Vzbura Demetria Nikatora. - 67Roku stošesťdesiateho piateho prišiel Demetriov syn Demetrius z Kréty do krajiny svojich otcov. (*) (Alexander Balas nemal naozaj právny nárok na sýrsky trón. R. 165 Sel. (pravdepodobne na jar r. 164 pr. Kr., asi tri roky po svadbe v Ptolemaide) sa vzbúril proti nemu Demetrius II. Nikator. Z Kréty mu došlo na pomoc žoldnierske vojsko, ktoré viedol istý Lastenes. Demetrius osobne neprišiel z Kréty, ale z Knidu. Porov. 2 Mach 4,30 n.) 68Keď sa to dopočul kráľ Alexander, veľmi sa zarmútil a vrátil sa do Antiochie.

69Demetrius zas ustanovil Apolonia za miestodržiteľa Celosýrie. On zhromaždil veľké vojsko a utáboril sa pri Jamnii. Veľkňazovi Jonatánovi odkázal: (*) (Celosýria, ku ktorej vtedy patrila aj Fenícia a Palestína, dostala nového miestodržiteľa. Bol ním Apolonius Taos (či Daos, ako číta Joz. Flávius), ktorý bol dôverným priateľom Demetria I., otca Demetria II., z rímskych čias.) 70"Len ty jediný sa búriš proti nám! Pre teba musím znášať posmech a potupu. Chceš sa azda proti nám udržať pri moci na horách? 71Ak teda dôveruješ v silu svojho vojska, zostúp k nám na rovinu a tu sa spolu zmerajme! Na mojej strane je vojenská sila miest. 72Len sa pýtaj a dozvieš sa, kto som ja a ostatní naši pomocníci! Povedia ti: »Nik z vás nám neodolá, lebo dvakrát boli porazení tvoji otcovia vo svojej vlastnej krajine.« (*) (Apolonius tu asi naráža na dve porážky Izraelitov od Filištíncov. Na prvú pri Ebenhaezre (1 Sam 4 n.) za čias Samuela a Héliho, keď ukoristili aj archu zmluvy, a na druhú na vrchoch Gelboe, kde zahynul Šaul a Jonatán (1 Sam 28,4; 31,1.8).) 73Teraz nebudeš môcť vzdorovať toľkej jazde a takému veľkému vojsku na rovine, kde niet kameňa ani úskalia, ani nijakého útočišťa."

Jonatán porazí Apolonia. - 74Keď Jonatán vypočul Apoloniovo posolstvo, rozhorčil sa až do krajnosti. Vybral desaťtisíc mužov a vytiahol z Jeruzalema. Pripojil sa k nemu aj jeho brat Šimon, aby mu pomáhal. 75Utáborili sa pri Joppe; mesto sa však pred nimi uzavrelo. V Joppe bola totiž Apoloniova posádka. I zaútočili naň. 76Obyvatelia mesta sa však preľakli a otvorili (brány). Tak sa stal Jonatán pánom v Joppe. 77Keď sa to Apolonius dopočul, vzal tritisíc jazdcov a množstvo pechoty 78a tiahol k Azotu, akoby ich chcel obísť. Ale zároveň postupoval aj na rovinu, lebo si veľmi zakladal na množstve svojej jazdy. Jonatán sa hnal za ním k Azotu, až sa pustili obe vojská do bitky. 79Apolonius však zanechal za nimi v úkryte tisíc jazdcov. 80Ale Jonatán sa dozvedel, že je za ním úkladná záloha. Tá obkľúčila jeho vojsko, a vrhala šípy na ľud od rána až do večera. 81Vojaci sa držali, ako rozkázal Jonatán, hoci im kone omdlievali. 82Tu priviedol Šimon svoje vojsko, a keďže jazda bola už vyčerpaná, vrhol sa na pechotu. I porazil ich a utiekli. 83Jazda bola rozprášená na rovine a utiekla do Azotu. Tam vošli do chrámu Dagona, tamojšej modly, aby sa tam zachránili. (*) (Porov. 1 Sam 5,2.) 84Ale Jonatán zapálil Azot a okolité osady a pobral si z nich korisť. Ohňom spálil aj Dagonov chrám spolu so všetkými, ktorí v ňom hľadali útočište. 85Padlých mečom spolu s tými, čo boli spálení, bolo na osemtisíc mužov.

86Odtiaľ sa Jonatán vybral ďalej a utáboril sa pred Askalonom. Tu mu vyšli obyvatelia mesta s veľkou okázalosťou v ústrety. 87Potom sa Jonatán so svojimi ľuďmi a s bohatou korisťou vrátil do Jeruzalema.

88Keď sa kráľ Alexander dopočul o tomto úspechu, preukázal Jonatánovi ešte ďalšie pocty. 89Poslal mu zlatú sponku, ktorou sa obyčajne obdarúvajú len kráľovi príbuzní. A dal mu do vlastníctva Akaron s celým jeho územím. (*) ("Zlatú sponku", čiže ozdobu na purpurový plášť. "Kráľovi príbuzní" znamená čestné príbuzenstvo, čo je vyznamenanie prvého najvyššieho stupňa.)