Časť prvá

Počiatky židovského povstania, 1,1 - 2,70

I. Protižidovská vláda Antiocha Epifanesa, 1,1-67

Alexander Veľký a jeho nástupcovia. - 1Keď vytiahol Alexander, syn Filipa Macedónskeho, z krajiny Chitim a porazil Dária, kráľa (ríše) Peržanov a Médov, stal sa ako prvý z Grékov jeho nástupcom vo svetovláde. (*) (Krátka správa o Alexandrovi Veľkom (336–323 pr. Kr.), ktorý bol zakladateľom víťazného helenizmu, je priliehavým úvodom k 1 Mach; veď táto kniha rozpráva hlavne o bojoch Machabejcov proti helenizmu. Spomienkou Perzskej ríše nadväzuje 1 Mach na Knihy Ezd a Est, ktoré opisujú udalosti z čias perzských kráľov. Takto je nadviazaná súvislosť 1 Mach s ostatnými knihami, napísanými po zajatí. – Po nešťastných výpravách Dária (493–490 pr. Kr.) a Xerxesa (481–479) proti Grécku bola v základoch otrasená svetová moc perzských kráľov, ale koniec jej urobil až Alexander Veľký, syn a nástupca Filipa II. (359–336), kráľa Macedónska. – "Chitim": pôvodne to bol názov pre obyvateľov Cypru, neskoršie sa označovalo týmto názvom severné pobrežie Stredozemného mora s priľahlými egejskými ostrovmi a tiež západne od nich položené zeme; Gn 10,4; Iz 23,1; Jer 2,10; Ez 27,6; Dan 11,30. Pobil ešte mnoho "kráľov zeme", ale po Dáriovej smrti sa stal vlastne Alexander Veľký nástupcom jeho trónu, prvým gréckym vladárom nad svetovou Perzskou ríšou.) 2Zviedol mnoho bojov, zaujal početné pevnosti a pobil kráľov zeme. 3Prenikol až na kraj sveta a nabral koristi u mnohých národov. Zem pred ním umĺkla. Spyšnel a jeho myseľ sa pozdvihla. (*) (R. 328 vtrhol Alexander do Baktrie a r. 326 sa dostal "až na kraj sveta" – k Indu, ktorý bol východnou hranicou Perzskej ríše.) 4Zhromaždil veľmi silné vojsko, (*) (Do Ázie sa vybral Alexander s vojskom, ktoré počítalo na 30 000 pešiakov a 5 000 jazdcov (Arianus, Diodor). Počas výpravy si vojsko stále doplňoval. Tak pri Gaugamelách mal 40 000 pešiakov a 7 000 jazdcov.) 5zmocnil sa krajín, národov a kniežat a stali sa mu poplatnými.

6Potom ľahol do postele, a keď badal, že zomrie, 7zavolal si popredných veľmožov, ktorí boli s ním vychovaní od mladi, a rozdelil im ešte zaživa svoje kráľovstvo. 8Alexander panoval dvanásť rokov, keď ho zastihla smrť. (*) (Onemocnel následkom nemierneho pitia začiatkom júna 323 v Babylone a zomrel okolo 11. júna 323 pr. Kr. ("28. daisiosa"; Plutarchus, Diodor).)

9Jeho veľmoži sa ujali vlády, každý na svojom mieste. (*) (Miestodržiteľom Egypta bol Ptolemeus, Sýriu dostal Seleukus a Laomedon, Cilíciu Filotas, Médiu Pyton, Kapadóciu a Paflagóniu Eumenes, Pamfýliu a Lýciu Antigonos, Kariu Asander, Lýdiu Menander, Frýgiu Leonatos, Tráciu Lysimachos, Macedóniu, Ilýriu a Epir dostal Antipater a Krateros. – Len niektorí z týchto miestodržiteľov sa stali kráľmi, ale nie hneď po Alexandrovej smrti. – Narobili mnoho zla a "biedy" vojnami, všelijakými nespravodlivosťami a zločinmi, ktorých sa dopúšťali.) 10Po jeho smrti si nasadili všetci koruny a po nich aj ich synovia - na mnoho rokov. Šírili však po zemi všelijakú biedu.

Moc Antiocha Epifanesa v Judei a Egypte. - 11Z nich vyšiel nešľachetný výhonok, Antiochus Epifanes, syn kráľa Antiocha a niekdajší rukojemník v Ríme. Kráľom sa stal v stotridsiatom siedmom roku gréckej vlády. (*) (Po krátkom historickom úvode začína spisovateľ rozprávať o vlastnom pôvodcovi nepokojov v Palestíne, Antiochovi, prímenom Epifanes. Vo vojne medzi Antiochom III. Veľkým a Rimanmi (r. 192 pr. Kr.), ktorá sa skončila pri Magnézii r. 189 pr. Kr. porážkou Antiocha, Rimania nadiktovali Antiochovi podmienky prímeria. Zaviazal sa odovzdať Rimanom 20 rukojemníkov, medzi ktorých patril aj jeho syn Antiochus (neskorší Antiochus IV. Epifanes). Krátko po príchode Antiocha Epifana z Ríma Heliodor zavraždil r. 175 kráľa Seleuka IV. Filopatora. Po tomto mal nastúpiť na sýrsky trón Demetrius, jeho syn, ale nastúpil Antiochus IV. Epifanes (176-5 – 164-3). Keď Rím neuznal Demetriovo právo, bolo Antiochovo postavenie upevnené. Tak nastúpil na trón r. 137 "gréckej vlády", čiže éry Seleukovcov (pravdepodobne nov. 175 pr. Kr.). – Antiochus IV. si pribral meno Epifanes, čo znamená: "Zjavenie", (slávny príchod), t. j. božstva (nie "Slávny" alebo "Osvietený!"). V úsilí stať sa populárnym zachádzal tak ďaleko, že zabúdal na svoje postavenie. Preto aj zmenili jeho meno Epifanes na Epimanes (Blázon).) 12V tých dňoch povstalo niekoľko izraelských zlosynov a prehovorili mnohých takýmito rečami: "Poďme a zbratajme sa s (pohanskými) národmi, ktoré sú okolo nás! Veď odkedy sme sa od nich odlučovali, postihlo nás všelijaké nešťastie!" 13Tento návrh sa im pozdával 14a niektorí z ľudu boli aj ochotní ísť ku kráľovi. Tak dostali plnú moc zavádzať pohanské mravy. (*) (Horlivými propagátormi helenizmu boli najmä cudzinci, osadení v palestínskych mestách (2 Mach 6,8). Aj medzi Židmi sa našli "zlosynovia" ("synovia beliálovi", ako Sdc 19,22; 1 Kr 21,10.13), ktorí s gréckou kultúrou si osvojovali aj grécke mravy. Medzi týmito vynikal Jason, brat veľkňaza Oniáša III. Úplatkom sa mu podarilo odstrániť Oniáša III. a sám sa stal veľkňazom. Porov. 2 Mach 4,7.) 15V Jeruzaleme postavili telocvičňu podľa pohanských zvyklostí, 16nahrádzali si predkožky a odpadli od svätej zmluvy. Spriahli sa s pohanmi a zapredali sa za otrokov vierolomníkom. (*) (Telocvik sa prevádzal s obnaženým telom; aby sa vyhli helenisticky zmýšľajúci Židia posmechu pohanov, ktorému boli vystavení pre svoju obriezku či už v telocvični alebo vo verejných kúpeľoch (gymnós "nahý"), dávali si obriezku zahladzovať operatívnym spôsobom. Porov. 1 Kor 7,18, kde je aj "terminus technicus" pre takú operáciu ("epispáo" = naťahovať, napínať, t. j. akrobystían, predkožku). Keďže obriezka u Židov mala podobný význam ako krst u kresťanov, znamenalo takéto počínanie "pokrokových" Židov v očiach zbožnejšieho ľudu skutočnú apostáziu od izraelského náboženstva, odpad od svätého Mojžišovho zákona. – "Zapredali sa za otrokov vierolomníkom" – doslovne: "Zapredali sa, aby páchali zlo." Porov. 1 Kr 21,20; 2 Mach 4,11–20.)

17Keď si Antiochus upevnil kráľovstvo, zatúžil rozprestrieť svoju moc aj nad Egypt, aby panoval nad obidvoma ríšami. 18I tiahol na Egypt s ohromným vojskom, s vozmi a slonmi, s jazdcami a s veľkým loďstvom; (*) (Epifanes mal "vozy", opatrené kosami (porov. 2 Mach 13,2), a "slony", ktoré boli dôležitou časťou vtedajšieho vojska. Porov. 3,34; 6, 30.34; 11,56; 2 Mach 11,4; 13,2; 15,20. Už Alexander Veľký bojoval proti slonom Peržanov a Indov.) 19a viedol vojnu proti egyptskému kráľovi Ptolemeovi. Ptolemeus sa dal pred ním na ústup a utiekol. Aj mnoho zranených padlo. 20Dobyl tiež opevnené egyptské mestá a odniesol si z Egypta korisť.

Antiochova lúpež v Jeruzalemskom chráme. - 21Po porážke Egypta sa Antiochus roku stoštyridsiateho tretieho vrátil a tiahol proti Izraelu (*) (Bolo to asi r. 169–8 pr. Kr. Jason vyvolal v Jeruzaleme vzburu proti Menelaovi (2 Mach 4,24; 5,5 – 7,11), aby sa mohol opäť zmocniť miesta. Epifanes zasiahol.) 22a proti Jeruzalemu s ohromným vojskom. 23Vošiel namyslene do svätyne a vzal zlatý oltár, svietnik so všetkým príslušenstvom, stôl predkladných chlebov, džbány, misy a zlaté misky, oponu, vence a zlatú ozdobu na priečelí chrámu a vôbec poodlupoval všetko. (*) (Prvé znesvätenie chrámu za Epifanesa. – Náradie, porov. Ex 25, 24; 30,27; 37,23; 1 Krn 28,16; Ex 26,31; Nm 7,14.) 24Vzal striebro, zlato a vzácne náradia ako aj ukryté poklady, ktoré našiel. Keď všetko pobral, odtiahol do svojej krajiny. 25Na jeho rozkaz sa dialo vraždenie a z jeho rečí vyznievala bezočivá namyslenosť. (*) (Porov. 2 Mach 5,14; Dan 11,28.36.)

Nové drancovanie Jeruzalema. - 30Po dvoch rokoch poslal kráľ do júdskych miest najvyššieho daňového vyberača. I prišiel do Jeruzalema s mocným vojskom. (*) (R. 168-7 pr. Kr. – Daňový vyberač Apolónius, porov. 2 Mach 5,24.) 31Hovoril im ľstivo o pokojamilovných zámeroch a uverili mu. 32Náhle však napadol mesto, spôsobil mu veľkú ranu a pobil mnoho ľudu z Izraela. 33Keď mesto vyplienil, podpálil ho a pobúral jeho domy i múry dookola. 34Ženy a deti odviedli do zajatia a dobytok zhabali. (*) (Porov. 2 Mach 6,10 a Ž 137.)

35Dávidovo mesto si vybudovali na pevnosť s vysokým a silným múrom a s mocnými vežami. (*) (Dávidovo mesto ležalo na sionskom pahorku (2 Sam 5,7; 1 Kr 8,1), teda pevnosť (Akra) bola južne od chrámu.) 36Osadili sa tam nešľachetní ľudia a zlosynovia a opevnili sa v ňom. Dopravili tam zbrane a potraviny a z Jeruzalema poznášali korisť 37a uložili tam. Tak sa stal (hrad) veľkým osídlom.

