Gn 1

Prahistória, 1, 1 - 11, 26

Stvorenie sveta, 1, 1 - 2, 4a

1Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. (*) (Úvodom Pentateuchu, a tak i celého Písma, je nádherná rozprava o tom, ako Boh svojím všemohúcim slovom stvoril svet a ako ho za šesť dní (hexaemeron = héx ,šesť' a heméra ,deň') usporiadal a upravil. Svätopisec krátko, ale výstižne pripisuje vznik celého sveta jedinej príčine, Bohu, pôvodcovi všetkých jestvujúcich vecí. Pri čítaní biblického textu je potrebné si uvedomiť, že nie je vedeckou správou, že je plný symbolickej reči, ktorú je potrebné exegeticky správne vyložiť, a že jeho rozprávanie nie je "lineárne", ale sa v ňom prekrývajú rozličné vrstvy, literárne druhy, historické epochy a rôzne druhy reality. Preto treba pamätať na "literárny zmysel" jeho textu, na zmysel, aký mu dal cez výrazové prostriedky ľudského autora jeho pôvodný autor – Boh: "Keďže však vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy" (DV, čl. 12).
"Na počiatku" rozumej na počiatku času, na začiatku Božej činnosti navonok. Predtým nejestvovalo nič, okrem Boha. "Stvoril", hebr. ,bárá', t. j. urobil z ničoho. Sloveso v tejto forme vyjadruje výhradne činnosť Božiu, a to nezávislú od hmoty. "Boh", ktorého nik nestvoril, lebo on má príčinu svojho bytia v sebe samom, je večný. – "Nebo a zem" – tieto slová tu značia svet, vesmír. Slovo "svet" sa totiž v hebrejčine nevyskytuje.) 2Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. (*) ("Zem" tu znamená zemskú prahmotu. O Bohu hovorí Božie zjavenie väčšinou obrazným spôsobom, vlastným človeku tých čias, a potom ľudská reč nemá vyjadrovacie prostriedky, primerané Božej skutočnosti. To platí aj o zvrate "Duch Boží sa vznášal nad vodami", ako prameň poriadku, svetla a krásy.
Stvorenie všetkých vecí je dejinnou skutočnosťou; spôsob, ako sa nám podáva, je literárno-umelecký. Ale aj tu badať akúsi prirodzenú následnosť: zachováva sa vzostupný ráz, ako ho vyžaduje prírodná veda. Vrcholom Božieho stvoriteľského činu je človek. Svätopisec nám však nepodáva vedecké vysvetľovanie o vývine sveta, ale vychádza z predstáv, ktoré boli bežné v čase, v ktorom žil, keď sa zem pokladala za stred vesmíru. Zem si predstavovali ako plávajúci ostrov na hlbočinách, ktorý prikrývala ako pologuľa pevná obloha. Na vnútornej časti oblohy boli svetelné zdroje, slnko, mesiac a hviezdy, a na vonkajšej vrchnej časti boli uskladnené vo veľkých struhách vrchné vody, ktoré v čase dažďov prichádzali na zem (Gn 7,11; Ž 148,4 atď.).)

Dielo prvého dňa. - 3Tu povedal Boh: "Buď svetlo!" a bolo svetlo. 4Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. 5A Boh nazval svetlo "dňom" a tmu nazval "nocou". A nastal večer, a nastalo ráno, deň prvý. (*) (Tma sa odstraňuje stvorením svetla. Svetlo bolo stvorené v prvý deň, hoci svetelné zdroje zaujmú svoj priestor len vo štvrtý deň. Svetlom sa začína nový poriadok na svete. Aké svetlo má na mysli svätopisec, nevedno. – Boh dáva stvoreným veciam mená. To značí, že všetko, čo stvoril, je v jeho moci a od neho závislé.)

Dielo druhého dňa. - 6Potom Boh povedal: "Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!" 7I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. 8A Boh nazval oblohu "nebom". A nastal večer, a nastalo ráno, deň druhý. (*) (Boh zapája nespútané vody do svojho diela stvorením "oblohy", ktorá má za úlohu oddeľovať vrchné vody od spodných.)

Dielo tretieho dňa. - 9Potom Boh povedal: "Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!" A stalo sa tak. 10A Boh nazval súš "zemou" a zhromaždište vôd nazval "morom". A Boh videl, že je to dobré. (*) (Božím zásahom dochádza k rozčleneniu na zemi a k vzniku vegetatívneho života. Pevná zem je oddelená od vôd.) 11Tu Boh povedal: "Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi!" A stalo sa tak. 12Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 13A nastal večer, a nastalo ráno, deň tretí.

Dielo štvrtého dňa. - 14Tu Boh povedal: "Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! 15I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!" A stalo sa tak. 16A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. 17Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem 18a aby vládli nad dňom a nad nocou, a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. 19A nastal večer, a nastalo ráno, deň štvrtý.

Dielo piateho dňa. - 20Tu Boh povedal: "Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!" 21A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 22Boh ich požehnal a povedal: "Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!" 23A nastal večer, a nastalo ráno, deň piaty.

Dielo šiesteho dňa. - 24Potom Boh povedal: "Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!" A stalo sa tak. (*) (Boh je stvoriteľom všetkého tu na zemi. Vývin rodov, že by sa dokonalejšie druhy zvierat vyvíjali z predchádzajúcich jednoduchších, je prírodovedecká teória, o ktorej Biblia nehovorí.) 25Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

26Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!" (*) (Pri stvorení predchádzajúcich tvorov Boh "povedal, a stalo sa" (3, 6, 9, 11, 14, 20, 24). Pred stvorením človeka predchádza akási úvaha, porada Boha so sebou. Už z toho možno tušiť, aká bude hodnota človeka. Lenže ju bude ešte väčšmi vidno z toho, že človek bude stvorený na obraz Boží. "Urobme človeka na náš obraz" – v množnom čísle môže znamenať slávnostný spôsob Božieho uvažovania, alebo že sa Boh rozhodoval pred celým nebom. – "Na náš obraz" by mohlo znamenať fyzickú podobnosť, aká bola medzi Adamom a jeho synom (5,3), preto sa dodáva "a podľa našej podoby", čo odlišuje človeka od všetkých ostatných živočíchov a predpokladá podobnosť s Bohom v inteligencii, vo vôli, v moci; človek je osoba.)

28Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" (*) (Ako vo v. 22. "požehnáva" Boh zvieratá, tak aj tu "požehnáva" prvých ľudí. Požehnanie sa vzťahuje na ich množenie. Človek a zvieratá dostávajú od Boha moc, aby sa obnovovali a rozmnožovali a takto zachovali natrvalo svoj rod. Boh prepožičiava tu tvorom svoju tvoriteľskú moc. Boh dáva človeku nadvládu nad všetkým tvorstvom a toto je dôsledkom skutočnosti, že človek je obrazom Boha.)

29Potom Boh povedal: "Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! 30Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu." A stalo sa tak. 31A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.

Gn 2

1Takto boli ukončené nebo a zem, a všetky ich voje. 2V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. 3I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. (*) (Šesť biblických dní je šesť časových rozpätí. Deň je ohraničený večerom a ránom. Biblický deň sa teda začína ráno a končí sa opäť ráno. Avšak toto ohraničenie jednotlivých diel Božích dňami je úmyselne volené, lebo svätopisec šiestimi dňami Božej práce chce dať príklad svojim súkmeňovcom, aby šesť dní pracovali a v siedmy odpočívali a zasvätili ho: "Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil" (Ex 20,8–11).) 4Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené.

Človek v pozemskom raji a jeho pád, 2,4b - 3,24

Opis stvorenia prvého človeka. - V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, (*) (Úsek 2,4b – 3,24 obsahuje správu Jahvistického prameňa-dokumentu o stvorení človeka, ktorú autor Gn prikladá k prvej správe o stvorení sveta a človeka. Podľa tejto správy sa zdá, akoby bol človek prvým Božím dielom na zemi, čím sa chce zrejme vyzdvihnúť, že je hlavou stvorení.) 5nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem 6a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme. 7Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. (*) ("Pán utvoril z hliny človeka (ha'adám)": zem ('adámáh). Teda už v mene človeka - Adama je označená látka, z ktorej pochádza ľudské telo. Tým sa chce naznačiť, že telo človeka je z tej istej zeme ako telo zvierat a že je smrteľné. "A vdýchol do jeho nozdier dych života", oživovacieho ducha. Toto druhé teda, čo robí človeka človekom, je duša, stvorená bezprostredne od Boha. A dušou človek predčí všetko viditeľné tvorstvo, dušou, ktorou sa človek pripodobňuje Bohu. Preto duša je viac než telo a výraz "tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2,7) znie v hebrejskom origináli "tak sa stal človek živou dušou".)

Miesto prvého človeka: raj. - 8Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. (*) (Eden je meno krajiny a označuje úrodnú zem. Táto krajina bola vzhľadom na svätopisca na východ. "Pán vysadil v Edene raj", raj je teda záhradou, a takto sa aj v Písme volá: záhrada Pánova (Iz 51,3) alebo záhrada Božia (Ez 28,13; 31,8); je čiastkou krajiny Eden.) 9A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. (*) ("Strom života" je symbol nesmrteľnosti. Druhý strom, čo bol tiež v strede raja (3,3), bol "strom poznania dobra a zla"; nemá však meno od toho, že by v sebe mal niečo dobrého alebo zlého, ani preto, že by jeho ovocie obohatilo vedomosti človeka. Svoje meno má odtiaľ, že toto poznanie je Božím privilégiom.) 10Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky. 11Meno prvého je Pišon. To je ten, čo obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, 12a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kameň ónyx. 13Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš. 14Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát (Eufrat). (*) (Kraje a rieky, ktorými svätopisec určuje polohu raja, dnes ťažko s istotou overiť alebo stotožniť. Dve rieky sú všeobecne známe: Hidekel, čiže Tigris, a Perát, čiže Eufrat. Teda v tomto prípade raj by bol v krajoch Arménie, na juh od Kaspického mora. Tam, kde pramenia tieto dve rieky. Rieky Pišon a Gihon a krajinu Havilah nemožno geograficky určiť. Kuš je asi kraj na východ od Babylonie. – Bdélium je príjemne voňajúca živica, vytekajúca zo stromu, ktorý sa vyskytuje v Arábii, Indii, Médii a Babylonsku. Stuhnuté kvapky bdélia sú vzácnym kadidlom.)

15I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil. 16A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. (*) (Boh všetky mimoprirodzené prednosti človeka viaže na poslušnosť človeka voči Bohu. Teda "strom poznania dobra a zla" je tu skúšobným kameňom prvých ľudí. Kedykoľvek by prekročili príkaz poslušnosti a jedli by zo stromu, odníme sa im dar nesmrteľnosti.) 17Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš."

Stvorenie ženy. - 18Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná." 19Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. 20A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. 21Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. 22A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. (*) ("Z rebra, ktoré vybral Adamovi…, utvoril ženu" je obrazné vyjadrenie vzťahu, ktorý spája muža a ženu… Boh stvoril ženu z čiastky Adama, z rebra, ktoré je blízko srdca.)

23Vtedy Adam povedal:

25A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.

Gn 3

Pokúšanie a hriech. - 1No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: "Naozaj povedal Boh: »Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!«?" 2Žena odpovedala hadovi: "Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, 3ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: »Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!«" 4- Tu povedal had žene: "Nie, nezomriete, 5ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo." - 6A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. (*) (Boh dovolil prarodičom jesť z ovocia všetkých stromov (2,15–17), okrem jedného. Zo stromu "poznania dobra a zla" zakázal im totiž jesť, a to preto, aby človek poznal a uznal, že i keď je vlastníkom všetkých stvorených vecí, predsa nie je ich neobmedzeným pánom. Človek si má uvedomiť, že aj pri užívaní stvorených dobier je závislý od Boha, lebo poznať, čo je dobré a čo je zlé, a rozlíšiť to vie len Boh. Preto je cesta "k stromu poznania dobra a zla" zakázaná. Čo je pre človeka otvorené, je cesta "k stromu života". Potom pochopíme, že hoci pri Božom zákaze išlo o nepatrnú vec, pre zámer, ktorý Boh sledoval svojím príkazom, zákaz sa stal veľmi vážnym. To mal človek chápať aj v tom, že prekročenie tohto zákazu malo mať za následok ťažký trest: "Istotne zomrieš!" – U prvých rodičov nebolo možné, že by pokušenie pri nich bolo prišlo znútra: mali vliatu vedomosť, dostali milosť, čo ich oslobodzovala od boja nezriadených žiadostivostí proti rozumu a vôli. Preto pokušenie muselo prísť zvonka. Inými slovami: zlo je "už" prítomné vo svete. Pokušiteľ je tu diabol, bytosť, ktorá rozmýšľa a rozpráva, teda duch. A pretože pokúša k neposlušnosti a pýche, je to zlý duch (Múd 2,24; Jn 2,44; Zjv 12,9). Had tu slúži ako symbol bytosti nepriateľskej Bohu a nepriateľskej človeku. Diabol pokúša slabšieho, ženu. Svoj zámer neprejavuje hneď, nepokúša razom na hriech. Hriech má svoju psychológiu, ktorá spočíva v konfúzii svedomia. Hriech sa vždy začína znehodnotením hodnôt vo svedomí. Túto konfúziu reprezentuje Evin omyl pri vysvetľovaní Božieho zákazu jesť zo stromu, pretože tvrdí, že nemajú jesť zo stromu "v strede raja" (Gn 3,3); a pozorný čitateľ vie, že v strede raja bol strom života, z ktorého Boh jesť nezakázal (Gn 2,9). Tým robí Boha luhárom a tak je dielo Zlého – diabla, ktorý začal rozhovor nevinnou otázkou, dokonané. Eva ťažko zhrešila: vedela, že príkaz je ťažký; a pohnútkou na jej hriech nebola len žiadostivosť, ale aj pýcha, túžba po samostatnosti a nezávislosti od Boha ("budete ako Boh!"); jej hriech zväčšuje i tá okolnosť, že zviedla aj svojho muža. Lenže hriech Adamov je väčší, veď mal v istom zmysle väčšiu zodpovednosť ako žena. Obaja však zhrešili ťažko. A pretože Adam je hlavou ľudského pokolenia (Rim 5,12), v ňom sme zhrešili všetci, ktorí pochádzame od neho (dedičný hriech).)

