Prahistória, 1, 1 - 11, 26

Stvorenie sveta, 1, 1 - 2, 4a

1Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. (*) (Úvodom Pentateuchu, a tak i celého Písma, je nádherná rozprava o tom, ako Boh svojím všemohúcim slovom stvoril svet a ako ho za šesť dní (hexaemeron = héx ,šesť' a heméra ,deň') usporiadal a upravil. Svätopisec krátko, ale výstižne pripisuje vznik celého sveta jedinej príčine, Bohu, pôvodcovi všetkých jestvujúcich vecí. Pri čítaní biblického textu je potrebné si uvedomiť, že nie je vedeckou správou, že je plný symbolickej reči, ktorú je potrebné exegeticky správne vyložiť, a že jeho rozprávanie nie je "lineárne", ale sa v ňom prekrývajú rozličné vrstvy, literárne druhy, historické epochy a rôzne druhy reality. Preto treba pamätať na "literárny zmysel" jeho textu, na zmysel, aký mu dal cez výrazové prostriedky ľudského autora jeho pôvodný autor – Boh: "Keďže však vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy" (DV, čl. 12).
"Na počiatku" rozumej na počiatku času, na začiatku Božej činnosti navonok. Predtým nejestvovalo nič, okrem Boha. "Stvoril", hebr. ,bárá', t. j. urobil z ničoho. Sloveso v tejto forme vyjadruje výhradne činnosť Božiu, a to nezávislú od hmoty. "Boh", ktorého nik nestvoril, lebo on má príčinu svojho bytia v sebe samom, je večný. – "Nebo a zem" – tieto slová tu značia svet, vesmír. Slovo "svet" sa totiž v hebrejčine nevyskytuje.) 2Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. (*) ("Zem" tu znamená zemskú prahmotu. O Bohu hovorí Božie zjavenie väčšinou obrazným spôsobom, vlastným človeku tých čias, a potom ľudská reč nemá vyjadrovacie prostriedky, primerané Božej skutočnosti. To platí aj o zvrate "Duch Boží sa vznášal nad vodami", ako prameň poriadku, svetla a krásy.
Stvorenie všetkých vecí je dejinnou skutočnosťou; spôsob, ako sa nám podáva, je literárno-umelecký. Ale aj tu badať akúsi prirodzenú následnosť: zachováva sa vzostupný ráz, ako ho vyžaduje prírodná veda. Vrcholom Božieho stvoriteľského činu je človek. Svätopisec nám však nepodáva vedecké vysvetľovanie o vývine sveta, ale vychádza z predstáv, ktoré boli bežné v čase, v ktorom žil, keď sa zem pokladala za stred vesmíru. Zem si predstavovali ako plávajúci ostrov na hlbočinách, ktorý prikrývala ako pologuľa pevná obloha. Na vnútornej časti oblohy boli svetelné zdroje, slnko, mesiac a hviezdy, a na vonkajšej vrchnej časti boli uskladnené vo veľkých struhách vrchné vody, ktoré v čase dažďov prichádzali na zem (Gn 7,11; Ž 148,4 atď.).)

Dielo prvého dňa. - 3Tu povedal Boh: "Buď svetlo!" a bolo svetlo. 4Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. 5A Boh nazval svetlo "dňom" a tmu nazval "nocou". A nastal večer, a nastalo ráno, deň prvý. (*) (Tma sa odstraňuje stvorením svetla. Svetlo bolo stvorené v prvý deň, hoci svetelné zdroje zaujmú svoj priestor len vo štvrtý deň. Svetlom sa začína nový poriadok na svete. Aké svetlo má na mysli svätopisec, nevedno. – Boh dáva stvoreným veciam mená. To značí, že všetko, čo stvoril, je v jeho moci a od neho závislé.)

Dielo druhého dňa. - 6Potom Boh povedal: "Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!" 7I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. 8A Boh nazval oblohu "nebom". A nastal večer, a nastalo ráno, deň druhý. (*) (Boh zapája nespútané vody do svojho diela stvorením "oblohy", ktorá má za úlohu oddeľovať vrchné vody od spodných.)

Dielo tretieho dňa. - 9Potom Boh povedal: "Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!" A stalo sa tak. 10A Boh nazval súš "zemou" a zhromaždište vôd nazval "morom". A Boh videl, že je to dobré. (*) (Božím zásahom dochádza k rozčleneniu na zemi a k vzniku vegetatívneho života. Pevná zem je oddelená od vôd.) 11Tu Boh povedal: "Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi!" A stalo sa tak. 12Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 13A nastal večer, a nastalo ráno, deň tretí.

Dielo štvrtého dňa. - 14Tu Boh povedal: "Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! 15I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!" A stalo sa tak. 16A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. 17Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem 18a aby vládli nad dňom a nad nocou, a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. 19A nastal večer, a nastalo ráno, deň štvrtý.

Dielo piateho dňa. - 20Tu Boh povedal: "Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!" 21A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 22Boh ich požehnal a povedal: "Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!" 23A nastal večer, a nastalo ráno, deň piaty.

Dielo šiesteho dňa. - 24Potom Boh povedal: "Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!" A stalo sa tak. (*) (Boh je stvoriteľom všetkého tu na zemi. Vývin rodov, že by sa dokonalejšie druhy zvierat vyvíjali z predchádzajúcich jednoduchších, je prírodovedecká teória, o ktorej Biblia nehovorí.) 25Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré.

26Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!" (*) (Pri stvorení predchádzajúcich tvorov Boh "povedal, a stalo sa" (3, 6, 9, 11, 14, 20, 24). Pred stvorením človeka predchádza akási úvaha, porada Boha so sebou. Už z toho možno tušiť, aká bude hodnota človeka. Lenže ju bude ešte väčšmi vidno z toho, že človek bude stvorený na obraz Boží. "Urobme človeka na náš obraz" – v množnom čísle môže znamenať slávnostný spôsob Božieho uvažovania, alebo že sa Boh rozhodoval pred celým nebom. – "Na náš obraz" by mohlo znamenať fyzickú podobnosť, aká bola medzi Adamom a jeho synom (5,3), preto sa dodáva "a podľa našej podoby", čo odlišuje človeka od všetkých ostatných živočíchov a predpokladá podobnosť s Bohom v inteligencii, vo vôli, v moci; človek je osoba.)

28Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" (*) (Ako vo v. 22. "požehnáva" Boh zvieratá, tak aj tu "požehnáva" prvých ľudí. Požehnanie sa vzťahuje na ich množenie. Človek a zvieratá dostávajú od Boha moc, aby sa obnovovali a rozmnožovali a takto zachovali natrvalo svoj rod. Boh prepožičiava tu tvorom svoju tvoriteľskú moc. Boh dáva človeku nadvládu nad všetkým tvorstvom a toto je dôsledkom skutočnosti, že človek je obrazom Boha.)

29Potom Boh povedal: "Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! 30Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu." A stalo sa tak. 31A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.

1Takto boli ukončené nebo a zem, a všetky ich voje. 2V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. 3I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. (*) (Šesť biblických dní je šesť časových rozpätí. Deň je ohraničený večerom a ránom. Biblický deň sa teda začína ráno a končí sa opäť ráno. Avšak toto ohraničenie jednotlivých diel Božích dňami je úmyselne volené, lebo svätopisec šiestimi dňami Božej práce chce dať príklad svojim súkmeňovcom, aby šesť dní pracovali a v siedmy odpočívali a zasvätili ho: "Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil" (Ex 20,8–11).) 4Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené.

Človek v pozemskom raji a jeho pád, 2,4b - 3,24

Opis stvorenia prvého človeka. - V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, (*) (Úsek 2,4b – 3,24 obsahuje správu Jahvistického prameňa-dokumentu o stvorení človeka, ktorú autor Gn prikladá k prvej správe o stvorení sveta a človeka. Podľa tejto správy sa zdá, akoby bol človek prvým Božím dielom na zemi, čím sa chce zrejme vyzdvihnúť, že je hlavou stvorení.) 5nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem 6a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme. 7Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. (*) ("Pán utvoril z hliny človeka (ha'adám)": zem ('adámáh). Teda už v mene človeka - Adama je označená látka, z ktorej pochádza ľudské telo. Tým sa chce naznačiť, že telo človeka je z tej istej zeme ako telo zvierat a že je smrteľné. "A vdýchol do jeho nozdier dych života", oživovacieho ducha. Toto druhé teda, čo robí človeka človekom, je duša, stvorená bezprostredne od Boha. A dušou človek predčí všetko viditeľné tvorstvo, dušou, ktorou sa človek pripodobňuje Bohu. Preto duša je viac než telo a výraz "tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2,7) znie v hebrejskom origináli "tak sa stal človek živou dušou".)

Miesto prvého človeka: raj. - 8Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. (*) (Eden je meno krajiny a označuje úrodnú zem. Táto krajina bola vzhľadom na svätopisca na východ. "Pán vysadil v Edene raj", raj je teda záhradou, a takto sa aj v Písme volá: záhrada Pánova (Iz 51,3) alebo záhrada Božia (Ez 28,13; 31,8); je čiastkou krajiny Eden.) 9A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. (*) ("Strom života" je symbol nesmrteľnosti. Druhý strom, čo bol tiež v strede raja (3,3), bol "strom poznania dobra a zla"; nemá však meno od toho, že by v sebe mal niečo dobrého alebo zlého, ani preto, že by jeho ovocie obohatilo vedomosti človeka. Svoje meno má odtiaľ, že toto poznanie je Božím privilégiom.) 10Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky. 11Meno prvého je Pišon. To je ten, čo obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, 12a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kameň ónyx. 13Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš. 14Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát (Eufrat). (*) (Kraje a rieky, ktorými svätopisec určuje polohu raja, dnes ťažko s istotou overiť alebo stotožniť. Dve rieky sú všeobecne známe: Hidekel, čiže Tigris, a Perát, čiže Eufrat. Teda v tomto prípade raj by bol v krajoch Arménie, na juh od Kaspického mora. Tam, kde pramenia tieto dve rieky. Rieky Pišon a Gihon a krajinu Havilah nemožno geograficky určiť. Kuš je asi kraj na východ od Babylonie. – Bdélium je príjemne voňajúca živica, vytekajúca zo stromu, ktorý sa vyskytuje v Arábii, Indii, Médii a Babylonsku. Stuhnuté kvapky bdélia sú vzácnym kadidlom.)

15I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil. 16A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. (*) (Boh všetky mimoprirodzené prednosti človeka viaže na poslušnosť človeka voči Bohu. Teda "strom poznania dobra a zla" je tu skúšobným kameňom prvých ľudí. Kedykoľvek by prekročili príkaz poslušnosti a jedli by zo stromu, odníme sa im dar nesmrteľnosti.) 17Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš."

Stvorenie ženy. - 18Potom Pán, Boh, povedal: "Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná." 19Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. 20A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. 21Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. 22A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. (*) ("Z rebra, ktoré vybral Adamovi…, utvoril ženu" je obrazné vyjadrenie vzťahu, ktorý spája muža a ženu… Boh stvoril ženu z čiastky Adama, z rebra, ktoré je blízko srdca.)

23Vtedy Adam povedal:

25A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.

Pokúšanie a hriech. - 1No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh, a vravel žene: "Naozaj povedal Boh: »Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!«?" 2Žena odpovedala hadovi: "Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, 3ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: »Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!«" 4- Tu povedal had žene: "Nie, nezomriete, 5ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo." - 6A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. (*) (Boh dovolil prarodičom jesť z ovocia všetkých stromov (2,15–17), okrem jedného. Zo stromu "poznania dobra a zla" zakázal im totiž jesť, a to preto, aby človek poznal a uznal, že i keď je vlastníkom všetkých stvorených vecí, predsa nie je ich neobmedzeným pánom. Človek si má uvedomiť, že aj pri užívaní stvorených dobier je závislý od Boha, lebo poznať, čo je dobré a čo je zlé, a rozlíšiť to vie len Boh. Preto je cesta "k stromu poznania dobra a zla" zakázaná. Čo je pre človeka otvorené, je cesta "k stromu života". Potom pochopíme, že hoci pri Božom zákaze išlo o nepatrnú vec, pre zámer, ktorý Boh sledoval svojím príkazom, zákaz sa stal veľmi vážnym. To mal človek chápať aj v tom, že prekročenie tohto zákazu malo mať za následok ťažký trest: "Istotne zomrieš!" – U prvých rodičov nebolo možné, že by pokušenie pri nich bolo prišlo znútra: mali vliatu vedomosť, dostali milosť, čo ich oslobodzovala od boja nezriadených žiadostivostí proti rozumu a vôli. Preto pokušenie muselo prísť zvonka. Inými slovami: zlo je "už" prítomné vo svete. Pokušiteľ je tu diabol, bytosť, ktorá rozmýšľa a rozpráva, teda duch. A pretože pokúša k neposlušnosti a pýche, je to zlý duch (Múd 2,24; Jn 2,44; Zjv 12,9). Had tu slúži ako symbol bytosti nepriateľskej Bohu a nepriateľskej človeku. Diabol pokúša slabšieho, ženu. Svoj zámer neprejavuje hneď, nepokúša razom na hriech. Hriech má svoju psychológiu, ktorá spočíva v konfúzii svedomia. Hriech sa vždy začína znehodnotením hodnôt vo svedomí. Túto konfúziu reprezentuje Evin omyl pri vysvetľovaní Božieho zákazu jesť zo stromu, pretože tvrdí, že nemajú jesť zo stromu "v strede raja" (Gn 3,3); a pozorný čitateľ vie, že v strede raja bol strom života, z ktorého Boh jesť nezakázal (Gn 2,9). Tým robí Boha luhárom a tak je dielo Zlého – diabla, ktorý začal rozhovor nevinnou otázkou, dokonané. Eva ťažko zhrešila: vedela, že príkaz je ťažký; a pohnútkou na jej hriech nebola len žiadostivosť, ale aj pýcha, túžba po samostatnosti a nezávislosti od Boha ("budete ako Boh!"); jej hriech zväčšuje i tá okolnosť, že zviedla aj svojho muža. Lenže hriech Adamov je väčší, veď mal v istom zmysle väčšiu zodpovednosť ako žena. Obaja však zhrešili ťažko. A pretože Adam je hlavou ľudského pokolenia (Rim 5,12), v ňom sme zhrešili všetci, ktorí pochádzame od neho (dedičný hriech).)

Následky hriechu a trest. - 7I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky. 8A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady.

9I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: "Kde si?" 10On odpovedal: "Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl." 11Vravel mu: "Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!" 12Adam odpovedal: "Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol." 13Potom povedal Pán, Boh, žene: "Prečo si to urobila?!" A ona odpovedala: "Had ma naviedol, i jedla som." (*) (V hriechu je prítomný už aj trest. Trest sa dotýkal v prvom rade duše. Zakusujú v sebe boj nezriadenej žiadostivosti: "otvorili sa obom oči". Ale inakšie, ako to mysleli, "spoznali, že sú nahí", a nastáva u nich boj telesného človeka proti duchovnému. K tomuto pristupuje ďalší trest, a to strach pred Bohom. A napokon je to snaha vyhovoriť sa.)

Potrestanie a prísľub Mesiáša: prvá blahozvesť - protoevanjelium. 14Tu povedal Pán, Boh, hadovi:

16Žene povedal:

17A Adamovi povedal: "Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«,

20Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich. (*) (Adam prijíma trest pokorne, posilnený nádejou budúceho víťazstva "ženinho potomstva", a túto svoju nádej aj vyslovuje tým, že svoju ženu pomenúva Evou–Hawáh, čiže Životom. Eva sa stáva predobrazom Panny Márie, Matky žijúcich.)

Výkon trestu. - 21Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich. 22Potom im Pán, Boh, povedal: "Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol, a nežil naveky!" 23A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. 24Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života. (*) (Boh prarodičov spravodlivo vypovedáva z miesta, na ktorom mali žiť šťastne, ak by boli poslúchali príkaz Boží. Nestalo sa tak. Boh ich vyháňa aj preto, aby nejedli zo stromu života. Stratili naň právo, lebo hriech ich olúpil o výsadu nesmrteľnosti. Boh ich vyhnal do zeme, prekliatej pre hriech. Človek ju má odteraz obrábať, má s ňou zápasiť.)

Synovia prarodičov: Kain a Ábel. - 1Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina, a povedala: "Získala som človeka od Pána." (*) ("Poznať ženu" v hlbokej biblickej reči značí pohlavné obcovanie v kladnom slova zmysle. V opačnom prípade používa Sväté písmo výraz "ležal s ňou" (porov. 2 Sam 13,14), čím sa myslí cudzoložstvo.) 2A opäť porodila - jeho brata, Ábela. Ábel bol pastier oviec, Kain roľník. (*) (Kain na tomto mieste odvodzuje sa od slovesa qánáh a značilo by ,získaného, prijatého'. Ábel je ,syn' (asyr), prvorodený syn.)

3Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. 4Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. (*) ("Pán zhliadol" a "nezhliadol" sa vyjadruje záľuba v obete, alebo jej odvrhnutie. Ako poznali Kain a Ábel, že prvého obetu Pán neprijal a druhého prijal, nie je isté. Pravdepodobne v tom, že Ábela požehnával a Kainovi sa nevodilo najlepšie.) 5Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár.

6Tu povedal Pán Kainovi: "Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? 7Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?" (*) (Pri Kainovi bolo badať, že je zlej vôle a že čosi zlého zamýšľa. Pán snaží sa ho odvrátiť od jeho zlého úmyslu. Ak sa Kain neprestane hnevať, je v nebezpečenstve, že spácha zločin.) 8Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: "Vyjdime si von!" A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho. 9A Pán povedal Kainovi: "Kde je tvoj brat Ábel?" On však odvetil: "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?" 10Pán povedal: "Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. 11Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! 12Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi." 13Kain povedal Pánovi: "Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. 14Hľa, ty ma dnes odháňaš od zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma." 15Pán mu však povedal: "Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!" Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil. 16A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu. (*) (Kain zamietol príležitosť polepšiť sa a rúti sa do záhuby. Hriech rodí hriech. Zo závisti zabije svojho nevinného brata. Ábel, nevinná obeta, je predobrazom Ježišovej smrti. – Aj po hriechu vraždy Pán blíži sa s výčitkou ku Kainovi. Kain sa nechce k hriechu priznať. Napokon uzná svoj hriech, lež ani teraz neprosí o odpustenie, zdá sa, že si ide zúfať: "ktokoľvek ma nájde, zabije ma" a "môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený". Bratovrah sa bojí svojho zavraždenia, myslí si, že niekto bude pomstiť Ábela. Ale Boh aj tu trest ponecháva len sebe.)

Kainovi potomkovia. - 17A Kain poznal svoju ženu a ona počala, a porodila Henocha. Potom vystaval mesto a nazval ho menom svojho syna Henocha. (*) (Henoch značí ,zvyklý' alebo ,zasvätený'. Kde a kedy postavil Kain "mesto", nedá sa zistiť. Nebolo to však mesto v našom zmysle.) 18Henochovi sa narodil zasa Irad, Iradovi Maviel, Mavielovi Matusael a Matusaelovi Lamech. 19Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela. 20Ada porodila Jabela; on je praotcom tých, čo bývajú v stanoch a chovajú dobytok. 21Meno jeho brata bolo Jubal. On je praotcom všetkých, čo hrajú na citare a na flaute. 22Aj Sela porodila Tubalkaina, kováča, ktorý robil všelijaké veci z medi a zo železa. Tubalkainova sestra bola Noema. (*) (Kainov rodostrom má sedem generácií: Kain, Henoch, Irad, Maviel, Matusael, Lamech a Jabel s Jubalom. Význam týchto mien je neistý, zdá sa, že niektoré ani nie sú hebrejského pôvodu. Ada znamená ,okrasu', Sella ,tieň'.)

23Raz povedal Lamech svojim ženám, Ade a Sele:

Rodokmeň Setovcov. - 25Adam opäť poznal svoju ženu a ona porodila syna, a dala mu meno Set, hovoriac: "Veď Boh mi nahradil iného potomka namiesto Ábela, ktorého zabil Kain." (*) (Podľa niektorých meno Set je pôvodu sumerského a značí ,brat'. Iní odvodzujú ho od slovesa šít ,nahradený', postavený na ,miesto'. V tomto prípade Set by bol náhradou za Ábela a Set by už Eve bol býval zárukou, že sa splní prísľub o Mesiášovi (3,15).) 26Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo. (*) (V mene Enos, za ktorého, "sa začalo vzývať meno Pánovo", sú podčiarknuté dva významy: Enos znamená "človek" aj "meno" Pána – Jahveho. Text je dokladom náboženskej orientovanosti časti ľudského potomstva.)

1Toto je zoznam Adamovho potomstva: Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, (*) ("Zoznam", hebr. séfer, značí síce v prvom rade ,knihu', ale aj akýkoľvek ,menší spis, záznam', teda aj ,zoznam'.) 2muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. 3Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. 4Po Setovom narodení žil Adam ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 5A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov, a potom zomrel.

6Keď mal Set stopäť rokov, narodil sa mu Enos. 7A Set po Enosovom narodení žil ešte osemstosedem rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 8Všetkých Setových dní bolo deväťstodvanásť rokov a potom zomrel.

9Keď mal Enos deväťdesiat rokov, narodil sa mu Kainan. 10Po Kainanovom narodení žil Enos ešte osemstopätnásť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 11Všetkých Enosových dní bolo deväťstopäť rokov a potom zomrel.

12Keď mal Kainan sedemdesiat rokov, narodil sa mu Malaleel. 13Po Malaleelovom narodení žil Kainan ešte osemstoštyridsať rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 14Všetkých Kainanových dní bolo deväťstodesať rokov a potom zomrel.

15Keď mal Malaleel šesťdesiatpäť rokov, narodil sa mu Jared. 16Po Jaredovom narodení žil Malaleel ešte osemstotridsať rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 17Všetkých Malaleelových dní bolo osemstodeväťdesiatpäť rokov a potom zomrel.

18Keď mal Jared stošesťdesiatdva rokov, narodil sa mu Henoch. 19Po narodení Henocha žil Jared ešte osemsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 20Všetkých Jaredových dní bolo deväťstošesťdesiatdva rokov a potom zomrel.

21Keď mal Henoch šesťdesiatpäť rokov, narodil sa mu Matuzalem. 22A Henoch chodil s Bohom. Po Matuzalemovom narodení žil ešte tristo rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 23Všetkých Henochových dní bolo tristošesťdesiatpäť rokov. 24Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo Boh ho vzal. (*) (Henoch sa líši od ostatných patriarchov tým, že jeho život je znateľne kratší, počet jeho rokov sa dokonale zhoduje s počtom dní slnečného roku, Písmo o ňom hovorí, že "chodil s Bohom", ako neskôr o Noemovi a "Boh ho vzal", ako Eliáša. Preto je veľkou postavou židovskej tradície, ktorá ho stavia za príklad svojej nábožnosti.)

25Keď mal Matuzalem stoosemdesiatsedem rokov, narodil sa mu Lamech. 26Po Lamechovom narodení žil Matuzalem ešte sedemstoosemdesiatdva rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 27Všetkých Matuzalemových dní bolo deväťstošesťdesiatdeväť rokov a potom zomrel.

28Keď mal Lamech stoosemdesiatdva rokov, narodil sa mu syn 29a dal mu meno Noe, hovoriac: "Tento nás poteší pri našej robote a námahách na zemi, ktorú Pán preklial." 30Po Noemovom narodení žil Lamech ešte päťstodeväťdesiatpäť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 31Všetkých Lamechových dní bolo sedemstosedemdesiatsedem rokov a potom zomrel.

32Keď mal Noe päťsto rokov, narodili sa mu Sem, Cham a Jafet. (*) (V rodostrome Setitovcov od Adama až po Lamecha, otca Noemovho, je desať generácií. Udané sú roky tých mužov, čo predstavovali jednotlivé generácie. Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že ľahko možno určiť čas od stvorenia sveta do potopy sveta, od Adama po Noema. Stačilo by sčítať celkové roky desiatich predstaviteľov spomenutých generácii a došli by sme k presnému poznaniu času od stvorenia prvého človeka až po potopu sveta. Treba si však uvedomiť, že svätopiscovi nešlo tak o určenie času, o chronológiu, ako skôr o to, aby poukázal na pôvod jednotlivých rodín od Adama po Noema, potom od Noema po Abraháma a napokon od Abraháma po Jakuba a izraelský národ; v tomto národe sa vyplní protoevanjelium, ktoré sa medzičasom znova a znova prísľubom Božím potvrdzuje. Na dokázanie tohto faktu stačí uviesť, že v Svätom písme sú genealógie na niektorých miestach neúplné, nezhodujú sa ani v menách (Mt 1,8 n.; 1 Krn 3,10 n. atď.). Preto právom možno predpokladať, že v rodostrome sú vynechané niektoré generácie, ako keby v reťazi vypadli niektoré ohnivká. – O mimoriadne dlhom veku patriarchov možno povedať iba toľko, že ho nachádzame len v najstaršej vrstve Pentateuchu, kde sa s obľubou narába so symbolickými číslami, ktoré my už dnes nerozriešime. Babylonské záznamy uvádzajú pri starých kráľoch ešte oveľa vyšší vek.)

Potopa sveta, 6,1 - 9 ,17

Príčina potopy: Ľudská skazenosť. - 1Keď sa ľudia začali na zemi množiť a keď sa im narodili dcéry, 2Boží synovia videli, že ľudské dcéry sú pekné, a brali si z nich za ženy, koľko len chceli. 3A Pán povedal: "Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba stodvadsať rokov." 4V tom čase boli na zemi obri - ba aj neskôr -, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia.

5Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, 6Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: 7"Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil." (*) (Príčinou, prečo Boh tresce ľudstvo potopou, je ľudská zloba, najmä skaza mravov. Biblický text sa vracia k naratívnemu rozprávaniu najprv o Božích synoch a o obroch, aby podčiarkol tému rozvíjajúceho sa zla. Ide tu zrejme o spomienku na prastarý mýtus o jednote božských a ľudských bytostí a ich potomkov (porov. Nm 13,33). "Boží synovia" sú pravdepodobne Setiti, medzi ktorými sa zbožnosť udržala za dlhší čas ako u iných potomkov Adamových. Ľudské dcéry zasa Kainovo potomstvo. – "Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi". Tento výraz o ľútosti Božej neslobodno brať v pravom slova zmysle, veď Boh nič nemôže ľutovať, lebo sa nemôže meniť. Písmo veľa ráz hovorí o Bohu ako o ľuďoch.) 8Iba Noe našiel milosť u Pána.

Boh ohlasuje potopu sveta. - 9Toto je Noemova história: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. 10Noemovi sa narodili traja synovia: Sem, Cham a Jafet. 11Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. (*) (Noe značí "pokoj" alebo prinášajúci pokoj, potechu, radosť. Noe bol muž spravodlivý a zbožný, žil podľa vôle Božej a "chodil s Bohom" ako Henoch (5,22).) 12I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. 13Tu povedal Boh Noemovi: "Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. 14Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a znútra i zvonka ho vymaž smolou! 15A postav ho takto: tristo lakťov bude jeho dĺžka, päťdesiat lakťov jeho šírka a tridsať lakťov jeho výška. 16Na korábe sprav aj otvor na jeden lakeť, urob ho hore dookola! Aj dvere daj na bok korába a urob spodné, stredné a vrchné poschodie.

17Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. 18S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. (*) ("S tebou však uzavriem zmluvu." Nie dvojstrannú dohodu, ale láskavú záruku, ktorou sa Boh zaviaže voči tým, ktorých si vyvolil. Neskôr prídu takéto zmluvy s Abrahámom (Gn 15,17), s celým národom (Ex 19,1) v očakávaní novej zmluvy, ktorú Boh uzavrie v plnosti času (Mt 26,28; Hebr 9,15).) 19A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu. 20Zo všetkých vtákov podľa svojho druhu, z dobytka podľa svojho druhu a z plazov podľa svojho druhu vojdú po dvoch do korába s tebou, aby mohli žiť. 21Ty však naber z každého jedla, čo sa jedáva, a vezmi so sebou! To bude tebe aj im za pokrm." 22A Noe urobil všetko tak, ako mu prikázal urobiť Boh.

Priebeh potopy. - 1Potom Pán povedal Noemovi: "Vojdi ty a celá tvoja rodina do korába, lebo som videl, že iba ty si spravodlivý predo mnou v tomto pokolení. 2Zo všetkých čistých zvierat vezmi po sedem samcov a samíc, zo zvierat čo sú nečisté, po dvoch, samca a samicu. 3Aj z nebeského vtáctva vezmi po sedem samcov a samíc, aby sa zachovalo nažive semä na celej zemi. 4Lebo už len sedem dní - a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil." 5A Noe urobil všetko tak, ako mu rozkázal Pán.

6Noe mal šesťsto rokov, keď bola potopa vôd na zemi. 7I vošiel Noe a s ním aj jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov pred zátopou vody do korába. 8Aj z čistých i z nečistých zvierat, z vtáctva a zo všetkého, čo sa hýbe na zemi, 9vošlo po dvoch, samec a samica, do korába s Noemom, ako mu prikázal Pán.

10Po siedmich dňoch sa privalili na zem vody potopy. 11V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. 12A pršalo na zem štyridsať dní a štyridsať nocí. 13A práve v ten deň vošiel do korába Noe, jeho synovia: Sem, Cham a Jafet, jeho žena a ženy jeho synov s nimi. 14Oni a všetky zvieratá podľa svojho druhu i všetky plazy, čo sa plazia po zemi, podľa svojho druhu a všetko vtáctvo podľa svojho druhu - všetky operence a okrídlence - 15vošli k Noemovi do korába po páre z každého tela, v ktorom bol dych života. 16A čo vošlo, bol samec a samica z každého živočícha, ako mu prikázal Boh. A Pán zavrel Noema zvonku. (*) (Čas, určený na pokánie, sa míňal, ľudstvo sa však nespamätalo, veselilo sa a hrešilo "až do dňa, keď Noe vošiel do korába" (Mt 24,38). – Potopou sa svet vracia do "chaosu", to znamená do toho stavu, ktorý na zemi jestvoval, kým Boh neoddelil "vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou" (Gn 1,7). Teraz sa vody opäť spojili (porov. Gn 7,11), aby priviedli na zem potopu. Boh tým, že pri stvorení oddeľuje jednu vec od druhej, mení chaos na jeho opak: "A Boh videl, že je to dobré." (Gn 1,12) Biblický termín chaos znamená i hriech, ktorý bol príčinou potopy.)

17I nastala štyridsaťdenná potopa na zemi. Vody pribúdali a vyzdvihli koráb zo zeme do výšky. 18Vody veľmi stúpali a zaplavili všetko na zemskom povrchu, koráb však plával na vodách. 19A vody vzrastali ďalej na zemi, takže zaliali všetky, aj vysoké vrchy, ktoré sú pod šírym nebom. 20Voda prevyšovala o pätnásť lakťov vrchy, ktoré pokrývala. 21I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia. 22Všetko, čo malo v nozdrách dych života, všetko, čo žilo na suchu, zomrelo. 23Zahubil všetky bytosti, čo boli na zemi: ľudí aj dobytok, plazy i nebeské vtáctvo, a boli vyhubené zo zeme. Ostal iba Noe a to, čo bolo s ním v korábe. 24A vody ovládali zem ešte stopäťdesiat dní.

Potopa prestáva, Noe vychádza z korába. - 1Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali. 2Zatvorili sa aj žriedla hlbočín a nebeské priepusty a prestal pršať dážď z neba. 3Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo. 4A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. 5Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. 6A keď uplynulo štyridsať dní, Noe otvoril okno korába, ktoré bol urobil, 7a vypustil krkavca. On odlietal a vracal sa, kým nevyschli vody na zemi. 8Po ňom vypustil holubicu, aby zvedel, či sa už vody stiahli zo zeme. 9Ale keď holubica nenašla miesto, kde by spočinula jej noha, vrátila sa späť k nemu do korába, lebo vody boli ešte na povrchu celej zeme. On vystrel ruku, chytil ju a vzal ju k sebe do korába. 10Potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. 11A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. 12Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli. Čakal však ešte ďalších sedem dní a zasa vypustil holubicu, ale tá sa už k nemu nevrátila. 13V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. 14Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl, a zemský povrch bol suchý. 15V druhom mesiaci, na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá.

Vtedy povedal Boh Noemovi: 16"Vyjdi z korába ty aj tvoja žena, tvoji synovia a ženy tvojich synov s tebou! 17A vyveď všetky druhy živočíchov, ktoré sú s tebou: vtáctvo, dobytok a všetky plazy, čo sa plazia po zemi, aby sa hemžili na zemi a aby sa množili a napĺňali zem." 18Vyšiel teda Noe a jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov s ním; 19všetka zver, všetky plazy a všetko vtáctvo, všetko, čo sa pohybuje na zemi, vyšlo podľa svojich druhov z korába. 20Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári. 21I zavoňal Pán príjemnú vôňu a povedal si: "Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil. (*) ("Zavoňal Pán príjemnú vôňu." Tento antropomorfizmus sa stane obradným technickým zvratom (Ex 29,18.25; Lv 1,9.13). – "Zmýšľanie ľudského srdca" – srdce je vnútro človeka odlišné od toho, čo vidno, najmä od "tela". Je sídlom schopností a osobnosti, v ktorom sa rodia myšlienky a city, reči, rozhodnutia a činy. Boh ho pozná až do dna.) 22Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc."

Božia zmluva s ľudstvom po potope sveta. - 1Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im:

8Potom Boh povedal Noemovi i jeho synom, čo boli s ním: 9"Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, 10aj s každou živou bytosťou, čo je s vami: s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou zverou, ktorá s vami vyšla z korába, so všetkými zvieratami, čo sú na zemi. 11Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem." (*) (Prísľub, že Boh nezničí svet celosvetovou potopou, dotýka sa človeka, zvierat a všetkého potomstva. Zvieratá, stvorené kvôli človekovi, pokladajú sa s ním za jeden celok. Boh nevyničí viac potopou všetko stvorenstvo! Boh sa zaručuje za tento prísľub a Písmo nám ho opisuje ako "zmluvu", na ktorú spomienkou bude dúha. Prítomnosťou zmluvy medzi Bohom a človekom je odteraz téma zla ohraničená a prekonaná inou témou, ktorej budú patriť nasledujúce stránky Písma – témou znovunarodenia, obnovenia a spásy.)

12A Boh hovoril ďalej: "Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: 13Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou. 14Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, 15vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory. 16V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi." (*) (Túto zmluvu Boh potvrdzuje znamením, znakom, akoby pečaťou. Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva. Neskôr, pri Abrahámovi bude to obriezka (Gn 17,11), pri sinajskej zmluve pokropenie krvou obetných zvierat. Autor netvrdí, že Boh vtedy stvoril dúhu alebo, že by sa vtedy prvýkrát zjavila. Znamenie nemusí byť niečo mimoriadne.)