Žalospev nad Jeruzalemom 38Stal sa pascou pre svätyňu,
pre Izrael bol ustavične zlým nepriateľom. 39Vylievali nevinnú krv vôkol chrámu
a znesväcovali sväté miesto. 40Jeruzalemčania sa pre nich rozutekali,
stal sa sídlom cudzozemcov;
svojim potomkom sa stal cudzinou,
jeho deti ho poopúšťali. 41Jeho svätyňa je pustá ako pustatina,
jeho sviatky sa popremieňali na žiaľ,
jeho soboty sa stali na potupu,
jeho česť sa premenila na opovrhnutie. 42Aká bola voľakedy jeho sláva,
taká veľká je teraz jeho hanba,
jeho vznešenosť sa premenila v žiaľ.

Dekrét na odstránenie židovského náboženstva. - 43Kráľ Antiochus vydal rozkaz pre celé kráľovstvo, že všetci majú splynúť v jeden národ a každý má opustiť svojrázne zvyky. 44Tak sa všetky národy podrobili kráľovmu rozkazu. 45A tak sa aj mnohým Izraelitom zaľúbila jeho bohopocta, obetovali modlám a znesväcovali sobotu.

46Do Jeruzalema a do júdskych miest poslal kráľ poslov s písomnými rozkazmi, aby sa (ich obyvatelia) spravovali zvykmi, ktoré boli dosiaľ v krajine cudzie, 47aby sa zrušili v chráme celostné žertvy a zápalné i mokré obety. 48Soboty a sviatky majú znesvätiť, 49svätyňu a Bohu zasvätený ľud treba pohaniť. 50Ba majú nastavať oltáre, háje a modly a obetovať svine a iné nečisté zvieratá. 51Svojich synov majú nechať bez obriezky, svoje duše poškvrňovať čímkoľvek nečistým a ohavným, aby tak zabudli na zákon a odstránili všetky ustanovenia. 52Kto by sa nesprával podľa kráľovho rozkazu, mal zomrieť.

53Všetky tieto nariadenia dal (kráľ) písomne rozšíriť po celom svojom kráľovstve a ustanovil dozorcov nad všetkým ľudom. 54Nariadil, aby obetovali všetky júdske mestá, od prvého až do posledného.

55Aj mnohí z ľudu sa k nim pridali, (vôbec) všetci, čo odpadli od zákona. Páchali zlo v krajine 56a vyháňali Izraelitov, ktorí sa potom museli skrývať po všelijakých skrýšach.

57Pätnásteho kisleva roku stoštyridsiateho piateho postavili na oltár ohavnosť spustošenia. Aj po júdskych mestách nastavali oltáre (*) (Asi 10. – 17. decembra 167 pr. Kr. – "Ohavnosť spustošenia" (porov. Dan 11,31; 12,11) je pohanský oltár, postavený na oltári zápalných obiet.) 58a predo dvermi domov a po uliciach prinášali kadidlové obety. 59Knihy zákona, ak niektoré našli, pálili a trhali. (*) ("Knihy zákona" je dnešný Pentateuch.) 60Ak sa u niekoho našla Kniha zmluvy alebo ak sa niekto spravoval podľa zákona, bol potrestaný smrťou podľa kráľovského nariadenia.

61Takto zneužívali svoju moc proti Izraelu z mesiaca na mesiac, proti každému, koho po mestách pri niečom pristihli. 62Dvadsiateho piateho dňa toho mesiaca obetovali na oltári, ktorý slúžil za oltár (zápalných obetí). (*) (Porov. v. 57 s poznámkou a 1 Mach 4,52 n.)

63Ženy, ktoré dávali obrezávať svoje deti, usmrcovali podľa rozkazu, 64nemluvňatá im vešali na krk, ich domy plienili a zabíjali aj tých, ktorí ich obrezali.

65Ale mnohí v Izraeli sa zocelili a urobili si pevné predsavzatie, že nebudú jesť nič nečisté. Radšej volili smrť, než by sa poškvrnili pokrmami (*) ("Nečisté" – predovšetkým mäso obetované modlám, mäso zakázaných zvierat, krv a mäso udusených zvierat.) 66a zrušili svätú zmluvu. Tak aj zomreli. 67Veľmi veľký hnev doľahol teda na Izrael. (*) (Utrpenie považovali za trest urazeného Boha. Porov. 2,49; 3,8; 2 Mach 5,17–20; 6,12; 7,33.38; 8,5.)

II. Vypuknutie povstania, 2,1-70

Matatiášova rodina. - 1V tých dňoch vystúpil Matatiáš, syn Jána, vnuk Simeona, kňaz z rodu jeruzalemských Joaribovcov, býval však v Modeine. (*) (Matatiáš (hebr. Mattithjá – Dar Jahveho; porov. 1 Krn 9,31; 15,18.21; 16,5) pochádzal z poprednej kňazskej rodiny Joaribovcov. Porov. 1 Krn 24,7; Neh 12,1–7. Pozri tiež úvod. pozn. o dynastii Hasmoneovcov. Joaribovci pochádzali z Jeruzalema. Hasmoneovci mali svoj majetok v Modeine (Modin, dnes dedinka El Midje, asi 12 km východne od Lidy, neďaleko cesty Jeruzalem-Jafa [Jaffa]). Stará osada Modein ležala na pahorku Rás Medije, ktorý je porastený olivami. Modein bol na okraji Šefely. Najkratšia cesta z Jeruzalema do Modeina viedla cez Bethoron (asi 30 km).) 2Mal päť synov: Jána, zvaného Gadis, 3Šimona, zvaného Tasi, 4Júdu, ktorý sa nazýval Machabejec, 5Eleazara, zvaného Hauran, a Jonatána, zvaného Apfus. (*) (Piati Matatiášovi synovia mali zvláštne priezviská: Ján sa nazýval Gadis (Gaddis; asi ako Gediel v Nm 13,11: Moje šťastie je Boh). Spomína sa ešte v 9,36–38. V 2 Mach 8,22 sa nazýva Jozef. – Šimon bol nazývaný Tasi (Thassi), čo znamená azda: Horlivec. Sýrske texty majú: "Tharsi" – Vodca; porov. hl. 13 – 16. – O Júdovi Machabejcovi pozri úvod. pozn. – Eleazar bol nazvaný Hauran alebo Auaran (Vg: Abaron), t. j. asi "Prevŕtač", s poukazom na jeho hrdinské činy (6,43–46). – Jonatán bol Apfus, čo znamená pravdepodobne Chytrák, Figliar.)

Žalospev nad Jeruzalemom. - 6Keď videl hanebnosti, ktoré sa diali v Judei a v Jeruzaleme, 7prehovoril:

14Matatiáš a jeho synovia si roztrhli odev, obliekli sa do vrecoviny a veľmi žialili.

Statočný čin Matatiášov. - 15Tu prišli do mesta Modein kráľovskí poslovia, ktorí mali nútiť k odpadu s tým, aby (jeho obyvatelia) obetovali. 16A mnohí z Izraela k nim pristúpili. Keď sa zhromaždili Matatiáš a jeho synovia, 17kráľovskí poslovia sa ujali slova a vraveli Matatiášovi: "Si vážený a významný hodnostár tohto mesta a podporujú ťa synovia i bratia. 18Preto pristúp najprv ty a splň kráľovský rozkaz, ako ho splnili všetky národy aj Júdovci a tí, čo zostali v Jeruzaleme! Potom budeš patriť aj so svojimi synmi medzi kráľových priateľov a budete poctení, ty i tvoji synovia, zlatom, striebrom a mnohými darmi." (*) ("Kráľovi priatelia" – dôverníci, ktorým kráľ zveruje vysoké a výnosné úrady. (Tento výraz prevzal Alexander Veľký z perzskej etikety.)) 19Matatiáš odpovedal a zvýšeným hlasom zvolal: "Hoc aj všetky národy kráľovej ríše poslúchajú kráľa, odpadávajú od náboženstva svojich otcov a podrobujú sa jeho nariadeniam, 20ja, moji synovia a moji bratia budeme kráčať podľa zmluvy našich otcov. 21Nech je od nás ďaleko, aby sme opustili zákon a nariadenia! 22Kráľove rozkazy poslúchať nebudeme a od nášho náboženstva sa neodchýlime ani napravo, ani naľavo."

23Len čo dohovoril tieto slová, pristúpil pred očami všetkých akýsi Žid, aby obetoval na oltári v Modeine podľa kráľovho rozkazu. (*) (Vg dodáva: "… aby obetoval modlám na oltári v meste Modeine podľa kráľovho rozkazu.") 24Keď to Matatiáš videl, v rozhorčení sa mu zachvelo vnútro. Vzplanul hnevom, ako kázal zákon, priskočil k nemu a zabil ho pri oltári. (*) (O tom, čo bolo treba robiť podľa zákona, t. j. ako kázal zákon, pozri Dt 13,7 n.) 25Zároveň zabil aj kráľovho posla, ktorý nútil obetovať, a oltár rozváľal. (*) (Úradníka, ktorého Matatiáš zabil, nazýva Joz. Flávius (Žid. vojna 1) "Apelles". Pre svoju horlivosť sa Matatiáš prirovnáva Finésovi, ktorý smrťou potrestal Simeonovca Zambriho (Zimriho), pretože sa zúčastnil na hanebných obetiach Moabčanov (Nm 25,6–15; Ž 106,30 n.).) 26Horlil za zákon ako kedysi Finés proti Zambrimu, Salomovmu synovi.

27Potom Matatiáš zvolal silným hlasom v meste: "Nech ide za mnou každý, kto horlí za zákon a chce zostať verný zmluve!" 28A utiekol so svojimi synmi do hôr. Všetko, čo mali, zanechali v meste. (*) (So svojimi prívržencami utiekol do blízkych vrchov. O ich počte pozri 2 Mach 5, 27.)

Matatiáš vyzýva do boja za slobodu. - 29Vtedy mnohí, ktorí túžili po spravodlivosti a práve, odišli na púšť 30a usadili sa tam so svojimi deťmi, ženami a s dobytkom, lebo na nich doliehalo čoraz väčšie zlo. (*) (Rozumie sa: Júdska púšť, vápencové vrchy západne od Mŕtveho mora, kde bolo mnoho prirodzených skrýš.)

31Keď oznámili kráľovským úradníkom a vojenským oddielom, ktoré boli v Jeruzaleme, v Dávidovom meste, že niektorí z opovrhovateľov kráľovho rozkazu sa utiahli do skrýš na púšti a že mnohí odišli za nimi, 32vytiahli proti nim. Keď ich dostihli, rozostavili sa proti nim a chystali sa bojovať s nimi v sobotný deň. 33Volali na nich: "Už toho bolo dosť! Vyjdite! Podrobte sa kráľovmu rozkazu a zostanete nažive!" 34Ale oni odpovedali: "Nevyjdeme a neurobíme podľa kráľovho rozkazu, aby sme znesvätili sobotný deň!" 35Nato hneď aj začali proti nim bojovať. 36Ale oni im ničím neodvetili. Ani len kameňom nehodili po nich, ani skrýše si nezatarasili. 37Povedali: "Zomrieme všetci s čistým svedomím. Nebo a zem sú nám svedkami, že nás nespravodlivo zabíjate!" 38Tak teda začali proti nim boj v sobotu; i zomreli spolu so svojimi ženami, deťmi a stádami, na tisíc ľudských životov. (*) (Nakoľko počítali s tvrdým odporom verných vyznávačov Zákona, so samým prepadom vyčkali až na sobotu, lebo boli presvedčení, že pravoverní Židia nebudú bojovať v sobotu. – Porov. 2 Mach 6,11.)

