Biedna smrť Menelaova. - 1V stoštyridsiatom deviatom roku sa Júdovi ľudia dozvedeli, že Antiochus Eupator vytiahol s veľkým vojskom proti Júdsku (*) (O Lyziášových výpravách proti Júdsku porov. pozn. k 11,1. Táto druhá Lyziášova výprava bola v r. 149 Sel., t. j. medzi jeseňou 163 a jeseňou 162 pr. Kr. (podľa Kuglera: 164–163 pr. Kr.). O tejto výprave porov. 1 Mach 6,17–31 a tiež príslušné poznámky. V 1 Mach 6,20 sa síce udáva r. 150 Sel., ale nie je to v rozpore s r. 149 v našom verši, lebo spisovateľ 1 Mach počíta roky od nisana, t. j. o 6 mesiacov skôr (spisovateľ 2 Mach začína počítať roky mesiacom tišri). Podľa toho výprava sa uskutočnila medzi májom a septembrom r. 162 pr. Kr. – O príčine, ktorá pohla kráľa k tejto novej vojne proti Židom, porov. 1 Mach 6,20–27; porov. nižšie v. 3. Chcel sa tiež pomstiť za porážku Timoteja (2 Mach 12). O ceste, po ktorej tiahol proti Židom, porov. pozn. k 1 Mach 6,31.) 2a s ním jeho poručník Lyziáš, ríšsky správca. Každý z nich mal grécke vojsko, v ktorom bolo stodesaťtisíc pešiakov, päťtisíctristo jazdcov, dvadsaťdva slonov a tristo vozov, (obrnených) kosákmi.

3Tiež Menelaus sa k nim pripojil a s nevšednou pretvárkou dorážal na Antiocha, nie však preto, že by bol mal na zreteli záchranu svojej vlasti, ale chcel sa znovu dostať k svojmu úradu. 4Ale Kráľ kráľov vyvolal Antiochov hnev proti tomuto zločincovi. A keď Lyziáš ukázal na neho ako na pôvodcu všetkého nešťastia, rozkázal ho priviesť do Berey a tam ho dal zabiť podľa miestneho zvyku. 5Na tom mieste totiž bola veža vysoká päťdesiat lakťov, ktorá bola naplnená popolom. Na nej bol otáčavý prístroj, ktorým sa dalo zo všetkých strán vhodiť hocičo do popola. 6Tam vydávali na záhubu všetkých chrámových lupičov a ostatných veľkých zločincov. 7Taká smrť zastihla aj priestupníka zákona, Menelaa; ani len do zeme nemal byť pochovaný. 8A to sa stalo celkom podľa spravodlivosti. Veď sa dopustil mnohých hriechov proti oltáru, ktorého oheň i popol bol svätý! Preto ho zastihla smrť v popole. (*) (Veľký helenofil Menelaus (porov. 4,23 nn.) sa pripojil k Lyziášovmu vojsku, lebo mal nádej, že znovu nadobudne veľkňazstvo, ktorého bol pozbavený vtedy, keď Júda očistil chrám a obnovil v ňom bohoslužbu. "Dorážal na Antiocha", t. j. huckal ho do vojny; porov. 1 Mach 6,24 n. Menelaus – ako sprostredkovateľ medzi Židmi a kráľom – sklamal, nevedel uspokojiť Machabejcov (porov. 11,29.32), čo mu Lyziáš nevedel odpustiť. Nahuckal proti nemu kráľa, ktorý ho dal odstrániť celkom podľa perzského spôsobu, dal ho totiž vhodiť do horúceho popola. Podľa nášho textu by sa zdalo, že bol Menelaus zabitý hneď na začiatku výpravy, ale stalo sa tak až na konci výpravy, ako dosvedčuje aj Joz. Flávius (Starož. 12,9,7; porov. pozn. k v. 26). Berea, pravdepodobne dnešné Aleppo, východne od Antiochie.)

Bojovná odvaha Židov. - 9Kráľ sa však blížil s divokou zúrivosťou a chystal sa ešte horšie zaobchádzať so Židmi ako jeho otec. (*) (Kráľ, ako 14-ročný mladík (porov. 1 Mach 6,17), bol úplne v rukách svojho poručníka Lyziáša. Preto všetko, čo sa tu pripisuje kráľovi, je vlastne Lyziášovo dielo.) 10Keď sa to Júda dozvedel, vyzval všetkých, aby dňom i nocou vzývali Pána, žeby ako vždy, tak aj teraz pomohol tým, 11ktorí boli v nebezpečenstve, že prídu o Zákon, vlasť a svätý chrám; a aby nedopustil, žeby sa dostal do područia rúhavých pohanov ľud, ktorý si len pred nedávnom trošku oddýchol.

