Múdrosť sa prihovára na ulici hlasito,
na priestranstvách miest vydáva svoj hlas,

na samom vrchu hradieb zaznieva jej volanie,
pri vrátach brán v meste svoje reči prednáša:

"Dokedy, nerozumní, budete mať radi nerozum
a (dokedyže), posmievači, budete sa z chuti posmievať
a, blázni, nenávidieť poznanie?!

Pripusťte si k srdcu moje napomínanie!
Ja vylejem na vás svojho ducha,
oznámim vám svoje zásady!

Pretože som vás volala, a vzpierali ste sa,
rukou som (na vás) kývala, a nik si nevšímal,

a (pretože) ste odbíjali každú moju radu
a nepripúšťali ste moje karhanie,

ja tiež sa budem zo záhuby vašej smiať,
posmievať sa budem, keď vás úľak prikvačí,

keď ako búrka príde na vás strach
a vaša záhuba sa dovalí jak víchrica,
(keď úzkosť na vás doľahne a súženie).

Vtedy ma budú volať, ale ja sa neozvem,
budú ma vyhľadávať, no nenájdu ma.

Pretože mali v nenávisti poznanie
a nevyvolili si bázeň pred Pánom,

o moju radu nedbali;
pohŕdali každým mojím dohováraním,

nech sa teda najedia ovocia svojich ciest
a nech sa nasýtia svojich zámerov.

Veď odvrat nerozumných je ich smrť
a bezstarostnosť bláznov je ich záhuba.

Kto však mňa počúva, ten býva bezpečne
a pokojne (si žije), bez strachu, že sa mu zle (povodí)."