39Keď sa to dozvedeli Matatiáš a jeho priatelia, veľmi za nimi žialili. 40Povedali si: "Ak urobíme všetci tak, ako urobili naši bratia, ak nebudeme bojovať proti pohanom za svoje životy a za svoje zákony, veľmi rýchlo nás vykynožia zo zeme." 41A toho dňa sa uzniesli: "Nech na nás ktokoľvek zaútočí v sobotný deň, budeme proti nemu bojovať, aby sme nepomreli všetci, ako zomreli naši bratia v skrýšach!"

42Vtedy sa k nim pridala skupina Asidejcov; boli to udatní izraelskí mužovia a všetci zo srdca oddaní zákonu. (*) (Predpoklad k riadnemu vedeniu odboja bol daný až teraz, keď sa k povstalcom pridali mnohí verní Židia. Boli to predovšetkým horlivci, zvaní Asidejci (gr. "Asidaio", hebr. "Chasídím"), ktorí sa práve vtedy, ako sa zdá, začali organizovať vo zvláštnu spoločnosť. Boli to mužovia, ktorí boli "zo srdca oddaní zákonu", teda ochotní zaň i trpieť. O ich neskoršom postoji k Machabejcom pozri 7,13. Či bol nejaký súvis medzi Asidejcami a neskoršími Farizejmi alebo Esenmi, nedá sa celkom zistiť.) 43Ďalej sa k nim pripojili všetci, ktorí chceli utiecť pred útrapami. Bola to pre nich dobrá posila. 44Zostavili teda vojsko a

Ostatní utiekli k pohanom, aby sa zachránili.

45Matatiáš a jeho prívrženci robili obchôdzky a rúcali oltáre; 46a obrezávali, hoc aj násilne, neobrezané deti, ak také našli na izraelskom území. 47Vyháňali namyslencov a darilo sa dielu ich rúk. 48Ujali sa zákona proti prechmatom pohanov a kráľov a nedopustili, aby sa hriešnici dostali do prevahy. (*) ("Nedopustili, aby sa hriešnici dostali do prevahy", doslovne: "aby hriešnikovi narástli rohy" (roh – znak moci a sily; 1 Sam 2,10). Porov. tiež Ž 148,14.)

Požehnanie zomierajúceho Matatiáša. - 49Keď sa Matatiášove dni chýlili ku koncu, riekol svojim synom:

65Viem, že váš brat Šimon je muž rozvážny. Poslúchajte ho vždy; on vám bude otcom. (*) (Šimon (v gr. len na tomto mieste uvedený ako: Simeon) je ustanovený za hlavu rodiny, Júda za vodcu povstania.) 66Júda Machabejec, ktorý bol udatným hrdinom od svojej mladosti, nech je vaším vojvodcom a nech vedie boj proti pohanom! 67Zhromaždite okolo seba všetkých, čo plnia zákon, a vykonajte pomstu za svoj národ! 68Prísne odplaťte pohanom a pridržiavajte sa všetkého, čo predpisuje zákon."

69Potom im dal požehnanie a bol priradený k svojim otcom. (*) (Porov. Gn 25,8; 35,29; 49,33; Dt 32,50.) 70Zomrel roku stoštyridsiateho šiesteho a jeho synovia ho pochovali v otcovskej hrobke v Modeine. A celý Izrael ho oplakával veľkým plačom. (*) (Zomrel r. 146 Sel., teda medzi jarou 166 a jarou 165 pr. Kr. O národnom smútku porov. 9,20; 13,26; Gn 50,10.)

Časť druhá

Boje Júdu Machabejca, 3,1 - 9,22

I. Víťazné boje Júdove až po vyčistenie chrámu, 3,1 - 4,61

Chválospev na Júdu. - 1Miesto neho nastúpil jeho syn Júda, zvaný Machabejec. 2Podporovali ho všetci jeho bratia a tiež všetci, ktorí sa pridali k jeho otcovi, a s rozradostnenou mysľou bojovali za Izrael.

Víťazstvo nad Apoloniom a Seronom. - 10Apolonius zhromaždil pohanov a veľké vojsko zo Samárie do boja proti Izraelu. (*) (Tento Apolonius je známy ako "najvyšší daňový vyberač" z 1,30; 2 Mach 5,24. – Podľa niektorých bol tento Apolonius veliacim generálom Samárie, ktorého spomína Joz. Flávius (Starož. 12,7.1); mohol by to byť, ako niektorí myslia, tiež Apolonius Tarzeov alebo Apolonius Menesteov (2 Mach 3,5.7; 4,4.21).) 11Keď sa o tom Júda dozvedel, vytiahol proti nemu, porazil ho a zabil. Aj mnoho ranených padlo, ostatní utiekli. 12Zmocnili sa však ich koristi. Júda si vzal Apoloniov meč a nosieval ho do boja po všetky dni.

13Keď sa dopočul Seron, veliteľ sýrskeho vojska, že Júda zhromaždil mužov, zástup verných, ktorí sú pripravení tiahnuť s ním do boja, 14povedal: "Urobím si meno a preslávim sa v kráľovstve, ak budem bojovať proti Júdovi a jeho prívržencom, ktorí pohrdli kráľovým rozkazom." 15Odhodlal sa teda na útok. Tiahlo s ním aj silné vojsko bezbožníkov, aby mu pomohli pomstiť sa na Izraelitoch. 16Keď sa priblížili k Bethoronskému priesmyku, Júda im vytiahol s hŕstkou naproti. (*) (Seron tiahol pravdepodobne od severu pozdĺž pobrežia k Lyde, odkiaľ zabočil na juhovýchod. Chcel sa dostať do Jeruzalema po známej ceste, ktorá viedla cez bethoronský priesmyk (úzka, kamenistá cesta medzi Dolným – "Bet 'Ur ettachta" – a Horným Bethoronom – "Bet 'Ur elfóka", asi 5 hodín severozápadne od Jeruzalema; porov. Joz 10,10 n.; 1 Sam 13,18; 1 Kr 9,17).) 17Ale keď zbadali vojsko, ktoré sa valilo proti nim, povedali Júdovi: "Ako sa budeme môcť pustiť do boja my, hŕstka, proti toľkej presile? A okrem toho sme dnes nevládni; veď sme ešte nič nejedli!" (*) (O stravovaní Júdovho mužstva porov. 2 Mach 5,27.) 18Júda odvetil: "Aj niekoľkí môžu ľahko obkľúčiť mnohých, lebo Bohu nebies je celkom jedno, či vyslobodzuje mnohými alebo iba niekoľkými. 19Víťazstvo v boji nezávisí od množstva vojska, lebo z neba prichádza sila. 20Oni idú proti nám plní hlavatosti a pýchy, aby znivočili nás, naše manželky a naše deti a aby nás olúpili. 21My však bojujeme za svoje životy a zákony. 22On sám ich rozdrví pred našimi očami. Vy sa ich teda nebojte!" (*) (Júda povzbudzuje do boja poukazom na všemohúcnosť Boha. Porov. 1 Sam 14,6. – Miesto "On sám" (v. 22) má Vg: "Pán sám".)

23Len čo dohovoril, náhle na nich udrel a Seron bol zničený aj so svojím vojskom. 24Prenasledovali ho od Bethoronského priesmyku až na rovinu. A padlo z nich na osemsto mužov. Ostatní utiekli na filištínske územie. 25I začali sa obávať Júdu a jeho bratov a úzkosť doľahla na okolité národy. 26Jeho meno sa dostalo až ku kráľovi a o Júdových bojoch rozprával celý svet.

Lyziáš pripravuje vojnu proti Židom. - 27Keď kráľ Antiochus dostal správu o týchto udalostiach, vzplanul hnevom. Poslal a pozbieral všetky bojové sily svojho kráľovstva, (zhromaždil) veľmi silné vojsko. (*) (Márnotratnú veľkodušnosť Antiocha Epifanesa spomínajú Polybius (26,10; 31,3) a Diodor (31,16).) 28Otvoril svoju pokladnicu dal na celý rok žold svojim oddielom a prikázal im, aby boli pripravení na každú službu. 29Tu spozoroval, že mu zlata z pokladníc ubudlo a že dôchodky z krajiny sú malé pre odboj a biedu, ktorú spôsobil v krajine tým, že potláčal odveké zvyky. 30Preto sa obával, že nebude mať dosť, ako už neraz, na výlohy a dary, ktoré rozdával štedrou rukou a hojnejšie než predošlí králi. 31V tejto veľkej bezradnosti si zaumienil, že vytiahne do Perzie, pričom bude po provinciách vyberať dane, a tak si znovu nahromadí množstvo peňazí. (*) (Porov. 2 Mach 9,2 n.)

32Zanechal Lyziáša, jedného z najváženejších šľachticov ako správcu kráľovských záležitostí (na území) od rieky Eufrat až po egyptské hranice (*) (Za svojho zástupcu v západnej ríši ustanovil svojho dôverníka a bývalého satrapu v Celosýrii Lyziáša. Podľa Vg býva označovaný za kráľovho pokrvného, ale výraz: "aner endokos kai apo genús tés bazileías" – významný muž z kráľovského rodu – treba brať ako čestný titul, označenie pre najvyššiu kráľovskú šľachtu. Porov. tiež 10,89.) 33a poveril ho výchovou svojho syna Antiocha, kým sa nevráti. (*) (Antiochus zveril Lyziášovi výchovu svojho syna, neskoršie Antiocha V. Eupatora (164–162), ako to dosvedčujú tiež Apianus a Polybius. Porov. 6,17; 7,2; 2 Mach 13,1 n.) 34Odovzdal mu polovicu vojska aj slonov a dal mu plnú moc, aby konal všetko, čo si zaumienil. Pokiaľ ide o júdske a jeruzalemské obyvateľstvo, prikázal mu, 35aby vyslal proti nim vojsko, žeby bola moc Izraela úplne zlomená, zvyšok Jeruzalema zničený a ich pamiatka z toho mesta vykorenená. 36Po celom ich území mal osadiť cudzincov a lósom im rozdeliť krajinu.

37Kráľ vzal druhú polovicu vojska a roku stoštyridsiateho siedmeho vytiahol zo svojho hlavného mesta Antiochie, prekročil rieku Eufrat a tiahol náhornými krajmi. (*) ("Náhorné (horné) kraje"– hornaté kraje Perzie a Médie. Tiež Polybius nazýva Perziu a Médiu "hornou" časťou Sýrie (5,40.7). R. 147 Sel. bol medzi jarou 165 a jarou 164 pr. Kr.)