Následky hriechu a trest. - 7I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky. 8A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.

9I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: "Kde si?" 10On odpovedal: "Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl." 11Vravel mu: "Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!" 12Adam odpovedal: "Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol." 13Potom povedal Pán, Boh, žene: "Prečo si to urobila?!" A ona odpovedala: "Had ma naviedol, i jedla som." (*) (V hriechu je prítomný už aj trest. Trest sa dotýkal v prvom rade duše. Zakusujú v sebe boj nezriadenej žiadostivosti: "otvorili sa obom oči". Ale inakšie, ako to mysleli, "spoznali, že sú nahí", a nastáva u nich boj telesného človeka proti duchovnému. K tomuto pristupuje ďalší trest, a to strach pred Bohom. A napokon je to snaha vyhovoriť sa.)

Potrestanie a prísľub Mesiáša: prvá blahozvesť - protoevanjelium. 14Tu povedal Pán, Boh, hadovi:

16Žene povedal:

17A Adamovi povedal: "Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«,

20Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich. (*) (Adam prijíma trest pokorne, posilnený nádejou budúceho víťazstva "ženinho potomstva", a túto svoju nádej aj vyslovuje tým, že svoju ženu pomenúva Evou–Hawáh, čiže Životom. Eva sa stáva predobrazom Panny Márie, Matky žijúcich.)

Výkon trestu. - 21Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich. 22Potom im Pán, Boh, povedal: "Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol, a nežil naveky!" 23A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. 24Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života. (*) (Boh prarodičov spravodlivo vypovedáva z miesta, na ktorom mali žiť šťastne, ak by boli poslúchali príkaz Boží. Nestalo sa tak. Boh ich vyháňa aj preto, aby nejedli zo stromu života. Stratili naň právo, lebo hriech ich olúpil o výsadu nesmrteľnosti. Boh ich vyhnal do zeme, prekliatej pre hriech. Človek ju má odteraz obrábať, má s ňou zápasiť.)

Gn 4

Synovia prarodičov: Kain a Ábel. - 1Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina, a povedala: "Získala som človeka od Pána." (*) ("Poznať ženu" v hlbokej biblickej reči značí pohlavné obcovanie v kladnom slova zmysle. V opačnom prípade používa Sväté písmo výraz "ležal s ňou" (porov. 2 Sam 13,14), čím sa myslí cudzoložstvo.) 2A opäť porodila - jeho brata, Ábela. Ábel bol pastier oviec, Kain roľník. (*) (Kain na tomto mieste odvodzuje sa od slovesa qánáh a značilo by ,získaného, prijatého'. Ábel je ,syn' (asyr), prvorodený syn.)

3Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. 4Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. (*) ("Pán zhliadol" a "nezhliadol" sa vyjadruje záľuba v obete, alebo jej odvrhnutie. Ako poznali Kain a Ábel, že prvého obetu Pán neprijal a druhého prijal, nie je isté. Pravdepodobne v tom, že Ábela požehnával a Kainovi sa nevodilo najlepšie.) 5Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár.

6Tu povedal Pán Kainovi: "Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? 7Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?" (*) (Pri Kainovi bolo badať, že je zlej vôle a že čosi zlého zamýšľa. Pán snaží sa ho odvrátiť od jeho zlého úmyslu. Ak sa Kain neprestane hnevať, je v nebezpečenstve, že spácha zločin.) 8Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: "Vyjdime si von!" A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho. 9A Pán povedal Kainovi: "Kde je tvoj brat Ábel?" On však odvetil: "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?" 10Pán povedal: "Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. 11Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! 12Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi." 13Kain povedal Pánovi: "Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. 14Hľa, ty ma dnes odháňaš od zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma." 15Pán mu však povedal: "Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!" Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil. 16A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu. (*) (Kain zamietol príležitosť polepšiť sa a rúti sa do záhuby. Hriech rodí hriech. Zo závisti zabije svojho nevinného brata. Ábel, nevinná obeta, je predobrazom Ježišovej smrti. – Aj po hriechu vraždy Pán blíži sa s výčitkou ku Kainovi. Kain sa nechce k hriechu priznať. Napokon uzná svoj hriech, lež ani teraz neprosí o odpustenie, zdá sa, že si ide zúfať: "ktokoľvek ma nájde, zabije ma" a "môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený". Bratovrah sa bojí svojho zavraždenia, myslí si, že niekto bude pomstiť Ábela. Ale Boh aj tu trest ponecháva len sebe.)

Kainovi potomkovia. - 17A Kain poznal svoju ženu a ona počala, a porodila Henocha. Potom vystaval mesto a nazval ho menom svojho syna Henocha. (*) (Henoch značí ,zvyklý' alebo ,zasvätený'. Kde a kedy postavil Kain "mesto", nedá sa zistiť. Nebolo to však mesto v našom zmysle.) 18Henochovi sa narodil zasa Irad, Iradovi Maviel, Mavielovi Matusael a Matusaelovi Lamech. 19Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela. 20Ada porodila Jabela; on je praotcom tých, čo bývajú v stanoch a chovajú dobytok. 21Meno jeho brata bolo Jubal. On je praotcom všetkých, čo hrajú na citare a na flaute. 22Aj Sela porodila Tubalkaina, kováča, ktorý robil všelijaké veci z medi a zo železa. Tubalkainova sestra bola Noema. (*) (Kainov rodostrom má sedem generácií: Kain, Henoch, Irad, Maviel, Matusael, Lamech a Jabel s Jubalom. Význam týchto mien je neistý, zdá sa, že niektoré ani nie sú hebrejského pôvodu. Ada znamená ,okrasu', Sella ,tieň'.)