17A Boh povedal Noemovi: "Toto je znak zmluvy, ktorú som uzavrel medzi sebou a medzi všetkými živými tvormi na zemi."

Kliatba a požehnanie Noemovo. - 18Noemovi synovia, ktorí vyšli z korába, boli Sem, Cham a Jafet. Cham je otcom Kanaána. 19Títo traja boli teda Noemovi synovia a z nich sa rozšírilo ľudstvo po celej zemi. (*) (Tieto verše sú úvodom k nasledujúcej rozprave a pripravujú aj správu o rozchode národov (hl. 10 – 11). Sem, hebr. šém, značí ,meno, slávne meno'; Cham značí ,teplý' alebo ,spojený' a napokon Jafet ,krása' alebo ,šírka'.)

20Noe začal obrábať zem a vysadil vinicu. 21A keď sa napil vína, opil sa a obnažený ležal vo svojom stane. 22I uvidel Cham, Kanaánov otec, nahotu svojho otca a vonku to hovoril svojim dvom bratom. 23Ale Sem a Jafet vzali plášť, obaja si ho položili na ramená, išli chrbtom a zakryli otcovu nahotu. Tvár mali odvrátenú, takže nevideli otcovu nahotu. 24Keď sa Noe prebral z vína a keď sa dozvedel, čo mu urobil najmladší syn, 25povedal:

26Potom pokračoval:

Noe žil po potope ešte tristopäťdesiat rokov. (*) (Udivuje, že Noe nepreklial ani tak Chama, ako jeho potomstvo, čo bolo pre Chama horšie. Boh najcitlivejšie tresce ľudí na deťoch. Potomci Chamovi stanú sa sluhami svojich bratov. Kanaánčania, ako to dokazujú dejiny, upadli do takej bezbožnosti, že naozaj sa splnila na nich kliatba Noemova. Izraeliti, potomci to Semovi, v čase príchodu do zasľúbenej zeme ich sčiastky podmanili, sčiastky vyhubili. Sem dostáva otcovské požehnanie a je vyslovené chválou Semovho Boha. Pravý Boh bude mať osobitný vzťah k potomstvu Semovmu. I keď mnohí zo Semitov odpadnú od viery v pravého Boha, prakticky však niektorí ostanú verní, a ako to neskoršie svätopisec ukáže, budú to Izraeliti. Požehnanie je už v tom, že so Semitmi bude Pán, Boh. – Aj Jafet dostáva požehnanie, on síce nebude nositeľom zjavenia Božieho ako Sem, ale Boh ho požehná početným potomstvom. V hebrejčine je istá slovná hra, veď Jafet značí šírku, rozvetvenie. Jafet bude bývať "pod Semovými stanmi", bude účastný na Semovom požehnaní, potomci Jafetovi poznajú pravého Boha. A vtedy aj Kanaánčania budú slúžiť potomkom Semovým.) 28Všetkých Noemových dní bolo deväťstopäťdesiat rokov a potom zomrel.

Jafetovci. - 1Toto je potomstvo Noemových synov - Sema, Chama a Jafeta, lebo po potope sa im narodili synovia. 2Jafetovi synovia sú Gomer, Magog, Madai, Javan, Tubal, Mosoch a Tiras. 3Gomerovi synovia sú Askenéz, Rifat a Togorma. 4Javanovi synovia sú Elisa, Taršiš, Kitim a Dodanim. 5Z nich sa rozvetvili ostrovné národy podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva.

Chamovci. - 6Chamovi synovia sú Chus, Mesraim, Fut a Kanaán. 7Chusovi synovia sú Saba, Hevila, Sabata, Regma a Sabatacha. Regmovi synovia sú Šaba a Dadan. (*) (Vo veršoch 6–21 uvádzajú sa národy, ktoré pochádzajú od Chama. Je ich tridsať. – Je osobitosťou takýchto starých zoznamov, že sa v nich aj mestá a krajiny uvádzajú ako osoby. Podľa hebrejského spôsobu myslenia majú aj mestá a krajiny svojich "praotcov".) 8Chusovi narodil sa tiež Nimród. On začal byť mocnárom na zemi. 9Bol udatným poľovníkom pred Pánom, takže sa hovorievalo: "Udatný poľovník pred Pánom ako Nimród!" 10Jeho kráľovstvom bol na počiatku Bábel, Arach, Achad a Chalane v krajine Senaár. 11Z tejto krajiny tiahol do Asýrie a vystaval Ninive, mesto Rechobot, Chale 12a Rezen medzi Ninive a Chale. To je najväčšie mesto. (*) (V pravlasti všetkých národov, niekde pri Tigrise a Eufrate, vznikli najstaršie štáty. Tu vyniká známa postava, Nimród. On sa postupne stal hrdinom Mezopotámie, ktorú však ťažko identifikovať.)

13Od Mesraima pochádzajú Ludovia, Anamčania, Leabčania, Naftuchovia, 14Fetrusi, Kasluchovia - z nich vzišli Filištínci - a Kaftorčania. 15Od Kanaána pochádza jeho prvorodený Sidon a Hetejci, 16ďalej Jebuzejci, Amorejčania, Gergezejčania, 17Hevejci, Arachejčania, Sinijci, 18Aradovia, Samarovia a Amaťania. Potom, keď sa čeľade Kanaánčanov rozišli, 19územie Kanaánčanov siahalo od Sidonu smerom ku Gerare až po Gazu a smerom k Sodome a Gomore, Adame a Seboim až po Lesu. 20Toto sú Chamovi synovia podľa svojich čeľadí, jazykov, krajín a obyvateľstva. (*) (Potomstvo Kanaánovo sa rozvetvilo na tieto národy: "Sidon", ktoré bolo síce slávne mesto, lež týmto menom označovala sa aj krajina, neskoršie južná Fenícia. "Hetejci" – o týchto sa donedávna nevedelo skoro nič. Dnes vieme, že pôvodne sídlili v Malej Ázii, oni rozbili niekdajšiu ríšu Hamurapiho. Po r. 1500 tiahli až do Egypta a cestou sa osadzovali aj v dnešnej Palestíne (Hebron, Jeruzalem atď.). "Jebuzejci" obývali okolie dnešného Jeruzalema. Meno "Amorejčania" – Amuri označovalo pôvodne východné národy, neskoršie je to vlastné meno ná rodov, čo sa osadili v južnej a východnej Palestíne, kam prišli od severu. "Gergezejčania" bývali možno v Palestíne, no presnejšie určiť to nevieme. "Hevejci" sa zmocnili kraja v okolí Hermonu, severne od Genezaretského jazera, blízko nich boli "Arachejčania" a "Sinijci". Aj ostatné tri národy osadili sa vo Fenícii. Ako vieme, všetky tieto národy sa prisťahovali zo severovýchodu, teda z územia, kde sa naznačuje miesto biblického raja. – Svätopisec určuje aj hranice Kanaánu, zaiste preto, aby naznačil už teraz tú zem, ktorú Boh prisľúbil patriarchom.)

Semiti. - 21Aj Semovi, praotcovi všetkých Heberových synov a staršiemu Jafetovmu bratovi, sa narodili synovia. 22Semovi synovia sú Elam, Asýr, Arfaxad, Lud a Aram. 23Aramovi synovia sú Us, Hul, Geter a Mes.

24Arfaxadovi sa narodil Sale, Salemu zasa Heber. 25Heberovi sa narodili dvaja synovia, jeden sa volal Faleg, lebo za jeho čias sa rozdelila zem, a jeho brat sa volal Jektan. 26Od Jektana pochádza Elmodad, Salef, Asarmot, Jare, 27Aduram, Uzal, Dekla, 28Ebal, Abimael, Saba, 29Ofir, Hevila a Jobab. Títo všetci sú Jektanovi synovia. 30Ich sídlo siahalo od Mesy až k Sefaru, k východným vrchom. (*) (Sem bol starším bratom Jafetovým, ale svätopisec ho uvádza posledného, lebo ďalej v Písme bude reč skoro výhradne o jeho potomkoch, pretože Sem bol "praotcom všetkých Heberových synov" – čiže Hebrejov, a tým aj Abrahámovým, z ktorého prostredníctvom Izáka, Jakuba a jeho synov vyvinul sa v Egypte izraelský národ. Teda Hebreji pochádzajú zo Sema. Ako sa zdá, "Hebreji" – Habiru boli pôvodne osobitný národ, meno je známe už v 3. tisícročí pr. Kr. aj z mimobiblických pamiatok. Kmene, známe pod týmto menom, prišli z Malej Ázie do Amorejska a aj do Kanaánu. V Písme sa menuje i Abrahám od Kanaánčanov "Hebrejom" a napokon i všetci Izraeliti, ktorí prišli za Jozueho do Kanaánu, ba niekedy týmto menom sa označujú všetky nasťahované národy do Kanaánu. "Heber" odvádzajú od slovesa ,abar' čo značí ,prejsť' (pravdepodobne cez Eufrat do Západnej Sýrie alebo cez Jordán do Palestíny). V Nm 24,24 pod menom Heber rozumie sa časť Mezopotámie na oboch brehoch Eufratu. A odtiaľ prišiel Abrahám, z Uru Chaldejského.) 31Toto sú Semovi synovia podľa svojich čeľadí, jazykov, krajín a obyvateľstva. 32To sú čeľade Noemových synov podľa svojich rodov a národov. Z nich sa potom po potope rozvetvili národy na zemi. (*) (V tejto hlave rozpráva svätopisec, ako sa z potomkov Noemových, Sema, Chama a Jafeta, opäť rozrástlo ľudské pokolenie. Takto Mojžiš poukazuje na pôvod Semitov, a teda aj izraelského národa, skrze Noema k Setovi, a tým sa viaže s Adamom. Pretože potomci Jafetovi budú najďalej bývať od Izraela, potomka Semovho, autor hovorí najprv o nich a až nakoniec o Semových potomkoch, lebo ich dejiny bude aj naďalej zaznačovať. Rodostromy troch synov Noemových sú známe aj pod menom "tabula gentium", čiže "listina národov". Je to najstarší doklad o rozdelení a pôvode národov. Tento cenný záznam prevzal Mojžiš zo starých dokumentov azda celý alebo aspoň sčiastky, zostavil ho podľa podania, ktoré treba hľadať u Abraháma. On ho mohol priniesť, keď sa vysťahoval z Chaldejska. Dôkazom toho by bola aj tá okolnosť, že stredom v tejto rozprave je nie Egypt, ale Chaldejsko. "Listina národov", ako sa všeobecne pripúšťa, nie je úplná.)

Zmätenie reči a rozídenie ľudstva. - 1Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová. 2Keď sa pohli z východu, našli v krajine Senaár rovinu a osadili sa na nej. (*) (Krajina Senaár bol Babylon (porov. 10,10; Iz 11,11; Dan 1,2).)

3Tu si povedali jeden druhému: "Poďme, narobme tehál a vypáľme ich v ohni!" Tehly im slúžili namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. 4Potom povedali: "Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!" 5Tu zostúpil Pán, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali ľudia, 6a povedal: "Hľa, sú jedným národom, všetci majú jeden jazyk; toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť. 7Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!" 8A takto ich Pán odtiaľ rozohnal po celej zemi a mesto prestali stavať. 9Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol reč celej zeme a Pán ich odtiaľ rozohnal po celej zemi. (*) (Na starej tradícii z Bábelu, ako na pozadí pomätenia jazykov, ukazuje svätopisec, že ani vyspelá civilizácia bez spojenia s Bohom nespája a nezbližuje vnútorne ani ľudí, ale ich odcudzuje navzájom, takže si nakoniec vôbec nerozumejú.)

Sedem rodokmeňov. - 10Toto je Semovo potomstvo: Dva roky po potope, keď mal Sem sto rokov, narodil sa mu Arfaxad. 11Po Arfaxadovom narodení žil Sem päťsto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 12Keď mal Arfaxad tridsaťpäť rokov, narodil sa mu Sale. 13Po Saleho narodení žil Arfaxad ešte štyristotri rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 14Keď mal Sale tridsať rokov, narodil sa mu Heber. 15Po Heberovom narodení žil Sale ešte štyristotri rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 16Keď mal Heber tridsaťštyri rokov, narodil sa mu Faleg. 17Po Falegovom narodení žil Heber ešte štyristotridsať rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 18Keď mal Faleg tridsať rokov, narodil sa mu Reu. 19Po Reuovom narodení žil Faleg ešte dvestodeväť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 20Keď mal Reu tridsaťdva rokov, narodil sa mu Sarug. 21Po Sarugovom narodení žil Reu ešte dvestosedem rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 22Keď mal Sarug tridsať rokov, narodil sa mu Nachor. 23Po Nachorovom narodení žil Sarug ešte dvesto rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 24Keď mal Nachor dvadsaťdeväť rokov, narodil sa mu Táre. 25Po Táreho narodení žil Nachor ešte stodevätnásť rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. 26Keď mal Táre sedemdesiat rokov, narodil sa mu Abram, Nachor a Aran. (*) (V týchto veršoch svätopisec ukazuje, že Abrahám, o ktorom bude písať, je Semovým potomkom. Abrahám je praotcom izraelského národa, z ktorého sa narodí Mesiáš. Odteraz zanechá dejiny ostatných národov a bude sa venovať iba osudom Semovho potomka Abraháma. Rodostrom Semových potomkov je podobný ako rodostrom od Adama po Noema. Rozdiel je len v tom, že sa neudáva celkový počet rokov jednotlivých patriarchov.)

Dejiny Patriarchov, 11,27 - 50,26

Dejiny Abrahámove, 11,27 - 25,10

Abrahámovo príbuzenstvo. - 27Toto je Táreho potomstvo: Táremu sa narodil Abram, Nachor a Aran a Aranovi sa narodil Lot. 28Aran však zomrel ešte za života svojho otca Táreho vo svojej rodnej krajine, v Chaldejskom Ure. 29Abram a Nachor sa oženili. Abramova žena sa volala Sarai a Nachorova žena mala meno Melcha. Bola Aranovou dcérou, ktorý bol otcom Melchy a otcom Jeschy. 30Sarai však bola neplodná; nemala detí. 31A Táre vzal svojho syna Abrama, svojho vnuka, Aranovho syna Lota, aj svoju nevestu, ženu svojho syna Abrama, Sarai, vyviedol ich z Chaldejského Uru a išli do krajiny Kanaán. Prišli až do Haranu a tam sa osadili. 32Táreho dní bolo dvestopäť rokov, keď Táre zomrel v Harane. (*) ("Abram" je skrátená forma Abirámu "môj otec je vznešený". Abram je teda z rodiny Táreho (hebr. Terach), čiže Terachovcov, ktorá rodina v Písme je označovaná za modloslužobnú (Joz 24,2; Jdt 5,6 atď.). Terach býval v Chaldejskom Ure, v strede kultu mesiaca, v meste, ktoré ležalo neďaleko Perzského zálivu. Tu zomrel jeho syn Aran. Po jeho smrti vysťahoval sa Táre so svojím synom Abramom, s nevestou, ženou Abramovou Sarai, a s vnukom Lotom do Haranu, ktorý leží hodne na severovýchod, na riečke Balíkh, prítoku Eufratu. Vysťahovanie Táreho rodiny do Haranu mohlo mať politický dôvod. Neslobodno však zabúdať na hlavný moment, na moment náboženský, ktorý sa zračí v povolaní Abramovom. Mnohobožstvo sa tak rozmohlo, že ani rodina Táreho neostala ním nedotknutá. Preto Boh odďaľuje Abrama z tohto prostredia a prikazuje mu odísť do novej zeme, v ktorej jeho potomstvo bude ako veľký národ. Boh ho bude požehnávať, ba jeho osoba (Abramova) stane sa požehnaním pre všetky národy. Takto Boh nadprirodzeným spôsobom zachraňuje vieru v jedného Boha, tú vieru, ktorá od počiatku sveta bola prarodičom Bohom zjavená a ktorú postupom času ľudia zamenili za svoj vlastný výtvor, za mnohobožstvo. Sväté písmo nepozná teda náboženský vývoj od nedokonalého náboženstva (mnohobožstva) k dokonalému (jednobožstvu), ono pozná len zjavené náboženstvo, vieru v jediného Boha, a ostatné náboženstvá považuje za odpad od pôvodnej viery.)

Boh posiela Abrama do Kanaánu. - 1Tu Pán povedal Abramovi:

Abramova cesta do Kanaánu. - 4A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. Išiel s ním aj Lot. Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Haranu. 5Abram vzal so sebou svoju ženu Sarai a svojho synovca Lota i celý majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré v Harane získali. A takto odišli, aby šli do krajiny Kanaán, a tak došli do krajiny Kanaán. 6Abram prešiel krajinou až po miesto Sichem, až k terebintu Moreho. Vtedy boli v krajine Kanaánčania. 7Tu sa Abramovi zjavil Pán a povedal mu: "Túto krajinu dám tvojmu potomstvu." On tam potom postavil Pánovi, ktorý sa mu zjavil, oltár. (*) (Abram odišiel aj z Haranu. Karavána tiahla od severovýchodu k Damasku a odtiaľ popri Genezaretskom jazere na juh k Sichemu. Terebint Moreho – dub vidiaceho alebo veštca. Pravdepodobne pod týmto košatým terebintom bolo nejaké bohoslužobné miesto kanaánskych modloslužobníkov. Vari z pohybu listov a ich šumotu vyvodzoval budúce príbehy. Je známe, že v Kanaáne bolo veľa posvätných stromov, celé háje. Izraeliti ich pálili, ale zavše aj oni odpadli k modloslužbe a uctievali v týchto hájoch Bála a Aštartu.) 8Odtiaľ odišiel k vrchu východne od Betelu a tam rozložil svoj stan. Na západ mal Betel, na východ Haj. Aj tam postavil Pánovi oltár a vzýval meno Pánovo. 9Potom sa Abram vybral ďalej a tiahol k Negebu. (*) (Od Sichemu tiahol Abram na juh. Betel sa v časoch Abramových volal Luza; tu sa uvádza pod známejším menom z časov Jakubových (Gn 28,19). Negeb, južný kraj alebo juh, je vlastným pomenovaním najjužnejšej čiastky Palestíny.)

Abram tiahne do Egypta. - 10Keď nastal v krajine hlad, Abram odišiel do Egypta, aby tam začas pobudol, lebo v krajine sa hlad rozmáhal. 11Keď sa blížil k Egyptu, povedal svojej žene Sarai: "Naisto viem, že si pekná žena, 12a keď ťa uvidia Egypťania, povedia si: »To je jeho žena.« Mňa zabijú a teba nechajú žiť. 13Hovor teda, že si moja sestra, aby sa mi popri tebe dobre viedlo a aby som tvojou zásluhou ostal nažive." (*) (Abram zamlčal, že Sára je jeho ženou. Hovoril však aj pravdu, keď vravel, že je jeho sestrou (20,12), a konal podľa stupňa morálky svojho veku, keď svedomie neodsudzovalo každú lož a keď sa život muža hodnotil viac ako česť ženy. Svä topiscovi tu záleží hlavne na tom, aby ukázal, ako Boh uchránil čistotu matky budúceho vyvoleného národa.) 14A keď Abram prišiel do Egypta, Egypťania videli, že je to veľmi pekná žena. 15A keď ju videli faraónovi dvorania, chválili ju pred faraónom a ženu odviedli do faraónovho domu. 16S Abramom však kvôli nej dobre zaobchádzal; mal ovce, dobytok, osly, otrokov a otrokyne, oslice a ťavy. 17Pán však bil faraóna ťažkými ranami, aj jeho dom, pre Abramovu ženu Sarai. 18Tu si faraón zavolal Abrama a povedal mu: "Čo si mi to urobil?! Prečo si mi nepovedal, že je ona tvoja žena? 19Prečo si hovoril: »Ona je moja sestra,« a tak som si ju vzal za ženu? Teraz teda, tu máš svoju ženu, vezmi si ju a choď!" 20Potom faraón vydal o ňom rozkaz mužstvu, aby ho vyprevadili aj s jeho ženou i so všetkým, čo mal.

Abramov návrat z Egypta. - 1Abram teda tiahol aj so svojou ženou a so všetkým, čo mal, a Lot s ním, naspäť do Negebu. 2Abram mal množstvo stád, striebra a zlata. 3A došiel na svoje stanovisko z juhu až k Betelu, na miesto, kde predtým rozložil svoj stan medzi Betelom a Hajom, 4na miesto oltára, ktorý tam predtým postavil, kde Abram vzýval meno Pánovo. 5Lenže aj Lot, ktorý bol s Abramom, mal ovce, dobytok a stany 6a krajina im nestačila na spoločné bývanie, lebo ich majetok bol veľký; a tak nemohli zostať spolu. 7Medzi pastiermi Abramových stád a medzi pastiermi Lotových stád povstala zvada. A v krajine vtedy bývali Kanaánčania a Ferezejci. 8Preto povedal Abram Lotovi: "Nech nie sú rozbroje medzi mnou a tebou, medzi mojimi pastiermi a tvojimi pastiermi; sme predsa bratia! 9Či nie je pred tebou celá krajina?! Preto sa, prosím, odlúč odo mňa! Ak ty pôjdeš naľavo, ja pôjdem napravo, ak ty napravo, ja pôjdem naľavo!" 10Tu zdvihol Lot oči a videl, že celé okolie Jordánu až po Segor - to bolo predtým, ako Pán zničil Sodomu a Gomoru - je zavlažované ako Pánov raj, ako egyptská krajina. 11Preto si Lot vybral celú krajinu okolo Jordánu a odtiahol na východ. Takto sa bratia oddelili jeden od druhého. 12Abram býval v krajine Kanaán, Lot sa zdržoval v mestách okolo Jordánu a utáboril sa aj v Sodome. (*) (Bratia v širšom zmysle slova, teda príbuzní. Lot si volí Jordánske údolie medzi Genezaretským jazerom a Mŕtvym morom. Segor bolo jedno z piatich miest južne od Mŕtveho mora v tzv. údolí Sidim. V tom čase Mŕtve more nesiahalo na juh tak ďaleko ako po zničení Sodomy a Gomory, ktoré Mŕtve more zalialo.) 13Ale Sodomčania boli zlí a veľmi hrešili proti Pánovi.

Zasľúbenie Pánovo. - 14Keď sa Lot od neho odlúčil, Pán povedal Abramovi: "Zdvihni oči a z miesta, na ktorom si, hľaď na sever a na juh, na východ i na západ, 15lebo celú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky. 16Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi. Ak teda niekto dokáže spočítať prach na zemi, bude môcť spočítať aj tvoje potomstvo. 17Vstaň a prejdi krajinu po dĺžke i po šírke, lebo ju dám tebe!" 18Abram vzal svoj stan a šiel, a osadil sa pri terebintoch Mamreho, čo sú v Hebrone, a postavil tam Pánovi oltár. (*) (Abram ostal v Kanaáne a Boh ho odmeňuje za jeho pokojamilovnosť a veľkodušnosť. Pán mu opakuje prísľub z 12,7 a dodáva, že túto krajinu dá jeho potomstvu, ak ostanú verní. Mamre by bol podľa Gn 14,13.24 Amorejčan, Abramov spojenec. Hebron je známe palestínske mesto asi 70 km na juh od Jeruzalema.)

Abramovo víťazstvo. - 1V tom čase senaársky kráľ Amrafel, elasarský kráľ Arioch, elamský kráľ Chodorlahomer a kráľ národov Tadal 2boli vo vojne so sodomským kráľom Barom, s gomorským kráľom Bersom, s adamským kráľom Senaábom, so seboimským kráľom Semeberom a s balamským, čiže segorským kráľom. 3Títo všetci sa spojili v údolí Sidim, čo je teraz Soľné more. 4Dvanásť rokov boli poddaní Chodorlahomerovi, ale v trinástom roku sa vzbúrili. 5V štrnástom roku však prišiel Chodorlahomer a králi, čo boli s ním, a porazili Refaimcov pri Astorot-Karnaime, Zuzimov pri Hame, Emitov na rovine Kirjataim 6a Chorejcov na vrchoch od Seiru až k výbežku Fáranu, ktorý je na púšti. 7Potom sa obrátili a prišli do En Misfaty, čiže do Kádeša, a zničili celý kraj Amalekitov a Amorejčanov, ktorí sídlili v Asason-Tamare. (*) (Trestná výprava šla z Mezopotámie cez Damask, cez Bášan na juh, cez Moabsko, popri vrchoch Seiru, južne od Mŕtveho mora až ku zálivu Elatskému. Potom sa obrátila na sever a tam sa stretla v údolí Sidim s odporom piatich kanaánskych kráľov. Cieľom výpravy nebolo potrestanie piatich nepatrných kniežat, ale utuženie moci v krajoch západne od Jordána.) 8Tu vytiahol sodomský kráľ, gomorský kráľ, adamský kráľ, seboimský kráľ a balamský, čiže segorský kráľ, a v údolí Sidim sa postavili proti nim do boja, 9totižto proti elamskému kráľovi Chodorlahomerovi, kráľovi národov Tadalovi, senaárskemu kráľovi Amrafelovi a elasarskému kráľovi Ariochovi. Štyria králi proti piatim. 10V údolí Sidim bolo plno asfaltových jám; a keď sodomský a gomorský kráľ utekali, padli do nich, ostatní utiekli do hôr. 11Tamtí vzali zo Sodomy a Gomory všetok majetok i všetky potraviny a odtiahli. 12So sebou vzali aj Abramovho synovca Lota i jeho majetok - býval totiž v Sodome - a odtiahli. 13I prišiel jeden z tých, čo utiekli, a oznámil to Hebrejovi Abramovi. On býval pri terebintoch Amorejčana Mamreho, brata Eschola a Anera. Oni boli spojení zmluvou s Abramom. 14Keď sa Abram dozvedel, že jeho synovec je zajatý, zvolal svojich tristoosemnástich osvedčených mužov, ktorí sa narodili v jeho dome, a hnal sa za nimi až po Dan. 15V noci rozdelil tých, čo boli s ním, prepadol ich so svojimi sluhami a hubil ich a prenasledoval až po Hobu, ktorá je severne od Damasku. 16Takto priviedol späť všetok majetok i svojho brata Lota; aj jeho majetok priviedol späť, aj ženy a ľud.

Abram a Melchizedech. - 17Keď sa vracal po víťazstve nad Chodorlahomerom a kráľmi, ktorí boli s ním, vyšiel mu v ústrety sodomský kráľ do údolia Save, čiže do Kráľovského údolia. 18A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha. 19Požehnal ho a povedal:

A on mu dal desatinu zo všetkého. 21Sodomský kráľ zasa vravel Abramovi: "Daj mi ľudí a majetok si vezmi!" 22Abram odvetil sodomskému kráľovi: "K Pánovi, najvyššiemu Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, dvíham svoju ruku, 23že nevezmem ani nitku či remienok z obuvi, vôbec nič z toho, čo je tvoje, aby si nepovedal: »Ja som urobil Abrama bohatým!« 24Nechcem nič, len to, čo zjedlo služobníctvo a podiely pre mužov Anera, Eschola a Mamreho, ktorí išli so mnou. Oni nech dostanú svoje podiely!" (*) (Údolie Save treba hľadať niekde v blízkosti Jeruzalema. Melchizedech – kráľ spravodlivosti (Hebr 7,2) – bol kráľom Salema, čiže Jeruzalema-Urusalima (Ž 76,3; 110,4). Skutočnosť, že kráľ je aj kňazom, neprekvapuje, veď tak to bolo skoro u všetkých starých národov. V Egypte bol faraón najvyšším kňazom, ostatní kňazi ho len zastupovali, podobne to bolo aj u Sumerov, Babyloncov a Asýrčanov, ktorých králi mali tiež titul "kňaza". Melchizedech je však kňazom Boha Najvyššieho, teda Boha, v ktorého verí Abram; a Abram veril v jediného Boha. Melchizedech je záhadnou osobou, kňaz a kráľ, predobraz Mesiáša, ktorý sa v Písme menuje aj "kňazom naveky podľa radu Melchizedechovho" (Hebr 5,6). Melchizedechov kmeň aspoň čiastočne si zachoval vieru v pravého Boha. Tomuto kráľovi a kňazovi, ktorého rodokmeň, počiatok a koniec života Písmo neudáva, sám Abram dáva desiatky z vojnovej koristi a prijíma od neho požehnanie. Abram osobne neobetuje Bohu, hoci prináležalo by sa poďakovať za skvelé víťazstvo. Inokedy videli sme Abrama obetovať (12,7.8; 13,18), teraz túto úlohu prenecháva Melchizedechovi. Toto všetko naznačuje, že Abram Melchizedecha uznával za kňaza Najvyššieho (hebr. Eljon). Melchizedech je jedným z najkrajších predobrazov Mesiáša, ktorý priniesol obetu svojho tela a svojej krvi a nekrvavým spôsobom ju denne prináša pod spôsobom chleba a vína. Chlieb a víno, čo obetoval Melchizedech, sú predobrazom Najsv. Sviatosti oltárnej. O tom, či Melchizedech naozaj obetoval chlieb a víno, nemožno pochybovať (Ž 110,4; Hebr 5 – 7 a sv. Otcovia).)

Pánova zmluva s Abramom. - 1Po týchto udalostiach sa Pán prihovoril vo videní Abramovi takto: "Neboj sa Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!" 2Abram odpovedal: "Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer." 3A Abram pokračoval: "Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!" 4Ale Pán mu povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona." (*) (Abram je už dlhší čas v Kanaáne, ale stále je tu ako cudzinec, ktorý sa musí bedlivo starať o svoj majetok. Za jeho dôveru Boh mu teraz prisľubuje ochranu a odmenu, a to vo videní, čiže zjavení. Táto Božia láska dodáva Abramovi smelosti, aby sa požaloval na svoj osud a aby poprosil Pána o ďalšiu priazeň. Čo mu osoží všetko bohatstvo, sláva a zem, keď ju nebude mať komu zanechať? Nemá potomka, teda pre cudzieho sa namáha: "damašský Eliezer bude majiteľom môjho domu". Eliezer bol asi Abramovým otrokom. Volá sa domorodý, lebo sa narodil už v Abramovom dome z otrockých rodičov. Možno predpokladať, že po odlúčení sa od Lota mal Abram úmysel urobiť ho svojím dedičom. Tu Abram vyjadruje prvý raz Pánovi svoju nespokojnosť.) 5Vyviedol ho von a povedal mu: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!" A uistil ho: "Také bude tvoje potomstvo!" 6Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.

7Potom mu povedal: "Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu." 8On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju budem vlastniť?" 9Pán mu odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!" 10On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal. 11Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odoháňal. 12A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma. 13A (Pán) povedal Abramovi: "Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať. 14Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom. 15Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku. 16Ale vo štvrtom pokolení sa sem vrátia, lebo ešte nie sú dovŕšené neprávosti Amorejčanov." 17Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa dymiaca pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky. (*) (Starý obrad uzatvárania zmluvy, prevzatý z dosvedčených starovekých zvykov: zmluvné strany prechádzajú pomedzi rozpolené zvieratá a vyhlasujú, že ich môže stihnúť osud obetovaných zvierat, ak porušia túto dohodu. – Boh prešiel v podobe dymiacej pece a horiacej fakle. Prešiel sám, lebo jeho zmluva bola jednostranná, keďže to nie je zmluva medzi rovnocennými partnermi (9,9). Ide o slávnostnú zmluvu, spečatenú prísahou (prechodom pomedzi rozpolené zvieratá).) 18V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: "Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat; 19Kenejcov, Kenezejcov, Kadmoncov, 20Hetejcov, Ferezejcov a Refaimcov, 21Amonitov, Kanaánčanov, Gergezejčanov a Jebuzejcov."

Narodenie Izmaelovo. - 1Abramova žena Sarai neporodila mu dieťa. Mala však ona aj egyptskú slúžku menom Agar. 2Sarai povedala Abramovi: "Pozri, Pán ma uzavrel, že nemôžem porodiť. Vojdi teda k mojej slúžke! Možno, že aspoň z nej dostanem synov." Abram počúvol jej radu. 3I vzala Abramova žena Sarai svoju služobnicu, Egypťanku Agar - Abram vtedy býval už desať rokov v kanaánskej krajine -, a dala ju za ženu svojmu mužovi Abramovi. 4On k nej vošiel a ona počala. Keď však spozorovala, že počala, s opovrhnutím sa dívala na svoju paniu. 5Vtedy povedala Sarai Abramovi: "Na mojej krivde máš aj ty účasť. Ja sama som dala svoju slúžku do tvojho lona a teraz, keď vidí, že počala, pozerá na mňa s opovrhnutím. Nech Pán súdi medzi mnou a tebou!" 6Abram odvetil Sarai: "Veď je tvoja slúžka v tvojej moci! Nalož s ňou, ako uznáš za dobré!" Sarai však s ňou nakladala tvrdo, takže ona od nej utiekla. 7Pánov anjel ju však našiel pri prameni vody na púšti, na ceste do Suru, (*) (Podľa platných zákonov v Chaldejsku a neskoršie aj v Izraeli žena, ktorá bola bezdetná, mohla dať svoju otrokyňu mužovi a deti, ktoré sa z nej narodili, považovali sa za zákonité potomstvo panej.) 8a povedal jej: "Odkiaľ ideš, Agar, Saraina slúžka, a kam sa uberáš?" A ona odpovedala: "Utekám pred svojou paňou Sarai." 9Tu jej Pánov anjel povedal: "Vráť sa k svojej panej a podrob sa jej moci!" 10A Pánov anjel jej hovoril ďalej: "Tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že sa pre množstvo nedá ani spočítať." 11A ešte jej Pánov anjel hovoril:

13Potom nazvala Pána, ktorý k nej hovoril: "Ty si Boh, ktorý si ma videl, lebo" - povedala - "či som azda nevidela toho, ktorý sa na mňa díval?" 14Preto studňu nazvala studňou Lachaj roi (studňa Živého, ktorý ma vidí). To je tá medzi Kádešom a Baradom.

15Potom Agar porodila Abramovi syna a Abram nazval syna, ktorého mu porodila Agar, Izmael. 16Abram mal osemdesiatšesť rokov, keď mu Agar porodila Izmaela.