38Lyziáš vybral Ptolemea, syna Dorymenesovho, Nikarona a Gorgiáša, udatných to mužov z kráľových dôverníkov, (*) (Lyziáš poveril výpravou proti Židom troch Sýrčanov: Ptolemeus, syn Dorymenesov, asi vedúca osobnosť v náboženskej politike Epifanesa (porov. 2 Mach 6,8; 2,8), býva stotožňovaný s Ptolemeom Makronom (2 Mach 4,45; 10,12). Kedysi bol ustanovený od Ptolemea Eupatora (Polybius 27,12) za egyptského guvernéra na ostrove Cyprus. Ale odpadol od Ptolemea a pridal sa k Antiochovi Epifanesovi, ktorý ho ustanovil za veliaceho generála Celosýrie a Fenície (2 Mach 8,8). Jeruzalemský guvernér Filip (2 Mach 5,22) upozornil Ptolemea na nebezpečenstvo židovského povstania a tento zas oznámil celú vec Lyziášovi – ako správcovi západnej polovice Sýrskej ríše. Lyziáš pridelil Ptolemeovi dvoch generálov: Nikanora, syna Patroklovho, (2 Mach 8,9) a Gorgiáša (porov. 2 Mach 8,9; asi tento Gorgiáš neskoršie vystupuje ako vojvodca v Edomsku a vedie operácie v Jamnii, 1 Mach 5,59–61; 2 Mach 10,14; 12,32–37). Sám Ptolemeus sa nezúčastnil bojov, všetko ponechal na Nikanora a Gorgiáša. Každý si však počínal na vlastnú päsť.) 39a poslal s nimi štyridsaťtisíc pešiakov a sedemtisíc jazdcov, aby vtiahli do Júdska a zničili ho podľa kráľovho rozkazu. (*) (2 Mach 8,9 udáva celkový počet vojska len 20 000 mužov. Pravdepodobnejšie je číslo 10 000 pešiakov, ako udáva sýr. preklad.) 40Vyrazili teda so všetkou brannou mocou, a keď ta došli, utáborili sa na rovine pri (osade) Emauz. (*) (Vojsko tiahlo cez Feníciu a rozložilo sa pri Emauzoch ("Emaus", dnes Amuás, 8 km juhozápadne od Bethorona, uprostred cesty z Jafy do Jeruzalema) na Šefelskej rovine, kde sa začína Júdske pohorie. Neskoršie sa mesto nazývalo Nikopolis.) 41Keď sa o nich dopočuli kupci tej krajiny, vzali si veľmi mnoho striebra a zlata aj sluhov a šli do tábora kupovať Izraelitov za otrokov. Pripojilo sa k nim aj sýrske a filištínske vojsko. (*) (Podľa 2 Mach 8,10 pozval sám Nikanor obchodníkov s otrokmi. Miesto "sluhov" čítajú niektoré rukopisy: "povrazov", potrebných na zväzovanie otrokov. Pripojilo sa aj "sýrske vojsko", ktoré bolo roztrúsené po menších posádkach v Palestíne. Porov. 1,36; 2,44; 2 Mach 8,6.)

Židia sa pripravujú na obranu. - 42Keď Júda a jeho bratia videli, že nebezpečenstvo pohromy je stále väčšie a že vojská sa už utáborujú blízko ich územia, a keď sa dozvedeli o kráľovom rozkaze, ktorým nariadil úplnú skazu ľudu, 43povedali si navzájom: "Postavme sa proti zničeniu svojho ľudu; bojujme za svoj národ a svätyňu!" 44Zišli sa dovedna, aby boli pripravení do boja a tiež aby sa modlili a vyprosili si milosrdenstvo a zľutovanie. (*) (Porov. 2 Mach 8,12–23.)

46Zhromaždili sa teda a prišli do Masfy oproti Jeruzalemu, lebo Masfa bývala kedysi miestom modlitby pre Izrael. (*) (Masfa, známa zo Samuelových čias (1 Sam 7,5 n.), dnes Nebi Samuil, 10 km severovýchodne od Jeruzalema. Porov. Joz 18,26; Sdc 20,1 n.; 1 Kr 15,22. Podľa niektorých stála Masfa na pahorku Tell en-Nasbe, severozápadne od er-Rám a severne od Jeruzalema.) 47Postili sa ten deň, obliekli sa do vrecovín, sypali si popol na hlavy a roztrhli si odev. (*) (Porov. 2 Sam 13,19; Est 4,1.3; Jer 6,26; Nár 2,10 a iné.) 48I otvorili Knihu zákona podobne ako keď sa pohania vypytujú svojich modiel. (*) (Najpravdepodobnejší zmysel: Pre istotu pýtali sa aj Svätého písma, či im bude Boh pomáhať. Bezmyšlienkovite otvorili knihu Svätého písma a to miesto, ktoré sa im práve otvorilo, pokladali za Božiu odpoveď. (Porov. tiež 2 Mach 8,23.)) 49Priniesli tam kňazské rúcha, prvotiny a desiatky a povolali nazirejcov, ktorým vypršala lehota. 50Potom hlasne volali k (Bohu) v nebi: "Čo máme robiť s týmito? Kam ich zaviesť? 51Tvoja svätyňa je pošliapaná a znesvätená a tvoji kňazi buď žialia, alebo sú pobití. 52Hľa, pohania sa zhromaždili proti nám, aby nás zničili! Ty vieš, čo zamýšľajú s nami. 53Akože budeme môcť obstáť pred nimi, ak nám nepomôžeš ty, Bože?" 54Potom zahlaholili na trúbach a zakričali mocným hlasom.

55Nato Júda ustanovil vodcov ľudu, tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov (*) (Organizácia vojska, zadelenie bojovníkov do riadnych vojenských útvarov, je podmienka pravidelného boja, ktorý zamýšľal viesť Júda proti nepriateľom. Porov. Nm 31,14.48.52; Ex 18,21–26; Dt 1,15. – O rozdelení Júdovho vojska porov. 2 Mach 8,22. Jedna správa sa doplňuje druhou.) 56a vyzval tých, čo si práve stavali dom, alebo sa ženili, alebo vysádzali vinohrad, ako aj bojazlivcov, aby sa každý vrátil domov, ako hovoril Zákon.

57Potom sa dalo vojsko do pohybu. Utáborili sa južne od Emauz. 58Tu prehovoril Júda: "Pripravte sa a bojujte udatne! Ráno sa postavte do boja proti týmto pohanom! Veď sa zišli proti nám, aby zničili nás a našu svätyňu! 59Lepšie bude, keď zomrieme v boji, akoby sme sa mali dívať na biedu nášho národa a svätyne. 60Ale nech sa stane tak, ako je (Božia) vôľa na nebi!"

Porážka Gorgiáša. - 1Gorgiáš vzal päťtisíc pešiakov a tisíc vybraných jazdcov a vyrazil s nimi v noci, 2aby napadol Židov v ich tábore a porazil ich nenazdajky. Hradné mužstvo mu pritom robilo doprovod.

3Keď sa Júda o tom dozvedel, okamžite odtiahol so svojimi bojovníkmi, aby porazil kráľovské vojsko pri Emauzoch, 4pokým boli oddiely ešte ďaleko od jeho tábora.

5A tak Gorgiáš v noci napadol Júdov tábor, ale nikoho tam nenašiel. I pátral po nich po horách, lebo sa nazdával: "Oni utekajú pred nami."

6Len čo sa rozodnilo, zjavil sa Júda s tritisíc mužmi na rovine. Nemali, pravda, toľko štítov a mečov, ako by si boli želali, (*) (Podľa 2 Mach 8,22–32 rozdelil Júda 6 000 mužov svojho vojska na 4 oddiely po 1 500 mužov.) 7keď videli silne opevnený pohanský tábor a vôkol neho jazdcov, ktorí boli vycvičení v boji, 8ale Júda hovoril svojim mužom: "Neľakajte sa ich množstva a nebojte sa ich útoku! 9Rozpomeňte sa, ako sa zachránili naši otcovia, keď ich prenasledoval faraón s vojskom! 10Volajme k nebu, aby sa zmiloval nad nami a rozpomenul sa na zmluvu s našimi otcami a aby dnes porazil toto vojsko pred našimi očami! 11Nech zvie celý pohanský svet, že Izrael má svojho vykupiteľa a osloboditeľa!" (*) (O povzbudzovaní mužstva do boja porov. tiež 2 Mach 8,19 n.)

12Keď cudzinci zdvihli oči a videli, ako sa (Židia) hrnú proti nim, 13vytiahli z tábora do boja. V tom Júdovi mužovia zatrúbili 14a rozpútal sa boj. Pohania boli porazení a utiekli do roviny. 15Všetci oneskorenci popadali mečom; ostatných prenasledovali až po Gezeron, až po idumejské, azotské a jamnijské roviny. Padlo z nich asi tritisíc mužov. (*) (Gezeron (Gezer, Gazer, Gazara; porov. Joz 10,33; 12,12; 1 Mach 9,52; 13,43 n.), severozápadne od Emaus. – Jamnia, dnes Jebna, 20 km južne od Jafy a 1 hod. od pobrežia; Azot, dnes Esdud, na pol cesty medzi Gazou a Jafou; porov. 2 Mach 12,3–9. Miesto "idumejské" možno s niektorými rukopismi čítať "júdske". Ide teda o južnú a juhozápadnú časť Júdska.)

16Keď sa Júda vrátil s vojskom z prenasledovania, 17povedal ľudu: "Nebažte po koristi, lebo ešte na nás čaká boj! 18Blízo nás je Gorgiáš s vojskom na pohorí. Len sa teraz držte proti našim nepriateľom a bojujte proti nim! Potom si môžete spokojne pobrať korisť."

19Kým Júda ešte hovoril, už sa zjavil akýsi oddiel, ktorý vyliezal z pohoria. 20Hneď zbadal, že ich (ľudia) museli utrpieť porážku, lebo tábor bol v plameňoch a dym celkom zjavne prezrádzal, čo sa stalo. 21Pri tomto pohľade ich pojal veľký strach. A keď zazreli ešte aj Júdovo vojsko na rovine, pripravené do boja, 22utiekli všetci do filištínskej krajiny. 23Júda sa potom vrátil vyplieniť tábor. A nabrali si mnoho zlata, striebra, modrého a červeného purpuru a mnoho iných cenností.

24Pri návrate prespevovali chválospevy a plesali k nebu: "Je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky." (*) (Porov. 1 Krn 16,34.41; Jer 33,11; Ž 136,1 nn. a 106,1; 2 Krn 5,13.) 25Toho dňa nastalo veľké vyslobodenie pre Izrael.

Júda víťazí nad Lyziášom. - 26Všetci cudzinci, ktorí sa zachránili, prišli k Lyziášovi a oznámili mu všetko, čo sa stalo. (*) (Porov. tu spomenuté udalosti so správami 2 Mach: 1 Mach 3,38–41 s 2 Mach 8,8–11; 1 Mach 3,42–60 s 2 Mach 8,12–23; 1 Mach 4,1–25 s 2 Mach 8,23–36; 1 Mach 4,26–35 s 2 Mach 11,1–15.) 27Keď to počul, zarazil sa a zmalomyseľnel, pretože sa Izraelu nestalo podľa jeho priania a tiež preto, že nesplnil kráľov rozkaz.

28Preto nasledujúceho roku zobral Lyziáš šesťdesiattisíc vybraných mužov a päťtisíc jazdcov do boja proti nim. (*) (Na túto výpravu sa vydal Lyziáš podľa údaja v 3,37 r. 148 Sel., teda po marci 164 pr. Kr.) 29Vtiahli do Idumey a utáborili sa v Betsure. Júda sa postavil proti nim s desaťtisíc mužmi. (*) (Lyziáš (3,32 n.), iste na radu Gorgiáša (3,38), zamýšľal napadnúť Židov od juhu. Tiahol od severu pozdĺž mora cez Jamniu do juhozápadnej Palestíny ("Idumea", porov. k v. 15; Vg má: "Judea") k Betsure, ktorá bola kľúčom k ďalšej ceste do Jeruzalema. Betsur, Betsura, na ceste Jeruzalem – Hebron, asi 28 km južne od Jeruzalema (porov. Joz 15,58; 1 Krn 2,45; 2 Krn 11,7).) 30Keď videl silné vojsko, modlil sa takto: "Buď zvelebený, záchranca Izraela, ktorý si (kedysi) odrazil útok obra rukou svojho služobníka Dávida a tábor Filištíncov si vydal do rúk Šaulovho syna Jonatána a jeho zbrojnoša. 31Zovri toto vojsko rukou svojho izraelského ľudu, nech vyjdú na hanbu so svojím vojskom a jazdectvom! 32Zastraš ich! Zoslab ich bezočivú odvahu! Nech sa trasú pre svoju porážku! 33Poraz ich mečom mužov, ktorí milujú teba, aby ťa piesňami zvelebovali všetci, ktorí poznali tvoje meno!" (*) (Porov. 1 Sam 17,4; 14,1 nn.)

