1.1. Osoba proroka. Baruch (hebr. Barúk = »požehnaný«), syn Neriáša [Nériho] (porov. 1,1), bol spolupracovník a pisár (sekretár) proroka Jeremiáša (porov. Jer 32,12; 36,26.32). Podľa názoru niektorých biblistov pochádzal zo šľachtického rodu (porov. Jer 51,59). Nepriatelia ho obviňovali, že má negatívny vplyv na Jeremiáša (porov. Jer 43,3). Veľká časť Jeremiášovho proroctva v písomnej forme je Baruchovým dielom. Baruch osobne znášal s Jeremiášom jeho neblahý životný osud, čo od neho vyžadovalo veľkú odvahu (porov. Jer 45). Po páde Jeruzalema ostal s ním istý čas vo vyplienenom meste; po zavraždení Gedaliáša [Godoliáša] odvliekli obidvoch do Egypta (porov. Jer 43,6-7). O ďalších Baruchových životných osudoch sa nezachovali nijaké hodnoverné správy.
1.2. Baruchovo proroctvo je deuterokánonická kniha Starého zákona, ktorá sa v Septuaginte uvádza hneď po Jeremiášovom proroctve, kým vo Vulgáte a v Novej Vulgáte nasleduje až po Nárekoch. Spis sa prisudzuje Jeremiášovmu pisárovi Baruchovi (porov. 1,1-4). Pôvodne bol napísaný v hebrejčine, ale jeho text sa zachoval iba v gréckom, starolatinskom (je uvedený vo Vulgáte) a sýrskom preklade. Vo Vulgáte (i v Novej Vulgáte) sa ako posledná 6. hlava knihy uvádza Jeremiášov list, ktorý pôvodne nepatril k Baruchovmu proroctvu.
2.1. Rozdelenie knihy. Okrem úvodu a záveru má kniha tri časti bez akéhokoľvek vzájomného vzťahu, a preto sú pravdepodobne dielom rôznych autorov z rozličných období:
Úvod: pôvod a cieľ knihy (1,1-14).
Záver (5,1-9).
[Dodatok: Jeremiášov list (6,1-72)].
2.2. Obsah. Úvod (1,1-14) je naratívna stať, ktorá chce načrtnúť historický rámec knihy. Uvedené údaje sa však stali príčinou rôznych problémov, lebo ich ťažko dať do súladu so správami z dejepisných kníh. Preto sa úvod pokladá za dielo posledného redaktora spisu, ktorý mal možno k dispozícii iba neurčité správy o udalostiach, o ktorých sa zmieňuje. Prvý raz sa tu spomína aj myšlienka ročnej púte Židov z diaspóry do Jeruzalema. To sa však zrovnáva so zvyklosťami Židov v diaspóre od Ezdrášových čias (5. stor. pred Kr.).
Prvá časť (1,15 - 3,8). Táto dlhá stať patrí k literárnemu druhu verejnej kajúcnej modlitby a je podobná mnohým iným kajúcnym vyznaniam a prosbám v Starom zákone (porov. 1 Kr 8,28-53; Iz 63,15 - 64,11; Jer 3,22-25; 10,19-25; 14,19-22; Dan 3,*26-*45; 9,4-19: text veľmi blízky tejto časti knihy; Ž 44; 74; 80; 83; 125). Skladá sa z vyznania hriechov (1,15 - 2,10) a z prosby (2,11 - 3,8), v ktorých sa rozvíjajú tradicionálne témy »kajúcnej, penitenciálnej liturgie«: vyznanie minulých hriechov, uznanie vlastnej viny, spomienka na tresty Božej spravodlivosti, prosba a dôvera v Božie prisľúbenia (porov. Ezd 9; Neh 9). I keď má Baruchova modlitba prevažne charakteristické znaky žalospevu, zaznievajú v nej aj deuteronomistické motívy, v ktorých možno jasne rozoznať Jeremiášovskú frazeológiu a ducha. Grécky text tejto časti oplýva semitizmami, čo privádza k záveru, že originál bol napísaný po hebrejsky.