Zmena Abramovho mena, podmienky uzavretej zmluvy. - 1Keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Pán a povedal mu: "Ja som všemohúci Boh, chodievaj predo mnou a buď dokonalý. 2Uzavrel som svoju zmluvu medzi mnou a tebou a rozmnožím ťa prenáramne." 3Tu padol Abram na tvár 4a Boh s ním hovoril: "To som ja, čo mám zmluvu s tebou, že budeš otcom mnohých národov. 5A tvoje meno nebude už viac Abram, ale Abrahám, lebo ťa urobím otcom mnohých národov. 6Dám sa ti rozrásť prenáramne, rozmnožím ťa v národy, i králi z teba vzídu. 7A uzavieram zmluvu medzi mnou a tebou a medzi tvojím potomstvom po tebe vo všetkých pokoleniach ako zmluvu večnú, že budem Bohom tvojím a tvojho potomstva po tebe. 8A tebe i tvojmu potomstvu po tebe dám krajinu, v ktorej si ako prišelec, celú zem Kanaán do večného vlastníctva; a budem vaším Bohom." (*) (Všemohúci Boh, hebr. ,El-Šaddaj', označuje Boha, ktorý sám sebe stačí a ktorý môže všetko (Ex 6,2). Boh pripomína svoju zmluvu, ale už aj od Abrama žiada okrem dokonalého života a vernosti – chodievaj predo mnou – obriezku, ktorá bude vonkajším znakom zmluvy. Obriezka sama nie je zmluvou, ale len znakom. – Boh mení Abramovo meno na Abrahám – otec množstva. Aj táto zmena je znakom, že Boh svoje prisľúbenie o Abrahámovom potomstve splní.)

9Potom Pán hovoril Abrahámovi: "Ale aj ty zachovaj moju zmluvu, ty aj tvoje potomstvo po tebe vo všetkých pokoleniach! 10Toto je moja zmluva medzi mnou a vami, a medzi tvojím potomstvom po tebe, ktorú zachováte: Nech je obrezaný každý z vás, kto je mužského pohlavia! 11Obrežete mäso svojej predkožky a bude to znakom zmluvy medzi mnou a vami. 12Na ôsmy deň nech je obrezaný každý z vás mužského pohlavia z pokolenia na pokolenie, aj (otrok), čo sa ti narodil v dome, i taký, ktorý bol od cudzinca kúpený za peniaze a ktorý nie je tvojím potomstvom. 13Obrezaný musí byť aj ten, čo sa narodil v tvojom dome, i taký, ktorý bol kúpený za peniaze. Moja zmluva na vašom tele bude zmluvou večnou. 14Muž, ktorému nebude obrezané mäso predkožky, nech je vylúčený zo svojho ľudu. Porušil moju zmluvu." (*) (Obriezka jestvovala už pred Abrahámom. Teraz dostáva iný zmysel (Ex 4,25; Joz 5,2), náboženský charakter. V Izraeli od čias Abrahámových bola vonkajším znakom zmluvy medzi Bohom a Izraelitmi, mala pripomínať povinnosti a záväzky, ktoré mali Izraeliti voči Bohu a bola upamätovaním na vyvolenie Božie: z potomstva Abrahámovho narodí sa Mesiáš. Len tí budú účastní na požehnaní Božom, čo budú mať obriezku, len tí budú vlastníkmi zasľúbenej zeme, čo budú nosiť toto viditeľné znamenie – ostatní budú vytvorení, vyobcovaní spomedzi Božieho ľudu. Obriezka sama v sebe bola len znamením, teda nespôsobovala sama zo seba ospravedlnenie, no povzbudzovala človeka na vzbudenie viery, nádeje a lásky k Bohu, oživovala nádej v budúceho Mesiáša. Takto obriezka bola predobrazom sviatosti krstu (Kol 2,11). Obriezkou sa stával starozákonný človek členom Božieho ľudu a krstom sa stávame členmi kráľovstva Kristovho, sv. Cirkvi. Boh pozdvihuje známy obrad na nové označenie, ako to bolo pri zmluve s Noemom: dúhu dal na znamenie, že viac nebude potopy, tak tu obriezku (poznali ju Edomčania, Amončania, Moabčania, Arabi, ba aj Egypťania) nariaďuje nosiť ako znamenie svojej zmluvy s Abrahámom a jeho potomstvom, a takto sa aj obriezka stáva jednou z podmienok zmluvy. Obriezku vykonával obyčajne otec rodiny, neskoršie osobitný skúsený muž, ktorého volali mohel. Robili ju ostrým kamenným nožom.)

Prísľub Izákovho narodenia. - 15A Boh povedal Abrahámovi aj toto: "Svoju manželku Sarai už nebudeš volať Sarai, ale Sára bude jej meno. (*) (Boh mení aj meno Saraiino. Doteraz sa volala Sarai (t. j. Pani moja, Kráľovná moja), nabudúce jej meno bude len Sára, t. j. Pani, Kráľovná, lebo bude matkou vyvoleného národa a matkou mnohých kniežat a kráľov (6.16). Táto zmena je teda obdobná so zmenou mena Abrahámovho. Mená budú označovať splnenie Božieho prísľubu.) 16Veď ťa požehnám a dám ti z nej syna. Aj ju požehnám: Z nej budú pochádzať národy a králi národov." 17Tu padol Abrahám na tvár a smial sa; myslel si totižto: "Vari sa môže storočnému niečo narodiť a deväťdesiatročná Sára môže ešte porodiť?!" 18A Abrahám povedal Bohu: "Keby aspoň Izmael žil z tvojej priazne!" 19Ale Pán opakoval: "Tvoja žena Sára ti porodí syna a dáš mu meno Izák, a svoju zmluvu s ním urobím zmluvou večnou preň i pre jeho potomstvo po ňom. 20Aj čo sa týka Izmaela, som ťa vypočul: Požehnám ho a rozmnožím a rozšírim ho prenáramne. Dvanásť kniežat sa z neho narodí a urobím z neho veľký národ. 21Ale svoju zmluvu potvrdím s Izákom, ktorého ti porodí Sára do roka v tomto čase." 22A keď Boh prestal s ním hovoriť, vystúpil od Abraháma hore. (*) (Boh udáva dôvod, prečo zmenil meno Saraiino, a spolu zvestuje Abrahámovi, že prisľúbený dedič bude syn, ktorého mu porodí Sára (15, 4). Abrahámov smiech je alúziou na Izákovo meno. Bola to teda veľká skúška Abrahámovej viery. Požehnania nebudú patriť Izmaelovi, ale Izákovi, ktorý bude dedičom Božích prísľubov.)

Vykonanie obriezky. - 23Potom vzal Abrahám svojho syna Izmaela, aj všetkých, čo sa narodili v jeho dome, i všetkých, čo boli kúpení za peniaze, všetkých mužov Abrahámovho domu a v ten istý deň obrezal mäso ich predkožky, ako mu prikázal Boh. 24Abrahám mal deväťdesiatdeväť rokov, keď mu bolo obrezané mäso predkožky. 25Jeho syn Izmael mal trinásť rokov, keď mu bolo obrezané mäso predkožky. 26V ten istý deň bol obrezaný Abrahám i jeho syn Izmael a s ním boli obrezaní všetci muži jeho domu, tak tí, čo sa narodili v jeho dome, ako aj tí, čo boli od cudzinca kúpení za peniaze.

Abrahámovo pohostinstvo. - 1A znova sa mu zjavil Pán pri terebintoch Mamreho, keď za najväčšej horúčavy dňa sedel pri vchode do stanu. 2Keď zdvihol oči, videl neďaleko seba stáť troch mužov. Len čo ich zbadal, utekal im od vchodu svojho stanu v ústrety, poklonil sa až k zemi 3a povedal: "Pane, ak nachádzam milosť v tvojich očiach, neobíď svojho služobníka; 4donesie sa trochu vody, umyte si nohy a odpočiňte si pod stromom! 5Prinesiem kúsok chleba a posilníte sa. Potom pôjdete ďalej. Veď prečože by ste mali prejsť popri svojom služobníkovi?!" Oni odpovedali: "Urob, ako vravíš!" (*) (Boh zjavuje sa Abrahámovi v podobe Anjela a sprevádzajú ho ešte dvaja anjeli. Zjavenie sa odohráva na poludnie. Abrahám považoval hostí za ľudí, neskoršie v jednom poznáva Pána. Abrahám oslovuje z príchodiacich len jedného, toho najvznešenejšieho a najhlavnejšieho. Pane, hebr. adoni, je úctivé oslovenie. Seba Abrahám volá sluhom. Takto to vyžadovala orientálna zdvorilosť. Kúsok chleba je zdvorilé pozvanie na hojný obed.) 6Abrahám sa poponáhľal do Sárinho (oddelenia) stanu a povedal: "Zober rýchlo tri miery jemnej múky, zamies a napeč podplamenníkov!" 7Potom Abrahám bežal k stádu, vybral pekné mladé teľa, dal ho sluhovi a on sa poponáhľal pripraviť ho. 8Potom priniesol maslo, sladké mlieko i teľa, ktoré dal pripraviť, a predložil im to. Sám však ostal stáť opodiaľ pod stromom, kým oni jedli. 9Tu sa ho opýtali: "Kde je tvoja žena Sára?" On odpovedal: "Tu v stane." 10Vtedy mu on povedal: "O rok v tomto čase sa vrátim a tvoja žena Sára bude mať už syna." Sára načúvala pri vchode do stanu, ktorý bol za jej chrbtom. 11Abrahám a Sára boli starí, pokročilí vekom; Sáre sa už nestávalo, čo sa stáva ženám. 12Preto sa Sára sama v sebe zasmiala, mysliac si: "Teraz, keď som stará, budem mať rozkoš? A môj pán je tiež už starec!" 13Tu Pán povedal Abrahámovi: "Prečo sa Sára smeje a myslí si pri tom: »Mohla by som naozaj ešte porodiť, takáto starena?« 14Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna!" (*) (Aj Sára sa smeje tejto reči. Jej počínanie treba obdobne chápať ako Abrahámovo predtým (17,17). Aj Sárin smiech je alúziou na Izákovo meno.) 15Sára zapierala: "Ja som sa nesmiala!" Bála sa totiž. On však povedal: "Nie. Smiala si sa." (*) (Tento verš je náznakom, že smiech Sárin nebol bez viny, bola tam istá pochybnosť a teraz pristupuje k tomu ešte aj lož.)

Ohlásenie trestu nad Sodomou. - 16Mužovia sa potom odtiaľ pobrali a zamierili k Sodome. Abrahám išiel s nimi, aby ich odprevadil. 17A Pán prehovoril: "Mám pred Abrahámom tajiť, čo chcem urobiť?! 18Veď z Abraháma sa má stať veľký a mocný národ a v ňom majú byť požehnané všetky národy zeme. 19Nuž oznámim mu to, lebo on prikáže svojim synom a svojmu domu po sebe zachovávať Pánovu cestu, konať podľa spravodlivosti a práva, aby tak Pán splnil Abrahámovi všetko, čo mu prisľúbil." 20Preto Pán povedal: "Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký. 21Zostúpim, aby som sa presvedčil, či naozaj tak robia, aká je obžaloba, čo došla ku mne, a či nie. Chcem to vedieť."

Abrahámova prosba. - 22Mužovia sa potom odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám ostal ešte stáť pred Pánom. 23Tu Abrahám pristúpil bližšie a povedal: "Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? 24Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? 25Nech je ďaleko od teba, že by si takto robil, usmrcoval spravodlivého s bezbožným! Takto by sa rovnako vodilo spravodlivému i bezbožnému. To nech je ďaleko od teba! Ty, ktorý súdiš celú zem, nebudeš takto súdiť!" (*) (Lež Boh nejde sám do Sodomy, ale posiela svojich dvoch sprievodcov, anjelov. Vtedy Abrahám prihovorí sa Pánovi a vyzvedá sa o Sodome, v ktorej býva jeho synovec Lot. Hovorí sa len o Sodome, pretože ona prevyšovala svojou ohavnosťou ostatné mestá Pentapolisu a aj preto, že tam býval Lot. Obdivuhodná je pokora Abrahámova a tiež láskavá dobrota Božia. Tu máme príklad účinnosti orodovania svätých ľudí.) 26Pán mu povedal: "Ak v meste Sodome nájdem päťdesiat spravodlivých, kvôli nim odpustím celému mestu." 27Abrahám však začal znova a povedal: "Hľa, opovážil som sa rozprávať s Pánom, hoci som len prach a popol. 28Možno, že do päťdesiat budú chýbať piati spravodliví. Zničil by si kvôli piatim celé mesto?" On odpovedal: "Nezničím, ak ich tam nájdem štyridsaťpäť." 29A on mu ďalej hovoril: "A čo, keď sa ich tam nájde len štyridsať?" On odpovedal: "Neurobím to kvôli štyridsiatim." 30Potom povedal: "Ach, nehnevaj sa, Pane, keď ešte hovorím. A ak sa ich tam nájde len tridsať?" Odpovedal: "Neurobím to, ak ich tam nájdem tridsať." 31A zasa povedal: "Hľa, začal som hovoriť svojmu Pánovi: Čo bude, ak sa ich tam nájde len dvadsať?" A on odvetil: "Nezahubím (ich) kvôli dvadsiatim." 32A ešte povedal: "Ach, nehnevaj sa, Pane, že ešte raz vravím. Ak sa ich tam nájde len desať?" On odpovedal: "Nezahubím kvôli desiatim." Keď Pán dokončil rozhovor s Abrahámom, odišiel a Abrahám sa vrátil na svoje miesto.

Lotovo pohostinstvo a neresť Sodomčanov. - 1Keď dvaja anjeli došli do Sodomy, Lot sedel v bráne Sodomy. Keď ich Lot uvidel, vstal a šiel im oproti. Poklonil sa tvárou k zemi 2a povedal: "Prosím vás, páni moji, zabočte do domu svojho služobníka a prenocujte tam. Umyjete si nohy a včasráno vstanete a budete pokračovať vo svojej ceste." Oni však odpovedali: "Nie! Prenocujeme vonku." 3Ale on na nich nástojil, aby zostali u neho. I vošli do domu. Pripravil im pohostenie, dal napiecť nekvaseného chleba a najedli sa. 4Ale skôr, ako si ľahli, mužovia mesta, mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, 5vyvolali Lota a povedali mu: "Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali!" (*) (Hriechy proti prírode mali Izraeliti vo veľkej ošklivosti a trestali ich smrťou Lv 20,13, ale boli veľmi rozšírené v ich okolí. Tento hriech má aj meno odtiaľto: sodomia (homosexualita).) 6Tu Lot vyšiel k nim predo dvere, zavrel dvere za sebou 7a povedal im: "Bratia moji, nože nerobte hriech! 8Mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža. Vyvediem vám ich, robte s nimi, čo sa vám páči. Týmto mužom však nerobte nič také, veď oni sa uchýlili do tieňa mojej strechy!" (*) (Práva hostí boli v starom Oriente také sväté, že Lot volí v tiesni vydať radšej vlastné dcéry ako hostí.) 9Oni však volali: "Prac sa preč!" A dodali: "Prišiel sem ako cudzinec a chcel by súdiť. Teraz ti vyvedieme horšie ako tým." Veľmi dorážali na Lota a pokúšali sa vylomiť dvere. 10Vtedy tí mužovia načiahli ruky, vtiahli Lota dnu a zamkli dvere. 11Mužov však, veľkých aj malých, čo boli pri vchode do domu, ranili slepotou, takže sa márne namáhali nájsť vchod.

Lot odchádza zo Sodomy. - 12Potom mužovia povedali Lotovi: "Ak tu máš nejakého zaťa, syna alebo dcéru a ak niekto z mesta patrí k tebe, vyveď ich preč z tohoto mesta, 13lebo zničíme toto mesto, pretože je naň veľká žaloba pred Pánom. Pán nás poslal zničiť ho." 14Vtedy Lot vyšiel von a povedal svojim zaťom, ktorí si mali vziať jeho dcéry: "Vstaňte, poďte preč z tohoto miesta, lebo Pán mesto zničí!" Jeho zaťovia si však mysleli, že robí žarty.

15Keď svitol deň, anjeli nútili Lota, aby sa ponáhľal. Hovorili: "Vstaň, vezmi svoju ženu a obe dcéry, ktoré tu máš, aby si nezahynul pre neprávosť mesta!" 16A keď váhal, chytili ho obaja mužovia za ruku, aj jeho ženu a obe dcéry, lebo Pán ich chcel zachrániť, vyviedli ich von a nechali ich za mestom. 17Keď ich vyvádzali von, jeden z nich povedal: "Zachráň si život! Neobzeraj sa za seba a nezastavuj sa nikde v okolí Jordánu! Ponáhľaj sa na vrchy, aby si nezahynul!" 18Lot im povedal: "Ach, nie, Pane! 19Zaiste tvoj služobník našiel milosť pred tebou, veď si mi preukázal veľké milosrdenstvo, keď si zachoval môj život, ale na vrchoch sa nebudem môcť zachrániť! Aby ma azda nestihlo nešťastie, aby som nezomrel. 20Pozri, tu neďaleko je mesto, tam môžem utiecť. 21Ono je len malé a ja sa v ňom zachránim! Malé je a ja ostanem nažive!" I povedal mu: "Dobre teda, vyslyším ťa aj v tejto veci a mesto, o ktorom hovoríš, nezničím. 22Rýchle ta teda utekaj, lebo kým ta nedôjdeš, nemôžem nič robiť." Preto sa mesto volá Segor.

Zničenie Sodomy a Gomory. - 23Slnko vyšlo nad zem, keď Lot došiel do Segoru. 24A Pán dal padať na Sodomu a Gomoru síru a oheň z neba od Pána 25a zničil tie mestá i celé okolie Jordánu so všetkými obyvateľmi mesta a so všetkým poľným rastlinstvom. 26Keď sa jeho žena za ním obzrela, premenila sa v soľný stĺp. (*) ("Premenila sa v soľný stĺp" – a naozaj, v okolí Mŕtveho mora je veľa skál, ktoré majú podobu človeka. Aj Pán Ježiš sa u Lk 17,32 odvoláva na Lotovu ženu.)

27Abrahám sa vybral zavčas rána na miesto, na ktorom predtým stál pred Pánom. 28Keď sa pozrel na Sodomu a Gomoru a na celú okolitú krajinu, videl vystupovať zo zeme dym ako dym z pece.

29Boh teda pamätal na Abraháma, keď Boh zničil mestá a okolie a Lota vyviedol zo záhuby, keď zničil mestá, v ktorých Lot býval.

Hriech Lotových dcér. - 30Potom Lot vyšiel hore a osadil sa na vrchu spolu s oboma svojimi dcérami. Bál sa totiž bývať v Segore a býval s oboma svojimi dcérami v jaskyni. 31Tu povedala staršia mladšej: "Náš otec je už starý a na zemi niet muža, ktorý by s nami obcoval, ako je to zvykom na celom svete. 32Poď, opojíme nášho otca vínom a ľahneme si k nemu, aby sme zachovali od nášho otca potomstvo." 33Dali mu teda v tú noc napiť sa vína. Potom vošla staršia a spala so svojím otcom. On však nevedel, ani kedy si ľahla, ani kedy vstala. 34Na druhý deň povedala zasa staršia mladšej: "Pozri, ja som minulej noci spala s otcom. Dáme mu aj v tento večer napiť sa vína. Potom pôjdeš ty dnu a ľahneš si k nemu, aby sme si zachovali od nášho otca potomstvo!" 35Dali teda aj v túto noc svojmu otcovi piť víno. Potom mladšia vstala a ľahla si k nemu. On však nevedel, ani kedy si ľahla, ani kedy vstala. 36Takto počali obe Lotove dcéry zo svojho otca. 37Staršia porodila syna a dala mu meno Moab. On je praotcom dnešných Moabčanov. 38Ale aj mladšia porodila syna a dala mu meno Amon. On je praotcom dnešných Amončanov. (*) (Lot sa nezdržal dlho v Segore, odišiel na vrchy, ktoré mu anjel bol poradil ako isté útočište. Stratil celé svoje imanie, je celkom chudobný a opustený. Jeho dve dcéry si myslia, že pre chudobu nebudú sa môcť ani vydať. Túžia však mať deti, znak to požehnania Božieho najmä vo vtedajšom Oriente. Tým však nemožno ospravedlniť skutok, ktorého sa vo svojej nerozumnosti dopúšťajú. Tak to neskoršie urobí aj Tamar, nevesta Júdova (Gn 38). Lotove dcéry narodili sa v Sodome, žili v Sodome, tak možno predpokladať, že mravné zákony u nich, zdá sa, veľmi neplatili. Myslia si, že ony sa musia postarať o potomstvo otcovo. Táto rozprava je dokladom hrozných následkov dedičného hriechu a ukazuje, čoho je človek schopný, keď nemá na mysli príkazy Božie. Ani Lot nie je bez viny, avšak jeho zodpovednosť umenšuje jeho opilosť. – Ľudové vysvetľovanie odvádza pôvod Moabčanov (mé 'áb ,od otca') a Amončanov (hebr. ben-'ammi ,syn môjho príbuzného'). Moabčania sa potom osadili na tých miestach, kde sa zdržiaval Lot po zničení Sodomy, na východnom (podľa niektorých západnom) brehu Mŕtveho mora; Amončania bývali severnejšie od Moabitov v Zajordánsku.)

Sára u Abimelecha. - 1Abrahám odtiaľ odišiel na juh a zastavil sa medzi Kádešom a Surom. Keď sa zdržoval v Gerare, 2hovoril Abrahám o svojej manželke Sáre: "Ona je moja sestra." A Abimelech, kráľ Gerary, ju dal uniesť. 3V noci však vo sne prišiel ku kráľovi Abimelechovi Boh a povedal mu: "Doista zomrieš pre ženu, ktorú si dal uniesť, lebo má muža." 4Abimelech sa jej však ešte nedotkol, preto povedal: "Pane, aj spravodlivého zahubíš? 5Či mi nepovedal on sám: »Ona je moja sestra«? A nevravela aj ona: »On je môj brat«? V prostote svojho srdca a s čistými rukami som to urobil!" 6A Boh mu povedal vo sne: "Aj ja viem, že si to urobil v prostote svojho srdca, a preto som ťa uchránil, aby si proti mne nezhrešil. 7Teraz však pošli ženu späť mužovi! Lebo on je prorok a bude za teba orodovať, aby si zostal nažive. Ak ju však nepošleš, vedz, že istotne zomrieš so všetkým, čo je tvoje!"

Urovnanie sporu. - 8Abimelech včasráno vstal, zavolal všetkých svojich služobníkov a vyrozprával im celý príbeh. Keď to mužovia počuli, veľmi sa naľakali. 9Potom Abimelech zavolal Abraháma a povedal mu: "Čo si nám to vykonal? Čím som sa voči tebe previnil, že si na mňa a na moje kráľovstvo priviedol taký veľký hriech?! Urobil si mi to, čo sa nikdy nemalo stať!" 10A Abimelech povedal Abrahámovi: "Čo si tým zamýšľal, keď si takto konal?" 11Abrahám odpovedal: "Myslel som si, že na tomto mieste isto niet nijakej Božej bázne a že ma zabijú pre moju ženu! 12A napokon, ona je i mojou sestrou, dcérou môjho otca, nie však dcérou mojej matky; a stala sa mojou ženou. 13Keď ma totiž Boh vyviedol z otcovského domu do neznáma, povedal som jej: Túto láskavosť mi preukážeš: Na každom mieste, kam prídeme, povieš: »On je môj brat!«" 14Tu Abimelech vzal ovce a dobytok, otrokov a slúžky a dal ich Abrahámovi, a vrátil mu aj Sáru, jeho manželku. 15Potom Abimelech povedal: "Hľa, moja zem je pred tebou, bývaj, kde sa ti zapáči!" 16Sáre zasa povedal: "Tu hľa, tvojmu bratovi dávam tisíc strieborných, to má byť ako odškodné v očiach všetkých, čo sú s tebou, a si ospravedlnená vo všetkom." 17Keď Abrahám prosil za Abimelecha u Boha, Boh uzdravil Abimelecha, jeho ženu i jeho služobnice a ony znovu mohli rodiť, 18lebo Pán zavrel každé materské lono v Abimelechovom dome pre Abrahámovu manželku Sáru. (*) (Tu sa zopakuje so Sárou podobný prípad ako v Egypte (12,13). Tamojší vládca robí si nárok na Sáru – bolo to zvykom v starom Oriente, že pekné ženy patrili kráľovi – a len zakročením Božím zachováva sa Sára neporušenou manželkou Abrahámovou. Abimelech dáva Abrahámovi tisíc strieborných (šekel bol závažím [16.37 g], ale aj platidlom). Bol to veľký dar.)

Izákovo narodenie. - 1A Pán navštívil Sáru, ako prisľúbil, a Pán vyplnil Sáre, čo predpovedal. 2Sára teda počala a porodila Abrahámovi syna vo svojej starobe, a to v čase, ktorý jej predpovedal Boh. 3Abrahám nazval svojho syna, ktorý sa mu narodil, čo mu porodila Sára, Izákom. (*) (Izák-jischaq – ,smial sa', pomenovanie Izáka je pripomienkou na Sárin smiech (18,12).) 4Abrahám obrezal svojho syna Izáka, keď mal osem dní, ako to prikázal Pán. 5Abrahám mal sto rokov, keď sa mu narodil jeho syn Izák. 6Vtedy povedala Sára: "Radostný smiech mi spôsobil Boh. Každý, kto o tom počuje, bude sa mi smiať." (*) (Opäť slovná hračka s menom Izák (ako 17,17 a 18,12–15).) 7A znova povedala: "Kto by bol povedal Abrahámovi, že Sára bude ešte dojčiť deti? A predsa som porodila v jeho vysokom veku." 8A chlapec rástol a bol odstavený. V deň, keď Izáka odstavili, urobil Abrahám veľkú hostinu. (*) (Čas dojčenia trval dva-tri roky (2 Krn 31,16; 2 Mach 7,27). Na východe sa aj dnes odstavenie dieťaťa oslavuje hostinou.)

Abrahám odvrhuje Agar. - 9Sára videla, že syn Egypťanky Agar, ktorého porodila Abrahámovi, posmieva sa jej vlastnému synovi Izákovi. (*) (Posmieval sa – doslovne hral sa, teda robil žarty: nová narážka na Izákovo meno (17,17).) 10Tu povedala Abrahámovi: "Vyžeň túto slúžku i jej syna, lebo syn tejto slúžky nesmie dediť s mojím synom Izákom!" 11Ale táto reč sa veľmi dotkla Abraháma, veď šlo o jeho syna. 12Boh mu však povedal: "Netráp sa nad chlapcom a nad svojou slúžkou! Počúvni Sáru vo všetkom, čo ti hovorí, lebo podľa Izáka sa bude volať tvoje potomstvo! 13Ale aj zo syna slúžky urobím veľký národ, lebo on je tiež tvojím potomkom." 14Abrahám teda vstal včasráno, vzal chlieb a mech s vodou a dal to Agar, vyložil jej to na chrbát, a poslal ju aj s chlapcom preč. Ona šla a zablúdila na púšti Bersabe. (*) (Keď sa zákonitej manželke narodili deti, mohol muž podľa obyčají starého Orientu otrokyňu a jej deti obdariť a poslať ich z domu preč. Otrokyňu však pri tom musel prepustiť na slobodu. Agar sa dáva na cestu do svojej vlasti, do Egypta, ale na ceste zablúdi a anjel Boží ju nachodí pri Bersabe, ktorá je na juhozápad od Mŕtveho mora.) 15Keď sa voda z mecha minula, uložila chlapca pod jeden z kríkov, 16poodišla a sadla si obďaleč, tak vo vzdialenosti dostrelu kuše, lebo si vravela: "Nemôžem sa pozerať na smrť dieťaťa." Tak sedela obďaleč a nahlas plakala.

17Boh však vypočul chlapcov hlas a Boží anjel takto zavolal z neba na Agar: "Čo ti je, Agar? Neboj sa! Veď Boh počul chlapcov hlas odtiaľ, kde je. (*) (Narážka na meno Izmael (pozri 16,11).) 18Vstaň, vezmi chlapca a drž ho pevne za ruku, lebo z neho urobím veľký národ!" 19Tu jej Boh otvoril oči a ona zbadala studňu s vodou. I šla, naplnila mech vodou a napojila chlapca. 20A Boh bol s chlapcom. Keď vyrástol, býval na púšti a stal sa z neho veľký kušostrelec. 21Býval na púšti Fáran a jeho matka mu vzala ženu z egyptskej krajiny. (*) (Púšť Fáran je severnou časťou Sinajského polostrova.)

Abrahámova zmluva s Abimelechom. - 22V tom čase Abimelech a veliteľ jeho vojska Pichol povedali Abrahámovi: "Boh je s tebou vo všetkom, čo robíš. 23Preto mi teraz a na tomto mieste pred Bohom prisahaj, že sa nezachováš neverne ani proti mne, ani proti môjmu potomstvu! Ako som ti preukázal priateľstvo ja, tak (ho) preukazuj aj ty mne a celej krajine, v ktorej si bol hosťom." 24Abrahám povedal: "Áno, budem prisahať!" 25Potom Abrahám dohováral Abimelechovi pre studňu, ktorej sa zmocnili Abimelechovi sluhovia. 26Abimelech však odvetil: "Ja neviem, kto to urobil. Ty si o tom nič nevravel a ani dodnes som o tom nič nepočul." 27Potom vzal Abrahám ovce a junce a dal ich Abimelechovi a obaja uzavreli zmluvu. 28Sedem jahníc však oddelil osobitne. 29I opýtal sa ho Abimelech: "Čo má znamenať tých sedem, osobitne oddelených jahníc?" 30On odpovedal: "Týchto sedem jahníc musíš vziať odo mňa, aby mi to bolo svedectvom, že som ja vykopal túto studňu." 31Preto sa tá studňa volá Bersabe, lebo tam obaja prisahali. (*) (Bersabe, hebr. Be ,er-šába', čo značí jednak ,studňa prísahy', jednak ,studňa siedmich'.) 32Takto uzavreli zmluvu pri Bersabe. Potom sa Abimelech a veliteľ vojska Pichol pobrali a vrátili sa do filištínskej krajiny. 33Abrahám však zasadil pri Bersabe tamarišku a vzýval tam meno Pána, večného Boha. 34A Abrahám býval dlhší čas ako cudzinec vo filištínskej krajine.

Obetovanie Izáka. - 1Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." (*) (Boh je neobmedzeným Pánom ľudského života. Preto môže požadovať od človeka aj obetu života. Avšak svätopisec hneď pripomína, že i keď Abrahám dostal príkaz obetovať to, od čoho závisel jeho život, to, čo bolo jeho útechou a v čom sa mali splniť Božie prísľuby, bolo to len kvôli tomu, aby Abraháma vyskúšal. Boh nežiada obetu jediného syna, ale žiada od Abraháma odhodlanie aj na takúto obetu. A tak Abrahám dokázal svoju bezhraničnú lásku k Bohu, čím sa stal naveky príkladom dôvery a poslušnosti oproti Bohu.) 2A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny »Morja«! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." (*) (Morja-Mórfjáh ,zjavenie sa Pána', ,videnie Pána'. Krajina Morja je okolie Jeruzalema. A miesto, kde mal Abrahám obetovať, považuje sa všeobecne za totožné s tým, kde neskoršie vystavil Šalamún Pánovi chrám (2 Krn 3,1). Zápalná obeta, ináč niekedy zvaná aj celopal, značí, že sa celá obeta spálila.) 3Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. 4Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. 5Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom; ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." (*) (Sluhovia nemali byť svedkami obety. Abrahám vo svojej poslušnosti a dôvere vie, že Boh zachová svoje prísľuby, ktoré urobil o Izákovi (21,12), nevie však, ako to Boh uskutoční. Presvedčený je však, že Pán môže svojou mocou aj mŕtveho vzkriesiť (Hebr 11,19). Preto hovorí sluhom: … a vrátime sa.) 6Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. 7Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" 8Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. 9Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. 10Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. (*) (Izák je predobrazom Ježiša Krista, nesúceho kríž na Kalváriu, a Abrahám je obrazom Večného Otca, ktorý z lásky bude obetovať svojho jednorodeného Syna. Abrahám vykonal v duchu obetu svojho syna.) 11Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." 12On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." 13Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. 14A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí", a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí". (*) ("Pán vidí" vo význame Pán sa postará. Pán vidí tieseň a trápenie duše a postará sa, aby ju odstránil a ubiedenému pomohol. U Abraháma sa to stalo tým, že Boh si obstaral náhradnú obetu za Izáka (v. 8). Na pamiatku viery v podobe Abrahámovej dôvery voči Bohu vzniklo potom príslovie: Na vŕšku Pán uvidí, t. j. Pán sa v biede a trápení postará.)

15Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: 16"Na seba samého prisahám - to je Pánov výrok: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, 17zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov 18a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas."

19Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. A Abrahám ostal bývať v Bersabe.

Nachorovo potomstvo. - 20Po týchto udalostiach Abrahámovi oznámili, že aj Melcha porodila jeho bratovi Nachorovi synov: 21prvorodeného Husa, jeho brata Buza a Kamuela, otca Aramejčanov, 22Kaseda, Azaua, Feldasa, Jedlafa a 23Batuela, ktorému sa narodila Rebeka. Týchto osem porodila Abrahámovmu bratovi Nachorovi Melcha. 24Aj jeho vedľajšia žena, menom Roma, porodila: Tabého, Gahama, Tahasa a Maácha. (*) (Rozprava o potomstve Nachorovom pripravuje rozprávanie o ceste Abrahámovho sluhu do severnej Mezopotámie, aby odtiaľ priviedol pre Izáka ženu.)