34Potom vyrazili proti sebe a v boji padlo asi päťtisíc mužov z Lyziášovho vojska. 35Keď Lyziáš videl porážku svojich oddielov, ale aj odvahu Júdovho vojska, ako je odhodlané buď čestne žiť, alebo zomrieť, odtiahol do Antiochie. Najímal však žoldnierov, aby mohol s posilneným vojskom nanovo vtrhnúť do Judey.

Očista a posvätenie chrámu. - 36Vtedy povedal Júda a jeho bratia: "Hľa, naši nepriatelia sú rozdrvení! Poďme teda, očistime svätyňu a znovu si ju posväťme!" (*) (Pred očistením chrámu usporiadali Židia v Jeruzaleme veľkú slávnosť (2 Mach 8,33) a previedli pomstu na vierolomníkoch, ktorí sa im dostali do rúk.) 37I zhromaždilo sa všetko vojsko a vystúpili na vrch Sion. (*) (O vrchu Sion pozri pozn. k 1,35.) 38Videli spustošenú svätyňu, oltár znesvätený, brány vypálené, v nádvoriach bujnelo krovie ako v lese alebo na horách, komôrky rozbúrané. 39Roztrhli si odev, žialili veľkým nariekaním a sypali si popol na hlavu. 40Padli tvárou na zem, zatrúbili na signálových trúbach a volali k nebu. (*) (O znesvätení oltára porov. 1,57. – O spálených bránach porov. 1,33 a 2 Mach 8,33. "Komôrky" (1 Kr 6,5 nn.), kňazské byty okolo chrámu. – Signálové trúby boli zo zvieracích rohov. O trúbení porov. Nm 10,9.)

41Vtedy Júda určil mužov, ktorí mali bojovať proti tým, čo boli na hrade, kým oni nevyčistia svätyňu. 42Potom vybral bezúhonných a Zákonu oddaných kňazov, 43ktorí očistili svätyňu a odniesli kamene (užívané pri modlárstve) na nečisté miesto. (*) ("Na nečisté miesto", azda "Tofet"; spomínané v 2 Kr 23,10; Jer 19,13.)

44Ako sa tak radili, čo by mali urobiť so znesväteným oltárom na zápalné obety, 45prišli na dobré riešenie, (že sa rozhodli) zbúrať ho, aby sa raz nestal predmetom potupy, že ho kedysi znesvätili pohania. Oltár teda zbúrali 46a kamene uložili na vhodnom mieste chrámového pahorku, pokým nevystúpi prorok a nerozhodne o nich ináč. (*) (Vidieť, že sa ozývala v izraelskom národe mocná túžba po prorokovi. Neozývala sa v tom už túžba po Mesiášovi? Iste. Porov. Ž 74 (73),9–11.) 47Potom, podľa predpisu zákona, dopravili neokresané kamene a postavili nový oltár podľa predošlého vzoru. (*) (Porov. Ex 20,25; Dt 27,6. Z "neokresaných kameňov" bol postavený aj Ezdrášov oltár, Ezd 3,2. Ale porov. Ex 27,1 nn. a 38,1 nn. s 1 Kr 8,64.) 48Takisto vybudovali svätyňu a posvätili vnútrajšok chrámu a nádvoria. (*) ("Vybudovali" svätyňu, t. j. opravili.) 49Zhotovili nové sväté nádoby a priniesli do chrámu svietnik, kadidlový oltár a stôl. 50A tak pálili na oltári kadidlo, zapálili na svietniku lampy a v chráme zažiarilo (svetlo), 51položili na stôl chleby a zavesili opony, a tak šťastne dokončili celé svoje podujatie.

52Dvadsiateho piateho dňa deviateho mesiaca, čo je mesiac kislev, stoštyridsiateho ôsmeho roku včasráno vstali 53a priniesli obetu podľa zákona na novopostavenom oltári na zápalné obety. 54Práve v ten istý čas, toho istého dňa, keď ho pohania znesvätili, bol znovu vysvätený so spevmi za zvuku citár, hárf a cimbalov. 55Všetok ľud padol na tvár; klaňali sa a zvelebovali (Boha) na nebi, ktorý im doprial toto šťastie. 56Osem dní slávili posvätenie oltára. S rozradostnenou mysľou prinášali celostné žertvy aj obety vďaky a chvály. 57Zlatými vencami a štítkami vyzdobili priečelie chrámu; obnovili brány a komôrky a porobili k nim dvere. 58V ľude zavládla mimoriadne veľká radosť, pretože bola odstránená potupa, (spôsobená) pohanmi.

59Júda, jeho bratia a všetci z Izraela rozhodli, aby sa každoročne slávili dni posvätenia oltára osem dní od dvadsiateho piateho mesiaca kisleva s veselosťou a radosťou. (*) (Bol zavedený sviatok posvätenia oltára, zvaný chanuka (chanukka): "zavedenie, zasvätenie", grécky enkainismos, encaeniae (u sv. Jána 10,22). Porov. 2 Krn 7,5; Ezd 6,16 n.– Joz. Flávius dosvedčuje, že za jeho čias sa každoročne slávila pamiatka posvätenia chrámu (Starož. 12,7,7). Slávnosť sa vtedy nazývala "Svetlá". Azda preto, že po trojročnej prestávke znovu zažiarili svetlá v očistenom chráme. Porov. 2 Mach 1,8; 10,6.)

60V tom čase vybudovali okolo Sionského vrchu vysoké múry a silné veže, aby ich pohania, keby niekedy došli, nezbúrali (tak ľahko) ako predtým. (*) ("Sionský vrch", chrámová hora, pozri v. 37 a 1,35. – O Betsure porov. v. 29; 6,31 n.) 61Tiež tu postavili posádku, aby strážila (miesto). Na obranu (krajiny) opevnili aj Betsuru, aby mal národ pevnosť proti Edomsku. (*) (Porov. 2 Mach 10,3–8. Z 1,57.62 vysvitá, že prvá pohanská obeta (znesvätenie oltára) bola prinesená v chráme 25. kisleva r. 145 Sel. (dec. 167 pr. Kr.) a presne o tri roky neskoršie (25. kisleva r. 148 Sel. – dec. 164 pr. Kr.) bol nový oltár posvätený. Najprv zapálili drevo na oltári iskrou z kameňa; 2 Mach 10,3.)

II. Ďalšie Júdove víťazstvá a boje až do jeho smrti, 5,1 - 9,22

Za panovania Antiocha Epifanesa, 5,1 - 6,16

Boje so susednými pohanskými národmi. - 1Keď sa okolití pohania dopočuli, že oltár je zasa postavený a svätyňa obnovená, ako (bola) predtým, veľmi sa rozhnevali (*) (Od Nehemiášových dôb sa Židia stále viac rozchádzali po okolitom svete a žili tak v menšine v rôznych pohanských mestách.) 2a uzniesli sa, že vykynožia príslušníkov Jakubovho rodu, ktorí bývali medzi nimi. I začali zabíjať ľud a nivočiť.

3Tu vytiahol Júda do akrabatského kraja v Edomsku a bojoval proti tamojším Ezauovým synom, pretože znepokojovali Izrael. Spôsobil im veľkú porážku, pokoril ich a obral o korisť. (*) (Edomčania ("synovia Ezauovi", Ezau-Edom; porov. Gn 36,15.43) boli odvekými nepriateľmi Židov. Porov. Nm 20,18; 1 Sam 14,47; 2 Krn 28,17; Ž 137,7. Od doby babylonského zajatia obývali južnú časť Júdska. Za čias Machabejcov ich severné hranice sa tiahli medzi Hebronom a Betsurou cez púšť Tekua až k jordánskemu dolnému údoliu. K edomskej satrapii patrili mestá Engadi, Jericho. Keďže moc Edomčanov siahala až po územie Filištíncov, ovládali tak nielen celé bývalé Simeonovo územie, ale aj južnú časť Júdovho údelu. – Júda bojoval najprv proti Edomčanom, osadeným v severovýchodnom Júdsku, v krajine Akrabatene ("Akrabattene", nazvanej tak podľa rovnakomennej dediny, juhovýchodne od Sichema), ktorú často spomína Joz. Flávius (Žid. voj. II,12,4; 20,4; 22,2; III, 3,4; IV,9,3. 4.9). V Edomsku bol vtedy veliacim generálom Gorgiáš, ktorého Židia porazili pri Emauzoch (4,1 nn. 29; 2 Mach 8,9; 12,32).)

4Spomenul si tiež na zlobu synov Beana, ktorí boli ľudu osídlom a pascou; robili im úklady po cestách. (*) ("Synovia Bean-a" (gr. "Baian"), pravdepodobne obyvatelia mesta Bál-Meon alebo Beon (Nm 32,3), juhozápadne od Madaby v Rubenovom území. Beančania zadržovali židovské karavány a olupovali ich. Beančania bývali južne od Amončanov, proti ktorým Júda tiež bojoval (v. 6). Porov. Joz 15,6. Júda prenasledoval Beančanov až do ich veží (porov. 2 Mach 10,18?) a zničil ich na spôsob staroizraelskej kliatby (chérem, Lv 27,28 n.; Dt 2,34 n.).) 5Uzavrel ich do veží, obľahol ich a vykonal na nich kliatbu. Ich veže spálil ohňom spolu so všetkými, ktorí boli v nich.

6Potom vytiahol proti Amončanom, ale našiel tam silné a veľké vojsko, ktorému velil Timotej. 7Aj s nimi zviedol mnoho bitiek, až zlomil ich moc a úplne ich porazil. 8Dobyl Jazer a jeho (okolité) mestečká. Potom sa vrátil do Júdska. (*) (Amončania, ktorých územie sa rozkladalo medzi riekami Jabok a Arnon (Dt 2,19.37; 3,16), tiež utláčali židovskú menšinu. Aj niektorí židovskí vierolomníci ta utekali (porov. 2 Mach 4,26). Timotej, sýrsky vojvodca, ktorého kráľ alebo správca ríše (Lyziáš) ustanovil za veliaceho generála v Galaáde (Amonsko a severnejšie kraje). Spomínaný je v 1 Mach 5 a 2 Mach 12. Iný Timotej je v 2 Mach 8,30.32; 10,24.32.37. – Jazer (Vg Gazer), 10 km západne od Rabatamon – Philadelphia? Časove sem patrí vpád sýrskeho generála Timoteja do Júdska. S týmto sa stretli Židia, keď sa vracali domov po víťazstve pri Jazere. Podľa niektorých bol to 1. vpád Timotejov (2 Mach 8,30 n.), podľa iných až 2. vpád (2 Mach 10,24–38), keď bol Timotej porazený a zabitý v Gazare.)

Šimonovo víťazstvo v Galilei. - 9Aj v Galaáde povstali pohania proti Izraelitom, čo bývali na tom území, aby ich vyhubili. Oni však utiekli do pevnosti Datemy (*) (Porov. 2 Mach 12,10–31. – Galaád tu znamená severné Zajordánsko, kraje východne a juhovýchodne od Tiberiadského jazera (Joz 13,28 nn.). Táto výprava sa uskutočnila až po Veľkej noci (porov. 2 Mach 12,31) r. 163 pr. Kr. – Datema bola podľa niektorých tam, kde je dnes 'Ataman alebo El-Hoson, v strede Galaádu; skôr však bola trochu severovýchodne odtiaľ, kde je dnes Er-Ramthe.) 10a poslali Júdovi a jeho bratom list tohto znenia: "Okolití pohania sa zhromaždili proti nám, aby nás zničili. 11Chystajú sa pritiahnuť a zaútočiť na pevnosť, do ktorej sme sa utiahli. Ich vojsko vedie Timotej. 12Preto príď hneď a vytrhni nás z ich ruky! Už mnohí z nás padli. 13Všetci naši bratia v kraji Tubi sú pobití; ich manželky, deti a zásoby odviedli do zajatia. Pobili tam na tisíc mužov." (*) (Tubi (Tubin, Tob) je krajina v severovýchodnom Galaáde, asi totožná s dnešnou et-Tabije, 24 km západne od Borsy (alebo es-Suveit juhovýchodne od El-Hoson či El-Hosn). Porov. Sdc 11,3; 2 Sam 10,6.8.)

