Jasonova smrť. - 1V tom čase podnikol Antiochus druhú výpravu do Egypta. (*) (Porov. 1 Mach 1,18–22.) 2Tu sa stalo, že v celom meste skoro štyridsať dní vídali jazdcov, vyzbrojených kopijami a v zlatých rúchach, ako sa preháňajú po oddieloch vo vzduchu. 3Čaty jazdcov boli zošikované, zvádzali útoky a narážali jedny na druhé. Vrhali štíty a množstvo oštepov, mávali mečom a lietali strely, čo bolo žiarenie zlatej výzbroje a všelijakých pancierov. 4Preto sa všetci modlili, aby sa ten úkaz stal dobrým znamením. (*) (Výklad, podľa ktorého by mali byť tie zvláštne úkazy len výplodom podráždenej fantázie, nijako neobstojí, lebo ich charakter a doba trvania poukazujú na skutočné znamenie (podobné zjavy sa vraj diali aj pred pádom Jeruzalema r. 70 po Kr.; Joz. Flávius, Žid. vojna 6,5.3; Tacitus, Hist. 5,13).)

5Tu prebehol falošný chýr, že Antiochus je mŕtvy. Jason zohnal nie menej ako tisíc mužov a náhle zaútočil na mesto. Hoci sa aj ľudia zbehli na múr, mesto bolo nakoniec zaujaté. Menelaus utiekol na hrad. 6Jason sa potom oddal bezohľadnému krviprelievaniu vlastných spoluobčanov. Neuvážil si však, že premoženie súkmeňovcov, ktoré sa mu pošťastilo, je vlastne najväčším nešťastím. Namýšľal si, že získava trofej od nepriateľov, a nie od súkmeňovcov. 7Ale nedostal sa k moci; ba jeho úkladný útok mal hanebný koniec. Ako tulák musel opäť utekať do Amonska. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 1,21.)

8Na konci svojho zlého života vyšiel až na to, že ho uväznil arabský pohlavár Aretas. Utiekol síce, ale musel prebehovať z mesta do mesta, lebo všetci ho nenávideli ako zradcu zákonov. Bol opovrhnutý ako škodca vlasti a spoluobčanov, až bol vyhnaný do Egypta.

9Konečne utiekol do Lacedemóna s tým, že tam nájde ochranu. Tak teda ten, čo mnohých vyštval z otčiny, sám zahynul v cudzine. 10A ten, ktorý dal mnohých poodhadzovať bez pohrebu, sám nemal pohreb, ani sa nedostal do otcovskej hrobky. Nepoľutoval ho však nik.

Vydrancovanie chrámu. - 11Keď sa kráľ dozvedel o týchto skutočnostiach, nazdával sa, že je v Júdsku povstanie. Preto vytiahol z Egypta so zverskou zúrivosťou a násilne zaujal mesto. 12Vojakom rozkázal zraziť bezohľadne každého, na koho narazia, ba pozabíjať aj tých, ktorí utečú hore na domy. 13Tak nastalo vraždenie mladých i starých, ničenie mužov, žien i detí a zabíjanie panien i nemluvniat. 14Za celé tri dni bolo osemdesiattisíc obetí; štyridsaťtisíc ich bolo povraždených a nie menej predaných do otroctva. 15Ale tým sa neuspokojil; odvážil sa vkročiť aj do chrámu, najsvätejšieho na celej zemi. A Menelaus, ten zradca zákonov a vlasti, bol mu sprievodcom.

16Nielenže chytal do svojich poškvrnených rúk posvätné nádoby, ale nehanebne porozhadzoval aj tie veci, ktoré venovali iní králi (a mestá) na ozdobu, slávu a česť miesta. (*) (1 Mach 1,23 nn. a Joz. Flávius jasne hovoria, že Epifanes chrám aj vyplienil.) 17Antiochus nenahliadol pri svojej bezmedznej namyslenosti, že Vševládny sa nakrátko nahneval pre hriechy obyvateľov mesta, že preto bolo toto miesto vystavené takému pohrdnutiu. 18Keby sa neboli dopustili toľkých hriechov, bol by musel aj tento odstúpiť od svojej bezočivosti hneď pri vstupe po zbičovaní ako kedysi Heliodor, ktorého poslal Seleukus poobzerať si pokladnicu. 19Pán si však nevyvolil národ pre miesto, ale miesto kvôli ľudu. 20Preto aj to miesto, ktoré malo neskôr mať účasť na šťastí národa, malo svoj podiel aj na jeho ťažkostiach. A to, ktoré bolo opustené za hnevu Všemohúceho, malo byť opäť povýšené po uzmierení Vševladára vo všetkej svojej sláve. (*) (O Heliodorovi pozri 3,23 n.; o oslávení chrámu 10,3–9. Porov. 1 Mach 2,49.)

21Antiochus teda odniesol z chrámu tisícosemsto talentov a čo najrýchlejšie sa odobral do Antiochie. Vo svojej pýche sa nazdával, že zem urobí splavnou a more zas schodným - v nadutosti svojej mysle. (*) (Porov. 1 Mach 1,23 nn.; 3,30.) 22Zanechal úradníkov, aby týrali ľud; v Jeruzaleme to bol Filip, rodom Frýg, ale v spôsoboch bol barbarskejší ako ten, ktorý ho ustanovil. (*) (Pred svojím odchodom z Jeruzalema ustanovil Epifanes akýchsi vojensko-politických komisárov (nie sú to tí dozorci, o ktorých je reč v 1 Mach 1,53) pre Samáriu a Judeu. Pridelil ich k miestam, kde sa ľud húfne schádzaval. Na Garizime, kde mali Samaritáni svoju svätyňu, bol Andronikus (iný než v 4,31–38) a v Jeruzaleme Filip (pozri 6,11).) 23Na Garizime bol zas Andronikus. A taktiež Menelaus, ktorý sa horšie zachoval voči spoluobčanom ako iní.

24Nanajvýš rozhorčený na židovských občanov vyslal nenávideného vodcu Apolonia s vojskom dvadsiatich dvoch tisícov a rozkázal mu pobiť všetkých v dospelom veku; ženy a mládež mal predať. (*) (Apolonius (porov. 1 Mach 1,30–34; 3,10) sa tu označuje ako "mysarches" (=nenávidený vodca), čo niektorí vzhľadom na 1 Mach prekladajú: Knieža, vodca Mýzie. – Toto je už druhý krvavý kúpeľ, ktorý nastal po dvoch rokoch po prvom (v. 11–15), t. j. r. 145 Sel.= 168/7 pr. Kr.) 25On aj pritiahol do Jeruzalema, ale tváril sa celkom nevinne. A tak sa správal až do svätého sobotného dňa. Keď však videl, že Židia svätia deň, rozkázal svojim ľuďom, aby sa chopili zbrane. 26Potom dal pobiť všetkých, ktorí si vyšli pozrieť hru, so zbraňou vnikol do mesta a vyvraždil veľké množstvo ľudu. 27Júda Machabejec sa stiahol aj s inými deviatimi na púšť a živoril po horách so svojimi na spôsob zveri. Stále sa totiž živili rastlinnou stravou, aby sa uchránili pred poškvrnením. (*) (Medzi tými "deviatimi" bol iste aj Júdov otec Matatiáš; porov. 1 Mach 2,28. – Chránili sa poškvrnenia, k akému bol donucovaný aj Eleazar (6,18 nn.). Porov. 1 Mach 1,65 nn.)