Druhá časť (3,9 - 4,4). Je sapienciálny hymnus zložený vo veršoch na spôsob textov sapienciálnej literatúry (pozri napr. Knihu prísloví). Pokiaľ ide o obsah, možno tento hymnicko-náučný spev pokladať za úvahu na tému »Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom«, i keď sa tento výrok nikde explicitne necituje (pozri však 3,9-14). Ako v Sir 24 aj v tomto hymne je zjavná tendencia stotožňovať Božiu múdrosť s tórou, s "knihou Božích príkazov a zákonom, ktorý trvá naveky" (4,1). V tejto časti je aj mnoho styčných bodov s textmi Jób 28 a Prís 8.
Tretia časť (4,5-37). Je napísaná vo forme básne, ktorá v rámci rozvitého prorockého videnia ospevuje čas, keď sa budú môcť zajatci vrátiť do vlasti. Dominujú v nej povzbudzujúce a potešujúce motívy ako v Iz 40 - 55 a Jer 31, poprepletané častým poukazom na súčasné utrpenie. Babylonské zajatie sa končí a na horizonte sa už ukazuje vyslobodenie. Výzva k radosti je podfarbená pocitmi, akými už Izaiáš ospevoval videnie nového Jeruzalema (porov. hl. 35). Nástojčivým povzbudzovaním k odvahe (porov. 4,5.21.27.30) dosahuje literárna krása knihy v tejto časti vrcholný stupeň básnickej inšpirácie.
Záver (5,1-9). Ako tretia časť, tak i tieto verše majú prorocký ráz a obsahovo sa podobajú stati 4,18-29. Prorok vidí Jeruzalem ako stred jahvistického náboženstva, ale na rozdiel od podobných orákul iných prorokov (porov. napr. Iz 2,2-3; 60,1-9; Mich 4,1-2) nespomína, že sa obnovený Jeruzalem stane učiteľom národov, ktoré sa budú húfne zhromažďovať k nemu.
2.3. Pôvod knihy. Z povedaného vysvitá, že nemožno hovoriť ani o jednote obsahu a jednej literárnej forme, ani o jednom autorovi. V úvode sa hovorí, že autor knihy, Baruch, bol medzi zajatcami v Babylonii (porov. 1,3). Spolu s Jeremiášom ho však násilne odvliekli do Egypta (porov. Jer 43,6-7) a niet nijakých správ o tom, kedy, ako a prečo by sa bol Baruch presťahoval do Babylonie. V úvode je okrem toho zjavný anachronizmus. V piatom roku babylonského zajatia (porov. 1,2) určite nebolo možné putovať do Jeruzalema, zaniesť tam ukoristené posvätné nádoby, prinášať obetné dary a modliť sa za Nabuchodonozora a za jeho »syna« Belšasara [Baltazára] (porov. 1,10-11), ktorý však vskutku bol Nabonidovým synom (porov. Dan 5,1-2). Vieme, že od zničenia chrámu až do Ezdrášových čias (porov. Ezd 3) sa v Jeruzaleme nekonali pravidelné náboženské obrady, a tým menej zápalné obety. Úvod je teda čisto literárna fikcia, prípadne povzbudzujúca historka, ktorá pochádza z oveľa neskoršieho obdobia, ako by sa dalo uzatvárať z textu. Časové údaje a vlastné mená majú za cieľ zaradiť ročnú púť do rámca izraelských dejín, lebo ona predpokladá návrat zo zajatia a svedčí o dokončení reštauračných prác v Jeruzaleme.
Pre tieto dôvody a z rozboru spisu sa usudzuje, že dnešná forma knihy pochádza určite z poexilového obdobia, pravdepodobne z polovice 2. stor. pred Kr., ako dosvedčuje aj malý fragment Baruchovho proroctva objavený v Qumráne. Konečná redakcia spisu uviedla ako autora známeho Jeremiášovho spolupracovníka Barucha, aby tak dodala posolstvu knihy väčšiu váhu.
3.1. Život Božieho ľudu v diaspóre. Teologický význam knihy spočíva v tom, že informuje o živote Božieho ľudu v diaspóre a ukazuje, že náboženský život, založený na modlitbe, liturgii, Mojžišovom zákone a mesiášskych očakávaniach bol nepretržite spojený s Jeruzalemom. Ako Náreky, tak aj Kniha proroka Barucha svedčí o tom, že zásluhou proroka Jeremiáša došlo po babylonskom zajatí i napriek zničeniu Jeruzalema k obnoveniu izraelského spoločenstva, ktoré malo prisľúbenú nádejnú budúcnosť. Dôležitým činiteľom duchovnej obrody bolo čítanie posvätných spisov, najmä Deuteronómia, Jeremiášovho proroctva a Deutero-Izaiáša, čo pomohlo Židom spoznať hlboký dosah hriechu a vzbudilo v nich úprimnú túžbu po obrátení.