14Ešte čítali ten list, keď prišli iní poslovia z Galiley s roztrhnutými odevmi a prinášali takú istú správu: 15"Ptolemais, Týrus, Sidon a celá pohanská Galilea sa spojili, aby nás vyhubili!" (*) (Ptolemaida, vlastne Ptolemais (– Akko, severne od Karmelu), Týrus a Sidon sú fenické mestá.)

16Keď Júda a ľud vypočuli tieto hlásenia, zvolali veľké zhromaždenie, aby sa poradili, čo by mali urobiť pre (dobro) svojich bratov, ktorých nepriatelia tak ťažko utláčali. 17Tu riekol Júda svojmu bratovi Šimonovi: "Vyber si mužov a choď vyslobodiť svojich bratov v Galilei! Ja a môj brat Jonatán pôjdeme do Galaádska." 18V Judei ponechal Jozefa, syna Zachariášovho, a Azariáša, vodcu ľudu, aj s ostatným vojskom na stráži. 19Prikázal im: "Stojte na čele tohto ľudu, kým sa nevrátime, no nepúšťajte sa do nijakého boja s pohanmi!"

20Na výpravu do Galiley mal Šimon pridelených tritisíc mužov a Júda do Galaádu osemtisíc mužov. 21Šimon teda vytiahol do Galiley a zviedol mnoho bitiek s pohanmi, pričom pohanov porazil. Prenasledoval ich až po bránu 22Ptolemaidy. Z pohanov padlo na tritisíc mužov a obral ich o korisť. 23Ľudí však, ktorí boli v Galilei a v Arbatoch, vzal so sebou spolu so ženami, deťmi a všetkým ich imaním a priviedol ich s veľkou radosťou do Júdska. (*) (Arbaty (Arbatta) je buď rovina medzi Ptolemaidou a Tiberiadou "Arábet el-Battóf", alebo treba čítať "Narbatha", t. j. toparchia, okres západne od Samárie. Podľa toho by sa bol vracal Šimon z Galiley po západných hraniciach Samárie, Júda zas po východných (v. 52 n.).)

Júdovo víťazstvo v Galaáde. - 24Júda Machabejec a jeho brat Jonatán prešli cez Jordán a tri dni pochodovali cestou po púšti. (*) (Nabatejci patrili k arabskému kmeňu. Ich hlavné sídlo bola Petra. V 2 Mach 12,10–12 sa volajú jednoducho Arabi. Porov. Gn 25,13. Prichádzali asi od severu, preto mohli podať správu o tamojších pomeroch.) 25I stretli sa s Nabatejcami, ktorí im vyšli priateľsky v ústrety a porozprávali im všetko, čo sa prihodilo ich bratom v Galaáde, 26že mnohí z nich sú uzavretí v Bosore, Bosre, Aleme, Kasfore, Makede a Karnaine, všetko to v pevných a veľkých mestách. (*) (Bosora (gr. "Bossora", Vg "Barasa"), dnes Bosra eski-Šám v Hauráne (od Grékov a Rimanov nazývaná Bostra). – Bosor, asi dnešný Busr el-Hariri v krajine el-Ledžá, na 70 km južne od Damasku, tiež toľko východne od Genezaretského jazera – Alema (Alima), asi dnešná Ilma v strednom Haurane, juhozápadne od Bosra (Bosor). – Kasfor (totožný je Kasfon alebo Kasbon vo v. 36), dnes Chisfin, na 1/2 hod. východne od Genezaretského jazera, na ceste z Damasku k Stredozemnému moru. (Alebo: el-Muzérib. Porov. pozn. k 2 Mach 12,13–16). – Maked (Maget), dnes Mukatijeh v Galaáde. Podľa iných: Tell el-Džamid, západne od el-Muzéribu. – Karnain (Karnaim), dnes Šeich-Sa'ad, neďaleko Tell-Ašteroth (v 2 Mach 12,21: Karnion).) 27A že sú aj v ostatných galaádskych mestách niektorí zavretí a zajtra zamýšľajú napadnúť tie pevnosti, dobyť ich a zničiť všetkých v jediný deň.

28Tu sa Júda náhle obrátil so svojím vojskom, aby sa cez púšť dostal do Bosory. Keď mesto zaujal, pobil ostrím meča všetkých mužského pohlavia, vzal im všetku korisť a (mesto) vypálil ohňom. 29V noci sa odtiaľ pobral a tiahli až k pevnosti. 30Keď sa rozodnilo, zdvihli oči a videli, že nespočítateľný zástup ľudu prináša rebríky a dobývacie stroje, aby zaútočil na pevnosť a bojoval proti nim. 31Júda sledoval, ako sa rozpútal boj. Lebo už aj z mesta vystupoval krik trúb a bojový ryk k nebu. (*) (Júda tiahol od juhu (od jordánskych brodov) smerom na sever viac po okraji púšte. Keď sa po trojdňovej ceste stretol s Nabatejcami, musel byť už blízko Bosory, ku ktorej zabočil. Charaka (v 2 Mach 12,17) podľa Wellhausena je totožná s Datemou (porov. k v. 9); podľa Kuglera Charaka je neskorší El-Kerak, 35 km severovýchodne od Er-Ramthe (pozri v. 9). Bosora je od Charaky – Datemy len 20 km. Preto sa mohol ľahko dostať z Bosory do Datemy cez noc (v. 29).) 32Tu zavolal svojim bojovníkom: "Bojujte dnes za svojich bratov!" 33I napadol ich troma oddielmi odzadu. Pritom trúbili na trúbach a vyvolávali prosebné výkriky.

34Keď Timotejovo vojsko spoznalo, že je to Machabejec, dalo sa pred ním na útek. Spôsobil im však veľkú porážku; padlo z nich toho dňa na osemtisíc mužov. (*) (Porov. Sdc 7,16–20.) 35Potom zabočil do Masfy, obľahol ju a dobyl. Pobil v nej všetkých mužov, odvliekol si z nej korisť a vypálil ju ohňom. (*) (Od Datemy zabočil Júda na sever, kam utekal porazený Timotej. Tým smerom ležali mestá: Kasfon, Maked a Bosor (porov. k v. 26), ktorým chce pomôcť. Na ceste dobyl Masfu (Maafa), asi dnešný Bét Rás, severozápadne od El-Hosn (alebo: Ramot Galaád?). Dobyl aj niektoré iné mestá južne od Jarmuku (el-Menadire).) 36Odtiaľ vytiahol a dobyl Kasfon, Maked, Bosor a iné galaádske mestá.

37Po týchto udalostiach zhromaždil Timotej iné vojsko a utáboril sa pred Rafonom za potokom. 38Júda poslal vyzvedačov, aby preskúmali tábor. A priniesli mu takúto správu: "Zišli sa k nim všetci okolití pohania, (je to) veľmi veľké vojsko. 39Aj Arabov si najali na pomoc. Táboria za potokom a sú pripravení vytiahnuť proti tebe do boja." Tu vytiahol Júda proti nim. (*) (Rafon, asi Er-Refa, východne od Wadi el-Ehreir ("potok"), západne od Bur el-Hariri (Bosor).)

40Medzitým, čo sa Júda so svojím vojskom približoval k potoku, vravel Timotej svojim vojvodcom: "Ak on prejde prv k nám, nebudeme mu môcť odolať, lebo je iste silnejší ako my. 41Ale ak sa bude obávať a zostane za potokom, prebrodíme sa k nemu a zmocníme sa ho." 42Keď sa teda Júda približoval k potoku, postavil zapisovateľov ľudu pri potoku a nariadil im toto: "Nikoho tu nenechajte táboriť! Všetci nech idú do boja!" 43I prebrodil sa najprv on a za ním všetok ľud. A všetkých pohanov úplne porazil, odhadzovali zbrane a utekali do chrámu v Karnaine. 44Ale aj toho mesta sa zmocnili a zapálili chrám ohňom (a zhorel) so všetkými, čo boli v ňom. Tak bol Karnain porazený a už nevládal vzdorovať Júdovi. (*) ("Zapisovatelia ľudu" ("grammateis", t. j. dôstojníci, akísi žandári) mali každého donútiť, aby sa zúčastnil na boji. – Sýrčania hľadali útočište v Karnaine (porov. k v. 26 n.), kde bolo asi Atargateion, chrám sýrskej bohyne Atargaty (2 Mach 12,26). Podľa 2 Mach 12,24 n. bol zajatý aj Timotej, ale dostal sa na slobodu, keď sľúbil, že prepustí všetkých Židov, ktorí sú v sýrskom zajatí.)

45Potom Júda zhromaždil všetkých Izraelitov, čo bývali v Galaáde, od najmenšieho až po najväčšieho, aj ich manželky, deti a imanie, (bol to) ohromne veľký zástup, (a rozkázal), aby sa odobrali do júdskej krajiny. 46Prišli až k Efronu; bolo to veľké mesto, (postavené) v priesmyku a veľmi pevné. Nebolo mu možno vyhnúť ani napravo, ani naľavo, lebo prostriedkom neho viedla cesta. 47Lenže obyvatelia mesta sa pred nimi uzavreli a brány zatarasili kamením. 48Júda im však podobrotky odkázal: "Dovoľte nám prejsť vaším územím, aby sme mohli ísť ďalej do svojej krajiny! Nik vám neuškodí; len peši prejdeme." Ale nechceli mu otvoriť.

49Nato Júda nariadil vyhlásiť vo vojsku, aby sa každý postavil (v bojový šík) na tom mieste, kde práve je. 50Vojaci sa teda utáborili. Potom bojoval proti mestu po celý ten deň a celú noc, až sa mesto dostalo do jeho rúk. 51Všetkých mužov pobil ostrím meča, samo mesto zbúral až do základov, odniesol si z neho korisť a prešiel mestom po zabitých.

52Prekročil Jordán a vtiahli do veľkej roviny oproti Betsanu. 53Júda sa staral, aby tí, čo zostávali pozadu, držali sa pohromade, a po celej ceste dodával ľudu odvahy, až kým nedošli do júdskej krajiny. 54S radosťou a plesaním vystúpili na vrch Sion a obetovali celostné žertvy, pretože z nich nikto nepadol a bezpečne sa vrátili.

Nezdar Jozefa a Azariáša. - 55V tých dňoch, keď bol Júda s Jonatánom v Galaáde a jeho brat Šimon v Galilei pred Ptolemaidou, 56Jozef, syn Zachariášov, a Azariáš, velitelia vojska, dopočuli sa o ich hrdinských činoch a úspešných bojoch. 57Vraveli si: "Urobme si aj my meno a poďme bojovať proti pohanom, ktorí sú okolo nás!" 58Vydali mužom svojho vojska rozkaz a vytiahli proti Jamnii. (*) (Predtým Jamniu (4,15) ťažko navštívil Júda a zničil jej prístav (2 Mach 12,8 n.).)