Sárina smrť a jej pohreb. - 1Dní Sárinho života bolo stodvadsaťsedem rokov. Toľko žila Sára. 2Sára zomrela v Arbe, čiže v Hebrone, v krajine Kanaán. I šiel Abrahám, aby ju oželel a oplakal. 3Potom Abrahám vstal od svojej mŕtvej a hovoril Hetejcom: 4"Ja som len prišelec a hosť u vás. Prepusťte mi u vás miesto na dedičné pohrebisko, aby som mohol pochovať svoju mŕtvu." 5Hetejci mu však odpovedali: "Počúvaj, pane! Ty si ako Božie knieža medzi nami. V najlepšom našom hrobe môžeš pochovať svoju mŕtvu. (*) (O Hetejcoch sa donedávna veľa nevedelo, a preto viacerí popierali, že by boli v Abrahámovom čase osadení v Hebrone. Dnes už vieme zaručene, že okolo roku 2000 pred Kr. tento kmeň bol v Palestíne roztratený po celej jej dĺžke až ku hraniciam Egypta. Moderné vykopávky tento náhľad potvrdili s veľkou presnosťou.) 6Nik z nás ti nebude brániť, aby si pochoval svoju mŕtvu v jeho hrobe." 7Tu Abrahám vstal, hlboko sa poklonil pred obyvateľmi krajiny, pred Hetejcami, 8a povedal im: "Keď súhlasíte, aby som si pochoval svoju mŕtvu, nuž vypočujte ma a prihovorte sa za mňa u Seorovho syna Efrona, 9aby mi prepustil jaskyňu v Makpele, ktorá je jeho a je na konci jeho pozemku. Nech mi ju dá vo vašej prítomnosti na dedičné pohrebisko za plnú cenu." 10Efron však sedel medzi Hetejcami. Hetejec Efron odpovedal Abrahámovi v prítomnosti Hetejcov, totižto všetkých tých, čo prišli k bráne svojho mesta, takto: (*) ("Tých, čo prišli k bráne mesta": pri mestskej bráne sa konali porady a súdy; myslí sa tu teda na obyvateľov, ktorí pri bráne zasadali a vybavovali verejné záležitosti.) 11"Nie tak, pane! Počuj ma: Tento pozemok ti darujem. A dávam ti aj jaskyňu, ktorá je na ňom. V prítomnosti synov môjho ľudu ti ju dávam. Pochovaj si tam svoju mŕtvu!" 12Abrahám sa opäť poklonil pred obyvateľmi krajiny 13a takto hovoril Efronovi v prítomnosti obyvateľov krajiny: "Nie tak, pane, počúvaj ma! Za pozemok ti zaplatím, vezmi to odo mňa a potom tam pochovám svoju mŕtvu!" 14Efron na to odvetil Abrahámovi: 15"Len ma počuj, pane! Pozemok za štyristo šeklov striebra, čo je to medzi mnou a tebou? Len si pochovaj svoju mŕtvu!" 16Abrahám súhlasil s Efronom a Abrahám odvážil Efronovi toľko striebra, koľko on pred Hetejcami spomenul: štyristo šeklov striebra podľa bežnej váhy. (*) (O šekli pozri poznámku k 20,2–18. Dnes jaskyňa, v ktorej je pochovaná Sára s Abrahámom, je pod mešitou východne od Hebrona. Do nej je prísne zakázaný prístup všetkým, čo nie sú mohamedánmi. Tým, že Abrahám kúpil pre seba a svoju ženu hrobku v cudzej zemi, dal najavo, že je presvedčený o Božej vernosti, ktorý mu túto krajinu prisľúbil. A krajina sa stala vlastníctvom jeho potomkov.) 17Takto Efronov pozemok, ktorý bol v Makpele východne od Mamre - pozemok i jaskyňa so všetkými stromami, ktoré boli na pozemku vôkol všetkých jeho medzí -, prešiel právoplatne 18na Abraháma ako majetok v prítomnosti Hetejcov, všetkých tých, čo prišli k bráne svojho mesta. 19Potom Abrahám pochoval svoju ženu Sáru v jaskyni na pozemku v Makpele, východne od Mamre, čiže v Hebrone, v krajine Kanaán. 20Takto sa pozemok a jaskyňa, ktorá bola na ňom, dostala od Hetejcov Abrahámovi za dedičné pohrebisko.

Abrahámova starosť o Izákovu ženbu. - 1Abrahám bol však už starý a pokročilý vekom a Pán ho vo všetkom požehnával. 2Tu povedal Abrahám svojmu sluhovi, najstaršiemu vo svojom dome, správcovi všetkého svojho majetku: "Polož svoju ruku pod moje bedrá, 3aby som ťa sprisahal pred Pánom, Bohom neba a zeme, že pre môjho syna nevyberieš ženu z kanaánskych dcér, medzi ktorými bývam. 4Ale pôjdeš do mojej vlasti a k mojim príbuzným vybrať ženu pre môjho syna Izáka." 5Sluha mu však odpovedal: "Možno, že nebude chcieť žena ísť so mnou do tejto krajiny. Mám potom zaviesť tvojho syna naspäť do krajiny, z ktorej si sa ty vysťahoval?" 6Abrahám mu povedal: "Neopováž sa ta zaviesť môjho syna späť! 7Veď Pán, Boh neba a zeme, ktorý ma vyviedol z domu môjho otca a z mojej rodnej vlasti a ktorý so mnou hovoril a prisahal mi: »Tvojmu potomstvu dám túto krajinu,« pošle pred tebou svojho anjela, aby si odtiaľ priviedol môjmu synovi ženu. 8Ak žena nebude chcieť ísť s tebou, si zbavený tejto prísahy. Len nezaveď môjho syna naspäť!" 9Potom sluha položil svoju ruku pod bedrá svojho pána Abraháma a prisahal mu o tej veci. (*) (Postarať sa o ženbu syna bolo otcovou povinnosťou a právom. Abrahám nerobí to sám, ale poveruje svojho sluhu, správcu, Eliezera (15,2). "Polož svoju ruku pod moje bedrá, aby som ťa sprisahal" – bedrá, slabiny, považovali sa za miesto plodivej sily (Gn 46,26; Ex 1,5; Sdc 8,30). Takto Abrahám nezrušiteľne zaväzuje svojho sluhu. Podobne prisahajú aj dnešní Arabi.)

10Nato sluha zobral z tiav svojho pána desať tiav a rozličné drahocennosti svojho pána a išiel. Vybral sa a šiel do Mezopotámie (Aram Naharaim), do Nachorovho mesta. (*) (Aram Naharaim – Aram (Sýria) dvoch riek je kraj na hornom Eufrate. Nachorovo mesto je Charan na východ od Eufratu. Zdá sa, že i Nachor sa ta presťahoval po Abrahámovi, lebo pri odchode Táreho a Abraháma z Uru o Nachorovi niet ešte zmienky (11,31).) 11Večer, v čase, keď sa vychádzalo napájať, nechal svoje ťavy oddychovať vonku pred mestom pri studni s vodou 12a hovoril: "Pane, Bože Abraháma, môjho pána! Daj mi dnes šťastie a preukáž láskavosť môjmu pánovi Abrahámovi! 13Hľa, stojím pri vodnom prameni a dcéry ľudí (tohoto) mesta prichádzajú naberať vodu! 14Nech deva, ktorej poviem: »Nachýľ svoj džbán, aby som sa napil!« a ona povie: »Napi sa a napojím aj tvoje ťavy,« bude tá, ktorú si určil svojmu služobníkovi Izákovi, a podľa toho poznám, že si preukázal láskavosť môjmu pánovi." 15Ešte ani nedokončil reč a už prichádzala s džbánom na pleciach Rebeka, ktorá sa narodila Batuelovi, synovi Melchy, Nachorovej ženy, ktorý bol Abrahámovým bratom. 16Deva bola veľmi pekná zjavom, panna, ktorá ešte nepoznala muža. Zostúpila k prameňu, naplnila svoj džbán a vyšla hore. 17Sluha jej bežal v ústrety a povedal: "Dajže sa mi napiť trochu vody zo svojho džbána!" 18Ona odvetila: "Napi sa, pane!" Rýchlo si spustila džbán na ruku a dala sa mu napiť. 19A keď ho napojila, dodala: "Aj tvojim ťavám naberiem vody, nech sa dobre napijú!" 20Rýchlo vyliala džbán do válova a opäť utekala k studni po vodu a takto naberala pre všetky ťavy, 21kým muž ju mlčky pozoroval, aby zvedel, či Pán dá jeho ceste šťastný výsledok, alebo nie. 22Keď sa ťavy riadne napili, vzal muž zlatý krúžok, ťažký pol šekla, a dve náramnice na jej ruky, ťažké desať šeklov zlata (*) (Podobné okrasy nosia orientálne ženy dodnes. Dar bol značný. Bol odmenou za ochotu dievčaťa, s ktorou mu podalo vodu, ale aj preddavkom a zárukou, že ho v dome rodičov budúcej Izákovej manželky, teda jeho budúcej panej, vľúdne prijmú.) 23a povedal: "Čiaže si ty dcéra? Povedz mi! Bude v dome tvojho otca miesto, aby sme tam mohli zostať?" 24Ona mu odpovedala: "Som dcéra Batuela, syna Melchy, ktorá ho porodila Nachorovi." 25Ďalej mu povedala: "Slamy a krmu máme hojnosť i miesta na ubytovanie." 26Tu padol muž na kolená, poklonil sa Pánovi 27a povedal: "Nech je zvelebený Pán, Boh môjho pána Abraháma, ktorý neodňal môjmu pánovi svoju láskavosť a vernosť. Veď aj mňa Pán viedol na tejto ceste k domu príbuzného môjho pána!" 28Potom deva odbehla a rozpovedala doma svojej matke všetko, čo sa jej prihodilo. 29Rebeka však mala brata, ktorý sa volal Laban. A Laban bežal von k mužovi pri studni. 30Keď videl nosový krúžok a sestrine náramnice na jej rukách a keď počul slová svojej sestry: "Takto ku mne hovoril ten muž," šiel k mužovi, ktorý ešte stál pri ťavách pri studni, 31a povedal mu: "Poď, Pánov požehnaný! Prečo stojíš vonku? Veď pripravil som príbytok aj miesto pre ťavy!" 32Vtedy sa muž pobral do domu a on odsedlal ťavy, prichystal ťavám slamu a krm i vodu, aby si on a mužovia, ktorí ho sprevádzali, umyli nohy. 33Keď mu predložili jesť, povedal: "Nebudem jesť, kým neprednesiem svoju vec!" A on mu odpovedal: "Hovor!" 34Potom rozprával: "Ja som Abrahámov sluha. 35Pán bohato požehnal môjho pána, takže sa stal majetným. Dal mu ovce a dobytok, striebro a zlato, sluhov a slúžky, ťavy a osly. 36A Sára, žena môjho pána, porodila môjmu pánovi vo svojej starobe syna, ktorému on prenechal celé svoje imanie. 37Mňa však môj pán zaviazal prísahou: »Nevyberieš pre môjho syna ženu z kanaánskych dcér, v ktorých krajine bývam. 38Ale pôjdeš do domu môjho otca a k môjmu rodu, aby si môjmu synovi priviedol ženu.« 39Keď som však svojmu pánovi povedal: »Možno žena nepôjde so mnou,« 40vtedy mi povedal: »Pán, pred ktorého tvárou som kráčal, pošle s tebou svojho anjela, aby dal tvojej ceste priaznivý výsledok, aby si môjmu synovi priviedol ženu z mojej čeľade a z môjho rodu. 41Budeš však oslobodený od mojej kliatby, ak prídeš k mojim príbuzným a oni ti (ju) nedajú, vtedy budeš oslobodený od mojej kliatby.« 42Keď som dnes prišiel k studni, hovoril som: Pane, Boh môjho pána Abraháma, kiežby si dožičil mojej ceste, ktorú konám, šťastný výsledok. 43Hľa, stojím pri vodnom prameni! Nech teda panna, ktorá príde po vodu a ktorej poviem: »Dajže sa mi napiť trochu vody zo svojho džbána« 44a ona mi povie: »Len sa napi a načriem aj tvojim ťavám,« je tá žena, ktorú Pán určil pre syna môjho pána. 45Ešte som ani nedokončil reč, keď vyšla Rebeka so svojím džbánom na pleciach, zišla k prameňu a načrela. Vtedy som jej povedal: »Dajže sa mi napiť!« 46Ona rýchlo zložila svoj džbán a povedala: »Pi a napojím aj tvoje ťavy!« I napil som sa a ona napojila aj ťavy. 47Potom som sa jej opýtal: »Čia si ty dcéra?« A ona mi odpovedala: »Som dcéra Batuela, Nachorovho syna, ktorému ho porodila Melcha.« Potom som jej založil do nosa krúžok a na ruky náramnice 48i padol som na kolená, poklonil som sa Pánovi a prosil som Pána, Boha môjho pána Abraháma, ktorý ma viedol po pravej ceste, aby som priviedol dcéru príbuzného môjho pána pre jeho syna. 49A teraz, ak chcete môjmu pánovi preukázať láskavosť a vernosť, dajte mi to vedieť, ak nie, (tiež) mi to dajte vedieť, aby som sa mohol dať napravo alebo naľavo."

Rebekine zásnuby a odchod z domu. - 50Laban a Batuel odpovedali takto: "Od Pána vyšla táto vec. My ti nemôžeme povedať ani áno, ani nie. 51Pozri, Rebeka je pred tebou, vezmi ju a choď! Nech sa stane ženou syna tvojho pána, ako hovoril Pán!" 52Keď Abrahámov sluha počul ich slová, poklonil sa Pánovi až po zem. 53Potom sluha vybral strieborné a zlaté predmety a šaty a daroval ich Rebeke. I jej bratovi a matke daroval drahocennosti. 54Potom jedli a pili on i mužovia, ktorí ho sprevádzali, a ostali tam na noc. Keď ráno vstali, povedal on: "Prepusť ma k môjmu pánovi!" 55Jej brat a matka však odpovedali: "Nech dievča ostane ešte nejaký čas, tak na desať dní u nás, potom môže ísť." 56On im však odvetil: "Nezdržujte ma, keď Pán dožičil mojej ceste šťastný výsledok! Prepusťte ma, aby som mohol ísť k môjmu pánovi!" 57Oni mu odpovedali: "Zavoláme dievča a opýtame sa ho." 58Zavolali teda Rebeku a opýtali sa jej: "Chceš ísť s týmto mužom?" Ona odpovedala: "Chcem!" 59Potom teda prepustili svoju sestru Rebeku i s jej dojkou, aj Abrahámovho sluhu s jeho mužmi.

60I požehnávali Rebeku a hovorili jej:

61Potom sa Rebeka pohla aj so svojimi slúžkami, vysadli na ťavy a nasledovali muža. A sluha Rebeku vzal a odišiel.

Izákovo stretnutie s Rebekou. - 62Vtedy sa Izák práve vrátil z cesty od studne Lachaj roi, býval totižto v Negebe. 63Keď sa zvečerievalo, vyšiel Izák na pole, aby si porozmýšľal. Tu zdvihol oči a videl prichádzať ťavy. 64Aj Rebeka zdvihla oči a zbadala Izáka. Rýchlo zosadla z ťavy 65a povedala sluhovi: "Kto je ten muž, čo ide oproti nám po poli?" A keď sluha povedal: "To je môj pán," vzala závoj a zahalila sa. 66Potom sluha porozprával Izákovi všetko, čo vykonal, 67a Izák ju voviedol do stanu svojej matky Sáry. Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky. (*) (Lachaj roi pozri 16,13–14. Vzala závoj – na Východe je zvykom, že ženích vidí tvár svojej snúbenice veľmi často až po svadbe.)

Abrahámova smrť. - 1Abrahám si však opäť vzal ženu, volala sa Ketura 2a porodila mu Zamrama, Jeksana, Madana, Madiána, Jesboka a Sueho. 3Jeksanovi sa narodil Saba a Dadan. Dadanovi synovia boli Asýrčania, Latusovia a Loómčania. 4Madiánovi synovia boli Efa, Ofer, Henoch, Abida a Eldaa. Títo všetci sú Keturini synovia. 5Ale Abrahám dal všetok svoj majetok Izákovi. 6Synom vedľajšej ženy, ktorú Abrahám mal, dal Abrahám len dary a ešte za svojho života ich poslal preč od Izáka smerom na východ, do východnej krajiny.

7Dní Abrahámovho života bolo stosedemdesiatpäť rokov. 8I pominul sa Abrahám a zomrel v peknom veku, starý a uspokojený životom, a pripojil sa k svojmu ľudu. 9Jeho synovia Izák a Izmael ho pochovali v jaskyni v Makpele na pozemku Seorovho syna, Hetejca Efrona, východne od Mamre, 10na pozemku, ktorý Abrahám kúpil od Hetejcov. Tam boli pochovaní Abrahám i jeho žena Sára.

Dejiny Izáka a jeho synov, 25,11 - 36,43

11Po Abrahámovej smrti Boh požehnával jeho syna Izáka a Izák býval pri studni Lachaj roi. (*) (Zoznam Abrahámových synov z Ketury je vlastne doplnením rodostromu 11,27–32. Niektoré mená označujú osoby, iné zasa národy. Národy sú: Asýrčania, ktorí bývali v susedstve potomkov Izmaelových, Madiánčania, ktorí obývali Sinajský polostrov a pri ktorých sa osadili Latusiti. Saba a Dadan uvádzajú sa v 10,7 medzi Kušitmi. Ostatné mená pravdepodobne označujú už len Keturiných synov. – Abrahám umiera, keď Izák mal už sedemdesiatpäť rokov. Jakub a Ezau mali po pätnásť (25,26).)

Izmaelovo potomstvo. - 12Toto je potomstvo Abrahámovho syna Izmaela, ktorého Abrahámovi porodila Sárina slúžka, Egypťanka Agar. 13A toto sú mená Izmaelových synov podľa mien a podľa rodov: Izmaelov prvorodený bol Nabajot, potom Kedar, Adbél, Mabsan, 14Masma, Duma, Masa, 15Hadar, Tema, Jetur, Nafis a Kedma. 16Toto sú Izmaelovi synovia a to sú ich mená podľa ich osád a táborov. Dvanásť kniežat podľa ich kmeňov. 17A toto sú dni Izmaelovho života: stotridsaťsedem rokov. Potom sa pominul a zomrel a pripojil sa k svojmu ľudu. 18Bývali však od Hevily až po Sur, ktoré leží východne od Egypta smerom k Asýrii. I osadil sa blízko všetkých svojich bratov. (*) (Potomkovia Izmaelovi sa osadili v Severnej Arábii.)

Ezauovo a Jakubovo narodenie. - 19A toto je rodokmeň Izáka: Abrahámovi sa narodil Izák. (*) (Týmto veršom sa začína podľa hebrejského textu ôsmy diel Knihy Genezis. Zdalo by sa, že bude v nej reč o Izákovi. Opisuje osudy jeho dvoch synov, Jakuba a Ezaua. Paddan Aram, doslova rovina Aram, označuje Mezopotámiu, najmä jej severnú časť v okolí Charanu.) 20Izák mal štyridsať rokov, keď si vzal za ženu Rebeku, dcéru Aramejčana Batuela z Mezopotámie, sestru Aramejčana Labana. 21Izák prosil za svoju ženu Pána, lebo bola neplodná; a Pán ho vypočul a jeho žena, Rebeka, počala. 22Keď sa deti v jej živote kopali, povedala: "Ak je to tak, prečo som takáto?" A išla sa opýtať Pána. (*) (Rebeka považuje pohyb detí za zlé znamenie. Ak z toho má byť nešťastie, nuž nemusela ani počať: Ak je to tak, prečo som takáto, t. j. v požehnanom stave. Vo svojom trápení šla sa poradiť Pána. Asi k nejakému oltáru.)

23Pán jej povedal:

24A keď sa jej naplnili dni pôrodu, boli dvojčatá v jej živote. 25Prvý sa narodil červený, celý chlpatý ako kožuch, a nazvali ho Ezauom. (*) (Červený – ,admóní' – rozumie sa alebo červenej pokožky, alebo len ryšavých vlasov. Na toto nadväzuje aj v. 30: Edom ,červený' od slova ,asah – červenať sa', Ezau ,chlpatý, zarastený. Ako kožuch' – sé 'ar už vopred označuje kraj Seir, kde potomkovia Edomovi-Ezauovi budú bývať. Edom, Idumea, krajina medzi Mŕtvym morom a Elamským zálivom, neskoršie zahrňovala aj severnú časť Sinajského polostrova až po južné hranice Palestíny.) 26Za ním sa zjavil jeho brat a jeho ruka držala Ezauovu pätu. Preto mu dali meno Jakub. Keď sa mu oni narodili, mal Izák šesťdesiat rokov. (*) (Jakub –,ágéb' ,päta' a tiež i ten, čo drží pätu. Jakub chytil pätu svojho brata, akoby ho chcel zadržať, akoby chcel byť on prvorodený. Na príhodu sa spomenie ešte v 27,36.)

27Keď chlapci dorástli, Ezau bol udatným lovcom, mužom stepi, Jakub však bol tichý človek a býval v stanoch. 28Izák mal radšej Ezaua, lebo rád jedával divinu. Rebeka mala zasa radšej Jakuba. 29Raz Jakub varil jedlo a Ezau prišiel zo stepi celkom vyčerpaný. 30Tu povedal Ezau Jakubovi: "Nože mi daj rýchlo z toho červeného, z toho červeného tu, lebo som celkom vyčerpaný!" Preto ho nazvali Edom (Červený). 31Ale Jakub povedal: "Predaj mi najprv svoje prvorodenstvo!" 32Ezau odvetil: "Hľa, idem zomrieť, načože mi je prvorodenstvo?" 33Jakub mu však vravel: "Najprv mi prisahaj!" A on mu odprisahal, a tak predal svoje prvorodenské právo Jakubovi. 34Potom dal Jakub Ezauovi chleba a šošovicového pokrmu a on jedol a pil. Napokon vstal a odišiel. Tak málo si Ezau cenil svoje prvorodenstvo. (*) (Bratia boli rozličnej povahy. Otec mal radšej prvorodeného, a matka zasa mladšieho. Asi preto, lebo vedela, že Jakub bude viac znamenať pre rod ako Ezau (v. 23). V celej rozprave javí sa Ezau ako nerozumný, ľahkovážny. Jakub zasa ako prezieravý a mysliaci do budúcnosti. Jakub svojím počínaním plní len to, čo Boh už predtým prezradil jeho matke. Jakubovo počínanie iste nie je najstatočnejšie, ale nesmieme ho posudzovať podľa kresťanskej morálky. Edom – červený, pozri vyššie v. 24. Ezauovi nezáleží na prvorodenstve, on sa o také veci málo stará. Žije zo dňa na deň. Jakub je však pravý opak: je pastierom a roľníkom, a preto myslí na budúcnosť. Váži si právo prvorodenstva. Ono dávalo nárok na dve čiastky z otcovského majetku a okrem toho prvorodený po otcovej smrti sa stával hlavou rodiny. V tomto prípade išlo aj o požehnania, ktoré dostal už ich starý otec Abrahám, a ony iste prejdú s otcovským požehnaním na dediča Izákovho. Preto Jakub, o ktorom už Pán prezradil, že bude vládnuť nad svojím bratom, domáha sa tejto hodnosti. Lež jeho skutok nemožno schvaľovať; mal nechať všetko na riadenie Božie. Ezau predal svoje právo za jediné jedlo – tak robí každý hriešnik, ktorý za krátku radosť, za hriech, stráca právo na večný život.)

Izák a Abimelech. - 1Keď nastal v zemi hlad, iný, ako bol ten prvý za Abrahámových čias, odišiel Izák k filištínskemu kráľovi Abimelechovi do Gerary. 2Vtedy sa mu zjavil Pán a povedal: "Nezostupuj do Egypta, ostaň v krajine, ktorú ti určím. 3Zdržuj sa ako prišelec v tejto krajine a ja budem s tebou a požehnám ťa, lebo tebe a tvojmu potomstvu chcem dať všetky tieto krajiny, aby som splnil prísahu, ktorou som sa zaviazal tvojmu otcovi, Abrahámovi: 4»Rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy neba a ja dám tvojmu potomstvu všetky tieto krajiny a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.« 5To preto, že Abrahám počúval na môj hlas a zachovával moje príkazy, nariadenia, ustanovenia a zákony." 6Izák teda ostal v Gerare. 7Keď sa mužovia mesta vyzvedali na jeho manželku, hovorieval: "To je moja sestra," bál sa povedať: "moja žena," aby ho mužovia mesta nezavraždili pre Rebeku, lebo bola krásna zjavom. 8A keď tam býval už dlhší čas, raz filištínsky kráľ Abimelech pozeral z obloka a videl, ako sa Izák so svojou ženou Rebekou láskali. 9Abimelech zavolal Izáka a povedal mu: "Je zrejmé, že ona je tvoja žena! Prečo si teda hovoril: »To je moja sestra«?!" Izák mu odpovedal: "Lebo som si myslel, že pre ňu zahyniem." 10Abimelech mu povedal: "Prečo si nám to urobil?! Ako ľahko mohol niektorý muž z ľudu obcovať s tvojou ženou a bol by si na nás uvalil previnenie!" 11Potom Abimelech prikázal všetkým: "Kto sa dotkne tohto muža a jeho ženy, istotne zomrie!"

12A Izák sial v tej krajine a v tom roku žal stonásobne, lebo Pán ho požehnával. 13Tak sa tento muž zmohol a vzmáhal sa naďalej, takže sa stal veľmi bohatým. 14Mal oviec, dobytka a mnoho služobníctva, a preto mu Filištínci závideli. 15Všetky studne, ktoré vykopali sluhovia jeho otca za čias jeho otca Abraháma, zasypali a zahádzali hlinou, 16a preto Abimelech povedal Izákovi: "Odíď od nás, lebo si sa stal oveľa mocnejším, ako sme my!" 17A Izák odišiel, svoje stany rozložil v údolí Gerary a ostal tam bývať. 18Izák opäť vykopal vodné studne, ktoré vykopali v čase jeho otca Abraháma a Filištínci ich po Abrahámovej smrti zasypali, a dal im tie isté mená, ktoré im dal jeho otec. 19Keď Izákovi sluhovia kopali v údolí, našli tam studňu so živou vodou. (*) (Živá voda je voda z prameňa, odlišná od vody dažďovej, ktorá sa nachytá do vodných nádrží.) 20Ale gerarskí pastieri sa hádali s Izákovými pastiermi: "To je naša voda!" Preto dali studni meno Esek, lebo sa tam s ním vadili. 21Potom vykopali inú studňu, ale aj o ňu sa hádali, a preto jej dali meno Sitna. 22Šiel odtiaľ ďalej a opäť vykopal studňu. O tú sa nehádali a dal jej meno Rechobot, hovoriac: "Teraz nám Pán dožičil voľnosti, aby sme sa rozmnožovali v krajine." (*) (Esek ,hádka', Sitna ,obžaloba', Rechobot ,voľnosť' je pravdepodobne dnešná studňa er-Ruchébe, 30 km juhozápadne od Bersaby.)

Izák v Bersabe. - 23Odtiaľ šiel do Bersabe. 24V tú noc sa mu zjavil Pán a povedal mu: "Ja som Boh tvojho otca Abraháma. Neboj sa, lebo ja som s tebou. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo kvôli môjmu služobníkovi Abrahámovi." (*) (Abrahám je prvý, ktorý dostáva v Svätom písme meno služobník Boží. Boh patriarchov nie je patrónom nijakého územia. On sa zjavuje skupine ľudí, ktorú chráni a vedie.) 25I postavil tam oltár a vzýval meno Pánovo. Tam rozložil svoj stan a Izákovi sluhovia tam vykopali studňu. 26Tu za ním prišiel Abimelech z Gerary aj jeho priateľ Ochozat a veliteľ jeho vojska Fikol. 27Izák mu však riekol: "Prečo ste prišli za mnou? Veď vy ste so mnou v nepriateľstve a od vás ste ma vyhnali!" 28Oni odpovedali: "Na vlastné oči sme videli, že Pán je s tebou. I povedali sme si: Nech je prísaha medzi nami dvoma, medzi nami a tebou. Uzavrieme s tebou zmluvu. 29Iste nám nič zlé neurobíš, ako ani my sme ti neublížili, ba preukazovali sme ti dobro a prepustili sme ťa v pokoji. A teraz si ty Pánov požehnaný." 30On im pripravil hostinu a oni jedli a pili. 31Keď ráno vstali, prisahali si navzájom. Potom ich Izák prepustil a oni odišli od neho v pokoji. 32Ešte v ten istý deň prišli k Izákovi sluhovia a oznámili mu o studni, čo vykopali: "Našli sme vodu!" 33Preto ju nazvali Šebuah. A preto je meno toho mesta až do dnešného dňa Bersabe. (*) (Šebuah ,prísaha'. Táto studňa sotva je tá istá, pri ktorej svojho času prisahal s Abimelechom Abrahám (21,22–34).)

34Keď mal Ezau štyridsať rokov, vzal si za ženu dcéru Hetejca Bériho Juditu a dcéru Hetejca Elona Bašemat; obe však zarmútili Izákovu i Rebekinu dušu. (*) (Ezau sa ukazuje čoraz ľahostajnejším. Berie si za ženy dcéry hetejské, teda pohanky. To iste zarmútilo bohabojných rodičov.)

Jakub získava právo prvorodenstva. - 1Keď Izák zostarol a keď jeho oči stratili silu vidieť, zavolal si svojho staršieho syna Ezaua a povedal mu: "Syn môj!" On mu odvetil: "Hľa, tu som!" 2Povedal mu: "Pozri, ja som už starý, neviem, kedy zomriem. 3Preto si teraz vezmi zbraň, tulec a kušu a choď do stepi uloviť nejakú zver! 4Potom mi priprav chutné jedlo, aké mám rád. A keď pojem, požehnám ťa prv, ako zomriem." 5Rebeka však načúvala, keď sa Izák rozprával so svojím synom Ezauom. A Ezau vyšiel do stepi uloviť nejakú zver, aby ju doniesol. 6Tu povedala Rebeka svojmu synovi Jakubovi: "Len teraz som počula, ako tvoj otec hovoril tvojmu bratovi Ezauovi: 7»Nože mi prines nejakú zverinu a priprav mi chutné jedlo, aby som jedol a aby som ťa požehnal pred Pánom prv, ako zomriem.« 8A teraz počúvaj, syn môj, na môj hlas, čo ti prikazujem: 9Choď k stádu a prines mi dvoje pekných kozliat. Ja ich pripravím pre tvojho otca ako chutné jedlo, aké má on rád. 10Potom to zanesieš svojmu otcovi, aby jedol a aby ťa požehnal prv, ako zomrie." 11Ale Jakub povedal svojej matke Rebeke: "Veď môj brat Ezau je zarastený človek a ja som hladký. 12A ak ma môj otec ohmatá, potom budem v jeho očiach ako taký, kto si z neho robí posmech, a privediem na seba kliatbu a nie požehnanie." 13Ale matka mu povedala: "Tvoja kliatba, syn môj, bude na mne. Len počuj môj hlas! Choď a prines mi ich!" 14I odišiel a vzal a doniesol ich svojej matke. Jeho matka pripravila chutné jedlo, aké mal rád jeho otec. 15Potom priniesla Rebeka najlepšie šaty svojho staršieho syna, čo mala v dome pri sebe, a obliekla ich svojmu mladšiemu synovi Jakubovi. 16Kožkami kozliat mu však obložila ruky a holý krk. 17Potom dala svojmu synovi do rúk jedlo a chlieb, ktoré pripravila.

18Keď prišiel k otcovi, povedal: "Otče môj!" On odvetil: "Tu som. Kto si, syn môj?" 19Jakub odpovedal svojmu otcovi: "Ja som Ezau, tvoj prvorodený. Urobil som, ako si mi rozkázal. Len si rovno sadni a jedz z mojej diviny, aby si ma požehnal!" 20Lenže Izák odvetil svojmu synovi: "Ako si mohol, syn môj, tak rýchlo niečo nájsť?" On odpovedal: "Pán, tvoj Boh, dal sa mi s ňou stretnúť!"

21Tu povedal Izák Jakubovi: "Nože pristúp bližšie, syn môj, aby som ťa ohmatal, či si ty naozaj môj syn Ezau, alebo nie." 22I pristúpil Jakub bližšie k svojmu otcovi, Izákovi, a keď ho ohmatal, povedal mu: "Hlas je hlasom Jakubovým, ale ruky sú ruky Ezauove." 23I nepoznal ho, lebo jeho ruky boli chlpaté ako ruky jeho brata Ezaua. I žehnal ho. 24A znova mu povedal: "Naozaj si ty môj syn Ezau?" On odpovedal: "Ja som to!" 25Tu on povedal: "Prines mi to! Budem jesť z diviny od svojho syna, aby som ťa požehnal." I priniesol mu to a on jedol. Doniesol mu aj vína a on pil. 26Potom mu povedal jeho otec Izák: "Nože pristúp ku mne, syn môj, a pobozkaj ma!" 27Keď sa priblížil a keď ho pobozkal, zacítil vôňu jeho šiat a požehnal ho, hovoriac:

30Len čo Izák prestal žehnať Jakuba a sotva Jakub vyšiel od svojho otca Izáka, už prichádzal jeho brat Ezau z poľovačky (domov). 31Aj on pripravil chutné jedlo, priniesol ho otcovi a vravel: "Otče môj, vstaň a jedz z diviny od svojho syna, aby si ma požehnal!"

32Jeho otec Izák mu povedal: "A ty si kto?" On odpovedal: "Ja som tvoj syn, tvoj prvorodený Ezau." 33Izák sa náramne zľakol a povedal: "Kto to bol teda, čo mi ulovil zverinu a čo mi ju bol doniesol? A ja som jedol zo všetkého prv, ako si ty prišiel! Aj som ho požehnal a bude požehnaný!" (*) (Sv. Augustín, sv. Hieronym a iní Otcovia myslia, že Boh v tejto chvíli prezrádza Izákovi svoj zámer, a tak sa dá pochopiť, že patriarcha, i keď poznal klam, ktorého sa stal obeťou, nechce dať požehnanie tomu, ktorému by prináležalo podľa práva prvorodeného. Naopak, potvrdzuje požehnanie, ktoré pred chvíľou udelil Jakubovi (Hebr 12,7).) 34Keď Ezau počul otcove slová, hrozne zreval a veľmi sa spriečil, a svojmu otcovi povedal: "Otče môj, požehnaj aj mňa!" 35On odvetil: "Podvodne prišiel tvoj brat a odňal ti požehnanie!" 36Tu on povedal: "Preto mu dali meno Jakub, že ma teraz už druhý raz oklamal? Už mi odňal prvorodenské právo a teraz, hľa, odňal mi aj požehnanie!" (*) (Slovná hračka: "prvorodenské právo" – bekorah a "požehnanie" – berakah.) 37Izák odpovedal Ezauovi: "Pozri, ja som ho ustanovil za pána nad tebou a všetkých jeho bratov som mu dal za sluhov! Zrnom a muštom som ho zaopatril. Čo ešte môžem urobiť pre teba, syn môj?" 38Vtedy mu Ezau odvetil: "Otče môj, či máš len jedno požehnanie? Požehnaj aj mňa, otče môj!" Tu Ezau začal hlasne plakať. 39A Izák mu povedal:

Ezauov hnev na Jakuba. - 41Ezau sa hneval na Jakuba pre požehnanie, ktoré mu dal jeho otec, preto si hovoril: "Čoskoro príde čas, že sa bude smútiť nad mojím otcom. Potom svojho brata zabijem!" 42Lenže slová staršieho syna oznámili Rebeke. Preto dala zavolať svojho mladšieho syna Jakuba a takto mu vravela: "Hľa, tvoj brat Ezau ti chystá pomstu, chce ťa zabiť. 43Preto počuj, syn môj, na môj hlas: Zober sa a utekaj k môjmu bratovi Labanovi do Haranu. 44Ostaň u neho nejaký čas, kým sa neutíši hnev tvojho brata 45a kým neprestane jeho zlosť a kým nezabudne, čo si mu urobil! Potom pošlem po teba a dám si ťa priviesť odtiaľ sem. Prečo by som vás mala oboch stratiť v jeden deň?!" (*) (Stratiť v jeden deň – Rebeka myslí na trest odvety. Jakub by bol mŕtvy a Ezau by sa stal vinným smrti. Najbližší príbuzní mali by Jakubovu smrť trestať smrťou Ezaua.)