3.2. Hriech a obrátenie. Tento krátky prorocký spis podáva vynikajúci rozbor hriechu. Hriech je mravný rozvrat, ktorý odporuje Božej spravodlivosti (porov. 2,12) a arogantne zavrhuje múdrosť (porov. 3,9-14). Táto pýcha sa prejavuje v odboji proti zákonu a v nezáujme o posolstvo prorokov (porov. 1,18.21; 2,5.10.24). Opakom hriechu je ponížený návrat k Bohu, prameňu všetkého dobra (porov. 2,8.30-35; 4,28) a verné zachovávanie zákona, v ktorom Izrael nájde život (porov. 4,1).
3.3. Boh. Boh sa v knihe označuje titulom »Večný« (porov. 4,10.14.22.24.35; 5,2), ktorý sa viac nevyskytuje ani v jednom biblickom spise. Boh je prameň múdrosti (porov. 3,12.23) a je nadovšetko Svätý (porov. 4,22.37; 5,5). Iba on vyslobodzuje zajatcov (porov. 4,18.23.29), lebo je spravodlivý (porov. 1,15; 2,6.9; 5,9) a milosrdný (porov. 2,27; 5,9). Spása pochádza od večného Boha (porov. 4,22), ktorý však prejavuje svoju slávu tak, že hriešnikov najprv potresce, aby ich potom spasil. Súhrnne možno povedať, že témou Knihy Baruch je dráma hriechu, obrátenia a spásy.
4.1. Názov, miesto v kánone a pôvod spisu. Tento krátky starozákonný spis (iba 72 veršov) je známy pod menom »Jeremiášov list«. V židovskom kánone sa neuvádza. V gréckom preklade Septuaginta je ako samostatný spis po Knihe Náreky, kým vo Vulgáte a v Novej Vulgáte sa uvádza ako 6. hlava Knihy proroka Barucha. Jeremiášov list sa zachoval iba v gréckom texte, ale je takmer isté, že jeho originál bol napísaný po hebrejsky alebo aspoň v semitskej reči. V nadpise sa spomína, že jeho autorom je prorok Jeremiáš, ktorému sa azda pripisoval preto, že sa obsahom a literárnou formou podobá Jeremiášovmu listu zajatcom (porov. Jer 29). Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov je však List dielom neznámeho autora. Vznikol pravdepodobne v 3. alebo 2. storočí pred Kr.
4.2. Obsah a náuka. Spis je živou polemikou proti modlárstvu, ukazuje márnosť a bezmocnosť babylonských modiel a varuje pred nimi Židov v diaspore. Autor presvedčivo argumentuje refrénovitým opakovaním jedného, i keď s menšími obmenami formulovaného, výroku: "Z toho je zrejmé, že nie sú bohmi, preto sa ich nebojte!" (v. 14; porov. vv. 22.28.39.44.51.56.64.68.71). Vskutku, strach bol jedným z hlavných motívov, ktoré mohli Židov priviesť k modloslužbe, ako vyplýva aj z výrokov iných prorokov (porov. napr. Am 2,4; Oz 4,13-14). Je len prirodzené, že sa autor v liste stavia proti babylonským modlám a jeho argumentácie, i keď sú viac rozvinuté a stereotypné, majú svoje korene v živých výrokoch Deutero-Izaiáša o bezmocnosti modiel (porov. Iz 41,21-24; 44,6-20; 46,1-7). Po literárnej a teologickej stránke sa však list najviac podobá Jeremiášovej reči o ničomnosti modiel (porov. Jer 10,1-16), ktorou sa autor pravdepodobne inšpiroval. Archeológia celkom potvrdzuje jeho opis modiel, ako aj ich výrobu, zdobenie a najmä ich úctu spojenú s mravnými výstrednosťami, ktoré autor v liste ostro odsudzuje. V závere (porov. v. 72) sa súhrnne podáva nielen všeobecné morálne poučenie z listu, ale aj základ teológie jahvistického kultu vzhľadom na modloslužbu.