59Nato Gorgiáš vytiahol z mesta so svojím mužstvom do boja proti nim, 60Jozef a Azariáš boli odrazení a zahnaní až k júdskym hraniciam. Toho dňa padlo z izraelského ľudu na dvetisíc mužov. Tak utrpel izraelský ľud veľkú porážku, 61lebo nepočúvali Júdu a jeho bratov, ale snívali o hrdinských činoch. 62Oni neboli z rodu tých mužov, rukami ktorých sa dostalo Izraelu vyslobodenie.

63Ale Júdu, hrdinu, a jeho bratov veľmi oslavoval celý Izrael, ba (hovorili o ňom) aj všetci pohania, kam len prenikol chýr o nich. 64Prichádzali k nim a blahoželali im.

Júdova výprava na juh. - 65Potom Júda vytiahol so svojimi bratmi a bojovali proti Ezauovým synom v južnom kraji. Dobyl Hebron a okolité dediny, rozbúral jeho opevnenia a veže, čo boli dookola, vypálil ohňom. (*) (Už prv si bol Júda zaistil a opevnil známu pevnosť Betsuru (4,61). Teraz dobyl Hebron (ležal voľakedy na návrší er-Rumejde, západne od dnešného Hebrona) a tým urobil koniec vpádom Edomčanov.) 66Potom podnikol výpravu do Filištínska a prešiel cez Samáriu. (*) (Júda vyšiel z Betsury, tiahol hlbokou roklinou (Nahr Sukreir) smerom na západ a prešiel cez "Samáriu". Všetky dnešné texty síce majú "Samária", ale podľa Italy a Joz. Flávia treba čítať: Maresa (Marissa). Porov. 2 Mach 12,35. Porov. tiež Joz 15,44; 1 Krn 2,42; 2 Krn 11,8; 14,9.) 67Toho dňa padli v boji aj kňazi, pretože túžili po hrdinských činoch a nerozmyslene sa zamiešali do boja. 68Nato Júda zabočil do Azotu v kraji Filištíncov, rozbúral ich oltáre, ohňom spálil vyrezávané sochy ich bohov, z miest pobral korisť a vrátil sa do júdskej krajiny. (*) (Azot, porov. k 4,15.)

Smrť Antiocha Epifanesa. - 1Keď kráľ Antiochus prechádzal cez náhorné krajiny, dozvedel sa, že v Elymaide v Perzii je mesto, vychýrené bohatstvom na striebro i zlato. 2V ňom je vraj preveľmi bohatý chrám, kde sú údajne zlaté výzbroje, panciere a štíty, ktoré tam zanechal macedónsky kráľ Alexander, syn Filipov, ktorý panoval z Grékov ako prvý. 3Pritiahol teda a pokúšal sa mesto zaujať a vydrancovať ho. Ale nepodarilo sa mu to, lebo obyvatelia mesta sa dozvedeli o jeho zámeroch. 4Povstali proti nemu do boja, musel utiecť a odchádzal odtiaľ s veľkým sklamaním, aby sa vrátil do Babylonu. (*) (Porov. 2 Mach 9. – O Antiochovej výprave do Perzie porov. 3,29–31. Perzia = celá bývalá Perzská ríša, nielen provincia Persis. Elymais tu znamená provinciu veľkej Perzie, ktorá sa rozkladala severne od Perzského zálivu, severozápadne od provincie Persis a západne od provincie Paraitakéné, južne od Médie. Vg pokladá "Elymais" za mesto. (Podľa Joz. Flávia nazývalo sa tak aj mesto, Starož. 12,9,1. Neskoršie dostalo aj názov Persepolis, 2 Mach 9,2.) O pokuse vyrabovať chrám v Elymaide (chrám Artemidy-Diany) svedčia Polybius, Apian, Porfyrius. – O Alexandrovi Veľkom pozri k 1,1.)

5Tu prišiel k nemu do Perzie posol a oznámil mu, že jeho vojská, ktoré vytiahli do júdskej krajiny, utrpeli porážku. 6Že Lyziáš sa vypravil na čele veľkého vojska, ale že bol porazený Židmi, ktorí vraj prevládli zbraňami a vojskom a (dobyli) aj bohatú korisť, ktorú pobrali porazeným vojskám. 7Že zrúcali ohavnú (modlu), ktorú dal postaviť na oltár v Jeruzaleme, a svätyňu že obohnali vysokými múrmi, ako (to bolo) predtým, a že (opevnili) aj Betsuru, jeho mesto.

8Keď sa kráľ dozvedel o týchto udalostiach, zľakol sa a veľmi sa rozrušil. Klesol na posteľ a od hnevu ochorel, lebo sa mu nestalo po vôli. 9A zostal tam mnoho dní, lebo sa mu obnovovala trápna úzkosť. Keď badal, že zomrie, (*) (Antiochus zostal "tam", t. j. v Perzii, v meste Gabai, kde aj dokonal. (Podľa Kuglera treba zmeniť Polybiovo "Tabai" na "Gabai".) Porov. 2 Mach 9,1 nn.) 10zvolal všetkých svojich dôverníkov a povedal im: "Spánok sa mi vzdialil od očí a sužujúca starosť tlačí moje srdce. 11Myslím si v duchu: Do akého zármutku som sa dostal a v akej záplave zmätku som teraz ja, ktorý som býval ctený a milovaný, dokiaľ som bol pri moci. 12Teraz sa rozpamätúvam na zlé veci, ktoré som popáchal proti Jeruzalemu; ako som pobral z neho všetko zlaté a strieborné náradie a ako som poslal bezdôvodne nivočiť júdske obyvateľstvo. 13Teraz jasne vidím, že ma preto zastihlo toto nešťastie. Hľa, v hroznom zármutku hyniem v cudzej krajine!" (*) (Porov. 2 Mach 9,19–28.)

14Potom zavolal Filipa, jedného zo svojich dôverníkov, a ustanovil ho nad celým svojím kráľovstvom. 15Odovzdal mu korunu, svoj plášť a prsteň, aby viedol jeho syna Antiocha a vychoval ho za vladára. 16A kráľ Antiochus tam roku stoštyridsiateho deviateho zomrel. (*) (Zomierajúci Antiochus vymenoval za ríšskeho regenta (odovzdanie kráľovských odznakov vo v. 15; porov. 10,20.62 nn.) a poručníka pre svojho mladého syna Antiocha (3,33; bol už spoluvladárom a azda aj kráľom na Západe, ale bolo treba vymôcť pre neho uznanie v celej ríši; porov. 2 Mach 9,25 nn.) svojho dôverníka Filipa, ktorý bol kedysi, ako sa zdá, správcom v Júdsku (2 Mach 5,22; 6,11; 8,8). – Epifanes zomrel r. 149 Sel., t. j. asi v lete r. 163 pr. Kr.)

Za panovania Antiocha Eupatora, 6,17-63

Výprava Lyziáša a Eupatora proti Židom. - 17Keď sa Lyziáš dozvedel o kráľovej smrti, dosadil miesto neho za kráľa jeho syna Antiocha, ktorého vychovával od mladi, a dal mu meno Eupator. (*) (Porov. 2 Mach 13,1–26. – Eupator = ten, ktorý pochádza z dobrého otca; porov. 2 Mach 10,10 n. V skutočnosti vládol Lyziáš a počínal si ako správca celej ríše. Tiež rímsky senát uznal Antiocha V. Pritom si nevšímal nároky Seleukovho syna Demetria I., ktorý si oprávnene robil nároky na trón.)

18Tí však, čo bývali na hrade pri svätyni, obťažovali Izrael; ustavične hľadali (spôsob), ako by im mohli škodiť a pohanom poskytnúť oporu. 19Júda si preto zaumienil, že ich vyhubí. I zvolal všetok ľud, aby ich obľahli. 20Zhromaždili sa teda a roku stopäťdesiateho ich obkľúčili. Zriadil proti nim kameňomety a iné dobývacie stroje.

21Niektorí z tých, čo unikli z obľahnutia - a pripojili sa k nim aj niekoľkí bezbožníci z Izraela -, 22odišli ku kráľovi a vraveli: "Ako dlho ešte potrvá, kým nevykonáš súd a nepomstíš našich bratov? (*) (Obliehanie sýrskej posádky v Jeruzaleme na hrade ("Akra") sa začalo r. 150, asi po marci r. 162 pr. Kr., asi rok po Epifanesovej smrti. Podľa 2 Mach 13,3 aj Menelaus sa zúčastnil toho posolstva ku kráľovi s niekoľkými svojimi prívržencami.) 23My sme sa dobrovoľne poddali tvojmu otcovi, riadili sme sa jeho príkazmi a poslúchali sme jeho rozkazy. 24Za to teraz obkľúčili naši súkmeňovci hrad a zanevreli na nás. Ba každého, koho z nás chytili, zabili a naše majetky vyplienili. 25A vztiahli ruku nielen na nás, ale aj na všetky susedné kraje. 26A hľa, dnes obliehajú jeruzalemský hrad, aby ho dobyli! Chrám a Betsuru opevnili. 27Ak ich rýchle nezaskočíš, budú robiť ešte väčšie veci než tieto a (ich postup) nebudeš môcť zadržať." (*) (Porov. 1,11–16; 2,44. O opevnení chrámovej hory a Betsury v. 7; 4,60 n.)

28Keď to kráľ počul, rozhneval sa a zvolal všetkých svojich dôverníkov a veliteľov pechoty aj jazdectva. 29Ba aj z iných kráľovstiev a morských ostrovov pritiahli k nemu zástupy žoldnierov. (*) (Lyziáš zhromažďuje veľké vojsko, lebo tak mu diktuje skúsenosť z poslednej výpravy (4,28 n.). Joz. Flávius (Žid. voj. 1,1,5) spomína len 50 000 pešiakov, 5 000 jazdcov, ale 80 slonov.) 30Počet jeho vojska bol: stotisíc pešiakov, dvadsaťtisíc jazdcov a tridsaťdva slonov, vycvičených do boja.

31Tiahli cez Edomsko a utáborili sa pred Betsurou. Dlho o ňu bojovali a postavili aj dobývacie stroje, ale (obkľúčení) robili výpady, pálili ich ohňom a udatne bojovali. (*) (Porov. 4,29–34. – Lyziáš išiel s vojskom od severu a prenikol až do juhozápadnej Palestíny ("Edomsko") a z prímorskej filištínskej roviny asi cez Ódolam smerom na Betsuru, ktorá chránila Jeruzalem od juhu a bola spolu aj východiskom výprav proti Edomčanom (4,61).)

Bitka pri Betzachare. - 32Júda odtiahol od hradu a utáboril sa pri Betzachare oproti kráľovmu táboru. (*) (Júda zastavil dobývanie jeruzalemského hradu a ponáhľal sa na pomoc Betsuranom. Svoj tábor rozložil pri Betzachare (pahorok "Bét Zacharija", asi 18 km južne od Jeruzalema a 10 km severne od Betsury). Bitka sa strhla na mieste, ktoré sa dnes volá Balluta tel-Jerza, asi 1 km južne od Betzachary. Žid Rodokus však zradil kráľovi Júdovo vojnové tajomstvo (2 Mach 13,21).) 33Kráľ sa včasráno vybral a so všetkou rýchlosťou uháňal s vojskom smerom na Betzacharu. Za zvuku trúb sa šíky pripravili do boja. 34Slonom predložili šťavu z hrozien a moruší, aby ich rozdráždili do boja. (*) (Slonom (1,18) predložili či "ukázali" (tak gr. text a všetky preklady) červené víno, ktoré vraj rady pijú. Keď sa im len ukáže, ale nedá, prepukne v nich šialená zúrivosť. Zdá sa však, že slony "opili".) 35Potom zaradili zvieratá medzi bojové šíky. Ku každému slonovi priradili tisíc mužov, vyzbrojených reťazovitými panciermi a medenými prilbami na hlavách. Okrem toho postavili ku každému zvieraťu päťsto vybraných jazdcov. 36Títo boli už predtým pridelení k zvieraťu, kamkoľvek sa uberalo, išli s ním a neodchádzali od neho. 37Na každom zvierati boli silné, kryté drevené veže, upevnené zvláštnymi zariadeniami, a na každom bolo tridsaťdva mužov, ktorí odtiaľ bojovali, a ešte jeden Ind.

