1.1. Kniha. Spis proroka Sofoniáša sa v hebrejskej Biblii a v Septuaginte uvádza ako deviata kniha medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi. V knihe sa jasne odzrkadľuje náboženský a mravný úpadok Júdska za vlády bezbožných kráľov Menašeho [Manassesa] (687-642 pred Kr.) a Amóna (642-640 pred Kr.). Neblahé následky ich panovania, proti ktorým Sofoniáš svojimi prorockými rečami a výrokmi vystúpil, boli: modloslužba v jeruzalemskom chráme (porov. 1,4-6), napodobňovanie cudzích spôsobov v obliekaní (porov. 1,8), falošní proroci (porov. 3,4), násilie a sociálna nespravodlivosť (porov. 3,1-3; 1,11) a iné. Pôvodné Sofoniášovo proroctvo poslední redaktori spisu po babylonskom zajatí sčasti upravili a pravdepodobne rozšírili o state 2,8-11 a 3,14-20.
1.2. Sofoniášova osoba a účinkovanie. Nadpis knihy udáva, že Sofoniáš (hebr. Sefanjáh = »Jahve skryl, uchránil«) bol synom Kúšiho [Chusiho] a uvádza mená jeho predkov do štvrtej generácie, až po určitého Chizkiáša [Ezechiáša] (porov. 1,1), ktorým bol pravdepodobne júdsky kráľ Chizkiáš (716-687 pred Kr.). Prorocky účinkoval v Júdsku za panovania kráľa Jošiáša [Joziáša] (640-609 pred Kr.) a svojím pôsobením pripravil náboženskú reformu, ktorú potom Jošiáš r. 621 pred Kr. previedol. Bol súčasníkom proroka Jeremiáša, ako svedčia mnohé podobné výroky ich proroctiev (porov. napr. o všeobecnej skazenosti: 1,4-9; 3,3-5 a Jer 3,3; 6,15; 8,12; o modloslužbe: 1,4-5 a Jer 7,9-18 a iné).
2.1. Obsah. Sofoniášov spis je typickým príkladom prorockej literatúry, lebo obsahuje tri klasické témy prorockého ohlasovania (porov. napr. Jeremiáša, Ezechiela): oznámenie Božieho súdu proti Júdsku a Jeruzalemu (porov. 1,2 - 2,3), orákulá proti pohanským národom (porov. 2,4 - 3,8) a prisľúbenie spásy (porov. 3,9-20).
Sofoniáš vyslovuje svoje výroky o hroznom Božom súde v teologických kategóriách »dňa Jahveho«, čo prevzal pravdepodobne od Amosa (porov. Am 5,16-20) a od Izaiáša (porov. Iz 2,6-22), ale urobil z neho univerzálny Boží súd. V orákulách proti cudzím národom sú predmetom Božieho súdu Filištínci (porov. 2,4-7), Moabčania a Amončania (porov. 2,8-11), Etiópčania a Asýrčania s hlavným mestom Ninive (porov. 2,12-15). Nakoniec Boží súd zasiahne aj neposlušný, odbojný Jeruzalem, ktorý sa nič nepoučil z Božieho trestu na pohanských národoch (porov. 3,1.6-8). V prisľúbení spásy Sofoniáš ohlasuje, že Bohu verný »zvyšok Izraela« a spravodlivé národy sa budú tešiť z vyslobodenia a žiť v pokoji a v sláve. Jahve sa opäť usadí na Sione, zhromaždí naň roztratených Izraela a urobí ho slávnym medzi všetkými národmi (porov. 3,9-20).
2.2. Rozdelenie. Knihu možno podľa obsahu rozdeliť na tieto časti:
3.1. Deň Jahveho. Vo vyhrážkach proti Júdsku a Jeruzalemu Sofoniáš oznamuje Boží súd a ilustruje ho dvoma opismi dňa Jahveho (porov. 1,2-13 a 1,14-18). [Všeobecne o tomto biblickom pojme pozri Úvod do Knihy proroka Joela, 3.1.] Charakteristickou známkou Sofoniášovho opisu dňa Jahveho je, že nepredstavuje tento deň iba ako súd, na ktorom Boh tresce svoj ľud a pohanské národy, aby ich priviedol k spáse, ale ako univerzálnu kozmickú pohromu: je to deň hnevu, súženia a úzkosti, deň ničenia a pustošenia (porov. 1,15). V rozsahu, ktorý nemá páru, opisuje prorok katastrofu, ktorá zasiahne nielen ľudí, ale aj všetko, čo je na zemi (porov. 1,2-3.15). Autor stredovekej sekvencie »Dies irae« (lat. = »Deň hnevu«) z omše za zosnulých, v ktorej sa básnicky opisuje posledný súd na konci sveta, našiel inšpiráciu hlavne v Sof 1,14-18. Treba však poznamenať, že v Sofoniášovom proroctve sa deň Jahveho zásadne nejaví ako koniec sveta a ľudských dejín, ale ako metamorfóza a znovuzrodenie Božieho ľudu, čiže koniec éry hriechu. Naznačuje to aj radostný spev »Zvyšku«, v ktorom Sofoniášovo proroctvo vyvrchoľuje (porov. hl. 3).
3.2. »Chudobní Izraela«. Podľa Sofoniášových výrokov sa pred »dňom hnevu« zachránia iba anavím, čiže »chudobní, pokorní ľudu« (porov. 2,3). Týmto slovom sa pôvodne označovali materiálne chudobní. Postupom času sa však výraz stal biblickým termínom na označenie tých, ktorí sú chudobní aj z hľadiska sociálneho, náboženského a ľudského. V žalmoch a v prorockej literatúre sú takíto chudobní predmetom osobitnej Božej starostlivosti a lásky. »Chudobní« vidia svoju záchranu v Božej pomoci a spravodlivosti, a preto sú pokorní, trpezliví a oddaní Jahvemu. Iba týmto anavím rezervuje Sofoniáš prisľúbenie spásy. Nepatria k nim ani vodcovia ľudu, ani podplácaní sudcovia, ani podvodní proroci, ani zvrhlí kňazi (porov. 3,3-4). Naopak, mimo očakávania sú medzi nimi aj spravodliví cudzinci, ktorých Jahve očistí na svoju slávu (porov. 2,11; 3,9-10). Uprostred tohto pokorného a chudobného ľudu, ktorý dôveruje v Jahveho meno, je verný zmluve a zachováva predpisy Zákona, v tomto »zvyšku Izraela« (porov. 3,12-13) a na novom Sione, bude prebývať Pán (porov. 3,15.17). Preto v tomto okruhu spásy, pripravenom pre chudobných, verných, utláčaných a ponížených (porov. 3,19), vypukne plesanie a radosť, do ktorej prorok vyzýva Izrael a Jeruzalem (porov. 3,14).
Anavím, chudobní, sa neskôr stotožnia so »zvyškom Izraela«, ktorý ostal verný Jahvemu a stal sa nositeľom mesiášskych prisľúbení. Na týchto »chudobných« sa vzťahuje aj Ježišovo blahoslavenstvo: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Mt 5,3)