23Raz povedal Lamech svojim ženám, Ade a Sele:

Rodokmeň Setovcov. - 25Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna, a dala mu meno Set, hovoriac: "Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain." (*) (Podľa niektorých meno Set je pôvodu sumerského a značí ,brat'. Iní odvodzujú ho od slovesa šít ,nahradený', postavený na ,miesto'. V tomto prípade Set by bol náhradou za Ábela a Set by už Eve bol býval zárukou, že sa splní prísľub o Mesiášovi (3,15).) 26Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo. (*) (V mene Enos, za ktorého, "sa začalo vzývať meno Pánovo", sú podčiarknuté dva významy: Enos znamená "človek" aj "meno" Pána – Jahveho. Text je dokladom náboženskej orientovanosti časti ľudského potomstva.)

Gn 5

1Toto je zoznam Adamovho potomstva: Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, (*) ("Zoznam", hebr. séfer, značí síce v prvom rade ,knihu', ale aj akýkoľvek ,menší spis, záznam', teda aj ,zoznam'.) 2muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. 3Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. 4Po Setovom narodení žil Adam ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 5A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov, a potom zomrel.

6Keď mal Set stopäť rokov, narodil sa mu Enos. 7A Set po Enosovom narodení žil ešte osemstosedem rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 8Všetkých Setových dní bolo deväťstodvanásť rokov a potom zomrel.

9Keď mal Enos deväťdesiat rokov, narodil sa mu Kainan. 10Po Kainanovom narodení žil Enos ešte osemstopätnásť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 11Všetkých Enosových dní bolo deväťstopäť rokov a potom zomrel.

12Keď mal Kainan sedemdesiat rokov, narodil sa mu Malaleel. 13Po Malaleelovom narodení žil Kainan ešte osemstoštyridsať rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 14Všetkých Kainanových dní bolo deväťstodesať rokov a potom zomrel.

15Keď mal Malaleel šesťdesiatpäť rokov, narodil sa mu Jared. 16Po Jaredovom narodení žil Malaleel ešte osemstotridsať rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 17Všetkých Malaleelových dní bolo osemstodeväťdesiatpäť rokov a potom zomrel.

18Keď mal Jared stošesťdesiatdva rokov, narodil sa mu Henoch. 19Po narodení Henocha žil Jared ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 20Všetkých Jaredových dní bolo deväťstošesťdesiatdva rokov a potom zomrel.

21Keď mal Henoch šesťdesiatpäť rokov, narodil sa mu Matuzalem. 22A Henoch chodil s Bohom. Po Matuzalemovom narodení žil ešte tristo rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 23Všetkých Henochových dní bolo tristošesťdesiatpäť rokov. 24Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo Boh ho vzal. (*) (Henoch sa líši od ostatných patriarchov tým, že jeho život je znateľne kratší, počet jeho rokov sa dokonale zhoduje s počtom dní slnečného roku, Písmo o ňom hovorí, že "chodil s Bohom", ako neskôr o Noemovi a "Boh ho vzal", ako Eliáša. Preto je veľkou postavou židovskej tradície, ktorá ho stavia za príklad svojej nábožnosti.)

25Keď mal Matuzalem stoosemdesiatsedem rokov, narodil sa mu Lamech. 26Po Lamechovom narodení žil Matuzalem ešte sedemstoosemdesiatdva rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 27Všetkých Matuzalemových dní bolo deväťstošesťdesiatdeväť rokov a potom zomrel.

28Keď mal Lamech stoosemdesiatdva rokov, narodil sa mu syn 29a dal mu meno Noe, hovoriac: "Tento nás poteší pri našej robote a námahách na zemi, ktorú Pán preklial." 30Po Noemovom narodení žil Lamech ešte päťstodeväťdesiatpäť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 31Všetkých Lamechových dní bolo sedemstosedemdesiatsedem rokov a potom zomrel.

32Keď mal Noe päťsto rokov, narodili sa mu Sem, Cham a Jafet. (*) (V rodostrome Setitovcov od Adama až po Lamecha, otca Noemovho, je desať generácií. Udané sú roky tých mužov, čo predstavovali jednotlivé generácie. Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že ľahko možno určiť čas od stvorenia sveta do potopy sveta, od Adama po Noema. Stačilo by sčítať celkové roky desiatich predstaviteľov spomenutých generácii a došli by sme k presnému poznaniu času od stvorenia prvého človeka až po potopu sveta. Treba si však uvedomiť, že svätopiscovi nešlo tak o určenie času, o chronológiu, ako skôr o to, aby poukázal na pôvod jednotlivých rodín od Adama po Noema, potom od Noema po Abraháma a napokon od Abraháma po Jakuba a izraelský národ; v tomto národe sa vyplní protoevanjelium, ktoré sa medzičasom znova a znova prísľubom Božím potvrdzuje. Na dokázanie tohto faktu stačí uviesť, že v Svätom písme sú genealógie na niektorých miestach neúplné, nezhodujú sa ani v menách (Mt 1,8 n.; 1 Krn 3,10 n. atď.). Preto právom možno predpokladať, že v rodostrome sú vynechané niektoré generácie, ako keby v reťazi vypadli niektoré ohnivká. – O mimoriadne dlhom veku patriarchov možno povedať iba toľko, že ho nachádzame len v najstaršej vrstve Pentateuchu, kde sa s obľubou narába so symbolickými číslami, ktoré my už dnes nerozriešime. Babylonské záznamy uvádzajú pri starých kráľoch ešte oveľa vyšší vek.)

Gn 6

Potopa sveta, 6,1 - 9 ,17

Príčina potopy: Ľudská skazenosť. - 1Keď sa ľudia začali na zemi množiť a keď sa im narodili dcéry, 2Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné, a brali si z nich za ženy, koľko len chceli. 3A Pán povedal: "Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba stodvadsať rokov." 4V tom čase boli na zemi obri - ba aj neskôr -, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia.

5Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, 6Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: 7"Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil." (*) (Príčinou, prečo Boh tresce ľudstvo potopou, je ľudská zloba, najmä skaza mravov. Biblický text sa vracia k naratívnemu rozprávaniu najprv o Božích synoch a o obroch, aby podčiarkol tému rozvíjajúceho sa zla. Ide tu zrejme o spomienku na prastarý mýtus o jednote božských a ľudských bytostí a ich potomkov (porov. Nm 13,33). "Boží synovia" sú pravdepodobne Setiti, medzi ktorými sa zbožnosť udržala za dlhší čas ako u iných potomkov Adamových. Ľudské dcéry zasa Kainovo potomstvo. – "Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi". Tento výraz o ľútosti Božej neslobodno brať v pravom slova zmysle, veď Boh nič nemôže ľutovať, lebo sa nemôže meniť. Písmo veľa ráz hovorí o Bohu ako o ľuďoch.) 8Iba Noe našiel milosť u Pána.

Boh ohlasuje potopu sveta. - 9Toto je Noemova história: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. 10Noemovi sa narodili traja synovia: Sem, Cham a Jafet. 11Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. (*) (Noe značí "pokoj" alebo prinášajúci pokoj, potechu, radosť. Noe bol muž spravodlivý a zbožný, žil podľa vôle Božej a "chodil s Bohom" ako Henoch (5,22).) 12I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. 13Tu povedal Boh Noemovi: "Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. 14Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a znútra i zvonka ho vymaž smolou! 15A postav ho takto: tristo lakťov bude jeho dĺžka, päťdesiat lakťov jeho šírka a tridsať lakťov jeho výška. 16Na korábe sprav aj otvor na jeden lakeť, urob ho hore dookola! Aj dvere daj na bok korába a urob spodné, stredné a vrchné poschodie.

17Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. 18S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. (*) ("S tebou však uzavriem zmluvu." Nie dvojstrannú dohodu, ale láskavú záruku, ktorou sa Boh zaviaže voči tým, ktorých si vyvolil. Neskôr prídu takéto zmluvy s Abrahámom (Gn 15,17), s celým národom (Ex 19,1) v očakávaní novej zmluvy, ktorú Boh uzavrie v plnosti času (Mt 26,28; Hebr 9,15).) 19A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu. 20Zo všetkých vtákov podľa svojho druhu, z dobytka podľa svojho druhu a z plazov podľa svojho druhu vojdú po dvoch do korába s tebou, aby mohli žiť. 21Ty však naber z každého jedla, čo sa jedáva, a vezmi so sebou! To bude tebe aj im za pokrm." 22A Noe urobil všetko tak, ako mu prikázal urobiť Boh.

Gn 7

Priebeh potopy. - 1Potom Pán povedal Noemovi: "Vojdi ty a celá tvoja rodina do korába, lebo som videl, že iba ty si spravodlivý predo mnou v tomto pokolení. 2Zo všetkých čistých zvierat vezmi po sedem samcov a samíc, zo zvierat čo sú nečisté, po dvoch, samca a samicu. 3Aj z nebeského vtáctva vezmi po sedem samcov a samíc, aby sa zachovalo nažive semä na celej zemi. 4Lebo už len sedem dní - a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil." 5A Noe urobil všetko tak, ako mu rozkázal Pán.

6Noe mal šesťsto rokov, keď bola potopa vôd na zemi. 7I vošiel Noe a s ním aj jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov pred zátopou vody do korába. 8Aj z čistých i z nečistých zvierat, z vtáctva a zo všetkého, čo sa hýbe na zemi, 9vošlo po dvoch, samec a samica, do korába s Noemom, ako mu prikázal Pán.

10Po siedmich dňoch sa privalili na zem vody potopy. 11V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. 12A pršalo na zem štyridsať dní a štyridsať nocí. 13A práve v ten deň vošiel do korába Noe, jeho synovia: Sem, Cham a Jafet, jeho žena a ženy jeho synov s nimi. 14Oni a všetky zvieratá podľa svojho druhu i všetky plazy, čo sa plazia po zemi, podľa svojho druhu a všetko vtáctvo podľa svojho druhu - všetky operence a okrídlence - 15vošli k Noemovi do korába po páre z každého tela, v ktorom bol dych života. 16A čo vošlo, bol samec a samica z každého živočícha, ako mu prikázal Boh. A Pán zavrel Noema zvonku. (*) (Čas, určený na pokánie, sa míňal, ľudstvo sa však nespamätalo, veselilo sa a hrešilo "až do dňa, keď Noe vošiel do korába" (Mt 24,38). – Potopou sa svet vracia do "chaosu", to znamená do toho stavu, ktorý na zemi jestvoval, kým Boh neoddelil "vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou" (Gn 1,7). Teraz sa vody opäť spojili (porov. Gn 7,11), aby priviedli na zem potopu. Boh tým, že pri stvorení oddeľuje jednu vec od druhej, mení chaos na jeho opak: "A Boh videl, že je to dobré." (Gn 1,12) Biblický termín chaos znamená i hriech, ktorý bol príčinou potopy.)

17I nastala štyridsaťdenná potopa na zemi. Vody pribúdali a vyzdvihli koráb zo zeme do výšky. 18Vody veľmi stúpali a zaplavili všetko na zemskom povrchu, koráb však plával na vodách. 19A vody vzrastali ďalej na zemi, takže zaliali všetky, aj vysoké vrchy, ktoré sú pod šírym nebom. 20Voda prevyšovala o pätnásť lakťov vrchy, ktoré pokrývala. 21I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia. 22Všetko, čo malo v nozdrách dych života, všetko, čo žilo na suchu, zomrelo. 23Zahubil všetky bytosti, čo boli na zemi: ľudí aj dobytok, plazy i nebeské vtáctvo, a boli vyhubené zo zeme. Ostal iba Noe a to, čo bolo s ním v korábe. 24A vody ovládali zem ešte stopäťdesiat dní.

Gn 8

Potopa prestáva, Noe vychádza z korába. - 1Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali. 2Zatvorili sa aj žriedla hlbočín a nebeské priepusty a prestal pršať dážď z neba. 3Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo. 4A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. 5Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. 6A keď uplynulo štyridsať dní, Noe otvoril okno korába, ktoré bol urobil, 7a vypustil krkavca. On odlietal a vracal sa, kým nevyschli vody na zemi. 8Po ňom vypustil holubicu, aby zvedel, či sa už vody stiahli zo zeme. 9Ale keď holubica nenašla miesto, kde by spočinula jej noha, vrátila sa späť k nemu do korába, lebo vody boli ešte na povrchu celej zeme. On vystrel ruku, chytil ju a vzal ju k sebe do korába. 10Potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. 11A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. 12Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli. Čakal však ešte ďalších sedem dní a zasa vypustil holubicu, ale tá sa už k nemu nevrátila. 13V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. 14Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl, a zemský povrch bol suchý. 15V druhom mesiaci, na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá.