46Potom povedala Rebeka Izákovi: "Omŕza ma život pre Hetejky. Ak si aj Jakub vezme za ženu Hetejku, ako sú tieto z dcér (tunajšej) krajiny, načo mi žiť?!"

1Vtedy Izák zavolal Jakuba, požehnal ho a prikázal mu: 2"Nesmieš si vziať ženu z kanaánskych dcér! Vyber sa a choď do sýrskej Mezopotámie, do domu otca svojej matky Batuela, a odtiaľ si vezmi ženu z dcér Labana, ktorý je bratom tvojej matky. 3A všemohúci Boh nech ťa požehnáva, nech ťa urobí plodným a nech ťa rozmnoží tak, aby si sa stal množstvom národov! 4Nech ti dá Abrahámovo požehnanie, tebe i tvojmu potomstvu s tebou, aby si dostal do vlastníctva krajinu svojho putovania, ktorú dal Boh Abrahámovi."

5Potom Izák Jakuba prepustil a on sa vybral do sýrskej Mezopotámie k Labanovi, synovi Aramejčana Batuela, bratovi Rebeky, Jakubovej a Ezauovej matky.

Jakubova cesta do Mezopotámie. - 6Ezau teda videl, že Izák požehnal Jakuba a že ho poslal do sýrskej Mezopotámie - aby si odtiaľ doviedol ženu, keď ho požehnal a prikázal mu: "Nesmieš si vziať ženu z kanaánskych dcér!" - 7a že Jakub poslúchol svojho otca a svoju matku a odišiel do sýrskej Mezopotámie. 8Keď Ezau videl, že kanaánske dcéry sa nepáčili jeho otcovi Izákovi, 9šiel Ezau k Izmaelovi a vzal si ku svojim ženám ako manželku Mahelet, dcéru Abrahámovho syna Izmaela, Nabajotovu sestru.

Jakub, 28,10 - 37,1

10Jakub sa teda vybral z Bersabe a putoval do Haranu. 11Keď došiel na (isté) miesto, zostal tam na noc, lebo slnko už zapadlo. Zobral jeden z kameňov toho miesta, položil si ho pod hlavu a spal na tom mieste. (*) (Jakub asi nevedel, že na tomto mieste sa už Abrahámovi zjavil Pán (12,7).) 12I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. 13A hľa, nad ním stál Pán a hovoril: "Ja som Pán, Boh tvojho otca Abraháma a Izáka. Zem, na ktorej odpočívaš, dám tebe a tvojmu potomstvu. 14A potomstva tvojho bude ako prachu zeme a ty sa rozšíriš na západ i na východ, na sever i na juh; v tebe a v tvojich potomkoch budú požehnané všetky pokolenia zeme. (*) (Pán opakuje prísľuby, ktoré dal Abrahámovi a Izákovi (12,2.3; 13,14 n.; 22,17 n.; 26,4.24).) 15Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti prisľúbil." 16Vtedy sa Jakub prebudil zo spánku a povedal: "Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!" 17I nadišiel ho strach a povedal: "Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!" 18Keď Jakub ráno vstal, kameň, ktorý mal položený pod hlavou, postavil za pomník a jeho vrch polial olejom. (*) (Jakub na tomto pamätnom mieste stavia pomník na pamiatku mimoriadnej udalosti. Keď maže horný koniec pamätníka olejom, chce tým naznačiť, že tento kameň je odlišný od ostatných. Pomník by mohol najviac označovať nejaký oltár, postavený pre Pána. Vonkoncom nie je možné, že by Jakub bol tu skale priznával nejakú poklonu, ako to bolo zvykom u rozličných kmeňov kanaánskych, ktoré v takýchto pomníkoch priamo uctievali svoje božstvá.) 19A nazval toto miesto menom Betel. Predtým sa však toto miesto volalo Luza. 20A Jakub urobil sľub: "Ak je Boh so mnou, ak ma ochráni na tejto ceste, ktorou teraz idem, ak mi dá chlieb na živobytie a šaty na oblečenie (*) (Boh dal Jakubovi trojitý prísľub, teraz Jakub sľubuje tiež troje; sľubuje, že bude uctievať Pána, ako to robievali Abrahám a Izák (17,7); miesto, na ktorom sa mu zjavil Pán, bude preň pamätným miestom, miestom bohoslužby (35,7); a napokon, keď sa všetko dobre skončí, na tomto mieste prinesie Pánovi obetu, desiatky zo všetkého, čo bude mať. Jakub svoj sľub po návrate z Mezopotámie splnil (35,7 n.). Dávať desiatky alebo obetovať desiatky (Dt 14,28) bolo starým zvykom (Gn 14,20) a tu značí hojnú, bohatú obetu. V časoch, keď Izrael nemal ešte kráľa, putovávalo sa do Betelu (dnes Beitin) poradiť sa Pána a vyprosiť si potrebnú pomoc (Sdc 20,18.26; 1 Sam 10,3 atď.).) 21a ak sa šťastne vrátim do domu svojho otca, tak Jahve bude mojím Bohom 22a tento kameň, ktorý som postavil ako pomník, bude Božím domom. A zo všetkého, čo mi dáš, odovzdám ti desiatky."

Jakub u Labana. - 1Potom sa Jakub vydal na cestu a šiel do krajiny synov Východu. 2I zadíval sa (raz) a hľa, na poli studňa a pri nej ležali tri kŕdle oviec, lebo z tejto studne napájavali stáda. Lenže kameň na otvore studne bol veľký 3a len keď ta zohnali všetky stáda, odvaľovali kameň z otvoru studne a tak napájali ovce. Potom dávali kameň opäť na svoje miesto na otvor studne. 4Jakub sa ich opýtal: "Bratia moji, odkiaľ ste?" Oni odvetili: "My sme z Haranu." 5Nato im povedal: "Poznáte Nachorovho syna Labana?" Oni odpovedali: "Poznáme." 6A keď sa ich pýtal: "Vodí sa mu dobre?", oni odvetili: "Dobre. Hľa, práve prichádza jeho dcéra Ráchel s ovcami." 7On im povedal: "Veď je ešte deň dosť dlhý a ešte nie je čas zohnať dobytok dovedna. Napojte ovce a nechajte sa im ešte popásť!" 8Oni však povedali: "To nemôžeme, kým nebudú zohnaté dovedna všetky stáda. Až potom sa odvaľuje kameň z otvoru studne a napájame stáda." 9Kým on s nimi rozprával, došla Ráchel s ovcami svojho otca. Ona ich totiž pásla. (*) (Labanovi synovia sú ešte mladí, preto je- ho ovce pasie dcéra Ráchel (30,35). Ráchel značí ,ovca'.) 10Keď Jakub videl Ráchel, dcéru brata svojej matky Labana, a ovce brata svojej matky Labana, pristúpil a odvalil kameň z otvoru studne a napojil ovce matkinho brata Labana. 11Potom Jakub pobozkal Ráchel a začal hlasno plakať. 12A Jakub rozprával Ráchel, že je príbuzným jej otca a že je Rebekiným synom. Tu ona utekala a oznámila to svojmu otcovi. 13Keď Laban počul zvesť o Jakubovi, synovi svojej sestry, ponáhľal sa mu naproti, pobozkal ho a voviedol ho do svojho domu. A on vyrozprával Labanovi všetko, čo sa prihodilo. (*) (Rozprával o príčine svojej cesty, o roztržke s Ezauom.) 14Tu mu povedal Laban: "Ty si naozaj moja kosť a moje mäso!" A ostal uňho na mesiac. (*) (Pozri pozn. k 2,23.)

15Potom Laban hovoril Jakubovi: "Ty si môj príbuzný. Vari mi budeš zadarmo slúžiť? Povedz mi, aká má byť tvoja odmena?" 16Laban mal dve dcéry: staršia sa volala Lia a mladšia Ráchel. 17Lia mala oči bez lesku, Ráchel však bola krásna i postavou i tvárou. (*) (Lia-Lé 'ah ,ustatá, pomalá'.) 18Jakub sa zamiloval do Ráchel a povedal: "Za tvoju mladšiu dcéru ti budem slúžiť sedem rokov." (*) (V starých časoch u rozličných národov dcéra bola považovaná za majetok. Budúci ženích si ju takrečeno kupoval. Keď nemal peniaze, ponúkol svoju službu ako protihodnotu. Tu si ju chcel vyslúžiť. Takýto zvyk ešte trvá u Arabov.) 19Laban odvetil: "Radšej ju dám tebe ako cudziemu mužovi. Ostaň pri mne!" 20Tak Jakub slúžil za Ráchel sedem rokov a videlo sa mu to len niekoľko dní. Tak ju mal rád. 21Potom povedal Jakub Labanovi: "Daj mi teraz moju ženu, lebo môj čas je už tu. Nech k nej vojdem." 22Vtedy Laban pozval všetkých ľudí z miesta a pripravil hostinu. 23Večer však zobral svoju dcéru Liu a voviedol ju k Jakubovi a on s ňou obcoval. 24Laban dal svoju slúžku Zelfu svojej dcére Lii za slúžku. 25Ale ráno videl, že to bola Lia, a povedal Labanovi: "Prečo si mi to urobil?! Neslúžil som ti za Ráchel?! Prečo si ma podviedol?" (*) (Labanov podvod a Jakubov omyl podporil aj zvyk, že snúbenica si pred snúbencom zahaľovala tvár až do svadobnej noci, porov. 24,65.) 26Laban mu odpovedal: "V našom kraji sa nerobí tak, aby sa mladšia vydala pred staršou. 27Dokonči tento (svadobný) týždeň a potom ti dám aj tú za službu, ktorú mi budeš robiť ešte ďalších sedem rokov." 28A Jakub to urobil, dokončil (svadobný) týždeň a on mu dal svoju dcéru Ráchel za ženu. (*) (Mnohoženstvo u patriarchov Pán trpel, ale mnohoženstvo ani vtedy nemalo byť. Dve sestry dať jednému mužovi za ženy zákon Hamurapiho (starobabylonský) dovoľoval, no Mojžiš tento zvyk celkom zakáže (Lv 18,18). Predtým však tento zákon nezaväzoval.) 29Laban dal svoju slúžku Balu svojej dcére Ráchel za slúžku. 30A on obcoval aj s Ráchel, lebo Ráchel mal radšej ako Liu, a slúžil uňho ešte ďalších sedem rokov. 31Keď však Pán videl, že Lia je odstrčená, otvoril jej život, kým Ráchel bola neplodná. 32Lia počala a porodila syna a nazvala ho Rubenom, vraviac: "Pán zhliadol na moje poníženie, teraz ma môj muž bude už ľúbiť." 33A opäť počala a porodila syna a povedala: "Pán počul, že som odstrčená, a tak mi dal aj tohto." A nazvala ho Simeonom. 34Opäť počala a porodila syna a hovorila: "Teraz už môj muž prilipne ku mne, keď som mu porodila troch synov." Preto ho nazvala Lévi. 35A počala ešte raz a porodila syna a povedala: "Teraz velebím Pána!" Preto ho nazvala Júda. Potom prestala rodiť. (*) (Jakub dostal Liu za ženu proti svojej vôli. Bolo preto prirodzené, že väčšiu pozornosť venoval Ráchel. Lia sa cítila odstrčenou a k tomu pristúpila ešte aj žiarlivosť na mladšiu sestru. Lia sa trápila a trpela. Tu prichádza na pomoc Pán. Požehnáva Liu jedno za druhým štyrmi synmi. A to bolo pre ňu, východnianku, veľkým vyznačením. Ráchel zatiaľ ostáva neplodnou. Mená synov Liiných označujú okolnosti, za akých sa narodili. Ruben, dosl. ,Hľaďte, syn!'. Doplniť si treba: ,Hľaďte, syn, čo mi dal Pán! Hľaďte, Pán je so mnou, a keď som darovala syna svojmu mužovi, teraz ma bude ľúbiť aspoň kvôli nemu!' Simeon, od slovesa šáma, teda ,vyslyšanie'. Boh ju vypočul a pomocou synov získa si Lia priazeň mužovu. Lévi, od láváh, pripojiť sa, primknúť, teda ,pripojenie, primknutie'. Júda, od slovesa jádáh ,chváliť, sláviť', teda ,chválený, oslávený'. To jest: Nech je Pán chválený za požehnanie!)

1Keď Ráchel videla, že ona nerodí Jakubovi, žiarlila na svoju sestru a hovorila Jakubovi: "Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!" (*) (Ráchel sa rozhoduje pre podobný skutok ako kedysi Sára (16,2). Dáva svojmu mužovi za vedľajšiu ženu svoju slúžku Balu.) 2Jakub sa namrzel na Ráchel a povedal jej: "Vari som ja na mieste Boha, ktorý ti odoprel plod života?" 3Ona mu však povedala: "Hľa, tu je moja slúžka, Bala. Obcuj s ňou, nech porodí na mojich kolenách a nech mám aspoň od nej synov!" (*) (Nech porodí na mojich kolenách, to značí, že keď Ráchel vezme narodené dieťa na kolená, uzná ho za svoje. Pozri pozn. k 16,1–7.) 4A dala mu svoju slúžku Balu za ženu a Jakub s ňou obcoval. 5Bala potom počala a porodila Jakubovi syna. 6Tu Ráchel povedala: "Boh mi prisúdil spravodlivo. Aj môj hlas vypočul, keď mi dal syna." Preto ho nazvala menom Dan. (*) (Ráchel považuje svoju sestru Liu za nepriateľku, pretože tým, že Lia darovala Jakubovi už štyroch synov, robila si akoby väčší nárok na Jakuba. Teraz, keď konečne aj ona má syna, hoci nevlastného, hovorí, že Boh jej prisúdil spravodlivo, odňal od nej hanbu, ktorú vždy cítili bezdetné. Dan značí sudcu, teda Pán rozhodol v prospech Ráchelin.) 7A Ráchelina slúžka Bala počala ešte raz a porodila Jakubovi druhého syna. 8Vtedy povedala Ráchel: "Boží zápas som vybojovala so svojou sestrou a zvíťazila som!" Preto ho nazvala Neftali. (*) (Neftali, doslovne ,môj boj', t. j. Ráchel zvíťazila nad svojou sestrou. Obidve prostredníctvom detí bojovali o muža. Ráchel si myslí, že teraz sa Jakub nebude starať o Liu, keď ona už má dvoch synov a keď Lia prestala rodiť.)

9Keď však Lia videla, že prestala rodiť, aj ona vzala svoju slúžku Zelfu a dala ju Jakubovi za ženu. 10A Liina slúžka Zelfa porodila Jakubovi syna. 11Vtedy Lia povedala: "Šťastlivo!" A nazvala ho Gadom. (*) (Gad ,šťastie' alebo ,prinášajúci šťastie'. Narodením tohto syna dostáva sa Lii šťastia, pretože sa obávala, že Ráchel ju celkom zatlačí do úzadia. Aser ,blažený', lebo toľko synov – to už bolo naozaj veľké požehnanie pre semitskú ženu.) 12Keď Zelfa, Liina slúžka, porodila Jakubovi druhého syna, 13povedala Lia: "To je pre mňa blaženosť! Blahoslaviť ma budú dcéry." I nazvala ho Aserom.

14Keď raz Ruben vyšiel v čase pšeničnej žatvy von, našiel na poli láskavec a priniesol ho svojej matke Lii. Vtedy Ráchel povedala Lii: "Daj aj mne z láskavcových plodov tvojho syna!" 15Ona jej odvetila: "Nie ti je dosť, že si mi odobrala muža, chcela by si mi vziať aj láskavec môjho syna?" Ráchel odpovedala: "Nech teda tejto noci spí s tebou, to bude za láskavec tvojho syna." 16Keď sa večer Jakub vracal z poľa, išla mu Lia v ústrety a povedala: "Ku mne musíš prísť, lebo som za teba zaplatila plnú cenu láskavcami svojho syna!" I spal tej noci pri nej. 17A Pán vypočul Liu, počala a porodila Jakubovi ešte piateho syna. 18Vtedy Lia povedala: "Pán mi dal zaslúženú odmenu, lebo som dala svoju slúžku svojmu mužovi." I nazvala ho menom Isachar. 19Lia však počala ešte raz a porodila Jakubovi i šiesteho syna. 20A Lia povedala: "Boh ma obdaril pekným darom. Môj muž bude bývať teraz už u mňa, veď som mu porodila šesť synov." A nazvala ho Zabulonom. 21Potom porodila dcéru, ktorú nazvala Dinou. (*) (Plody láskavca (Mandragore vernalis) sú žlté a sladké. Táto rastlina sa v Palestíne často vyskytuje. Plody dozrievajú v máji–júni, teda ku koncu palestínskej žatvy. Hebrejsky sa volá dúdaim. Podľa ľudového názoru plody tejto rastliny získavali lásku mužovu a pri neplodnosti mali prinášať šťastie pre rodičov, čiže dietky. Keď Ruben našiel láskavec, Lia videla v tom dobré znamenie pre seba. Ale aj Ráchel chcela mať z plodov "zázračnej" rastliny. Lia jej ich prepustila pod podmienkou, že Ráchel sa zriekne na jednu noc Jakuba. To je znakom, že Lia bola opäť zanedbávaná. Isachar – jéšsákhár – ,získaný za odmenu', za cenu. Lia považuje tohto syna ako odmenu od Pána. Ale ani po narodení Isacharovom veci sa neobrátili v prospech Lie. Pre vplyv Ráchelin totiž Jakub jej nevenoval veľa pozornosti. Prezrádza to meno šiesteho vlastného syna Liinho. Dala mu meno Zabulon, mysliac si, že aspoň po príchode tohto syna Jakub bude u nej bývať. Zabulon značí ,príbytok', ale aj ,obyvateľ'. U bohatých beduínov každá žena mala svoj vlastný stan. Lia dúfala, že napokon si úplne nakloní muža. Dina je odvodená od Dan, teda ,prisúdená' alebo ,tá, čo dosiahla (Lia) svoje právo'. Jakub mal isto viac dcér (46,7), ich mená sa však neuvádzajú. O Dine je už tu zmienka, lebo bude o nej i ďalej reč (34).)

22Boh si však spomenul aj na Ráchel. Boh ju vypočul a otvoril jej lono. (*) (Ráchel dosiaľ nemala svojho vlastného syna. Aj ju Pán vypočul a odňal od nej hanbu neplodnosti. Svojmu prvorodenému dáva meno Jozef, čo môže byť od slova ,asaf' ,odňal' alebo od ,jásaf' ,rozmnožiť, pridať'. Oba významy sú teda zahrnuté v mene Jozef: odňal jej Pán bezdetnosť a samotným menom svojho syna prosí, aby jej dal ešte ďalšieho syna: ,pridaj mi – jósef – ešte syna'.) 23Počala a porodila syna, a vtedy povedala: "Pán odňal moju potupu!" 24I nazvala ho Jozefom, hovoriac: "Pane, pridaj mi aj druhého syna!"

25Keď Ráchel porodila Jozefa, Jakub povedal Labanovi: "Prepusť ma a ja pôjdem na svoje miesto a do svojej krajiny. 26Daj mi moje ženy a deti, za ktoré som ti slúžil, aby som mohol odísť. Veď ty sám vieš, akú službu som ti preukázal!" 27Laban mu odpovedal: "Kiežby som našiel milosť v tvojich očiach! Zistil som, že kvôli tebe ma Pán požehnával." 28Povedal mu tiež: "Urči si odmenu, ktorá ti patrí odo mňa, a ja ti ju dám." 29A on mu odvetil: "Ty sám vieš, ako som ti slúžil a čo sa stalo z tvojho stáda v mojich rukách. 30Lebo málo bolo toho, čo si mal pred tým, ako som prišiel k tebe. Ale zveľadilo sa to. Pán ťa žehnal pri každom mojom kroku. Lenže, kedy sa postarám ja o svoju rodinu?" 31A on sa opýtal: "Čo ti mám dať?" Jakub odvetil: "Nemáš mi čo dávať! Ak pristaneš na túto vec, budem ďalej pásť a strážiť tvoje ovce: 32Dnes obídem všetky tvoje stáda a oddelím v nich všetky bodkasté a strakaté zvieratá. A všetko, čo je čierne medzi ovcami a strakaté a bodkasté medzi kozami, to bude moja odmena. 33A odzajtra bude moja spravodlivosť odpovedať za mňa tak, že keď prídeš pozrieť moju odmenu, všetko, čo medzi kozami nebude strakaté a bodkasté a čierne medzi ovcami, nech je, ako keby som to ukradol." 34Laban odvetil: "Dobre! Nech je tak, ako si hovoril!" (*) (Jakub navrhuje pre seba za odmenu naoko dosť málo. Lakomý Laban pristáva na jeho podmienku. V Sýrii sú ovce zväčša biele a len málo je čiernych alebo strakatých. Kozy sú zasa čierne a len zriedkakedy bodkasté a strakaté. Jakub chce mať za odmenu to, čo nabudúce uliahne sa bodkasté a strakaté. Teda žiada si len zriedkavé; normálne zafarbené zvieratá ostanú Labanovi. Ktože by nepristal na takú podmienku? Pre majiteľa bola veľmi výhodná.)

35I odlúčil (Laban) v ten deň všetky pruhované a strakaté capy a všetky bodkasté a strakaté kozy, všetko, čo malo niečo biele, a všetko, čo bolo medzi baranmi čierne, a zveril to do rúk svojim synom. 36Potom ustálil vzdialenosť trojdňovej cesty medzi sebou a Jakubom, ktorý pásol ostatné Labanovo stádo.

37Jakub si nabral čerstvých storaxových, mandľovníkových a platanových prútov a povylupoval na nich biele pásy tak, že odkryl to, čo bolo na prútoch biele. 38Potom nakládol povylupovaných prútov do žľabov na vodu, kde prichádzali stáda piť, lebo sa behávali, keď prichádzali piť. 39Ovce sa nabehali pred prútmi a doniesli pruhované, bodkasté a strakaté jahňatá. 40Jahňatá Jakub oddeľoval a svoju pozornosť venoval, aby stádo z Labanovho stáda bolo pruhované a čierne. Tak získaval čriedy pre seba a nemiešal ich s Labanovým stádom. 41A Jakub kládol prúty do žľabov ovciam pred oči, keď sa behali silnejšie ovce, aby sa nabehali pri prútoch. 42Keď však boli ovce slabšie, nekládol ich. A tak slabšie pripadli Labanovi, silnejšie Jakubovi. 43Takto sa stal nesmierne bohatým človekom, mal množstvo stád, slúžok a sluhov, tiav a oslov. (*) (Lakomý Laban oddelil strakaté a bodkasté kusy od ostatných čried a dal ich do opatery svojim synom, aby takto zamedzil Jakubovi všetku možnosť získať ovce a kozy z párenia strakatých zvierat. Jakub však verí Pánovi.)

Jakubov útek z Haranu. - 1I začul reč Labanových synov, ako vraveli: "Pobral Jakub všetko, čo mal náš otec, a z toho, čo patrilo nášmu otcovi, získal všetko toto bohatstvo." 2Aj na Labanovej tvári vybadal, že nebol k nemu taký prívetivý ako predtým. 3Vtedy Pán povedal Jakubovi: "Vráť sa späť do krajiny svojich otcov a k svojim príbuzným! Ja budem s tebou."

4Preto si Jakub dal zavolať Ráchel a Liu na pole 5a povedal im: "Ja vidím na tvári vášho otca, že nie je ku mne taký prívetivý ako predtým, hoci Boh môjho otca bol so mnou. 6Vy samy viete, že som z celej sily slúžil vášmu otcovi. 7Váš otec ma však oklamal a desať ráz zmenil moju odmenu. No Boh nedal, aby mi uškodil. 8Keď povedal: »Bodkasté budú tvojou odmenou,« všetky ovce donášali strakaté, keď zasa povedal: »Pruhované budú tvojou odmenou,« všetky ovce donášali pruhované. 9Boh vzal stáda vášmu otcovi a dal ich mne. 10V čase, keď sa behávali stáda, zdvihol som oči a vo sne som videl, že capy, ktoré skákali na samice, boli pruhované, bodkasté a strakaté. 11A Boží anjel mi vo sne hovoril: »Jakub!« Ja som odpovedal: »Tu som!« 12Vtedy mi povedal: »Pozdvihni oči a pozeraj. Všetky capy, čo skáču na samice, sú pruhované, bodkasté a strakaté. Ja som videl všetko, čo ti Laban vykonal. 13Ja som Boh z Betelu, kde si ty pomazal pomník a kde si mi urobil sľub. Teraz sa len zober, odíď z tejto krajiny a vráť sa do svojej rodnej krajiny!«" 14Ráchel a Lia mu vraveli: "Máme my ešte podiel alebo dedičstvo v dome nášho otca?! 15Neboli sme preň ako cudzinky? Veď nás predal a čo utŕžil, načisto premárnil. (*) (V starej Mezopotámii bolo zvykové právo, že svokor zo sumy, ktorú dostal od ženícha, po uzavretí manželstva časť vrátil neveste; Laban si však iba privlastnil Jakubovu prácu.) 16Ozaj všetko bohatstvo, ktoré Boh odňal nášmu otcovi, patrí nám a našim deťom. Preto teda urob všetko, čo ti káže Boh!"

17Jakub sa teda pobral, posadil svoje deti a svoje ženy na ťavy, 18vzal so sebou všetok svoj statok a všetok svoj majetok, ktorý získal v Mezopotámii, totižto statok, ktorý mu patril, čo si nadobudol, a šiel k svojmu otcovi Izákovi do krajiny Kanaán. 19Laban odišiel strihať ovce a Ráchel zatiaľ ukradla svojmu otcovi domácich bôžikov. (*) (Strihanie oviec bolo spojené so slávnosťou. Laban bol teda zaujatý a pre Jakuba to bola výhodná príležitosť na útek. Domáci bôžikovia, hebr. terafim, boli ochrancovia domáceho krbu.) 20Jakub klamal Aramejčana Labana, lebo utajoval pred ním, že chce ujsť. (*) (Jakub klamal, totižto zatajoval, že Boh mu dal rozkaz vrátiť sa do vlasti. V tom hriechu nebolo. Bol len obozretný a nechcel, aby mu Laban sťažoval odchod.) 21A tak sa dal na útek so všetkým, čo mu patrilo, rýchlo prebrodil rieku a dal sa smerom ku Galaádskym vrchom. (*) (Rieka, rozumej Eufrat.)

Laban prenasleduje Jakuba. - 22Na tretí deň oznámili Labanovi, že Jakub utiekol. 23Vtedy Laban zobral so sebou svojich príbuzných, hnal sa za ním sedem dní cesty a dostihol ho na Galaádskych vrchoch. 24Ale Boh prišiel k Aramejčanovi Labanovi za noci vo sne a povedal mu: "Chráň sa namiesto dobre - zle hovoriť s Jakubom!" 25Laban dohonil Jakuba, keď Jakub rozložil svoj stan na vrchu. Aj Laban sa so svojimi príbuznými utáboril na vrchu Galaád.

Jakubove výčitky Labanovi. - 26Tu Laban povedal Jakubovi: "Čo si to urobil? Oklamal si ma a odviedol si mi dcéry, akoby vo vojne zajaté! (*) (Hoci Laban bol sám príčinou rýchleho odchodu Jakubovho, teraz predstiera svoje priateľstvo a lásku k dcéram. Je to pretvárka, veď svojou tvrdohlavosťou priam ich z domu vyháňal.) 27Prečo si potajomky utiekol a okradol si ma? Neoznámil si mi to, aby som ťa mohol vyprevadiť s jasotom a spevmi, s bubnami a citarami! 28Nedovolil si mi pobozkať mojich vnukov a dcéry! Ozaj, nerozumne si konal! 29V mojich rukách bolo urobiť vám zlo, ale Boh tvojho otca mi minulej noci povedal: »Chráň sa namiesto dobre - zle hovoriť s Jakubom!« 30No keď si sa už raz vybral na cestu - lebo si veľmi túžil po dome svojho otca -, prečo si ukradol mojich bôžikov?!" 31Jakub vravel Labanovi: "Áno, bál som sa, lebo som si myslel, že by si mi bol násilím vzal svoje dcéry. 32U koho však nájdeš svojich bohov, ten neostane nažive! V prítomnosti našich príbuzných poprezeraj, čo mám so sebou, a ber si to!" Jakub totiž nevedel, že ich Ráchel ukradla. 33Nato Laban vošiel do Jakubovho stanu a do Liinho stanu i do stanu oboch slúžok, ale nič nenašiel. Keď vyšiel z Liinho stanu, vošiel do Ráchelinho stanu. 34Ráchel však bôžikov vzala, skryla ich do ťavieho sedla a sadla si naň. Laban prezrel celý stan, ale nič nenašiel. 35Povedala totiž svojmu otcovi: "Nech sa nehnevá môj pán, že nemôžem vstať pred tebou. Prihodilo sa mi, čo sa stáva ženám." Nuž hľadal, ale domácich bôžikov nenašiel.

36Vtedy sa Jakub nahneval a vyčitoval Labanovi. A podráždený Jakub hovoril Labanovi: "Čím som sa previnil a v čom som sa prehrešil, že ma tak nástojčivo prenasleduješ 37a prekutávaš moje? Čo si našiel zo všetkých vecí svojho domu?! Polož to tu pred oči mojich a tvojich príbuzných! Nech oni rozhodnú, kto z nás dvoch je v práve! 38Je tomu práve dvadsať rokov, čo som bol u teba! Tvoje ovce a kozy nikdy nezvrhli a ja som nejedol nikdy barany z tvojho stáda. 39Roztrhané som ti nikdy nedoniesol, ja som to vždy nahrádzal. Odo mňa si to vždy požadoval, či skapalo vo dne alebo v noci. 40Za dňa som hynul od horúčavy, za noci od zimy a spánok mi odchádzal z očí. 41Teraz je tomu dvadsať rokov, čo som v tvojom dome. Štrnásť rokov som ti slúžil za obe tvoje dcéry a šesť rokov za tvoje stáda, ale desať ráz si mi pozmenil odmenu! 42Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abraháma a ten, ktorého sa boji Izák, tak teraz by si ma bol prepustil naprázdno! To však, čo som pretrpel a čo robievali moje ruky, videl Boh, a preto ťa včerajšej noci varoval."

Jakubova dohoda s Labanom. - 43Laban odpovedal Jakubovi: "Moje sú dcéry, moje sú deti a moje sú stáda i všetko, čo vidíš, je moje! Ale čo môžem pre svoje dcéry a pre ich deti, ktoré porodili, teraz urobiť? (*) (Laban si neprávom robí nárok na Jakubove ženy, deti a majetok.) 44Nuž poď teraz, uzavrieme zmluvu, ty a ja! Nech je to svedectvom medzi mnou a tebou!" 45Vtedy Jakub vzal kameň a postavil ho ako pamätník. 46Potom povedal Jakub svojim príbuzným: "Nazbierajte kameňov!" I nabrali kameňov a urobili hromadu, a na nej potom jedli. 47Laban ju nazval Jegar sahaduta a Jakub ju nazval Galaád. (*) (Slová znejú rozlične a majú ten istý význam. Jakub rozpráva hebrejsky a Laban aramejsky.) 48Nato Laban povedal: "Táto hromada je dnes svedkom medzi mnou a tebou." - Preto ju nazval Galaád 49a Masfa (stráž), lebo vravel: "Nech Pán stráži nad nami, keď sa rozlúčime!" - (*) (Podľa hebrejského textu Laban dáva pyramíde kamenia ešte iné meno, totiž Masfa ,stráž'.) 50"Nesmieš zle zaobchodiť s mojimi dcérami, ani si (nesmieš) vziať iné ženy k mojim dcéram! Aj keď nie je pri nás nik, hľa, Boh je svedkom medzi mnou a tebou!" 51A Laban ešte hovoril Jakubovi: "Hľa, táto hromada a tento pamätník, ktorý som postavil, je medzi mnou a tebou! 52Táto hromada je svedkom a svedkom je i tento pamätník, že ja neprekročím za túto hromadu k tebe, ani ty neprekročíš za túto hromadu a za tento pamätník ku mne, aby sme si škodili! 53Boh Abraháma a Boh Nachora nech súdia medzi mnou a tebou!" A Jakub prisahal na strach svojho otca Izáka. (*) ("Bohovia…" jednej i druhej strany sú volaní za svedkov podľa obyčají starovekých dohôd. – "Na strach otca Izáka" – na toho ktorého sa bojí… (porov. v. 42).) 54potom Jakub obetoval na vrchu krvavú obetu a zavolal svojich príbuzných na hostinu. Po hostine prenocovali na vrchu.

Jakubova obava pred Ezauom a ich zmierenie. - 1Keď Laban ráno vstal, pobozkal svojich vnukov a svoje dcéry a požehnal ich. Potom sa pobral a vrátil sa do svojho bydliska. 2Aj Jakub šiel svojou cestou. Tu ho stretli Boží anjeli. 3Keď ich Jakub videl, povedal: "To je tábor Božích vojov!" Preto nazval to miesto Mahanaim. (*) (Keď Jakub utekal pred rozhnevaným Ezauom, v Beteli videl anjelov, ktorí ho uistili, že sa mu všetko bude dariť. Teraz je anjelov omnoho viac ako prv, preto miesto, kde sa mu zjavili, nazýva Machanaim ,bojisko, tábor, vojsko'. Meno sa zachovalo v dnešnom Mahne.)

