19Keď totiž odvádzali našich otcov do Perzie, vtedajší nábožní kňazi tajne vzali trochu z ohňa z obetného oltára a ukryli ho v dutine akejsi vyschnutej cisterny. Uschovali ho tak, aby nik nevedel o tom úkryte. 20Po uplynutí mnohých rokov zaľúbilo sa Bohu, aby perzský kráľ poslal Nehemiáša. On rozkázal potomkom kňazov, ktorí oheň ukryli, aby ho vyhľadali. A keď nám zvestovali, že nenašli oheň, ale iba hustú tekutinu, 21kázal im načerpať z nej a priniesť. Keď už boli obety pripravené, rozkázal Nehemiáš kňazom pokropiť tekutinou drevo a čo bolo na ňom položené. 22Tak sa aj stalo, a keď nadišla chvíľa, že zas zasvietilo slnko, ktoré bolo predtým za mrakom, zapálil sa veľký oheň, takže sa všetci divili. 23Keď sa obeta dokonávala, kňazi a všetci prítomní sa modlili. Jonatán začínal a ostatní spolu s Nehemiášom odpovedali. (*) (Od pádu Jeruzalema (r. 587 pr. Kr.) až do Nehemiášovho návratu do Jeruzalema (r. 444 pr. Kr.) uplynulo 143 rokov. Nehemiáša poslal Artaxerxes I. Miesto "keď nám zvestovali" niektorí čítajú: "keď zvestovali Nehemiášovi"; ale je možné, že to "nám" je z prameňa, ktorý bol napísal očitý svedok.) 24Modlitba znela takto:

»Pane, (ty) Pán a Boh, stvoriteľ všetkých vecí, hrozný a silný, spravodlivý a milosrdný, ty jediný si Kráľ a dobrotivý, 25jediný dobrodinca, jediný spravodlivý, všemohúci a večný, ktorý vyslobodzuješ Izrael zo všetkého zlého, ktorý si vyvolil našich otcov a posvätil si ich: 26prijmi túto obetu za všetok svoj izraelský ľud! Chráň a posväcuj svoj dedičný podiel! 27Zhromaždi nás, rozptýlených, vysloboď tých, ktorí sú v porobe u pohanov; zhliadni na potupených a zneuctených! Nech pohania spoznajú, že ty si náš Boh! 28Strestaj tých, ktorí nás vo svojej namyslenosti utláčajú a potupujú! 29Zasaď svoj ľud na svojom svätom mieste, ako sľúbil Mojžiš!« 30Kňazi potom spievali chválospevy. (*) (Krásna liturgická modlitba, v ktorej sú uvedené viaceré vlastnosti Boha, najmä ako: stvoriteľ a udržovateľ všetkého stvorenia (porov. Múd 11,25). On "posvätil" svoj národ tým, že ho zasvätil svojej službe a oddelil od ostatných národov. – "Sväté miesto"=Palestína; Sir 50,12–25. – K tejto modlitbe porov. Ex 15,17; Dt 30,3–5; 32,9.)

31Keď už bola obeta strávená, rozkázal Nehemiáš vyliať zvyšok tekutiny na väčšie kamene. 32Keď sa tak stalo, plameň sa zapálil, ale strávilo ho svetlo, ktoré zažiarilo na oltári. 33Táto udalosť sa rozchýrila; aj perzskému kráľovi oznámili, že na mieste, kde kňazi, ktorých potom odviedli do zajatia, ukryli oheň, ukázala sa len tekutina, ktorou Nehemiášovi ľudia posvätili obety. 34Keď kráľ vec dôkladne preskúmal, dal miesto ohradiť a vyhlásil ho za posvätné. 35A tým, ktorým chcel kráľ preukázať svoju blahovôľu, dával bohaté dary a také aj prijímal. (*) (Zvyškom tekutiny, ktorá zostala po vyliatí na drevo a obetu (v. 21), poliali kamene. Horľavina sa zapálila od plameňov oltárneho ohňa, čím bolo naznačené, že na oltári nemá byť nijaký iný oheň, okrem posvätného ohňa.) 36Nehemiášovi ľudia nazvali tú tekutinu Neftar, čo znamená »Očista«. Mnohí ju však nazývajú Neftai. (*) (Z pomenovania "Neftar" alebo z ľudového názvu "Neftai" (Nefi, Neftaei) sa dá usúdiť, že tá "hustá tekutina" bola vlastne "nafta", t. j. olej; známy tiež pod menom "médsky olej". Za tento výklad je aj talmudská tradícia (Scholion Megillat Taanit), podľa ktorej našli Židia po návrate z Babylonska zapečatený hrniec oleja, ktorým sa naplňovali svietniky.)