Vtedy povedal Boh Noemovi: 16"Vyjdi z korába ty aj tvoja žena, tvoji synovia a ženy tvojich synov s tebou! 17A vyveď všetky druhy živočíchov, ktoré sú s tebou: vtáctvo, dobytok a všetky plazy, čo sa plazia po zemi, aby sa hemžili na zemi a aby sa množili a napĺňali zem." 18Vyšiel teda Noe a jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov s ním; 19všetka zver, všetky plazy a všetko vtáctvo, všetko, čo sa pohybuje na zemi, vyšlo podľa svojich druhov z korába. 20Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári. 21I zavoňal Pán príjemnú vôňu a povedal si: "Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil. (*) ("Zavoňal Pán príjemnú vôňu." Tento antropomorfizmus sa stane obradným technickým zvratom (Ex 29,18.25; Lv 1,9.13). – "Zmýšľanie ľudského srdca" – srdce je vnútro človeka odlišné od toho, čo vidno, najmä od "tela". Je sídlom schopností a osobnosti, v ktorom sa rodia myšlienky a city, reči, rozhodnutia a činy. Boh ho pozná až do dna.) 22Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc."

Gn 9

Božia zmluva s ľudstvom po potope sveta. - 1Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im:

8Potom Boh povedal Noemovi i jeho synom, čo boli s ním: 9"Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, 10aj s každou živou bytosťou, čo je s vami: s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou zverou, ktorá s vami vyšla z korába, so všetkými zvieratami, čo sú na zemi. 11Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem." (*) (Prísľub, že Boh nezničí svet celosvetovou potopou, dotýka sa človeka, zvierat a všetkého potomstva. Zvieratá, stvorené kvôli človekovi, pokladajú sa s ním za jeden celok. Boh nevyničí viac potopou všetko stvorenstvo! Boh sa zaručuje za tento prísľub a Písmo nám ho opisuje ako "zmluvu", na ktorú spomienkou bude dúha. Prítomnosťou zmluvy medzi Bohom a človekom je odteraz téma zla ohraničená a prekonaná inou témou, ktorej budú patriť nasledujúce stránky Písma – témou znovunarodenia, obnovenia a spásy.)

12A Boh hovoril ďalej: "Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: 13Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou. 14Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, 15vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory. 16V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi." (*) (Túto zmluvu Boh potvrdzuje znamením, znakom, akoby pečaťou. Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva. Neskôr, pri Abrahámovi bude to obriezka (Gn 17,11), pri sinajskej zmluve pokropenie krvou obetných zvierat. Autor netvrdí, že Boh vtedy stvoril dúhu alebo, že by sa vtedy prvýkrát zjavila. Znamenie nemusí byť niečo mimoriadne.)

17A Boh povedal Noemovi: "Toto je znak zmluvy, ktorú som uzavrel medzi sebou a medzi všetkými živými tvormi na zemi."

Kliatba a požehnanie Noemovo. - 18Noemovi synovia, ktorí vyšli z korába, boli Sem, Cham a Jafet. Cham je otcom Kanaána. 19Títo traja boli teda Noemovi synovia a z nich sa rozšírilo ľudstvo po celej zemi. (*) (Tieto verše sú úvodom k nasledujúcej rozprave a pripravujú aj správu o rozchode národov (hl. 10 – 11). Sem, hebr. šém, značí ,meno, slávne meno'; Cham značí ,teplý' alebo ,spojený' a napokon Jafet ,krása' alebo ,šírka'.)

20Noe začal obrábať zem a vysadil vinicu. 21A keď sa napil vína, opil sa a obnažený ležal vo svojom stane. 22I uvidel Cham, Kanaánov otec, nahotu svojho otca a vonku to hovoril svojim dvom bratom. 23Ale Sem a Jafet vzali plášť, obaja si ho položili na ramená, išli chrbtom a zakryli otcovu nahotu. Tvár mali odvrátenú, takže nevideli otcovu nahotu. 24Keď sa Noe prebral z vína a keď sa dozvedel, čo mu urobil najmladší syn, 25povedal:

26Potom pokračoval:

Noe žil po potope ešte tristopäťdesiat rokov. (*) (Udivuje, že Noe nepreklial ani tak Chama, ako jeho potomstvo, čo bolo pre Chama horšie. Boh najcitlivejšie tresce ľudí na deťoch. Potomci Chamovi stanú sa sluhami svojich bratov. Kanaánčania, ako to dokazujú dejiny, upadli do takej bezbožnosti, že naozaj sa splnila na nich kliatba Noemova. Izraeliti, potomci to Semovi, v čase príchodu do zasľúbenej zeme ich sčiastky podmanili, sčiastky vyhubili. Sem dostáva otcovské požehnanie a je vyslovené chválou Semovho Boha. Pravý Boh bude mať osobitný vzťah k potomstvu Semovmu. I keď mnohí zo Semitov odpadnú od viery v pravého Boha, prakticky však niektorí ostanú verní, a ako to neskoršie svätopisec ukáže, budú to Izraeliti. Požehnanie je už v tom, že so Semitmi bude Pán, Boh. – Aj Jafet dostáva požehnanie, on síce nebude nositeľom zjavenia Božieho ako Sem, ale Boh ho požehná početným potomstvom. V hebrejčine je istá slovná hra, veď Jafet značí šírku, rozvetvenie. Jafet bude bývať "pod Semovými stanmi", bude účastný na Semovom požehnaní, potomci Jafetovi poznajú pravého Boha. A vtedy aj Kanaánčania budú slúžiť potomkom Semovým.) 28Všetkých Noemových dní bolo deväťstopäťdesiat rokov a potom zomrel.

Gn 10

Jafetovci. - 1Toto je potomstvo Noemových synov - Sema, Chama a Jafeta, lebo po potope sa im narodili synovia. 2Jafetovi synovia sú Gomer, Magog, Madai, Javan, Tubal, Mosoch a Tiras. 3Gomerovi synovia sú Askenéz, Rifat a Togorma. 4Javanovi synovia sú Elisa, Taršiš, Kitim a Dodanim. 5Z nich sa rozvetvili ostrovné národy podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva.