4Potom Jakub poslal pred sebou poslov k svojmu bratovi Ezauovi do krajiny Seir, do končín Edomu, (*) (Ako sa Jakub blížil k vlasti, robil opatrenia na stretnutie s Ezauom. Rozprávanie predstavuje zvrat v myslení a konaní oboch bratov a je lekciou o odpustení a zmierení.) 5a dal im príkaz, hovoriac: "Takto budete vravieť môjmu pánovi Ezauovi: »Tvoj sluha Jakub ti odkazuje: U Labana som býval ako cudzinec a bol som tam až do dnešného dňa. 6Mám dobytok, osly, stáda, sluhov a slúžky. Posielam však (poslov), aby som to oznámil môjmu pánovi a našiel v tvojich očiach milosť!«" 7No poslovia sa vrátili k Jakubovi a povedali mu: "Došli sme k tvojmu bratovi Ezauovi a on ti ide so štyristo mužmi oproti!" 8I bál sa Jakub veľmi a trápil sa. Potom rozdelil ľudí, čo s ním boli, aj stáda, dobytok a ťavy na dva tábory, 9lebo si myslel: Ak Ezau napadne a premôže jeden tábor, druhý tábor bude môcť uniknúť. 10A Jakub sa modlil: "Bože môjho otca Abraháma, Bože môjho otca Izáka, Pane, ktorý si mi hovoril: »Vráť sa späť do svojej krajiny a k svojim príbuzným a postarám sa o tvoje šťastie.« 11Nie som hoden všetkých tých milostí a všetkej vernosti, ktorú si svojmu služobníkovi preukázal, lebo (len) so svojou palicou som tu prekročil Jordán a teraz som s dvoma tábormi. 12Vysloboď ma z rúk môjho brata, z Ezauových rúk, lebo sa veľmi bojím, aby neprišiel a nezahubil mňa aj matky s deťmi. 13Veď ty si prisľúbil: »Postarám sa, aby sa ti dobre vodilo a rozmnožím tvoje potomstvo ako piesok pri mori, ktorý pre množstvo nemožno spočítať.«"

Jakubove dary pre Ezaua. - 14I prenocoval tam a potom oddelil zo svojho imania ako dar pre svojho brata Ezaua 15dvesto kôz a dvadsať capov, dvesto oviec a dvadsať baranov, 16tridsať dojčiacich tiav aj s ich mláďatami, štyridsať kráv a desať býkov, dvesto oslíc a desať oslích žriebät. 17A oddal ich po čriedach svojim sluhom a svojim sluhom povedal: "Choďte predo mnou a zachovajte odstup medzi čriedou a čriedou!" 18Prvému prikázal takto: "Keď ťa stretne môj brat Ezau a ak sa obráti na teba s otázkou: »Čí si a kde ideš? A čie je toto, čo ženieš?« - 19odpovieš: »Som tvojho služobníka Jakuba. A toto je dar, ktorý posiela môjmu pánovi Ezauovi. On sám je za nami!«" 20Takto prikázal druhému i tretiemu a všetkým, ktorí hnali čriedy: "Ako som teraz hovoril, tak poviete Ezauovi, keď ho stretnete, 21a ešte dodáte: »Hľa, tvoj služobník Jakub je za nami!«" Myslel totiž takto: Udobrím ho darmi, ktoré ma predchádzajú; len potom predstúpim pred neho. Možno bude zhovievavý. 22A išiel dar pred ním, kým on ostal tej noci v tábore.

23Ale ešte tej noci vstal, zobral so sebou obe ženy, obe slúžky i jedenásť svojich synov a prešiel cez brod Jabok. 24Vzal ich a previedol ich cez rieku a preniesol tiež všetko svoje imanie. 25Len Jakub sám zostal. Tu zápasil s ním akýsi muž až do východu zory. 26Keď onen videl, že ho neprevládze, dotkol sa jeho bederného kĺbu, takže Jakubovi sa bederný kĺb vykĺboval, kým on s ním zápasil. 27Potom onen povedal: "Pusť ma, lebo vychodí zora!" On však odpovedal: "Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš." 28Onen mu povedal: "Ako sa voláš?" On mu odpovedal: "Jakub." 29Vtedy onen povedal: "Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si." 30Jakub povedal: "Prezraď mi svoje meno!" Onen odpovedal: "Prečo sa pýtaš na moje meno?" A požehnal ho tam. 31Nato Jakub nazval to miesto Fanuel (Božia tvár), lebo (tak povedal) "videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!" 32Len čo bol za Fanuelom, vyšlo slnko a on kríval pre svoje bedro. 33Preto až dodnes Izraeliti nejedia šľachy bederného kĺbu, ktoré spojujú bederný kĺb, lebo on sa dotkol šľachy na Jakubovom bedernom kĺbe. (*) (Zápas je skutočný, jeho zmysel je náznačný. Jakub sa nemá čoho obávať, zvíťazí. Jakubovi sa vykĺboval bederný kĺb, pravdepodobne uvoľnila sa mu šľacha v nohe, a tak sa nemohol riadne opierať na nohu. Preto pri ďalšom zápolení drží sa pevne svojho záhadného súpera. – Slovami "Pusť ma…" anjel doznáva, že je premožený, víťazstvo prenecháva Jakubovi. Lenže Jakub poznáva, že muž je nadprirodzený zjav, a preto prosí od neho požehnanie ako záruku mieru (Oz 12,4 n.). Jakub dostáva požehnanie a nové meno Izrael, t. j. ,bojovník s Bohom' alebo ,Boží bojovník'.)

Zmierenie Jakuba s Ezauom. - 1Keď Jakub zdvihol oči, videl, že prichádza Ezau so štyristo mužmi. I rozdelil deti medzi Liu, Ráchel a obe slúžky. 2Napred postavil slúžky s ich deťmi, Liu a jej deti na druhé miesto a Ráchel s Jozefom na koniec. 3Sám išiel napred a sedem ráz sa poklonil, kým nedošiel celkom blízko k svojmu bratovi. 4Ezau sa mu však ponáhľal v ústrety, objal ho, padol mu okolo krku a pobozkal ho. A obaja plakali. 5Potom zdvihol oči a zbadal ženy s deťmi. I povedal: "Ktože sú tieto pri tebe?" On odpovedal: "To sú deti, čo Boh v svojej dobrote dožičil tvojmu sluhovi." 6Tu predstúpili slúžky a ich deti a poklonili sa. 7Potom podišla aj Lia a jej deti a tiež sa poklonili, a napokon predstúpil Jozef a Ráchel a uklonili sa. 8Nato sa ho opýtal: "Načo sú ti tie celé voje, ktoré som postretal?" On odvetil: "Chcel som nájsť milosť v očiach svojho pána!" 9Ezau však povedal: "Ja mám toho veľa, brat môj. Nech ostane tebe, čo je tvoje!" 10Ale Jakub vravel: "Nie tak! Ak som našiel milosť v tvojich očiach, prijmi tento dar z mojich rúk! Lebo takto som videl tvoju tvár, ako keby som videl tvár Božiu a ty si mi bol milostivý. 11Vezmi môj pozdravný dar, ktorý ti prinášam, veď Boh ma hojne požehnal a mám toho tiež dosť!" I naliehal naň, takže to prijal 12a povedal: "Poďme ďalej a ja pôjdem popri tebe." 13Lež on mu odvetil: "Pán môj vie, že deti sú ešte útle a že sú medzi ovcami a dobytkom také, čo pridájajú a potrebujú moju opateru. Keby som ich veľmi hnal čo i deň, celé stádo mi zahynie. 14Nech len ide môj pán pred svojím sluhom a ja už pôjdem pomaly, ako to sily čriedy, čo je predo mnou, a sily detí stačia, kým nedôjdem k svojmu pánovi do Seiru!" 15Ezau mu povedal: "Nech teda idú s tebou niektorí z mojich ľudí!" On však odvetil: "Ale načo? Len keby som našiel milosť v očiach svojho pána!" 16A tak sa Ezau vrátil ešte v ten deň svojou cestou do Seiru. 17Jakub sa však uberal ďalej do Sokotu a postavil si (tam) dom a pre svoj dobytok urobil stajne. Preto nazval to miesto Sokot. (*) (Sokot, hebr. Sukkoth-Stany, pravdepodobne Tell Akhsas v údolí Jordánu. Meno znamená ,stan z haluzia'.)

Jakubova zastávka v Sicheme. - 18Potom, čo Jakub po návrate z Mezopotámie bez nehody došiel k mestu Sichem v krajine Kanaán, osadil sa východne od mesta. Kus poľa, na ktorom rozložil svoje stany, kúpil od synov Sichemovho otca Hemora za sto kesitov. 19A postavil tam aj oltár a nazval ho Mocný je Boh Izraela. (*) (Jakub mienil sa v Sicheme dlhšie zdržať. Kupuje pole, na ktorom neskoršie pochovajú Jozefa (Joz 24,32; Jn 4,5). Kesitá, druh peňazí.)

1I vyšla raz Liina dcéra Dina, ktorú ona porodila Jakubovi, aby si obzrela dcéry toho kraja. 2Keď ju videl Sichem, syn kniežaťa toho kraja Hemora Hevejského, chytil ju, obcoval s ňou a znásilnil ju, 3ale aj jeho srdce liplo na Jakubovej dcére Dine, zamiloval sa do dievčaťa a milo sa k nemu správal. 4I vravel Sichem svojmu otcovi Hemorovi: "Uchádzaj sa za mňa o toto dievča, nech je mojou ženou." 5Aj Jakub sa dopočul, že jeho dcéra Dina bola zneuctená, keďže však jeho synovia boli na poli pri dobytku, mlčal o tom až do ich návratu.

6Sichemov otec Hemor zašiel k Jakubovi, aby sa s ním porozprával. 7Jakubovi synovia práve prišli z poľa, a keď počuli, čo sa stalo, zarmútili sa a zahoreli veľkým hnevom, lebo tým, že on obcoval s Jakubovou dcérou, spáchal nehanebnosť v Izraeli. A to sa nemalo stať. 8Hemor im vravel: "Srdce môjho syna visí na vašej dcére. Dajte mu ju za ženu! 9Spojme sa navzájom manželstvami: vy nám dajte vaše dcéry a zoberte si naše dcéry 10a zostaňte bývať u nás! Krajina je pre vás otvorená, ostaňte tu, voľne sa v nej pohybujte a natrvalo sa v nej osaďte!" 11Aj Sichem hovoril jej otcovi a jej bratom: "Len keby som našiel milosť vo vašich očiach! Čokoľvek budete žiadať, vďačne dám. 12Pýtajte odo mňa vysoké výkupné a dary a ja dám, čokoľvek budete odo mňa žiadať. Len mi to dievča dajte za ženu!"

13Jakubovi synovia však ľstivo odpovedali Sichemovi a jeho otcovi Hemorovi, lebo zneuctil ich sestru Dinu. 14Povedali im: "My nemôžeme urobiť takú vec, žeby sme dali našu sestru neobrezanému mužovi. Veď by to bola pre nás hanba. 15Len vtedy sa s vami ujednáme, keď sa stanete takými, ako sme my, a obreže sa u vás každý muž. 16Potom vám dáme naše dcéry a budeme si brať vaše dcéry a zostaneme u vás bývať a bude z nás jeden ľud. 17Ale ak nepristanete na to, aby ste sa obrezali, vezmeme si našu dcéru a odídeme!" 18Ich návrh sa zapáčil Hemorovi a Hemorovmu synovi Sichemovi 19a mládenec neotáľal uskutočniť tú vec, lebo mal rád Jakubovu dcéru. On bol najváženejší z celého domu svojho otca.

20Tu Hemor a jeho syn Sichem išli k bráne svojho mesta a hovorili mužom svojho mesta: 21"Tí mužovia sú pokojamilovní. Nech ostanú v krajine bývať a nech sa v nej voľne pohybujú. Hľa, krajina je pre nich na všetky strany dosť priestranná. Ich dcéry si budeme brať za ženy a naše dcéry dáme zasa im (za ženy). 22Tí mužovia sa však s nami ujednajú na tom, že ostanú u nás bývať a že z nás bude jeden ľud, iba ak sa dá každý muž u nás obrezať, ako sú oni obrezaní. 23Či ich čriedy, majetok a všetok ich dobytok nebude náš? Len im urobme po vôli, aby ostali u nás!" 24I súhlasili s Hemorom a s jeho synom Sichemom všetci, ktorí prišli k bráne svojho mesta; a dali sa obrezať všetci mužovia, vonkoncom všetci, ktorí vyšli k bráne svojho mesta. (*) ("Všetci, ktorí prišli k bráne" – čiže bojaschopní muži.) 25Na tretí deň však, keď mali horúčku, vzali dvaja Jakubovi synovia, Dinini bratia Simeon a Lévi, meče, prepadli nič netušiace mesto a pobili všetkých mužov. 26Ostrím meča zabili aj Hemora a jeho syna Sichema, potom vzali Dinu zo Sichemovho domu a odišli. 27Ostatní Jakubovi synovia sa vrhli na pobitých a vyrabovali mesto, pretože zneuctili ich sestru. 28Ich ovce, dobytok a osly, čo boli v meste a na poli, vzali so sebou. 29Všetok ich majetok, všetky ich deti a ich ženy odviedli ako zajatcov a vyrabovali všetko, čo bolo v domoch. 30Jakub však povedal Simeonovi a Lévimu: "Do nešťastia ste ma vohnali, lebo ste ma zošklivili obyvateľom krajiny, Kanaánčanom a Ferezejcom. A ja mám len málo mužov. Ak sa oni spoločne postavia proti mne a budú ma biť, tak vyjdem navnivoč aj so svojím domom." 31Oni však odpovedali: "Vari mohol s našou sestrou zaobchádzať ako s pobehlicou?!" (*) (Znásilnenie ženy je ešte aj dnes u beduínov zločin rovný vražde a vyžaduje krvnú pomstu. Ohavná na čine Jakubových synov nebola krvná pomsta, ale spôsob krvnej pomsty. Po úspešných jednaniach o odčinení krivdy, pri ktorých sa zriekli krvnej pomsty.)

Jakub opäť v Beteli. - 1A Boh povedal Jakubovi: "Zober sa a choď do Betelu. Osaď sa tam a tiež tam postav oltár Bohu, ktorý sa ti zjavil, keď si utekal pred svojím bratom Ezauom." (*) (Po tom, ako sa Jakubovi synovia tak nepriateľsky zachovali k obyvateľom Sichemu, Jakub nemohol sa tam dlhšie zdržovať. Aj Pán vyžaduje od Jakuba, aby sa pobral na miesto, kde mu prisľúbil pred odchodom do Mezopotámie svoju pomoc a ochranu (28,10 n.).) 2Vtedy Jakub povedal celej svojej rodine a všetkým, čo boli s ním: "Odstráňte cudzích bohov, ktorých máte pri sebe, očistite sa a preoblečte, 3lebo sa zdvihneme a pôjdeme do Betelu. Tam Bohu, ktorý ma vypočul v čase súženia a ktorý bol so mnou na cestách, po ktorých som chodil, postavím oltár." 4I odovzdali Jakubovi všetkých cudzích bohov, ktorých mali, aj krúžky, čo nosili na ušiach, a Jakub ich zakopal pod terebintom, ktorý bol pri Sicheme. (*) (Vtedy Jakub plní aj sľub, čo bol urobil už dávno predtým, že totiž bude slúžiť len pravému Bohu, Pánovi (28,21.22). Cudzí bohovia sú terafim, čo Ráchel vzala z otcovského domu, a tiež nejaké sošky, ktoré Jakubovi synovia odniesli ako korisť zo Sichemu. Krúžky neboli len ozdobou, ale aj amuletmi, čo mali zaručiť istotu pre toho, ktorý ich nosieval. Teda bola to povera, ktorá mala za podklad mnohobožstvo. Išli na posvätné miesto, mali sa teda očistiť: umyť a preobliecť. Vonkajšok však mal vyjadrovať vnútro.) 5Potom sa pohli. Ale na všetky okolité mestá zaľahol hrozný strach, takže neprenasledovali Jakubových synov. 6Takto došiel Jakub so všetkým ľudom, ktorý bol s ním, do Luzy v krajine Kanaán, čiže do Betelu. 7Postavil tam oltár a miesto nazval Boh z Betelu, lebo sa mu tam zjavil Boh, keď utekal pred svojím bratom. 8Vtedy zomrela Rebekina dojka Debora a pochovali ju pod dubom niže Betelu. Preto sa to volá Dub náreku.

9A keď sa Jakub vrátil z Mezopotámie, Boh sa mu zjavil zasa a požehnal ho. 10A Boh mu povedal: "Tvoje meno je Jakub. No nebudeš sa už volať Jakubom, lež Izrael bude tvoje meno!" A nazval ho Izraelom. 11Potom mu Boh povedal: "Ja som všemohúci Boh. Ploď a množ sa! Z teba povstane národ, ba skupina národov, aj králi vyjdú z tvojich bedier. 12Zem, ktorú som dal Abrahámovi a Izákovi, dávam aj tebe a tú zem dám aj tvojmu potomstvu po tebe." 13Potom sa Boh vzdialil z miesta, na ktorom s ním hovoril. 14Jakub však na tom mieste, kde s ním hovoril, postavil pamätník, kamenný pamätník, vylial naň mokrú obetu a pokropil ho olejom. 15A miesto, kde s ním Boh rozprával, nazval Betel.

16Potom odišli od Betelu ďalej. A už nemali ďaleko do Efraty, keď Ráchel začala rodiť a mala veľmi ťažký pôrod. 17Počas ťažkého pôrodu jej povedala babica: "Neboj sa! Veď aj teraz máš syna!" 18A keď jej život vyhasínal, lebo umierala, nazvala ho Benoni (Dieťa mojej bolesti), jeho otec ho však nazval Benjamín (Syn šťastia). 19Ráchel teda zomrela a pochovali ju na ceste do Efraty, čiže Betlehema. 20A Jakub postavil nad jej hrobom pomník. To je Ráchelin náhrobný pomník a trvá až dodnes. (*) (Efrata je staršie pomenovanie Betlehema. Efrata značí Krajinu plodov, Betlehem zasa Dom chleba.) 21Potom šiel Izrael ďalej a postavil svoj stan za Vežou stáda. 22Keď sa Izrael zdržoval tu v tejto krajine, Ruben šiel a spal s Balou, vedľajšou ženou svojho otca. A Izrael sa to dozvedel.

Izraelových synov bolo dvanásť. (*) (Veža stáda, hebr. migdal'éder, takto sa volala preto, že slúžila pastierom za prístrešie, keď v noci strážievali stáda. Stála medzi Betlehemom a Hebronom (Lk 2,9 n.). Jakuba už zarmútili dvaja synovia, Simeon a Lévi (34,30), a teraz ho zarmucuje Ruben hanebným skutkom, ktorý Jakub nezabudne a zbaví preň Rubena práva prvorodeného (49,4).) 23Synovia Lie: Ruben, Jakubov prvorodený, potom Simeon, Lévi, Júda, Isachar a Zabulon. 24Synovia Ráchel: Jozef a Benjamín. 25Synovia Baly, Ráchelinej slúžky, boli Dan a Neftali. 26A synovia Zelfy, Liinej slúžky: Gad a Aser. To sú Jakubovi synovia, ktorí sa mu narodili v sýrskej Mezopotámii.

Izákova smrť. - 27Potom Jakub šiel k svojmu otcovi Izákovi do Mamre, do Kirjat-Arby, čiže Hebronu, kde sa Abrahám a Izák zdržovali ako prišelci. 28A Izákových dní bolo stoosemdesiat rokov. 29I pominul sa Izák a zomrel starý a uspokojený životom, a pripojil sa k svojmu ľudu. Jeho synovia Ezau a Jakub ho pochovali. (*) (Mambre pozri 13,18, Kirjat-Arbe (23,2). Pripojil sa k svojmu ľudu – pozri 25,8. Izáka pochovali v jaskyni Makpele (49,31, porov. s 25,9 a 23,19). – Jakub mal pri otcovej smrti 120 rokov (25,26) a Jakub mal 108 rokov, keď predali sedemnásťročného Jozefa (37,2), teda Izák žil ešte po predaní Jozefa dvanásť rokov, keďže všetkých rokov Izákových bolo 180. Svätopisec opisuje smrť Izákovu vopred a len potom udalosti, ktoré sa zbehli okolo Jozefa.)

Ezauovo potomstvo. - 1Toto je Ezauovo, čiže Edomovo potomstvo: (*) (O totožnosti mena Ezaua a Edoma porov. 25,24 n. a 1 Krn 1,35–54.) 2Ezau si vzal ženy z kanaánskych dcér - Adu, dcéru Hetejca Elona, Anovu dcéru Ólibamu, vnučku Hevejca Sebeona, 3a Izmaelovu dcéru Bašemat, Nabajotovu sestru.

4Ada porodila Elifaza, Bašemat porodila Rahuela 5a Ólibama porodila Jehusa, Ihelona a Koreho. To sú Ezauovi synovia, ktorí sa mu narodili v krajine Kanaán. 6Potom Ezau zobral svoje ženy, svojich synov a dcéry i všetkých otrokov, ktorí patrili k jeho domu, aj svoje čriedy a všetok svoj dobytok i celý majetok, čo si nadobudol v krajine Kanaán, a odišiel od svojho brata Jakuba do (inej) krajiny. (*) (Kňazský prameň - dokument, ktorý prechádza mlčaním rozpor medzi Jakubom a Ezauom (35,27–28), opisuje tu ich rozchod tak, ako to urobil pri Abrahámovi a Lotovi a takmer tými istými slovami.) 7Veď ich majetok bol priveľký, aby mohli bývať spolu, a krajina, v ktorej sa zdržovali, nestačila im na bývanie pre ich stáda. 8A tak sa Ezau osadil na pohorí Seir. Ezau je (to isté ako) Edom.

9Toto sú potomci Ezaua, praotca Edomčanov, na pohorí Seir: 10Toto sú mená Ezauových synov: Elifaz, syn Ezauovej ženy Ady, a Rahuel, syn Ezauovej ženy Bašemat. 11Elifazovi synovia sú Teman, Omar, Sefo, Gatam a Kenéz. 12Tamna, vedľajšia žena Ezauovho syna Elifaza, porodila Elifazovi Amaleka. To sú potomkovia Ezauovej ženy Ady. (*) (Amalekiti boli už za časov Abrahámových (14,7). Títo Amalekiti bývali na juh od Júdskych vrchov v Skalnatej Arábii, niektorí z nich osadili sa aj v Kanaáne (Sdc 12,15).) 13A Rahuelovi synovia sú títo: Nahat, Zara, Sama a Meza. To sú potomkovia Ezauovej ženy Bašemat. 14Synovia Anovej dcéry, Sebeonovej vnučky, Ezauovej ženy Ólibamy, ktorých porodila Ezauovi: Jehus, Ihelon a Kore.

15Toto sú náčelníci Ezauových potomkov: Synovia Elifaza, Ezauovho prvorodeného, sú náčelník Teman, náčelník Omar, náčelník Sefo, náčelník Kenéz, 16náčelník Kore, náčelník Gatam a náčelník Amalek. To sú Elifazovi náčelníci v kraji Edom. To sú Adini potomci. (*) (Meno Kore nepatrí do tohto verša, lebo Kore nie je synom Elifaza, ale Ólibamy (v. 5).) 17A toto sú synovia Ezauovho syna Rahuela: náčelník Nahat, náčelník Zara, náčelník Sama, náčelník Meza. To sú Rahuelovi náčelníci v kraji Edom. To sú potomci Ezauovej ženy Bašemat. 18A toto sú synovia Ezauovej ženy Ólibamy: náčelník Jehus, náčelník Ihelon a náčelník Kore. To sú náčelníci Ezauovej ženy a Anovej dcéry Ólibamy. 19To sú Ezauovi synovia a to sú ich náčelníci - to je Edom.

20Toto sú synovia Horejcu Seira, praobyvatelia krajiny: Lotan, Sobal, Ana, 21Dison, Eser a Disan. To sú náčelníci Horejcov, Seirovi synovia v kraji Edom. (*) (V týchto veršoch uvádza autor praobyvateľov Seiru, ktorých vytlačia potomci Ezauovi. Horejci obývali jaskyne idumejských vrchov – trogloditi, pozri aj 14,6.) 22A Lotanovi synovia sú Hori a Heman a Lotanova sestra bola Tamna. 23Sobalovi synovia sú však Alvan, Manahat a Ebal, Sefo a Onam. 24A toto sú Sebeonovi synovia: Aja a Ana. To je ten Ana, čo našiel teplú vodu na púšti, keď pásol oslice svojho otca Sebeona. 25A toto sú Anove deti: Dison a Ólibama bola Anova dcéra. 26A toto sú Disonovi synovia: Hamdan, Eseban, Jetram a Charam. 27Eserovi synovia sú Balán, Zavan a Akan. 28A toto sú Disanovi synovia: Hus a Aram. 29Toto sú náčelníci Horejcov: náčelník Lotan, náčelník Sobal, náčelník Sebeon, náčelník Ana, 30náčelník Dison, náčelník Eser a náčelník Disan. To sú náčelníci Horejcov v kraji Seir podľa svojich kmeňov.

31A toto sú králi, ktorí panovali v kraji Edom prv, ako Izraelitom kraľoval kráľ: 32Nad Edomom kraľoval Beorov syn Bela a jeho mesto sa volalo Denaba. 33Keď Bela zomrel, namiesto neho kraľoval Zarov syn Jobab z Bosry. 34Po Jobabovej smrti sa stal namiesto neho kráľom Husam z krajiny Temanitov. 35Keď Husam zomrel, namiesto neho kraľoval Badadov syn Adad, ktorý v kraji Moab porazil Madiánčanov. Jeho mesto sa volalo Avit. 36Po Adadovej smrti sa stal kráľom na jeho mieste Semla z Masreky. 37Keď Semla zomrel, namiesto neho sa stal kráľom Šaul z Rechobotu na rieke. 38Po Šaulovej smrti bol na jeho mieste kráľom Achoborov syn Balanan. 39Keď Achoborov syn Balanan zomrel, namiesto neho bol kráľom Adar a jeho mesto sa volalo Fau. Jeho žena sa volala Métabel a bola dcérou Matredy, Mazaábovej dcéry.

40A toto sú mená Ezauových náčelníkov podľa svojich rodov a podľa mien svojich sídel: náčelník Tamny, náčelník Alvy, náčelník Jetet, 41náčelník Ólibamy, náčelník Ely, náčelník Finonu, 42náčelník Kenézu, náčelník Temanu, náčelník Mabsary, 43náčelník Magdielu a náčelník Hiramu.

To sú náčelníci Edomu podľa bydlísk v krajine, ktorú zaujali. - To je Ezau, praotec Edomčanov.

Dejiny Jakubove a jeho synov, 37 - 50

1Jakub sa osadil v krajine, kde sa zdržiaval jeho otec ako prišelec, v krajine Kanaán. (*) (Posledná časť Knihy Genezis (okrem 38. a 49. hl.) je Jozefovou biografiou. Celý jej charakter prezrádza katechetický zámer, jasne vyjadrený v Gn 45,5-8 a na konci v 50,20, s cieľom poukázať na tému vykúpenia ako neskôr pri udalosti "exodu" z Egypta. Mnohé časti tohto biblického textu javia známky poznania egyptských zvykov a reálií.)

Žiarlivosť Jozefových bratov. - 2Toto sú dejiny Jakubovej rodiny:

Jozef mal sedemnásť rokov a pásaval so svojimi bratmi ovce. Bol ešte chlapec, keď bol so synmi otcových žien Baly a Zelfy. A potom Jozef doniesol o nich otcovi zlé zvesti. (*) (Synovia Baly boli Dan a Neftali (35,25), synovia Zelfy zasa Gad a Aser (35,26).) 3Izrael miloval najviac zo všetkých synov Jozefa, lebo sa mu narodil v jeho starobe, a dával mu robiť pestrofarebnú tuniku. (*) (Šlo o sviatočný odev.) 4Keď jeho bratia videli, že ho má otec radšej ako všetkých ostatných synov, začali ho nenávidieť a neboli schopní prívetivo sa s ním rozprávať. 5A keď mal raz Jozef sen a rozpovedal ho svojim bratom, znenávideli ho ešte väčšmi. 6Povedal im: "Počujte, aký som mal sen! 7Boli sme na poli zamestnaní viazaním snopov a tu sa môj snop postavil a ostal stáť. Tu sa vaše snopy postavili dookola a klaňali sa môjmu snopu!" 8Bratia mu povedali: "Vari chceš nad nami kraľovať alebo panovať?" A znenávideli ho ešte viac pre jeho sen a pre jeho reči. (*) (Jedným z dôvodov nenávisti bratov voči Jozefovi boli jeho podivné sny. Sny vôbec hrajú dôležitú úlohu v Jozefovom príbehu. Ale to sú iba informácie, nie Božie zjavenia ako napr. 20,3; 28,12 n.; 31,11.24.) 9A mal ešte iný sen a prezradil ho svojmu otcovi a svojim bratom. Hovoril: "Opäť som mal sen! Slnko, mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo." 10Toto rozprával svojmu otcovi a svojim bratom. A jeho otec mu robil výčitky a vravel mu: "Čo je to za sen, čo si mal? Hádam ja, tvoja matka a tvoji bratia prídeme a budeme sa ti klaňať až po zem?" 11A jeho bratia žiarlili, ale otec si to zapamätal. (*) (Druhý sen bol ešte názornejší a vtedy aj Jakub začal o veci premýšľať. Nik však nemyslel na to, že tieto sny sa raz stanú skutkom. Jedenásť hviezd naznačovalo jedenásť Jozefových bratov a slnko s mesiacom mohlo označovať len Jozefových rodičov. Toto všetko sa splní (48,7), okrem toho, že matka Jozefova už neuvidí veľkosť svojho syna; bola už mŕtva. Ani druhá žena Jakubova nedožila sa povýšenia Jozefovho; zomrela v Kanaáne a nešla s ostatnými do Egypta (49,31). Teda matka by mohla byť slúžka Ráchelina Bala, ktorá po smrti Ráchelinej zastupovala ako vedľajšia žena Jakubova Jozefovi a Benjamínovi matku.)

12Raz odišli jeho bratia pásť ovce svojho otca k Sichemu. 13Vtedy povedal Izrael Jozefovi: "Tvoji bratia pasú pri Sicheme, chcem ťa poslať za nimi." On mu odpovedal: "Dobre, pôjdem." 14Na to mu povedal: "Len choď a pozri, či sa dobre vodí tvojim bratom a ovciam. A dones mi zvesť!" Tak ho poslal z hebronského údolia a došiel do Sichemu. 15Keď potom blúdil po poli, stretol istého muža, ktorý sa ho opýtal: "Kohože hľadáš?" 16On odvetil: "Hľadám svojich bratov. Povedz mi, prosím, kde pasú?" 17Muž mu povedal: "Odišli odtiaľto ďalej, ale počul som ich hovoriť: »Poďme do Dotainu!«" A Jozef šiel za svojimi bratmi a našiel ich v Dotaine.

Bratia predávajú Jozefa. - 18Keď ho zďaleka zazreli, prv, ako k nim došiel, sa dohodli, že ho zabijú. 19Hovorili si medzi sebou: "Tamto ide snár! 20Poďme, zabijeme ho a hodíme ho do cisterny! A povieme, že ho zožrala divá zver. Potom sa uvidí, čo značia jeho sny!" (*) (Cisterna je nádrž alebo jama na zbieranie dažďovej vody. Keď sa voda z cisterny vyčerpá, priestor ostane suchý a môže slúžiť aj za žalár. Cisterna nemá pramenitú vodu ako studňa. Aj proroka Jeremiáša väznili v cisterne (Jer 38,6).) 21Keď to počul Ruben, usiloval sa vyslobodiť ho z ich rúk a vravel: "Neberme mu život!" 22A Ruben im vravel ďalej: "Neprelievajte nijakú krv! Hoďte ho do tej cisterny, čo je na pustine! Len nevzťahujte naň ruky!" To preto, že ho chcel vyslobodiť z ich rúk a priviesť k svojmu otcovi. 23A len čo došiel Jozef k svojim bratom, zobliekli Jozefovi jeho tuniku, tú pestrofarbistú tuniku, čo mal na sebe, 24chytili ho a hodili do cisterny. Cisterna bola prázdna, voda v nej nebola. 25Potom si posadali a jedli, a keď zdvihli oči, videli, že prichádza karavána Izmaelitov od Galaádu. Ich ťavy boli obťažené balzamom, mastixovou živicou a ladanumom; boli s tým na ceste do Egypta. (*) (Izmaeliti a Madiánčania (v. 28) obývali Sýrsku púšť, ale boli to rozdielne kmene; bývali však pospolu, preto sa menom často zamieňali. Madiánčanov bolo počtom menej, nie div, že ich zamieňali s Izmaelitmi. Madiánčan a Izmaelita v ten čas nahrádzal pojem kupca, obchodníka. – Mastix je strom, z ktorého vyteká živica, potrebná v lekárstve; slúži aj ako voňavé kadidlo. To isto platí aj o ladanume, ktorý je výťažkom Cistusrosy. Z egyptských starožitností sa dozvedáme, že Egypťania potrebovali veľké množstvo týchto látok pri balzamovaní mŕtvol a pri bohoslužobných úkonoch používali ich ako kadidlo.) 26Tu povedal Júda svojim bratom: "Čo budeme mať z toho, keď nášho brata zahubíme a zatajíme jeho krv? 27Predajme ho radšej Izmaelitom a nevzťahujme naň svoje ruky! Veď je to náš brat a naše vlastné telo!" A jeho bratia súhlasili. 28Keď teda išli madiánski kupci okolo, vytiahli Jozefa z cisterny a predali ho za dvadsať strieborných Izmaelitom. A oni odviedli Jozefa do Egypta.

29Keď sa Ruben vrátil k cisterne, Jozefa tam už nebolo. Roztrhol si šaty, 30vrátil sa k svojim bratom a povedal: "Chlapca tu už niet! A kde sa ja podejem?" (*) (Roztrhnutie odevu je prejavom bolesti.) 31Oni vzali Jozefovu tuniku, zabili kozľa a namočili tuniku do krvi. 32A po poslovi dali tuniku zaniesť svojmu otcovi s odkazom: "Toto sme našli. Pozri, či to je tunika tvojho syna, alebo nie!" 33Keď si to obzrel, povedal: "Tunika môjho syna! Divá zver ho zožrala! Roztrhaný, roztrhaný je Jozef!" 34A Jakub si roztrhol šaty, obliekol si smútočný odev a dlhý čas smútil za svojím synom. 35Hoci sa namáhali všetci jeho synovia a dcéry potešiť ho, nedal sa potešiť a vravel: "V smútku zostúpim do podsvetia k svojmu synovi." Tak ho oplakával jeho otec.

36No Madiánčania ho predali do Egypta faraónovmu dvoranovi, veliteľovi telesnej stráže Putifarovi.

Júda a Tamar. - 1Bolo to asi v tom čase, keď sa Júda odtiahol od svojich bratov a svoj stan rozložil pri mužovi z Odolamy, ktorý sa volal Hiram. 2Tam Júda videl dcéru istého Kanaánčana, ktorý sa volal Sue. Vzal si ju za ženu a obcoval s ňou. 3Ona počala a porodila syna, a nazvala ho Her. 4Potom znova počala a porodila syna, a dala mu meno Onan. 5Nato ešte raz počala a zasa porodila syna, ktorého nazvala Sela. Keď ho porodila, bola v Kezibe.

