenašli oheň, ale iba hustú tekutinu, 21kázal im načerpať z nej a priniesť. Keď už boli obety pripravené, rozkázal Nehemiáš kňazom pokropiť tekutinou drevo a čo bolo na ňom položené. 22Tak sa aj stalo, a keď nadišla chvíľa, že zas zasvietilo slnko, ktoré bolo predtým za mrakom, zapálil sa veľký oheň, takže sa všetci divili. 23Keď sa obeta dokonávala, kňazi a všetci prítomní sa modlili. Jonatán začínal a ostatní spolu s Nehemiášom odpovedali. (*) (Od pádu Jeruzalema (r. 587 pr. Kr.) až do Nehemiášovho návratu do Jeruzalema (r. 444 pr. Kr.) uplynulo 143 rokov. Nehemiáša poslal Artaxerxes I. Miesto "keď nám zvestovali" niektorí čítajú: "keď zvestovali Nehemiášovi"; ale je možné, že to "nám" je z prameňa, ktorý bol napísal očitý svedok.) 24Modlitba znela takto:
»Pane, (ty) Pán a Boh, stvoriteľ všetkých vecí, hrozný a silný, spravodlivý a milosrdný, ty jediný si Kráľ a dobrotivý, 25jediný dobrodinca, jediný spravodlivý, všemohúci a večný, ktorý vyslobodzuješ Izrael zo všetkého zlého, ktorý si vyvolil našich otcov a posvätil si ich: 26prijmi túto obetu za všetok svoj izraelský ľud! Chráň a posväcuj svoj dedičný podiel! 27Zhromaždi nás, rozptýlených, vysloboď tých, ktorí sú v porobe u pohanov; zhliadni na potupených a zneuctených! Nech pohania spoznajú, že ty si náš Boh! 28Strestaj tých, ktorí nás vo svojej namyslenosti utláčajú a potupujú! 29Zasaď svoj ľud na svojom svätom mieste, ako sľúbil Mojžiš!« 30Kňazi potom spievali chválospevy. (*) (Krásna liturgická modlitba, v ktorej sú uvedené viaceré vlastnosti Boha, najmä ako: stvoriteľ a udržovateľ všetkého stvorenia (porov. Múd 11,25). On "posvätil" svoj národ tým, že ho zasvätil svojej službe a oddelil od ostatných národov. – "Sväté miesto"=Palestína; Sir 50,12–25. – K tejto modlitbe porov. Ex 15,17; Dt 30,3–5; 32,9.)
31Keď už bola obeta strávená, rozkázal Nehemiáš vyliať zvyšok tekutiny na väčšie kamene. 32Keď sa tak stalo, plameň sa zapálil, ale strávilo ho svetlo, ktoré zažiarilo na oltári. 33Táto udalosť sa rozchýrila; aj perzskému kráľovi oznámili, že na mieste, kde kňazi, ktorých potom odviedli do zajatia, ukryli oheň, ukázala sa len tekutina, ktorou Nehemiášovi ľudia posvätili obety. 34Keď kráľ vec dôkladne preskúmal, dal miesto ohradiť a vyhlásil ho za posvätné. 35A tým, ktorým chcel kráľ preukázať svoju blahovôľu, dával bohaté dary a také aj prijímal. (*) (Zvyškom tekutiny, ktorá zostala po vyliatí na drevo a obetu (v. 21), poliali kamene. Horľavina sa zapálila od plameňov oltárneho ohňa, čím bolo naznačené, že na oltári nemá byť nijaký iný oheň, okrem posvätného ohňa.) 36Nehemiášovi ľudia nazvali tú tekutinu Neftar, čo znamená »Očista«. Mnohí ju však nazývajú Neftai. (*) (Z pomenovania "Neftar" alebo z ľudového názvu "Neftai" (Nefi, Neftaei) sa dá usúdiť, že tá "hustá tekutina" bola vlastne "nafta", t. j. olej; známy tiež pod menom "médsky olej". Za tento výklad je aj talmudská tradícia (Scholion Megillat Taanit), podľa ktorej našli Židia po návrate z Babylonska zapečatený hrniec oleja, ktorým sa naplňovali svietniky.)