Chamovci. - 6Chamovi synovia sú Chus, Mesraim, Fut a Kanaán. 7Chusovi synovia sú Saba, Hevila, Sabata, Regma a Sabatacha. Regmovi synovia sú Šaba a Dadan. (*) (Vo veršoch 6–21 uvádzajú sa národy, ktoré pochádzajú od Chama. Je ich tridsať. – Je osobitosťou takýchto starých zoznamov, že sa v nich aj mestá a krajiny uvádzajú ako osoby. Podľa hebrejského spôsobu myslenia majú aj mestá a krajiny svojich "praotcov".) 8Chusovi narodil sa tiež Nimród. On začal byť mocnárom na zemi. 9Bol udatným poľovníkom pred Pánom, takže sa hovorievalo: "Udatný poľovník pred Pánom ako Nimród!" 10Jeho kráľovstvom bol na počiatku Bábel, Arach, Achad a Chalane v krajine Senaár. 11Z tejto krajiny tiahol do Asýrie a vystaval Ninive, mesto Rechobot, Chale 12a Rezen medzi Ninive a Chale. To je najväčšie mesto. (*) (V pravlasti všetkých národov, niekde pri Tigrise a Eufrate, vznikli najstaršie štáty. Tu vyniká známa postava, Nimród. On sa postupne stal hrdinom Mezopotámie, ktorú však ťažko identifikovať.)

13Od Mesraima pochádzajú Ludovia, Anamčania, Leabčania, Naftuchovia, 14Fetrusi, Kasluchovia - z nich vzišli Filištínci - a Kaftorčania. 15Od Kanaána pochádza jeho prvorodený Sidon a Hetejci, 16ďalej Jebuzejci, Amorejčania, Gergezejčania, 17Hevejci, Arachejčania, Sinijci, 18Aradovia, Samarovia a Amaťania. Potom, keď sa čeľade Kanaánčanov rozišli, 19územie Kanaánčanov siahalo od Sidonu smerom ku Gerare až po Gazu a smerom k Sodome a Gomore, Adame a Seboim až po Lesu. 20Toto sú Chamovi synovia podľa svojich čeľadí, jazykov, krajín a obyvateľstva. (*) (Potomstvo Kanaánovo sa rozvetvilo na tieto národy: "Sidon", ktoré bolo síce slávne mesto, lež týmto menom označovala sa aj krajina, neskoršie južná Fenícia. "Hetejci" – o týchto sa donedávna nevedelo skoro nič. Dnes vieme, že pôvodne sídlili v Malej Ázii, oni rozbili niekdajšiu ríšu Hamurapiho. Po r. 1500 tiahli až do Egypta a cestou sa osadzovali aj v dnešnej Palestíne (Hebron, Jeruzalem atď.). "Jebuzejci" obývali okolie dnešného Jeruzalema. Meno "Amorejčania" – Amuri označovalo pôvodne východné národy, neskoršie je to vlastné meno ná rodov, čo sa osadili v južnej a východnej Palestíne, kam prišli od severu. "Gergezejčania" bývali možno v Palestíne, no presnejšie určiť to nevieme. "Hevejci" sa zmocnili kraja v okolí Hermonu, severne od Genezaretského jazera, blízko nich boli "Arachejčania" a "Sinijci". Aj ostatné tri národy osadili sa vo Fenícii. Ako vieme, všetky tieto národy sa prisťahovali zo severovýchodu, teda z územia, kde sa naznačuje miesto biblického raja. – Svätopisec určuje aj hranice Kanaánu, zaiste preto, aby naznačil už teraz tú zem, ktorú Boh prisľúbil patriarchom.)

Semiti. - 21Aj Semovi, praotcovi všetkých Heberových synov a staršiemu Jafetovmu bratovi, sa narodili synovia. 22Semovi synovia sú Elam, Asýr, Arfaxad, Lud a Aram. 23Aramovi synovia sú Us, Hul, Geter a Mes.

24Arfaxadovi sa narodil Sale, Salemu zasa Heber. 25Heberovi sa narodili dvaja synovia, jeden sa volal Faleg, lebo za jeho čias sa rozdelila zem, a jeho brat sa volal Jektan. 26Od Jektana pochádza Elmodad, Salef, Asarmot, Jare, 27Aduram, Uzal, Dekla, 28Ebal, Abimael, Saba, 29Ofir, Hevila a Jobab. Títo všetci sú Jektanovi synovia. 30Ich sídlo siahalo od Mesy až k Sefaru, k východným vrchom. (*) (Sem bol starším bratom Jafetovým, ale svätopisec ho uvádza posledného, lebo ďalej v Písme bude reč skoro výhradne o jeho potomkoch, pretože Sem bol "praotcom všetkých Heberových synov" – čiže Hebrejov, a tým aj Abrahámovým, z ktorého prostredníctvom Izáka, Jakuba a jeho synov vyvinul sa v Egypte izraelský národ. Teda Hebreji pochádzajú zo Sema. Ako sa zdá, "Hebreji" – Habiru boli pôvodne osobitný národ, meno je známe už v 3. tisícročí pr. Kr. aj z mimobiblických pamiatok. Kmene, známe pod týmto menom, prišli z Malej Ázie do Amorejska a aj do Kanaánu. V Písme sa menuje i Abrahám od Kanaánčanov "Hebrejom" a napokon i všetci Izraeliti, ktorí prišli za Jozueho do Kanaánu, ba niekedy týmto menom sa označujú všetky nasťahované národy do Kanaánu. "Heber" odvádzajú od slovesa ,abar' čo značí ,prejsť' (pravdepodobne cez Eufrat do Západnej Sýrie alebo cez Jordán do Palestíny). V Nm 24,24 pod menom Heber rozumie sa časť Mezopotámie na oboch brehoch Eufratu. A odtiaľ prišiel Abrahám, z Uru Chaldejského.) 31Toto sú Semovi synovia podľa svojich čeľadí, jazykov, krajín a obyvateľstva. 32To sú čeľade Noemových synov podľa svojich rodov a národov. Z nich sa potom po potope rozvetvili národy na zemi. (*) (V tejto hlave rozpráva svätopisec, ako sa z potomkov Noemových, Sema, Chama a Jafeta, opäť rozrástlo ľudské pokolenie. Takto Mojžiš poukazuje na pôvod Semitov, a teda aj izraelského národa, skrze Noema k Setovi, a tým sa viaže s Adamom. Pretože potomci Jafetovi budú najďalej bývať od Izraela, potomka Semovho, autor hovorí najprv o nich a až nakoniec o Semových potomkoch, lebo ich dejiny bude aj naďalej zaznačovať. Rodostromy troch synov Noemových sú známe aj pod menom "tabula gentium", čiže "listina národov". Je to najstarší doklad o rozdelení a pôvode národov. Tento cenný záznam prevzal Mojžiš zo starých dokumentov azda celý alebo aspoň sčiastky, zostavil ho podľa podania, ktoré treba hľadať u Abraháma. On ho mohol priniesť, keď sa vysťahoval z Chaldejska. Dôkazom toho by bola aj tá okolnosť, že stredom v tejto rozprave je nie Egypt, ale Chaldejsko. "Listina národov", ako sa všeobecne pripúšťa, nie je úplná.)