6Júda potom vzal svojmu prvorodenému Herovi za manželku Tamaru. 7Ale Her, Júdov prvorodený, sa znepáčil Pánovi a Pán mu dal zomrieť. 8Vtedy Júda povedal Onanovi: "Obcuj so ženou svojho brata, vezmi si ju za ženu a zaisti potomstvo svojmu bratovi!" 9Keďže Onan vedel, že potomstvo nebude jeho, kedykoľvek obcoval so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem, len aby neposkytol potomstvo svojmu bratovi. 10Pánovi sa však znepáčilo, čo robil, a dal zomrieť aj jemu. (*) (Tamar značí palmu. – U Izraelitov platil tzv. levirátny zákon (lat. levir - švagor), podľa ktorého, ak zomrel ženatý muž, a nezanechal potomstvo, mal si pozostalú vdovu, teda švagrinú, vziať najbližší príbuzný nebohého manžela a prvý syn z tohto manželstva bol zákonitým potomkom zomrelého. Júda sa previnil tým, že sa vyhýbal tejto povinnosti. Onan sa previnil predovšetkým tým, že zo sebectva odmietal splniť hebrejský levirátny zákon. Júda tým, že sa vyhýbal tejto povinnosti a nedal Tamare svojho syna Selu.) 11Potom Júda povedal svojej neveste Tamare: "Bývaj ako vdova v dome svojho otca, kým nedorastie môj syn Sela!" Myslel si totiž, že by aj on zomrel ako jeho brat. Tamar teda odišla a bývala v dome svojho otca.

12Po dlhšom čase Sueho dcéra, Júdova žena zomrela. Keď sa Júdovi skončil smútok, šiel so svojím priateľom Hirom z Odolamy do Tamny k strihačom svojich oviec. 13Tamare oznámili: "Práve prichádza do Tamny tvoj svokor strihať ovce." 14Ona odložila svoje vdovské šaty, prikryla sa závojom a zahalená si sadla pri vchode do Enaimu, ktorý je na ceste do Tamny, lebo videla, že ju nedali za ženu Selovi, hoci už dorástol. 15Keď ju takto Júda zbadal, pokladal ju za pobehlicu, lebo si zahalila tvár, 16a z cesty zabočil k nej a povedal: "Počuj, chcel by som s tebou obcovať." Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona mu vravela: "Čo mi dáš, aby si mohol so mnou obcovať?" 17On odvetil: "Pošlem ti z čriedy kozľa." Ale ona povedala: "Daj mi záloh, kým ho nepošleš!" 18On povedal: "Aký záloh ti mám dať?" Ona vravela: "Svoj pečatný prsteň, svoju šnúru a palicu, čo máš v rukách!" On jej to dal a obcoval s ňou, a ona od neho počala. 19Potom vstala a odišla odtiaľ; odložila závoj a opäť si obliekla vdovské šaty. 20Keď potom Júda poslal po svojom priateľovi z Odolamy kozľa, aby od ženy dostal späť záloh, on ju nenašiel. 21Keď sa pýtal miestnych ľudí: "Kde je tá neviestka, čo sedela v Enaime pri ceste?", oni vraveli: "Tu nebola nijaká neviestka!" 22I vrátil sa k Júdovi a povedal: "Ja som ju nenašiel a miestni ľudia tvrdia: »Tu nebola nijaká neviestka.«" 23A Júda povedal: "Nech si to má, aby sme nevyšli na posmech! Ja som jej poslal kozľa, ale ty si ju nenašiel!" 24Asi o tri mesiace oznámili Júdovi: "Tvoja nevesta Tamar sa dopustila smilstva a následkom svojho smilstva je aj ťarchavá!" Júda povedal: "Vyveďte ju, nech ju upália!" 25Keď ju vyviedli, poslala svojmu svokrovi odkaz: "Počala som od toho muža, ktorému patrí toto" a dodala: "Pozri, čí je to majetok - tento prsteň, táto šnúra a táto palica!" 26Júda sa k veciam priznal a povedal: "Ona je spravodlivejšia ako ja. Veď prečo som ju nedal svojmu synovi Selovi!?" No viac nemal s ňou nič. (*) (V Kanaáne jestvovala modloslužba, pri ktorej uctievali bohov (Aštartu) "obetovaním sa", nemravným obcovaním. Také ženy sa volali kedeš - zasvätené; miesto "zasvätená" prekladáme "neviestka". Tak Tamar ako Júda prehrešili sa ťažko a ich konanie Písmo dáva nám na výstrahu. Tamarino konanie však ospravedlňuje, že ju nehnala žiadostivosť, ale túžba zaistiť svojmu nebohému manželovi potomka. Preto ju Júda nazýva spravodlivou a jej potomstvo ju velebí (Rút 4,12).)

27Keď prišiel čas pôrodu, boli dvojčatá v jej živote. 28A keď rodila, vystrčil jeden ruku. Babica vzala červenú niť a uviazala mu ju na ruku a pritom povedala: "Tento vyšiel prvý." 29On však ruku stiahol späť a vyšiel jeho brat. Tu povedala ona: "Prečo si urobil pre seba trhlinu?" A nazvali ho Fáresom. (*) (Fáres (hebr. Peres) značí trhlinu, pretrhnutie. Teda: Prečo si pretrhol blanu a tak si sa zmocnil práva prvorodeného? Zara (Zerach) značí ,zažiaril, zasvietil'. Príhoda má istú obdobu s Ezauom a Jakubom.) 30Nato sa zjavil jeho brat, ktorý mal na ruke červenú niť, a nazvali ho Zarom.

Jozef v Putifarovom dome. - 1Jozefa odvliekli do Egypta a tam ho kúpil Egypťan Putifar, faraónov dvoran, veliteľ telesnej stráže, od Izmaelitov, ktorí ho ta doviedli. 2S Jozefom však bol Pán, takže sa mu všetko darilo a ostal v dome svojho egyptského pána. 3Keď jeho pán videl, že je s ním Pán a že Pán vo všetkom, čo robil, požehnával jeho ruky, 4Jozef našiel milosť v jeho očiach. I posluhoval mu a neskôr ho urobil správcom svojho domu a do jeho rúk zveril všetko, čo mal. 5A odkedy ho urobil správcom svojho domu a všetkého svojho majetku, Pán pre Jozefa požehnával Egypťanov dom. Pánovo požehnanie bolo na všetkom, čo mal v dome i na poli. 6A tak zveril do Jozefových rúk všetok majetok a sám sa nestaral o nič inšie ako o chlieb, ktorý jedol. Jozef však mal peknú tvár a krásnu postavu.

7Po týchto udalostiach žena jeho pána nechala na Jozefovi oči a povedala mu: "Ľahni si so mnou!" 8On však odoprel a povedal žene svojho pána: "Pozri, môj pán sa o nič vo svojom dome nebojí predo mnou a zveril na mňa celý svoj majetok. 9Už ani sám nemá väčšej moci v tomto dome ako ja a nevyhradil si nič predo mnou okrem teba, lebo ty si jeho žena. Ako by som sa mohol dopustiť takej veľkej krivdy a proti Bohu sa prehrešiť." 10A hoci prehovárala Jozefa deň čo deň, nepočúvol ju, aby si s ňou ľahol a bol s ňou. 11V istý deň sa však stalo, že vošiel do domu, aby vykonal svoje povinnosti, a nik z domácich nebol dnu. 12Tu ho ona chytila za plášť a vravela mu: "Ľahni si so mnou!" On jej však nechal plášť v ruke a utiekol; vybehol von.

Jozef vo väzení. - 13Keď videla, že jej nechal plášť v ruke a utiekol von, 14zavolala domácich a vravela im: "Pozrite len, priviedol nám hebrejského muža, aby nás priniesol na posmech! Prišiel ku mne, že si so mnou ľahne, ale ja som hlasne volala. 15Keď počul, že kričím, nechal ležať pri mne svoj plášť, dal sa na útek a vybehol von." 16A nechala plášť ležať pri sebe, kým nedošiel jej pán. 17Potom mu rozprávala to isté a vravela: "Hebrejský otrok, ktorého si nám priviedol, prišiel ku mne dnu, aby si zo mňa urobil posmech. 18Ale keď som začala kričať, nechal pri mne svoj plášť a utiekol von." 19Keď jeho pán vypočul ženino rozprávanie, ktoré zakončila: "Ako ti vravím, tak sa ku mne zachoval tvoj sluha," veľmi sa rozhneval 20a dal Jozefa chytiť a uvrhnúť do žalára, kde boli uväznení kráľovskí väzni. A tak tam bol zatvorený. (*) (Predaný, zbavený dobrého mena, odsúdený Jozef je predobrazom Nevinného Trpiteľa na Kalvárii. Ale bude aj predobrazom jeho povýšenia a veľkosti.) 21Ale Pán bol s Jozefom, zľutoval sa nad ním a zveril ho do priazne správcu žalára, 22takže správca žalára podriadil Jozefovi všetkých väzňov, čo boli v žalári. Čokoľvek sa tam robilo, robilo sa na jeho rozkaz. 23Správca žalára sa nestaral o nič, čo jemu podliehalo, lebo Pán bol s ním; vo všetkom, čo robil, Pán mu dožičil úspech.

Jozef vykladá dvom väzňom ich sny. - 1Po týchto udalostiach sa čašník a pekár egyptského kráľa previnili voči svojmu pánovi, egyptskému kráľovi. 2I rozhneval sa faraón na oboch svojich dvoranov, na hlavného čašníka i na hlavného pekára, 3a dal ich pod dozor do domu veliteľa telesnej stráže, do žalára, kde bol uväznený Jozef. 4A veliteľ telesnej stráže poveril Jozefa, aby im posluhoval.

5Tu istej noci obaja, čašník i pekár egyptského kráľa, ktorí boli uväznení v žalári, mali osobitne sen, ktorý mal pre každého zvláštny význam. 6Keď k nim ráno prišiel Jozef, videl na nich, že sú smutní. 7I opýtal sa faraónových dvoranov, ktorí boli spolu s ním v dome jeho pána pod dozorom: "Prečože sú vaše tváre dnes také zamračené?" 8Oni mu odpovedali: "Mali sme sen a niet tu nikoho, kto by nám ho vyložil." Jozef im povedal: "A nepatrí Bohu vykladanie snov?! Porozprávajte mi to!" (*) (Ako v Babylonsku, tak aj v Egypte sa verilo, že zo snov možno predpovedať budúcnosť človeka.)

9Hlavný čašník teda porozprával Jozefovi svoj sen a vravel mu: "Vo svojom sne som videl vinič pred sebou 10a na viniči boli tri výhonky. Keď začal pučať, zjavili sa i jeho kvety a na strapcoch boli už aj zrelé hrozná. 11Ja som mal v rukách faraónov pohár, trhal som strapce a vytláčal som ich do faraónovho pohára a pohár som podával faraónovi do rúk." 12Jozef mu povedal: "Toto je jeho výklad: Tri výhonky značia tri dni. 13O tri dni faraón povýši tvoju hlavu a uvedie ťa späť do tvojho úradu. Potom budeš faraónovi podávať čašu do rúk takisto, ako si to robil prv, keď si bol hlavným čašníkom. 14Spomeň si aj na mňa, keď sa ti bude dobre vodiť, a preukáž mi dobrodenie, že sa prihovoríš za mňa u faraóna, aby ma vyslobodil z tohto domu. 15Veď ja som bol tajne odvedený z hebrejskej krajiny a ani tu som sa neprevinil, žeby ma za to mali uvrhnúť do žalára."

16Keď hlavný pekár videl, že Jozef dobre vyložil sen, povedal Jozefovi: "Aj ja som mal vo svojom sne na hlave tri košíky s jemným pečivom. 17Vo vrchnom košíku boli najrozličnejšie jedlá pre faraóna, aké pripravuje pekár, ale vtáky to povyťahovali z košíka, čo bol na mojej hlave." 18Jozef odpovedal: "Toto je jeho výklad: Tri košíky značia tri dni. 19O tri dni faraón povýši tvoju hlavu - ale preč od teba, lebo ťa obesí na drevo a vtáky budú z teba trhať mäso."

20Na tretí deň, v deň faraónových narodenín, pripravil pre všetkých svojich sluhov hostinu. A v prítomnosti svojich sluhov povýšil hlavu hlavného čašníka a hlavného pekára. 21Hlavného čašníka uviedol späť do jeho čašníckeho úradu, aby mu podával pohár, 22hlavného pekára však dal obesiť, ako mu to vyložil Jozef. 23Lenže hlavný čašník nepamätal na Jozefa, ale zabudol na neho.

Jozefovo povýšenie. - 1O dva roky neskôr mal sen faraón. Videl sa nad Nílom (*) (Hoci čašník zabudol na Jozefa, Boh nezabudol naň.) 2a z Nílu vystupovalo sedem kráv, na pohľad pekných a v mäse tučných, a pásli sa na mokradi. 3A hľa, po nich vystúpilo z Nílu iných sedem kráv, na pohľad mrzkých a v mäse chudých, a priblížili sa ku kravám, čo boli na brehu Nílu. 4A tie na pohľad mrzké kravy zožrali sedem pekných a tučných kráv. Vtedy sa faraón zobudil.

5Keď opäť zaspal, mal iný sen. Zdalo sa mu, že na jednom steble vyrástlo sedem plných a krásnych klasov. 6Ale hneď po nich vyrástlo sedem suchých a východným vetrom celkom spálených klasov 7a suché klasy požrali sedem hrubých a plných klasov. Nato sa faraón prebudil a videl, že to bol iba sen.

8Ráno však bola jeho myseľ znepokojená a rozkázal povolať všetkých vykladačov písem a všetkých mudrcov, čo boli v Egypte, a sám faraón im rozprával svoj sen. Nebolo však nikoho, kto by ho bol faraónovi vyložil. (*) (Egypt bol krajinou mudrcov a jasnovidcov. Ich poznanie však bolo obmedzené Božím poznaním.) 9Vtedy hlavný čašník povedal faraónovi. "Spomínam si dnes na svoje previnenie. 10Kedysi sa faraón na mňa rozhneval a dal ma pod dozor do domu veliteľa telesnej stráže; mňa a hlavného pekára. 11A mali sme v istú noc sen, ja i on; každý z nás mal osobitný sen, ktorý mal preň zvláštny význam. 12A bol tam s nami istý mladý hebrejský muž, otrok veliteľa telesnej stráže. Jemu sme ich porozprávali a on nám naše sny vyložil. Každému dal správny výklad jeho sna. 13A stalo sa tak, ako nám vyložil. Mňa uviedol späť do môjho úradu, ale jeho dal obesiť."

Jozef pred faraónom. - 14Tu si dal faraón zavolať Jozefa. Rýchlo ho vyviedli zo žalára, dal sa ostrihať a preobliekol si šaty a išiel k faraónovi. 15A faraón hovoril Jozefovi: "Mal som sen, ale niet nikoho, kto by ho vyložil. O tebe som však počul, že tebe stačí sen počuť a ty ho vyložíš." 16Ale Jozef povedal faraónovi: "Nie ja, ale Boh priaznivo odpovie faraónovi!" 17Potom faraón rozprával Jozefovi: "Vo svojom sne som stál na brehu Nílu 18a z Nílu vystupovalo sedem kráv v mäse tučných a na pohľad pekných a pásli sa na mokradi. 19A hľa, po nich vystúpilo iných sedem kráv, na pohľad suchých a mrzkých a v mäse chudých! V celej egyptskej krajine som nevidel nič také mrzké. 20A tu chudé a mrzké kravy zožrali sedem prvých tučných kráv. 21Vošli do ich útrob, ale nebolo vôbec vidno, že by bolo niečo vošlo do ich brucha, lebo ich vzhľad ostal taký mrzký, ako bol predtým. Tu som sa prebudil. 22A zasa som zaspal a videl som vo sne, ako na jednom steble vyrástlo sedem plných a krásnych klasov. 23Lenže div, po nich vyrástlo opäť sedem prázdnych, suchých a od východného vetra celkom spálených klasov 24a tie suché klasy požrali sedem pekných klasov. Ja som to potom rozprával vykladačom písem, ale nebolo nikoho, kto by to bol vysvetlil."

25Tu Jozef povedal faraónovi: "Sny faraónovi naznačujú jedno a to isté. Boh oznámil faraónovi, čo hodlá urobiť. 26Sedem pekných kráv je sedem rokov, takisto sedem pekných klasov je sedem rokov. Čo sa snívalo, je jedno a to isté. 27Ale sedem chudých a mrzkých kráv, ktoré po nich vystúpili, je tiež sedem rokov, takisto sedem prázdnych a od východného vetra spálených klasov je sedem rokov hladu. 28Na to som myslel, keď som faraónovi povedal: Boh dal faraónovi vidieť, čo hodlá urobiť. 29Teraz príde sedem rokov veľkého prebytku po celej egyptskej krajine. 30Po nich príde sedem rokov hladu a po prebytku neostane v celej egyptskej krajine ani pamiatky, lebo hlad bude ničiť celú krajinu. 31V krajine sa nebude nič vedieť o hojnosti pre hlad, čo potom nastane, lebo bude strašný. 32A to, že sa faraónov sen opakoval dva razy, značí, že Boh s istotou rozhodol túto vec a že ju Boh uskutoční čoskoro.

Jozefova rada a povýšenie. - 33A teraz nech sa faraón poobzerá po umnom a múdrom mužovi, a nech ho ustanoví nad egyptskou krajinou! 34A tiež nech faraón určí nad celou egyptskou krajinou dozorcov a nech dá v siedmich rokoch prebytku povyberať piatu čiastku! 35Oni nech v budúcich úrodných rokoch pozbierajú všetko obilie a nech zrno na faraónov rozkaz uskladnia v mestách a nech ho strážia. 36To obilie bude však ako zásoba pre krajinu na tých sedem rokov hladu, čo nastanú v egyptskej krajine, a krajina nebude hynúť od hladu."

37Reč sa páčila faraónovi i všetkým jeho služobníkom. 38A faraón povedal svojim služobníkom: "Možno nájsť človeka, ako je tento, v ktorom je duch Boží?" 39Potom faraón vravel Jozefovi: "Pretože ti Boh toto všetko zjavil, niet rozumnejšieho a múdrejšieho, ako si ty. 40Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba!" 41A faraón zopakoval Jozefovi: "Pozri, ustanovil som ťa nad celou egyptskou krajinou!" 42Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku, dal ho obliecť do kmentového rúcha a na krk mu založil zlatú reťaz. 43Potom ho dal voziť na svojom druhom najlepšom voze a pred ním volali: "Skloňte sa!" Takto ho ustanovil nad celou egyptskou krajinou. 44A faraón opäť hovoril Jozefovi: "Ja som faraón! Bez tvojho súhlasu nesmie nik v celej egyptskej krajine pohnúť ani rukou, ani nohou." 45Faraón však zmenil aj Jozefovo meno na Sáfenat Panéach - Živiteľ zeme a dal mu za ženu Asenet, dcéru Putifara, kňaza z Heliopolu. Jozef potom vyšiel do egyptskej krajiny. 46Keď Jozef stál pred egyptským kráľom, faraónom, mal tridsať rokov. A Jozef odišiel od faraóna a obchádzal celú egyptskú krajinu. (*) (Faraón ustanovil Jozefa za egyptského miestokráľa. Dáva mu na ruku svoj prsteň, teda kráľovskú pečiatku. Jozef dostáva drahocenný odev: kment, hebr. šeš, bola jemná, snehobiela látka z ľanu alebo bavlny. Taký odev nosieval len kráľ, kňazi a veľmožovia. Zlatá reťaz, odznak Jozefovej hodnosti. Heliopolis bolo mesto severovýchodne od dnešnej Káhiry. Hebrejsky sa volalo On. Mesto bolo známe kultom boha slnka Ra. Aj okolnosť, že Jozef dostáva za ženu dcéru egyptského kňaza, je prejavom faraónovej dôvery a priazne. Putifar, otec tejto ženy, je asi iný ako skôr spomenutý Putifar, veliteľ telesnej stráže.)

47Za sedem úrodných rokov donášala zem bohatú úrodu. 48A on dal všetko obilie, ktorého bol v týchto siedmich rokoch nadbytok, poznášať a zviezť do miest. Obilie dal doviezť do toho mesta, okolo ktorého boli príslušné polia. 49A Jozef nahromadil obilia ako morského piesku, nesmierne množstvo, takže ho ani nemeral, lebo sa to ani merať nedalo.

50Ešte kým nastal hlad, Jozefovi sa narodili dvaja synovia. Porodila mu ich Asenet, dcéra Putifara, kňaza z Heliopolu. 51A Jozef nazval prvorodeného Manasses, hovoriac: "Boh mi dal zabudnúť na všetko moje nešťastie i na celý môj otcovský dom!" (*) (Manasses, hebr. Menaššeh, t. j. ,ten, čo dáva zabudnúť'. Jozef chcel tým vyjadriť, že jeho bolesť nad odlúčením od domova nie je už taká živá, lebo aj on už má svoju rodinu.) 52Druhého nazval Efraim, vraviac: "Boh sa mi dal rozplodiť v krajine mojej strasti!" (*) (Efraim značí ,dvojitú plodnosť, dvojitý údel'. Chce sa tým vyjadriť, že Jozef mal dvoch synov.)

53Keď však pominulo sedem úrodných rokov, čo boli v egyptskej krajine, 54začalo sa sedem rokov hladu tak, ako ohlásil Jozef. A keď nastal vo všetkých krajinách hlad, v egyptskej krajine bolo chleba dosť. 55Ale keď začala aj egyptská krajina hladovať, ľud volal k faraónovi o chlieb. Faraón však povedal: "Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!" 56A keď hlad ťažil celú egyptskú krajinu, Jozef otvoril sýpky a predával Egypťanom obilie. 57Ale aj v egyptskej krajine sa hlad stupňoval, lebo z celého sveta prichádzali do Egypta kupovať od Jozefa obilie. Na celom svete bol totiž strašný hlad.

Jakubovi synovia idú prvý raz do Egypta. - 1Keď sa Jakub dozvedel, že v Egypte majú obilie, povedal svojim synom: "Prečo hľadíte jeden na druhého?" 2A pokračoval: "Pozrite, počul som, že v Egypte majú obilie. Choďte ta a nakúpte pre nás obilia, aby sme ostali na žive a nepomreli!" 3I vybralo sa desať Jakubových synov do Egypta nakúpiť obilia. 4Ale Jozefovho brata Benjamína Jakub neposlal s jeho bratmi, vravel, že by sa mu mohlo prihodiť nešťastie.

5Takto prišli aj Izraelovi synovia medzi tými, čo putovali nakúpiť obilie. V krajine Kanaán bol totižto hrozný hlad. 6A Jozef bol tým vladárom nad zemou, ktorý všetkým národom zeme predával obilie. Keď ta teda bratia došli, poklonili sa mu až po zem. 7Len čo Jozef videl svojich bratov, poznal ich. Správal sa však voči nim ako cudzí a prísno sa s nimi rozprával. Povedal im: "Odkiaľ ste prišli?" Oni odpovedali: "Z krajiny Kanaán nakúpiť živobytie." 8A kým Jozef poznal svojich bratov, oni ho nepoznali. 9A Jozef si spomenul na sny, ktoré mal o nich. Tu im povedal: "Vy ste vyzvedači! Prišli ste sem, aby ste vyzvedeli, kde má táto krajina neopevnené miesta!" 10Oni mu však vraveli: "Nie, pane! Naozaj, tvoji sluhovia prišli len živobytie nakúpiť! 11My všetci sme synovia jedného muža. Počestní sme my ľudia. Tvoji sluhovia nie sú nijakí vyzvedači!" 12Ale on im tvrdil: "Nie tak! Vy ste sem prišli, aby ste vyzvedeli, kde má táto krajina neopevnené miesto!" 13Oni opakovali: "Nás, tvojich sluhov, je dvanásť. Bratia sme, synovia jedného muža v kanaánskej krajine; a uver, najmladší je toho času pri našom otcovi a jedného už niet!" 14Tu im Jozef povedal: "Je to tak, ako hovorím: Vyzvedači ste! 15V tomto vás vyskúšam. Pri faraónovom živote! Neodídete odtiaľto, kým sem nepríde váš najmladší brat. 16Pošlite jedného z vás, nech privedie vášho brata, vy však budete vo väzení! A vyskúšajú sa vaše výpovede, či sú vaše reči pravdivé, alebo nie. Pri faraónovom živote! Vy ste vyzvedači!" (*) (Egypťania prisahali na faraónov život. Jozef skúša svojich bratov, či milujú svojho otca, či sa navzájom milujú a či oľutovali svoje previnenie. Jozef chce vidieť Benjamína, lebo on je jeho jediný vlastný brat. Aj otca, aj matku mali spoločných.) 17Potom ich dal spolu na tri dni do väzenia.

Jozef skúša svojich bratov. - 18Na tretí deň im Jozef povedal: "Ak chcete žiť, musíte to urobiť! Ja som taký, ktorý sa bojí Boha. 19Ak ste počestní ľudia, nech ostane jeden z vašich bratov v dome vášho väzenia a vy si naberte pre svoju hladujúcu rodinu obilie a choďte! 20Ale svojho najmladšieho brata priveďte ku mne, aby sa dokázalo, že sú vaše reči pravdivé, a aby ste neprišli o život." Oni urobili, ako rozkázal, 21a medzi sebou si vraveli: "Veru, previnili sme sa proti svojmu bratovi. Videli sme úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, ale my sme nepočúvali. Za to doľahlo na nás toto trápenie." 22A Ruben im vyčitoval takto: "Nevravel som vám: Nepreviňte sa proti chlapcovi!? No vy ste nechceli ani počuť. Hľa, teraz sa vyžaduje od nás jeho krv!" 23Oni však nevedeli, že Jozef im rozumie, lebo (obyčajne) bol pri nich tlmočník. 24I odvrátil sa od nich a plakal. Potom sa obrátil k nim a zhováral sa s nimi. Nato dal spomedzi nich chytiť Simeona a pred ich očami ho dal zviazať. 25Potom Jozef rozkázal, aby im vrecia naplnili obilím, aby každému jeho peniaze vložili do jeho vreca a aby im dali aj potravy na cestu. Keď im takto pripravili, 26oni naložili obilie na svoje osly a odišli odtiaľ. 27Tu jeden z nich otvoril vrece, aby v nocľahárni nakŕmil svojho osla, a zbadal svoje peniaze. Boli tam na vrchu vo vreci. 28I povedal svojim bratom: "Našli sa moje peniaze! Tu v mojom vreci!" Tŕpli od údivu, s chvením hľadeli jeden na druhého a hovorili: "Prečo nám to Boh urobil?!"

29Keď potom došli k svojmu otcovi v krajine Kanaán, rozprávali mu všetko, čo sa im prihodilo, a vraveli: 30"Muž, ktorý je pánom krajiny, tvrdo s nami nakladal a pokladal nás za vyzvedačov v krajine. 31Povedali sme mu: »My sme počestní ľudia, nie sme nijakí vyzvedači. 32Sme dvanásti bratia, synovia nášho otca; jedného už niet a najmladší je pri našom otcovi v kanaánskej krajine.« 33Ale muž, pán tej krajiny, nám povedal: »Podľa toho poznám, že ste počestní ľudia: Nechajte jedného z bratov tu u mňa! Potom si naberte pre svoju hladujúcu rodinu a choďte! 34Musíte mi však priviesť svojho najmladšieho brata, aby som sa presvedčil, že nie ste vyzvedači, ale počestní ľudia. Vášho brata vám len potom vydám a vy sa budete voľne pohybovať v krajine.«"

35A keď vysýpali vrecia, každý našiel vo svojom vreci svoje peniaze. Keď aj so svojím otcom videli peniaze, naľakali sa. 36Tu im povedal ich otec Jakub: "Okrádate ma (o deti)! Niet Jozefa, Simeona niet a chcete odviesť aj Benjamína! Toto všetko sa na mňa valí!" 37Vtedy Ruben povedal svojmu otcovi: "Oboch mojich synov môžeš zabiť, ak ti ho neprivediem späť. Spoľahni sa na mňa, ja ti ho dovediem!" 38On však povedal: "Môj syn nepôjde s vami. Jeho brat je mŕtvy a on ostal sám. Ak by ho zastihlo nešťastie na ceste, po ktorej pôjdete, zármutkom by ste priviedli moje šediny do podsvetia."

Druhá cesta Jakubových synov do Egypta. - 1Ale hlad ťažko doliehal na krajinu. 2Keď už strovili všetko obilie, čo priniesli z Egypta, otec im povedal: "Choďte a kúpte nám zasa trochu potravy!" 3Júda mu však odvetil: "Ten človek nám dôrazne prikázal: »Neukazujte sa predo mnou, iba ak bude váš brat s vami!« 4Ak pošleš s nami aj nášho brata, tak sa vyberieme nakúpiť pre teba živobytia. 5Ak ho však s nami nepošleš, nepôjdeme dolu, lebo ten muž nám prikázal: »Neukazujte sa predo mnou, iba ak bude váš brat s vami!«" 6Vtedy Izrael povedal: "Prečo ste len priviedli na mňa nešťastie a prezradili ste, že máte ešte brata?" 7Oni odvetili: "Ten muž sa veľmi zaujímal o nás a o našu rodinu. Vypytoval sa: »Žije ešte váš otec? Máte ešte brata?« My sme mu odpovedali na jeho otázky. Mohli sme my vedieť, že nám povie: »Priveďte svojho brata sem!«?" 8Tu povedal Júda svojmu otcovi Izraelovi: "Pošli chlapca so mnou! Tak sa vyberieme a pôjdeme, aby sme ostali nažive a aby sme nepomreli aj my, aj ty, aj naše deti. 9Ja sa zaň zaručujem. Odo mňa ho požaduj! Ak by som ti ho nepriviedol späť a nepostavím ti ho zasa pred oči, celý svoj život budem vinný pred tebou. 10Lebo keby sme neboli toľko otáľali, boli by sme sa už dva razy vrátili."

11Vtedy im povedal otec Izrael: "Keď je to už raz tak, nuž urobte toto: Vezmite do vriec niečo z najlepších plodín krajiny a zaneste to ako dar tomu mužovi; niečo balzamu, medu, mastixovej živice a ladanumu, pistácie a mandlí! (*) (Pozri poznámku k 37,25. Med bol vývozným článkom Palestíny (Ez 27,17).) 12Vezmite so sebou tiež dvojnásobnú čiastku peňazí, lebo tie peniaze, čo ste našli na vrchu vo vašich vreciach, musíte zaniesť späť. Možno je to nejaký omyl. 13Zoberte so sebou aj svojho brata! A už choďte, vráťte sa k tomu mužovi! 14Všemohúci Boh nech vám dá milosrdenstvo u toho muža a nech dá odísť aj vášmu bratovi, čo zostal, aj Benjamínovi! A ja, ako som bol bez detí, tak bez detí aj ostanem!"

15Potom mužovia zobrali dary, vzali aj dvojnásobok peňazí a Benjamína, vydali sa na cestu do Egypta a dostavili sa pred Jozefa. 16Keď Jozef videl s nimi Benjamína, povedal správcovi domu: "Zaveď týchto mužov do domu, daj zabiť nejaké dobytča a daj to pripraviť, lebo títo mužovia budú obedovať so mnou!" 17Ten človek urobil, ako rozkázal Jozef, a mužov zaviedol do Jozefovho domu. 18Ale muži sa preľakli, keď ich voviedli do Jozefovho domu, a vraveli si: "To bude pre peniaze, čo sa minulý raz našli v našich vreciach, že nás vedú dnu, aby nás obžalovali a usvedčili a potom uvrhli nás i naše osly do otroctva." 19I pristúpili k správcovi Jozefovho domu, prihovorili sa mu pri vchode do domu 20a vraveli mu: "Prosíme, pane! My sme sem raz prišli nakúpiť potravy. 21Keď sme prišli do nocľahárne, otvorili sme svoje vrecia a v každom vreci navrchu ležali i každého jedného peniaze, naše peniaze, ako sme ich vyplatili! Teraz ich prinášame späť. 22Doniesli sme však aj iné peniaze, aby sme nakúpili potravín. My vôbec nevieme, kto nám naše peniaze vložil do našich vriec." 23On im odvetil: "Uspokojte sa a nebojte sa. Váš Boh a Boh vášho otca vám tajne dal tie poklady do vašich vriec. Ja som vaše peniaze dostal." Potom k nim vyviedol Simeona. 24A tento človek zaviedol mužov do Jozefovho domu, dal im vody, aby si umyli nohy, a dal tiež krmu ich oslom. 25Kým však neprišiel napoludnie Jozef, oni vykladali dary, lebo počuli, že tu budú jesť.

26Keď Jozef vošiel do domu, odovzdali mu dary, ktoré mali so sebou v dome, a poklonili sa pred ním až po zem. 27Jozef sa ich vypytoval, ako sa majú, a vravel: "Má sa dobre váš staručký otec, o ktorom ste mi rozprávali? Žije ešte?" 28Oni odpovedali: "Tvoj sluha, náš otec, ešte žije." Pritom sa mu hlboko poklonili. 29Keď zdvihol oči, zbadal svojho brata Benjamína, syna svojej matky, a povedal: "To je ten váš najmladší brat, o ktorom ste mi rozprávali?" A riekol: "Nech sa nad tebou zmiluje Boh, syn môj!" 30Nato sa Jozef rýchlo vytratil, lebo ho veľmi dojala prítomnosť jeho brata a žiadalo sa mu vyplakať. I vošiel do odľahlej komnaty a tam plakal. 31Potom si umyl tvár a opäť vyšiel von a s premáhaním povedal: "Prineste jedlo!" 32I doniesli jemu aj im osobitne a Egypťanom, čo s nimi jedli, tiež osobitne. Egypťania totiž nesmeli jesť spolu s Hebrejmi, lebo Egypťania to pokladali za ohavnosť. 33Oni však sedeli naproti nemu, a od najstaršieho po najmladšieho, celkom podľa veku. Takže sa nad tým títo mužovia veľmi divili. 34A on im dal nosiť z jedál, ktoré boli pred ním. Toho však, čo priniesli Benjamínovi, bolo päť ráz toľko ako toho, čo prinášali ostatným. A pili s ním, až mali dobrú náladu.