12Všetci to robili spoločne a na kolenách prosili milosrdného Pána nepretržite tri dni v slzách a pôstoch. Potom ich Júda povzbudil a vydal rozkaz, aby sa pripravili. 13Sám sa však po porade so staršími rozhodol, že vytiahne (do boja) a s Pánovou pomocou zvedie rozhodný boj prv, než vtrhne kráľovské vojsko do Júdska a zmocní sa mesta. (*) (Porov. 1 Mach 2,1a pozn. k 1 Mach 3,16.) 14Celkom sa odovzdal do moci Stvoriteľa sveta a svojich povzbudil, aby statočne bojovali až po smrť za svoje zákony, chrám, mesto, vlasť a zriadenie. Potom sa utáboril s vojskom pri Modeine.

15Svojim vojakom dal za heslo: "Boh je naše víťazstvo!" Potom vybral najudatnejších junákov, v noci prepadol kráľovský stan a pobil v tábore asi dvetisíc mužov. Zabil aj najväčšieho slona spolu s tými, ktorí boli v jeho veži. 16Nakoniec zachvátil tábor strach a zmätok. Víťazoslávne odtiahli, 17keď sa práve rozodnievalo. Že sa toho mohli dožiť, vďaka patrí Pánovi za jeho pomoc a ochranu. (*) (Porov. podobné heslo v 8,23. Podobný, ale rozdielny prípad pozri v 1 Mach 6,43–46.)

Boj o Betsuru a uzavretie mieru. - 18Kráľ už mal vyskúšanú odvahu Židov, preto sa pokúšal dobyť tie miesta podvodom. (*) (Porov. 1 Mach 6,31 n.) 19Pritiahol k Betsure, silnej židovskej pevnosti, ale bol odrazený; znovu zaútočil a opäť bol porazený. 20Posádke totiž posielal Júda zásoby. (*) ("Zabili", doslovne "uväznili"; v 2 Mach častejšie treba brať slovo "uväzniť" vo význame: "zabiť". Táto zrada znemožnila ďalšie zásobovanie pevnosti, takže Betsura sa musela vzdať a prijať ponúknutý mier. Porov. 1 Mach 6,49 n. a tiež 6,32 n.) 21Ale akýsi Rodokus zo židovského vojska prezrádzal nepriateľom tajomstvá. Preto po ňom pátrali, chytili ho a zabili.

22Kráľ opäť vyjednával s obyvateľmi Betsury, ponúkol mier a oni pristali. Potom odtiahol. 23Napadol Júdových ľudí, ale bol premožený. Tu došla správa, že ríšsky správca Filip vyvolal v Antiochii povstanie. To ho znepokojilo. Preto, aby uchlácholil Židov, podroboval sa im (vo všetkom) a prísažne pristával na všetky ich spravodlivé požiadavky. Zmieril sa s nimi a priniesol obetu. Úctivo sa zachoval voči chrámu a blahosklonne voči mestu. (*) (Čo sa dialo po odovzdaní Betsury, o tom porov. 1 Mach 6,47–60. Povstanie v Antiochii, vyvolané Filipom, ktorého Antiochus Epifanes ustanovil za správcu ríše (porov. 1 Mach 6,14 n .55), sa stalo pre Židov záchranou. Obšírnejšie o dojednaní kráľa so Židmi pozri 1 Mach 6,58–62.) 24Láskavo prijal Machabejca a ustanovil ho za miestodržiteľa (nad územím) od Ptolemaidy až po územie Gerenitov.

25Potom sa odobral do Ptolemaidy. Ale obyvatelia Ptolemaidy si sťažovali na priateľskú dohodu; rozhorčovali sa totiž nad ustanoveniami, ktoré by boli chceli pozmeniť. (*) (Do Ptolemaidy (1 Mach 5,15) došiel kráľ s Lyziášom. Ptolemaidčania závideli Židom náboženskú slobodu a politickú samosprávu (porov. 1 Mach 5,52; 6,59). Preto bol Lyziáš nútený osobne vystúpiť pred nich a výrečnými slovami ich uspokojiť. – Eupator a Lyziáš tiahli potom proti povstaleckej Antiochii a vyhnali stadiaľ Filipa. Krátko na to boli však Eupator a Lyziáš zabití a tým stratil aj Júda postavenie miestodržiteľa. – Zavraždením Menelaa, čo sa stalo najneskôr hneď po výprave, stratilo Júdsko svojho oficiálneho vodcu a veľkňaza. Po ňom preberá akési hlavné vedenie národa Júda, ako miestodržiteľ. No veľkňazom sa nestal, hoci sa toho židovská tradícia pridŕžala. Až o rok neskoršie, keď nastúpil na trón Demetrius, stal sa veľkňazom Alkimus. Niekedy sa éra Hasmonejcov ráta už od r. 162 pr. Kr., keď sa Júda stal miestodržiteľom, ale zvyčajne sa počíta od doby, keď sa Šimon stal kniežaťom – až po smrť Antigona, t. j. od r. 142/41– 37 pr. Kr.) 26Tu vystúpil Lyziáš na rečnište a obhájil dohodu (dôvodmi), ako len mohol. Presvedčoval ich, chlácholil, až si získal ich dôveru. Potom sa odobral do Antiochie. Tak sa odohral kráľov príchod a jeho návrat.