Gn 11

Zmätenie reči a rozídenie ľudstva. - 1Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová. 2Keď sa pohli z východu, našli v krajine Senaár rovinu a osadili sa na nej. (*) (Krajina Senaár bol Babylon (porov. 10,10; Iz 11,11; Dan 1,2).)

3Tu si povedali jeden druhému: "Poďme, narobme tehál a vypáľme ich v ohni!" Tehly im slúžili namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. 4Potom povedali: "Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!" 5Tu zostúpil Pán, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali ľudia, 6a povedal: "Hľa, sú jedným národom, všetci majú jeden jazyk; toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť. 7Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!" 8A takto ich Pán odtiaľ rozohnal po celej zemi a mesto prestali stavať. 9Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol reč celej zeme a Pán ich odtiaľ rozohnal po celej zemi. (*) ("Bábel" (Babíl, Bábílu v klinovom písme) značí ,Božiu bránu'. Hebrejské slovo na označenie "zmätku" mohlo by sa odvodzovať od slovesa bálal ,zmiasť, pomútiť'.)

Sedem rodokmeňov. - 10Toto je Semovo potomstvo: Dva roky po potope, keď mal Sem sto rokov, narodil sa mu Arfaxad. 11Po Arfaxadovom narodení žil Sem päťsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 12Keď mal Arfaxad tridsaťpäť rokov, narodil sa mu Sale. 13Po Saleho narodení žil Arfaxad ešte štyristotri rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 14Keď mal Sale tridsať rokov, narodil sa mu Heber. 15Po Heberovom narodení žil Sale ešte štyristotri rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 16Keď mal Heber tridsaťštyri rokov, narodil sa mu Faleg. 17Po Falegovom narodení žil Heber ešte štyristotridsať rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 18Keď mal Faleg tridsať rokov, narodil sa mu Reu. 19Po Reuovom narodení žil Faleg ešte dvestodeväť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 20Keď mal Reu tridsaťdva rokov, narodil sa mu Sarug. 21Po Sarugovom narodení žil Reu ešte dvestosedem rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 22Keď mal Sarug tridsať rokov, narodil sa mu Nachor. 23Po Nachorovom narodení žil Sarug ešte dvesto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 24Keď mal Nachor dvadsaťdeväť rokov, narodil sa mu Táre. 25Po Táreho narodení žil Nachor ešte stodevätnásť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 26Keď mal Táre sedemdesiat rokov, narodil sa mu Abram, Nachor a Aran. (*) (V týchto veršoch svätopisec ukazuje, že Abrahám, o ktorom bude písať, je Semovým potomkom. Abrahám je praotcom izraelského národa, z ktorého sa narodí Mesiáš. Odteraz zanechá dejiny ostatných národov a bude sa venovať iba osudom Semovho potomka Abraháma. Rodostrom Semových potomkov je podobný ako rodostrom od Adama po Noema. Rozdiel je len v tom, že sa neudáva celkový počet rokov jednotlivých patriarchov.)

Dejiny Patriarchov, 11,27 - 50,26

Dejiny Abrahámove, 11,27 - 25,10

Abrahámovo príbuzenstvo. - 27Toto je Táreho potomstvo: Táremu sa narodil Abram, Nachor a Aran a Aranovi sa narodil Lot. 28Aran však zomrel ešte za života svojho otca Táreho vo svojej rodnej krajine, v Chaldejskom Ure. 29Abram a Nachor sa oženili. Abramova žena sa volala Sarai a Nachorova žena mala meno Melcha. Bola Aranovou dcérou, ktorý bol otcom Melchy a otcom Jeschy. 30Sarai však bola neplodná; nemala detí. 31A Táre vzal svojho syna Abrama, svojho vnuka, Aranovho syna Lota, aj svoju nevestu, ženu svojho syna Abrama, Sarai, vyviedol ich z Chaldejského Uru a išli do krajiny Kanaán. Prišli až do Haranu a tam sa osadili. 32Táreho dní bolo dvestopäť rokov, keď Táre zomrel v Harane. (*) ("Abram" je skrátená forma Abirámu "môj otec je vznešený". Abram je teda z rodiny Táreho (hebr. Terach), čiže Terachovcov, ktorá rodina v Písme je označovaná za modloslužobnú (Joz 24,2; Jdt 5,6 atď.). Terach býval v Chaldejskom Ure, v strede kultu mesiaca, v meste, ktoré ležalo neďaleko Perzského zálivu. Tu zomrel jeho syn Aran. Po jeho smrti vysťahoval sa Táre so svojím synom Abramom, s nevestou, ženou Abramovou Sarai, a s vnukom Lotom do Haranu, ktorý leží hodne na severovýchod, na riečke Balíkh, prítoku Eufratu. Vysťahovanie Táreho rodiny do Haranu mohlo mať politický dôvod. Neslobodno však zabúdať na hlavný moment, na moment náboženský, ktorý sa zračí v povolaní Abramovom. Mnohobožstvo sa tak rozmohlo, že ani rodina Táreho neostala ním nedotknutá. Preto Boh odďaľuje Abrama z tohto prostredia a prikazuje mu odísť do novej zeme, v ktorej jeho potomstvo bude ako veľký národ. Boh ho bude požehnávať, ba jeho osoba (Abramova) stane sa požehnaním pre všetky národy. Takto Boh nadprirodzeným spôsobom zachraňuje vieru v jedného Boha, tú vieru, ktorá od počiatku sveta bola prarodičom Bohom zjavená a ktorú postupom času ľudia zamenili za svoj vlastný výtvor, za mnohobožstvo. Sväté písmo nepozná teda náboženský vývoj od nedokonalého náboženstva (mnohobožstva) k dokonalému (jednobožstvu), ono pozná len zjavené náboženstvo, vieru v jediného Boha, a ostatné náboženstvá považuje za odpad od pôvodnej viery.)