Jozef posledný raz skúša svojich bratov. - 1Hneď nato dal svojmu správcovi takýto rozkaz: "Naplň vrecia mužov potravinami, koľko len budú môcť uniesť, a každému do jeho vreca navrch polož jeho peniaze. 2Môj pohár však, môj strieborný pohár, vlož najmladšiemu do vreca spolu s peniazmi za jeho obilie." A on urobil podľa rozkazu, ktorý dal Jozef. 3Ráno zavčasu potom mužov vypravili aj s ich oslami. (*) (Jozef skúša opäť svojich bratov v láske k Benjamínovi a Jakubovi.) 4No len čo vyšli z mesta, ešte neboli ďaleko, povedal Jozef správcovi svojho domu: "Vstaň a pusť sa za tými mužmi a keď ich dostihneš, povedz im: »Prečo ste sa odplatili zlým za dobré? Prečo ste mi ukradli strieborný pohár? 5Vari to nie je ten, z ktorého pije môj pán a z ktorého veští? Veľmi zle ste konali, keď ste to urobili.«" (*) (V Babylonsku z pohára veštievali kňazi. Nalialo sa doň oleja a vody a potom z rozličných figúr oleja, rozťahujúceho sa vo vode, určoval sa osud.)

6Keď ich dostihol, dohováral im podľa tohto návodu. 7Oni mu odpovedali: "Prečo hovorí môj pán takou rečou? Je ďaleko od tvojich sluhov, žeby niečo také urobili. 8Pozri, z krajiny Kanaán sme ti priniesli späť peniaze, čo sme našli navrchu vo svojich vreciach. Akože by sme teda mohli kradnúť z domu tvojho pána striebro alebo zlato? 9U koho z tvojich sluhov sa nájde, ten nech zomrie a my ostatní budeme otrokmi môjho pána!" 10On im odpovedal: "Hoci by to malo byť podľa vašich slov, mojím otrokom však bude iba ten, u koho sa to nájde. Vy ostatní môžete voľne odísť." 11Tu každý rýchlo zložil na zem svoje vrece a každý svoje vrece otvoril. 12A on začal hľadať u najstaršieho a skončil pri najmladšom. Pohár sa našiel v Benjamínovom vreci. 13Tu si oni roztrhli odev, každý opäť naložil náklad na svojho osla a vrátili sa do mesta.

14Keď Júda a jeho bratia vošli opäť do Jozefovho domu - bol ešte stále tam -, padli pred ním na zem. 15Jozef im však povedal: "Akého skutku ste sa to dopustili? Nezbadali ste, že muž ako ja sa vyzná aj v hádaní?" 16Vtedy Júda povedal: "Čo my môžeme povedať môjmu pánovi? Čo hovoriť? Čím sa ospravedlniť? Boh navštevuje tvojich sluhov za previnenie! A teraz, pán môj, sme tvoji sluhovia, aj my, aj ten, u koho sa pohár našiel!" 17Ale on odpovedal: "Nech je ďaleko odo mňa niečo také urobiť! Iba ten, u koho sa našiel pohár, bude mojím otrokom. Vy ostatní môžete v pokoji odísť k svojmu otcovi!" 18Tu pristúpil k nemu Júda a vravel: "Pán môj, dovoľ, aby ti tvoj sluha povedal pár slov! Nehnevaj sa preto na svojho sluhu! Veď ty si ako faraón! 19Môj pán sa opýtal svojich sluhov: »Máte ešte otca alebo brata?« 20My sme vtedy odpovedali môjmu pánovi: »Máme ešte staručkého otca a tiež dosť neskoro narodeného malého brata. Jeho vlastný brat je už mŕtvy, a tak on ostal ako jediné dieťa po svojej matke; a preto je miláčkom svojho otca.« 21Vtedy si rozkázal svojim sluhom: »Priveďte ho sem ku mne, aby som ho videl na vlastné oči!« 22My sme môjmu pánovi odpovedali: »Chlapec nemôže opustiť svojho otca. Ak opustí svojho otca, ten isto zomrie!« 23Na to si ty odpovedal svojim sluhom: »Ak váš najmladší brat nepríde s vami, neukazujte sa mi viac na oči!« 24Keď sme potom došli k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, oznámili sme mu slová môjho pána. 25A keď potom náš otec vravel: »Nože choďte a kúpte nám trochu potravy!«, 26my sme mu odvrávali: »My nemôžeme ísť. Pôjdeme len vtedy, keď bude s nami aj náš najmladší brat. Veď sa nesmieme ukázať tomu mužovi na oči, ak náš najmladší brat nebude s nami!« 27Vtedy nám povedal tvoj sluha, náš otec: »Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch. 28Jeden odo mňa odišiel tak, že som musel povedať: Istotne je roztrhaný, roztrhaný! - a dodnes som ho nevidel. (*) (Ako badať, Jakub mal vždy akú-takú nádej, že sa ešte uvidí so svojím synom.) 29Ak vezmete spred mojej tváre aj tohto a ak sa mu prihodí nešťastie, tak od bôľu privediete moje šediny do podsvetia!« 30Keby som teraz prišiel k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, a chlapec, na ktorom on lipne celou dušou, by nebol s nami, 31on by zomrel, keby videl, že chlapec nie je s nami, a tvoji sluhovia by naozaj priviedli šediny tvojho sluhu, nášho otca, od bôľu do podsvetia! 32A pretože sa tvoj sluha otcovi za chlapca zaručil slovami: »Ak ti ho neprivediem späť, celý svoj život budem vinný pred tebou,« 33tak teraz nech zostane namiesto chlapca tvoj sluha za otroka môjmu pánovi! Chlapec však nech odíde so svojimi bratmi! 34Veď akože by som mohol prísť k svojmu otcovi bez toho, že by bol chlapec so mnou? Nemohol by som sa pozerať na trápenie, čo zastihne môjho otca!"

Jozef sa dáva poznať svojim bratom. - 1Tu sa už Jozef nemohol ovládať pred všetkými, čo ho obkľučovali, a zvolal: "Nech všetci vyjdú odtiaľto von!" A tak nebol nik pri ňom, keď sa Jozef dal poznať svojim bratom. (*) (Bratia sa zhrozili nad novinou. Predaný brat stojí pred nimi v takej hodnosti. Je pánom ich života a smrti. Jozef sa im prihovára, netreba sa im báť a kormútiť. Verše 5–8 a 50,20 sú kľúčom Jozefovho príbehu.) 2Tu sa dal do hlasitého plaču až tak, že ho počuli Egypťania a zvedel o tom aj dom faraónov. 3Potom Jozef povedal svojim bratom: "Ja som Jozef! Žije ešte môj otec?" Jeho bratia sa tak naľakali, že nemohli odpovedať bratovi. 4Jozef sa svojim bratom privrával: "No poďte ku mne!" Keď pristúpili bližšie, povedal: "Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. 5A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. 6Lebo už dva roky je v krajine hlad a bude ešte päť rokov, čo nebude ani oračky, ani žatvy. 7Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. 8A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou. 9Poponáhľajte sa a choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: »Toto odkazuje tvoj syn Jozef: Boh ma ustanovil za vládcu nad celým Egyptom, príď ku mne a neodkladaj! 10Budeš bývať v kraji Gesen a budeš mi nablízku ty i tvoje deti a tvoje detné deti spolu s tvojimi ovcami a dobytkom a s celým tvojím majetkom. (*) (Gesen (Gessen alebo Gossen) označuje mesto Kes Kesem a aj priliehajúci kraj v severovýchodnom Egypte, medzi Heliopolisom a tanitským ramenom Nílu, medzi jazerom Menzaleh a východnými jazerami.) 11Ja sa tu budem starať o teba - lebo ešte päť rokov potrvá hlad -, aby si neschudobnel ty i tvoj dom a všetko, čo je tvoje. 12Na vlastné oči vidíte, aj môj brat Benjamín vidí na svoje oči, že sú to moje ústa, čo s vami rozprávajú.« 13Zvestujte teda môjmu otcovi moju veľkú hodnosť, ktorú mám v Egypte, a všetko, čo ste videli! Nuž poponáhľajte sa a priveďte môjho otca sem!" 14Potom padol okolo krku svojmu bratovi Benjamínovi a plakal. Aj Benjamín plakal na jeho hrudi. 15Potom pobozkal všetkých svojich bratov a plakal na ich hrudi. Napokon sa rozprávali s ním aj jeho bratia.

Faraón povoláva Jakuba do Egypta. - 16Aj do faraónovho paláca sa dostala zvesť: "Prišli Jozefovi bratia!" A faraón sa tomu tešil aj so svojimi služobníkmi. 17A faraón vravel Jozefovi: "Povedz svojim bratom: Urobte toto: Naložte svoje zvieratá a choďte rýchlo do krajiny Kanaán 18a zoberte svojho otca a svoje rodiny a príďte ku mne! Ja vám potom dám, čo dobré poskytuje egyptská zem. Budete jesť to najlepšie v krajine! 19A prikážeš im aj toto: Aj toto urobte: Vezmite si z egyptskej krajiny vozy pre svoje deti a ženy a naložte svojho otca a príďte sem! 20Nech vám nie je ľúto vášho domáceho zariadenia, lebo čo je najlepšie v celej krajine, to bude vaše!" 21A Izraelovi synovia urobili tak. Jozef im dal na faraónov rozkaz vozy a dal im aj potraviny na cestu. 22A všetkým, každému osve, daroval sviatočný odev. Benjamínovi však daroval tristo strieborniakov a pätoro sviatočných šiat. 23Svojmu otcovi poslal desať oslov obťažených najlepšími egyptskými plodinami a desať oslíc obťažených zrnom, chlebom a jedlom pre svojho otca na cestu. 24Potom prepustil svojich bratov a oni šli. A ešte im pripomenul: "Cestou si nerobte výčitky!"

25Tak odišli z Egypta a prišli k svojmu otcovi do krajiny Kanaán. 26I oznámili mu: "Jozef ešte žije! Áno, on je vládcom nad celou egyptskou krajinou." No jeho srdce ostalo nevšímavé, lebo im neveril. 27Ale keď mu porozprávali všetko, čo im hovoril Jozef, a keď uvidel vozy, ktoré poslal Jozef, aby ho odviezli, tu sa vrátil život do ich otca Jakuba. 28A Izrael zvolal: "Stačí mi, že môj syn Jozef ešte žije! Pôjdem, aby som ho uvidel, kým nezomriem!"

Jakubov príchod do Egypta. - 1Izrael sa vydal na cestu so všetkým, čo mal, a keď došiel do Bersaby, priniesol obetu Bohu svojho otca Izáka. 2Tu povedal Boh Izraelovi v nočnom videní: "Jakub, Jakub!" On odpovedal: "Tu som!" 3A on hovoril: "Ja som Boh, Boh tvojho otca. Neboj sa zostúpiť do Egypta, lebo tam z teba urobím veľký národ. 4Ja sám pôjdem s tebou do Egypta a ja sám ťa aj vyvediem odtiaľ, a Jozef ti vlastnou rukou zatlačí oči." 5Potom sa Jakub pobral z Bersaby. A Izraelovi synovia vyložili svojho otca Jakuba aj svoje deti a ženy na vozy, ktoré poslal faraón, aby ho odviezli. 6Vzali so sebou aj svoje stáda a všetko, čo nadobudli v krajine Kanaán, a tak prišli do Egypta - Jakub a všetko jeho potomstvo s ním: 7so svojimi synmi a vnukmi, so svojimi dcérami a vnučkami: so všetkým svojím potomstvom prišiel do Egypta. (*) (Bersabe – pozri 21,33; 26,23. Cesta do Egypta viedla práve cez Bersabu. Je to miesto, kde predtým Abrahám a Izák priniesli Pánovi obetu. Jakub prináša obetu, jednak aby sa poďakoval za zvesť o synovi, jednak aby sa vyzvedel, či je to vôľa Božia, žeby šiel do Egypta. Boh, ktorý bol zakázal jeho otcovi Izákovi ísť do Egypta (26,2), teraz prikazuje Jakubovi opustiť Kanaán a ísť do Egypta tak, ako kázal ísť Abrahámovi do krajiny Kanaán. Toto je posledná teofánia v epoche Patriarchov.)

Jakubova rodina. - 8A toto sú mená Izraelových synov, čo prišli do Egypta: Jakub a jeho synovia. Jakubov prvorodený Ruben. 9Rubenovi synovia: Henoch, Falu, Hesron a Karmi. 10Simeonovi synovia: Jamuel, Jamin, Ahod, Jachin, Sohar a syn Kanaánčanky Šaul. 11Léviho synovia: Gerson, Kaát a Merari. 12Júdovi synovia: Her, Onan, Sela, Fárez a Zara. Her a Onan však zomreli v krajine Kanaán. Fárezovi synovia boli: Hesron a Chamul. 13Isacharovi synovia: Tola, Fula, Jób a Semron. 14Zabulonovi synovia: Sared, Elon a Jahelel. 15To sú synovia Lie, ktorá ich porodila Jakubovi v sýrskej Mezopotámii, aj jeho dcéru Dinu. Spolu je teda jeho synov a dcér tridsaťtri duší.

16Gadovi synovia: Sefion, Hagi, Suni, Esebon, Heri, Arodi a Areli. 17Aserovi synovia: Jamne, Jesua, Ješui, Beria a ich sestra Sára. Synovia Beriu: Heber a Melchiel. 18To sú synovia Zelfy, ktorú dal Laban svojej dcére Lii. Ona porodila Jakubovi šestnásť duší.

19Synovia Jakubovej ženy Ráchel: Jozef a Benjamín. 20Jozefovi sa narodili v egyptskej krajine synovia, ktorých mu porodila Asenet, dcéra Putifara, kňaza z Heliopolu: Manasses a Efraim. 21Benjamínovi synovia: Bela, Bechor, Asbel, Gera, Náman, Echi, Ros, Mofim, Ofim a Ared. 22To sú synovia Ráchel, ktorých porodila Jakubovi, spolu štrnásť duší.

23Danovi synovia: Husim. 24Neftaliho synovia: Jasiel, Guni, Jeser a Salem. 25To sú synovia Baly, ktorú dal Laban svojej dcére Ráchel. Ona porodila Jakubovi týchto, spolu sedem duší.

26Všetkých duší, čo prišli s Jakubom do Egypta a pochádzajú z jeho bedier, okrem žien Jakubových synov, bolo spolu šesťdesiatšesť. 27Jozefovi synovia, ktorí sa mu narodili v Egypte, boli dvaja. Všetkých duší Jakubovho domu, ktoré prišli do Egypta, bolo sedemdesiat. (*) (Osôb, ktoré išli s Jakubom do Egypta, bolo podľa tu uvedeného údaja sedemdesiat (Ex 1,5; Dt 10,22). Ženy a služobníctvo sa do toho nepočítajú. Sedem a sedemdesiat sú posvätné čísla a značia úplnosť. Karavána Jakubova bola teda veľká.)

Jakubovo stretnutie s Jozefom. - 28On však poslal Júdu pred sebou k Jozefovi, aby oznámil jeho príchod do Gesenu. Keď prišli do Gesenu, 29Jozef dal zapriahnuť do svojho voza a šiel do Gesenu naproti svojmu otcovi. Keď ho uvidel, padol mu okolo hrdla a dlho plakal v jeho objatí. 30Tu Izrael povedal Jozefovi: "Teraz už môžem zomrieť, keď som videl tvoju tvár a že ešte žiješ!" 31Jozef potom povedal svojim bratom a celej rodine svojho otca: "Pôjdem to oznámiť faraónovi a poviem mu: »Prišli ku mne moji bratia a rodina môjho otca, čo bývali v Kanaáne. 32Tí mužovia sú pastieri oviec, sú chovatelia dobytka a priviedli si svoje ovce, dobytok a celý svoj majetok.« 33Keď vás teda faraón zavolá a keď vám povie: »Čím sa zamestnávate?«, 34odpoviete mu: »Chovateľmi dobytka sú tvoji sluhovia od svojej mladosti až dodnes, my aj naši otcovia,« aby ste mohli zostať v kraji Gesen. Lebo každý pastier oviec je u Egypťanov v opovrhnutí." (*) (Jozef naúča svojich bratov, ako sa majú správať na audiencii u faraóna. Jozef mohol sám osadiť svojich bratov, kam chcel, jeho postavenie dávalo mu na to právo. Lenže išlo o príbuzných, preto Jozef chce, aby vec rozriešil sám faraón.)

Jakub a jeho synovia pred faraónom. - 1Jozef potom šiel a oznámil faraónovi: "Prišli môj otec a moji bratia so svojimi ovcami a dobytkom i so všetkým svojím majetkom z krajiny Kanaán a teraz sú v kraji Gesen." 2Zo svojich bratov vzal so sebou piatich a predstavil ich faraónovi. 3Keď sa potom faraón pýtal jeho bratov: "Čím sa zamestnávate?" - oni odpovedali faraónovi: "Tvoji sluhovia sú pastiermi oviec, tak my, ako i naši otcovia." 4A ďalej vraveli faraónovi: "Prišli sme bývať do krajiny ako cudzinci, lebo niet paše pre ovce tvojich sluhov, pretože hlad veľmi dolieha na krajinu Kanaán. 5Dovoľ teda, aby tvoji sluhovia zostali v kraji Gesen!" 6Nato faraón takto hovoril Jozefovi: "Tvoj otec a tvoji bratia prišli za tebou. Egyptská krajina je (voľná) pred tebou, v najlepšom kraji zeme osaď svojho otca a svojich bratov! Môžu zostať aj v kraji Gesen a ak vieš, že sú medzi nimi súci mužovia, ustanov ich za dohliadačov nad mojimi stádami!"

7Potom Jozef voviedol dnu svojho otca a predstavil ho faraónovi. A Jakub žehnal faraónovi. 8Nato sa faraón opýtal Jakuba: "Koľkože máš rokov?" 9A Jakub odpovedal faraónovi: "Dní môjho putovania je stotridsať rokov. Nemnohé a nešťastné sú roky môjho života a nedosahujú roky života mojich otcov, čo oni preputovali." 10A Jakub opäť požehnal faraóna a vyšiel od faraóna.

11Jozef osadil svojho otca a svojich bratov a dal im v egyptskej krajine pozemok v najlepšom kraji zeme, v kraji Rameses, ako rozkázal faraón. (*) (Rameses bolo hlavné mesto kraja; porov. 45,10.) 12A Jozef sa staral o potravu pre svojho otca a svojich bratov, ako i pre celú rodinu svojho otca podľa ich množstva.

Jozef vykupuje celý Egypt pre faraóna. - 13Vtedy nebolo chleba na celej zemi, lebo hlad sa veľmi rozrástol; egyptská krajina aj krajina Kanaán boli hladom celkom vyčerpané. 14A tak Jozef za obilie, ktoré sa muselo kupovať, stiahol všetky peniaze, čo sa nachodili v egyptskej krajine a v krajine Kanaán, a uložil ich vo faraónovom dome. 15A keď už nebolo peňazí v egyptskej krajine a v krajine Kanaán, všetci Egypťania prichádzali k Jozefovi a vraveli: "Daj nám chleba! Prečo by sme mali umierať pred tvojimi očami len preto, že niet peňazí?" 16Jozef im odpovedal: "Dajte mi svoj dobytok a za dobytok vám dám chlieb, keď už niet peňazí!" 17Privádzali teda k Jozefovi svoj dobytok a Jozef im vydával chlieb za kone, ovce, hovädzí dobytok a osly a v tom roku ich zaopatroval chlebom za všetok ich dobytok. 18Keď sa však rok minul, prišli aj v nasledujúcom roku k nemu a vraveli: "Nezatajujeme, pane, pred tebou, že peniaze sa minuli a že stáda dobytka, pane, sú už tvoje. Neostalo už nič, pane, pred tebou, len naše telá a naše polia! 19Prečo by sme však mali pred tvojimi očami hynúť spolu i s našimi poľami?! Kúp si nás a naše polia za chlieb, a tak budeme i s našimi poľami faraónovými nevoľníkmi. Daj nám však zrno na siatie, aby sme žili a nepomreli a aby sa naše polia nestali púšťou!" 20Takto Jozef odkúpil pre faraóna všetky egyptské pozemky, lebo všetci Egypťania popredali svoje polia, pretože ich hlad veľmi ťažil. (*) (Právne všetok ich majetok patril faraónovi a oni sa stali len jeho zamestnancami. Staré egyptské správy prezrádzajú, že boli obdobia, keď všetka pôda a statok bol majetkom štátnym. Poddaní odvádzali zo všetkého pätinu.) 21Takto sa krajina dostala do faraónovho vlastníctva. A obyvateľstvo od jedného konca egyptského územia až po druhý urobil faraónovými nevoľníkmi. 22Iba kňazské pozemky neodkúpil, lebo kňazi dostávali od faraóna stály prídel a žili zo svojho stáleho prídelu, ktorý im určil faraón. Preto nepredávali svoje pozemky. (*) (Kňazi nemuseli kupovať obilie, dostávali prídely. Aj mimobiblické pramene súhlasne hovoria, že egyptskí panovníci podporovali kňazov a chrámy.) 23Potom Jozef hovoril ľudu: "Hľa, dnes som vás kúpil spolu s vašimi poľami pre faraóna! Tu máte zrno na siatie, aby ste mohli obsiať polia! (*) (Jozef vydáva ľudu obilie aj na siatbu. Je to v siedmom neúrodnom roku. Teraz sa dá očakávať nová úroda.) 24Lenže z úrody budete odovzdávať piatu čiastku faraónovi, štyri čiastky však budú vaše na osievanie poľa a na živobytie pre vás a pre vaše rodiny a na výživu pre vaše deti." 25Oni vraveli: "Ty nám zachraňuješ život! Kiežby sme získali tvoju priazeň, pane, radi budeme faraónovými poddanými." 26A Jozef to ustanovil ako záväzok v egyptskej krajine, ktorý trvá až dodnes, podľa ktorého piata časť z výnosu poľa patrí faraónovi, len pozemky kňazov nepodliehali tejto podmienke. (*) (Rozumej za časov Mojžiša.)

Jakubovo želanie ohľadom svojho pohrebu. - 27Izraeliti sa osadili v egyptskej krajine, v kraji Gesen. Zaujali ho, množili sa a veľmi sa rozrástli. 28Jakub žil v egyptskej krajine ešte sedemnásť rokov a dní Jakubovho života bolo stoštyridsaťsedem rokov. 29Keď sa priblížili dni Jakubovej smrti, dal si zavolať svojho syna Jozefa a povedal mu: "Ak som našiel lásku v tvojich očiach, tak polož svoju ruku pod moje bedrá a preukáž mi lásku a vernosť: Nepochovaj ma v Egypte, (*) (O podobnom spôsobe prísahy pozri pozn. 24,1–9.) 30lebo ja chcem odpočívať so svojimi otcami! Preto ma odnes z Egypta a pochovaj ma v ich hrobke!" On odpovedal: "Urobím tak, ako si hovoril!" 31On povedal: "Prisahaj mi teda!" Prisahal mu a Izrael sa poklonil k hlave svojho lôžka. (*) (Izrael sa poklonil… Jakub ďakuje Bohu, že mu vyplňuje posledné želanie. Už je chorý, nevládze sa pokloniť na zemi, ako je to zvykom na východe: kľaknúť si na obe kolená a potom čelom dotknúť sa zeme, preto túto poklonu robí na svojom lôžku.)

Jakub adoptuje Jozefových synov. - 1Po týchto udalostiach oznámili Jozefovi: "Tvoj otec je chorý!" Tu on vzal so sebou oboch svojich synov, Manassesa a Efraima. 2A keď Jakubovi oznámili: "Hľa, tvoj syn Jozef prišiel k tebe!", Izrael pozbieral všetky svoje sily a posadil sa na lôžku. 3Potom Jakub hovoril Jozefovi: "Všemohúci Boh sa mi zjavil v Luze, v krajine Kanaán, požehnal ma 4a povedal mi: »Hľa, ja ťa rozplodím, a rozmnožím a urobím z teba množstvo národov, a tebe a tvojmu potomstvu po tebe dám túto krajinu do vlastníctva naveky.« 5Preto tvoji dvaja synovia, ktorí sa ti narodili v Egypte, budú moji. Efraim a Manasses budú moji, ako sú Ruben a Simeon. (*) (Jakub adoptuje oboch synov Jozefových. Dáva im tie isté práva, ako majú ostatní synovia Jakubovi. Na požehnaní a prísľube z Betelu (35,11–12) majú mať synovia Jozefovi rovnaký podiel ako ostatní synovia Jakubovi. Efraim a Manasses stanú sa praotcami kmeňov a pripadne im rovnaký podiel pri rozdelení Kanaánu.) 6Ale deti, ktoré sa ti narodili po nich, budú tvoje a uvedú sa pod menom svojich bratov vo svojom dedičnom podiele. (*) (Jozef mal aj iných synov, tí sa však pripoja k Efraimovi a Manassesovi. Keď Jakub namiesto Jozefa volí za dedičov jeho dvoch synov, tým dáva najavo, že na Jozefa preniesol právo prvorodeného. Jozef vo svojich synoch dostáva dva podiely. A to bolo právo prvorodeného.) 7Keď som prišiel z Mezopotámie, zomrela mi cestou v krajine Kanaán Ráchel, kúsok cesty, ako sa vchádza do Efraty, a pochoval som ju tam na ceste do Efraty, čiže do Betlehema." (*) (Porov. pozn. k 35,16–20.)

Jakub žehná Efraima a Manassesa. - 8Keď Izrael videl Jozefových synov, spýtal sa: "Kto sú títo?" (*) (Jakubov zrak je už slabý, vidí dve postavy, ale už ich nerozoznáva.) 9A on mu odvetil: "To sú moji synovia, ktorých mi tu Boh dožičil!" Povedal mu: "Priveď ich ku mne, nech ich požehnám!" 10Izraelove oči boli totiž starobou zakalené, takže dobre nevidel. Keď ich teda priviedol k nemu, on ich pobozkal a hladkal ich. 11Potom Izrael povedal Jozefovi: "Nikdy som neveril, že ťa ešte uzriem, a Boh dal mi vidieť nielen teba, ale ešte i tvoje potomstvo!"

12Nato ich Jozef odtiahol z jeho kolien a oni sa poklonili pred ním až po zem. 13I vzal Jozef oboch synov, Efraima napravo od seba, teda naľavo od Izraela, a Manassesa naľavo od seba, teda napravo od Izraela, a priviedol ich k nemu. (*) (Jozef predvádza svojich synov podľa veku, a to tak, aby Jakubova pravá ruka dostala sa na staršieho syna, Manassesa. Pravica značila šťastie a hojnosť a toto všetko mal dostať prvorodený Jozefov.) 14Ale Izrael vystrel pravicu a položil ju na Efraimovu hlavu, hoci bol mladší, a svoju ľavicu položil na Manassesovu hlavu: ruky teda prekrížil - hoci Manasses bol prvorodený.

17Keď Jozef zbadal, že jeho otec položil svoju pravicu na Efraimovu hlavu, nevidelo sa mu to a chytil ruku svojho otca, aby ju preložil z Efraimovej hlavy na hlavu Manassesovu, 18pričom Jozef vravel svojmu otcovi: "Nie tak, otče môj, lebo tento je prvorodený! Polož svoju pravicu na jeho hlavu!" 19Jeho otec sa však vzoprel a povedal: "Viem to, syn môj, viem to ja! Aj z neho budú národy, aj on bude mocný, ale jeho mladší brat bude mocnejší ako on a jeho potomstvom budú množstvá národov." (*) (Mladší Jozefov Efraim v budúcnosti bude viac znamenať v histórii vyvoleného národa ako Manasses, bude to mocný a početný kmeň. Efraimov kmeň dostáva sa na popredné miesto v čase sudcov a po Šalamúnovi je vôbec najmocnejším kmeňom v severnej ríši kráľovstva Efraim!)

20I požehnal ich v ten deň a povedal:

A tak uprednostnil Efraima pred Manassesom. (*) (Požehnanie, ktoré dostávajú synovia Jozefovi, bude príslovečné. Keď niekto bude žehnať svoje potomstvo, bude im žičiť šťastie, ktorým obdaril Boh Efraima a Manassesa.) 21Potom povedal Izrael Jozefovi: "Ja už iste zomriem, ale Boh bude s vami a opäť vás zavedie do krajiny vašich otcov. 22Tebe však dávam o podiel viac ako tvojim bratom, o ten (podiel), ktorý som vyrval Amorejčanom mečom a kušou." (*) (Podiel, ktorý vyrval Jakub v boji Amorejčanom, nie je pozemok, ktorý kúpil (33,19). Apokryfná kniha Jubileorum v hl. 34 má rozpravu o boji, ktorý viedol Jakub s amorejskými kráľmi v okolí Sichemu, keď jeho synovia boli tu prepadnutí. Mojžiš tu zachytáva podanie o tomto boji. Isteže je to pozemok, podiel v okolí Sichemu; neskoršie tam uložili Jozefove kosti (Ex 13,19 a Joz 24,32).)

Jakubove požehnania. - 1Potom Jakub zavolal svojich synov a povedal:

28Toto sú všetky izraelské kmene a je ich dvanásť. A toto im hovoril ich otec, keď ich žehnal. Každému z nich dal primerané požehnanie.

Jakubovo ostatné želanie a smrť. - 29Potom im prikázal toto: "Ja sa pripojím k svojmu ľudu, pochovajte ma pri mojom otcovi v jaskyni na pozemku Hetejca Efrona, (*) (Pozri 25,8.) 30v jaskyni na poli v Makpele, východne od Mambre v krajine Kanaán, na pozemku, ktorý kúpil Abrahám od Hetejca Efrona na dedičné pohrebisko. (*) (O jaskyni Makpele porov. 23,9-18.) 31Veď tam pochovali Abraháma a jeho ženu Sáru, tam pochovali Izáka a jeho ženu Rebeku a tam som pochoval aj Liu. 32Pozemok a jaskyňa bola kúpená od Hetejcov."

33Keď Jakub skončil odkaz pre svojich synov, vyložil si nohy na lôžko a skonal. Tak sa pripojil k svojmu ľudu. (*) (Tak sa pripojil… pozri 25,8.17; 35,29.)

Jakubov pohreb. - 1Tu sa Jozef vrhol na svojho otca, plakal nad ním a bozkával ho. 2Potom rozkázal svojim služobníkom, lekárom, zabalzamovať jeho otca. A lekári balzamovali Izraela. 3Trvalo im to pri ňom štyridsať dní, lebo toľko času bolo treba na balzamovanie. Aj Egypťania ho oplakávali sedemdesiat dní. 4A keď sa dni oplakávania minuli, Jozef povedal faraónovým dvoranom: "Ak som našiel milosť vo vašich očiach, prihovorte sa za mňa, prosím, u faraóna v tomto zmysle: 5Môj otec ma zaviazal prísahou: »Hľa, ja už zomriem. Pochováš ma v mojom hrobe, ktorý som si vykopal v krajine Kanaán!« - A teraz by som chcel ísť hore pochovať si otca; potom sa vrátim." 6Faraón odkázal: "Choď hore a pochovaj otca, ako si prisahal!" 7A tak Jozef odišiel pochovať svojho otca a s ním išli všetci faraónovi služobníci: úradníci jeho paláca, všetci hodnostári egyptskej krajiny 8a všetci Jozefovi domáci i jeho bratia a domáci jeho otca. Iba svoje malé deti, svoje ovce a dobytok nechali v kraji Gesen. 9S nimi išli aj vozy a jazdci, takže to bol veľmi veľký zástup.

10Keď došli ku Goren-Atad za Jordánom, konali tam veľký a slávnostný pohreb. Za svojho otca urobil sedemdňovú smútočnú slávnosť. (*) (Goren-Atad bolo iste neďaleko Hebronu, možno niekde v blízkosti Jordánu. Mohlo byť však alebo z jednej, alebo z druhej strany rieky. Presnejšie sa to určiť nedá.) 11Keď sa obyvatelia krajiny, Kanaánčania, dozvedeli o smútočnej slávnosti pri Gorene, vraveli: "To je veľkolepá egyptská smútočná slávnosť!" Preto nazvali to (miesto) Abel Misraim - Egyptský smútok, čo leží za Jordánom. (*) (Abel Misraim – 'ébel – smútočná slávnosť egyptská. Tam Egypťania urobili za Jakubom tryznu podľa zvykov svojej krajiny. V samotnom Hebrone sa smútočné obrady odbavovali znova za ďalších sedem dní.) 12Jeho synovia s ním teda urobili, ako im prikázal. 13Vydali sa totiž do krajiny Kanaán a pochovali ho v jaskyni makpelského pozemku, na pozemku východne od Mambre, ktorý kúpil Abrahám od Hetejca Efrona na dedičné pohrebisko. 14Keď Jozef pochoval otca, vrátil sa do Egypta, aj jeho bratia a všetci, čo s ním išli.

Jozefova veľkodušnosť. - 15Keď otec zomrel, Jozefovi bratia sa začali báť a vraveli si: "Nezachová sa teraz Jozef nepriateľsky voči nám a neodplatí nám všetko to zlé, čo sme mu vykonali?" 16Preto odkázali Jozefovi: "Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: 17»Toto poviete Jozefovi: Odpusť, prosím, svojim bratom ich previnenie a hriech, že ti spôsobili zlo! Už nám len odpusť naše previnenie! Veď my uctievame Boha tvojho otca!«" Keď mu to hovorili, Jozef plakal. 18Potom prišli sami bratia, padli pred ním a vraveli: "Pozri, sme tvojimi sluhami!" 19Jozef im však povedal: "Len sa nebojte! Veď či som ja na Božom mieste?! 20Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom. 21Len sa už nebojte! Ja sa budem starať o vás aj o vaše deti!" Tak ich tešil a milo sa im prihováral.

Jozefova smrť. - 22Jozef teda býval v Egypte; on aj dom jeho otca. Jozef žil stodesať rokov. 23A Jozef videl Efraimových synov až do tretieho pokolenia. Aj synovia Manassesovho syna Machira sa narodili za Jozefovho života. (*) ("Narodili sa za Jozefovho života", dosl. "na Jozefových kolenách". Pravdepodobne Jozef adoptoval svojich vnukov. U arabských kmeňov je tiež zvykom adoptovať tým, že sa príslušné dieťa vezme na kolená.) 24Raz potom Jozef povedal svojim bratom: "Ja už zomriem, ale Boh sa vás istotne ujme a vyvedie vás z tejto krajiny do krajiny, ktorú odprisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi." 25Nato dal Jozef Izraelovým synom prisahať a povedal: "Keď sa vás Boh zaujme, preneste moje kosti odtiaľto!" 26A Jozef umrel, keď mal stodesať rokov. Potom ho zabalzamovali a uložili ho do rakvy v Egypte. (*) (Rakva (sarkofág) bola granitová truhla, do ktorej sa kládla múmia, uložená v ozdobne vyrezávanej drevenej truhle.)