38Ostatných jazdcov postavili vľavo i vpravo na obe krídla vojska, aby znepokojovali (nepriateľa) a kryli bojové šíky. (*) (Obrovské postavy slonov s krytými vežami robili dojem, akoby boli malé pevnosti, odkiaľ 2–3 vojaci (číslo 32 vo v. 37 sa pravdepodobne chybne zachovalo, lebo tak veľký počet bojovníkov na jednom slonovi je fyzická nemožnosť) mohli svojimi strelami kryť rady pešiakov. Indovia boli známi ako najlepší riadiči bojových slonov, lebo si už od mladi navykli zaobchádzať s týmito zvieratami.) 39Keď na zlaté a medené štíty zasvietilo slnko, rozsvietili sa od nich hory a žiarili ako ohnivé fakle. 40Časť kráľovho vojska sa rozprestrela po vrchovine a druhá časť zostala v nížine. Postupovali opatrne a usporiadane. 41Triaška zachvátila všetkých, keď začuli hrmot ich množstva, pochod vojska a rinčanie zbraní; bolo to vojsko mimoriadne veľké a silné.

Hrdinská smrť Eleazara. - 42Júda vyrazil so svojím vojskom do boja a padlo z kráľovho vojska šesťsto mužov.

43Tu Eleazar, Hauran, spozoroval, že jedno zo zvierat, opatrené kráľovským pancierom, prevyšuje všetky ostatné zvieratá. Nazdával sa, že je na ňom kráľ. 44I obetoval sa, aby vyslobodil svoj ľud a získal si večné meno. 45Odvážne sa rozbehol k nemu stredom cez šíky, bil napravo i naľavo, takže ustupovali pred ním na obe strany. 46Potom vliezol pod slona, ľahol si pod neho a zabil ho. On sa zrútil na neho na zem a tam zomrel. (*) (Miesto "ľahol si pod neho" (v. 46) je lepšie prekladať vzhľadom na niektoré rukopisy a 2 Mach 14,41: "nasadil pod ním meč" alebo "pichol ho od spodu mečom".) 47Keď videli silu kráľovského vojska a tlak jeho oddielov, ustúpili pred nimi.

Pád Betsury a obliehanie Jeruzalema. - 48Kráľovské vojská sa vydali proti nim až do Jeruzalema; kráľ sa teda utáboril proti Júdsku a proti vrchu Sion. 49Uzavrel mier s tými, čo boli z Betsury, ktorí opustili mesto, lebo tam už nemali potravín a nemohli znášať ďalšie obliehanie. Pole totiž malo sobotný odpočinok. 50Tak zaujal kráľ Betsuru a ustanovil tam posádku, aby ju strážili. (*) (V "sobotný odpočinok", ktorý sa opakoval každý siedmy rok (v. 53), malo zostať pole úhorom (Ex 23,10 n.; Lv 25,2–7); nikto nesial, nežal, ani ovocie netrhal. Tento rok sa počítal od jesene 164 do jesene 163.)

51Potom obliehal mnohé dni svätyňu; postavil tam vrhacie a iné bojové stroje: ohňomety, kameňomety, šípomety a praky. 52Lenže aj oni si zhotovili bojové stroje proti ich strojom, a tak bojovali mnoho dní. 53Ale nebolo v zásobárňach potravín, lebo bol siedmy rok a zvyšky zásob strávili tí, ktorí kvôli svojej záchrane utiekli pred pohanmi do Júdska. 54Tak zostalo na území svätyne len niekoľko mužov, lebo ich prevládal hlad, a preto sa rozpŕchli každý do svojho domova.

Zmierenie. - 55Keď sa Lyziáš dopočul, že sa Filip, ktorého kráľ Antiochus ešte zaživa poveril, aby vychoval jeho syna Antiocha za vladára, 56vrátil z Perzie a Médie spolu s vojskami, ktoré vytiahli s kráľom, a že sa usiluje prevziať vládu do svojich rúk, 57snažil sa čím skôr odtiahnuť. I vyjadril sa pred kráľom, veliteľmi vojska a mužstvom takto: "Každým dňom slabneme, potravy nám ubúda, miesto, ktoré obliehame, je pevné a ešte na nás dolieha aj starosť o kráľovstvo. 58Preto podajme teraz týmto mužom pravicu a pomerme sa s nimi a s celým ich národom! 59Dovoľme im, aby mohli žiť ako predtým podľa svojich zvykov, lebo iba pre svoje zvyky, ktoré sme zrušili, sa vzbúrili a urobili toto všetko." (*) (Porov. 6,14–16. Lyziáš, ktorý dobre vedel, že jeho sok Filip sa pousiluje zmocniť sa vedenia ríše i cez jeho mŕtvolu, nahovára teraz kráľa, aby sa upustilo od doterajšej politiky, a navrhuje, aby Židom vrátili náboženskú slobodu. Politická nadvláda sýrskeho kráľa mala zostať i naďalej nedotknutá.)

60Táto reč sa zapáčila kráľovi i veliteľom. I poslal im ponuku mieru a prijali ju. 61Keď im dal kráľ a velitelia prísažné uistenie, vyšli z pevnosti.

62Kráľ vystúpil na vrch Sion a keď videl opevnenie toho miesta, porušil prísahu, ktorú urobil, a nariadil zbúrať múr dookola. (*) (Podľa Joz. Flávia bol potom popravený Menelaus. Porov. 2 Mach 13,1–8.)

63Potom rýchle odtiahol a vrátil sa do Antiochie. Tam našiel Filipa ako pána mesta. I bojoval proti nemu a len silou sa zmocnil mesta.

Za panovania Demetria Sotera, 7,1 - 9,22.

Demetrius vysiela Bakchidesa proti Jeruzalemu. - 1Roku stopäťdesiateho prvého vyviazol Demetrius, syn Seleukov, z Ríma. S niekoľkými mužmi vtiahol do prímorského mesta a tam sa dal vyhlásiť za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.), syn Seleuka IV. Filopatora (= brat Antiocha Epifanesa) a bratanec Antiocha V. Eupatora. Porov. o ňom pozn. k 1,11 a 6,17. – Keď sa Demetrius (ako rukojemník v Ríme) dozvedel o smrti svojho strýca Epifanesa, dvakrát sa obrátil na senát s prosbou, aby bol uznaný jeho nárok na trón, ale bezvýsledne. Rimania radšej videli Sýriu pod správou Lyziáša a bezmocného Eupatora, než v rukách energického Demetria. Vo v. 1 sa udáva, že Demetrius unikol z Ríma r. 151 Sel., čo by bolo medzi jarou 161 a jarou 160 pr. Kr.) 2Keď vošiel do kráľovského paláca svojich otcov, zajali vojaci Antiocha a Lyziáša, aby mu ich priviedli. 3Keď mu to oznámili, povedal: "Neukazujte mi ich tváre!" 4Preto ich vojsko zabilo a Demetrius nastúpil na trón svojho kráľovstva.

5Tu prišli k nemu všetci ničomníci a bezbožníci z Izraela na čele s Alkimom, ktorý chcel byť veľkňazom. 6Obžalovali svoj ľud u kráľa a vraveli: "Júda a jeho bratia pobili všetkých tvojich priateľov a nás vyhnali z našej krajiny. 7Preto teraz pošli muža, ktorému dôveruješ, nech ide a presvedčí sa o celej pohrome, ktorú urobil nám a kráľovej krajine. Nech ich strestá spolu so všetkými ich prisluhovačmi!"

8Kráľ vybral Bakchidesa, jedného zo svojich priateľov, ktorý vladáril za Riekou, mal vplyv na vedenie ríše a bol oddaný kráľovi. Poslal ho (*) (Kráľ ustanovil (a či len potvrdil?) Alkima za veľkňaza a vymenoval Bakchidesa za veliteľa trestnej expedície proti Židom. Bakchides (spomínaný v hl. 9 a v 2 Mach 8,30) bol dôverným poradcom Demetria I. a predtým Epifanesa (porov. Joz. Flávius, Starož. 12,10,2). Bol miestodržiteľom Sýrie, azda hlavným satrapom celej západnej Sýrie (= Záriečie, Abarnahara). Pri jeho 2. výprave do Júdska zahynul Júda. Neskoršie uzavrel dohodu s Jonatánom.) 9spolu so zločinným Alkimom, ktorého ustanovil za veľkňaza, a nariadil mu, aby vykonal pomstu na Izraelitoch.

10Vybrali sa teda a vtiahli s veľkým vojskom do júdskej krajiny. Vyslali poslov k Júdovi a jeho bratom s pokojnými síce, ale ľstivými slovami. 11Oni však nedali na ich reči, lebo videli, že pritiahli s veľkým vojskom.

12U Alkima a Bakchidesa zišli sa mnohí zákonníci, aby zistili, čo by vyhovovalo právu. 13Asidejci boli prví medzi Izraelitmi, ktorí hľadali u nich pokoj. 14Vraveli totiž: "S oddielmi predsa prišiel kňaz z Áronovho rodu! Ten nás len neoklame!" 15Rozprával im o pokoji, ba aj prísažne ich uistil: "Neurobím vám nič zlé, ani vašim priateľom." 16A tak mu uverili. Predsa však dal chytiť z nich šesťdesiat mužov a zabiť v jeden deň podľa napísaného výroku: (*) (Alkimus sa stal veľkňazom, keď aj nepochádzal, ako sa zdá, od Áronovho syna Eleazara. Nárok na veľkňazstvo mal mladý Oniáš, syn zavraždeného Oniáša III. Porov. 2 Mach 4,38.)

18Tu zachvátil všetok ľud strach a hrôza pred nimi. Hovorili: "Niet pri nich ani pravdy, ani spravodlivosti. Veď porušili sľub i prísahu, ktorú urobili!"

19Bakchides odtiahol od Jeruzalema a utáboril sa pri Bezete. Mnoho z mužov, ktorí od neho odpadli, ako aj niektorých z ľudu dal pochytať, zabiť a (ich telá) pohádzať do veľkej cisterny. (*) (Bezet (Vg: Bethzecha) sa často stotožňuje s osadou Bethzetho pri Jeruzaleme (Joz. Flávius, Starož. 12,10,2) alebo s neskoršou severnou časťou Jeruzalema, zvanou "Bezetha". Najpravdepodobnejšie bol Bezet na mieste dnešnej zrúcaniny Bét-Zéta (Beit-Zeita), 5 km severne od Bét-Sury a blízko inej zrúcaniny Chirbet Kúfin, medzi Betlehemom a Hebronom. Južne od Bét-Zéty je cisterna, zvaná "Cisterna hrdinov" (Bir Djaber), ktorá bola tak pomenovaná asi na pamiatku opísaného zločinu.) 20Potom odovzdal krajinu Alkimovi a nechal mu vojsko, aby ho podporovalo. Bakchides sám odišiel ku kráľovi.

21Alkimus sa všemožne namáhal, aby si udržal veľkňazstvo. 22I pridružili sa k nemu všetci, ktorí vyvolávali zmätok vo svojom národe. Opanovali júdsku krajinu a privádzali Izrael do veľkého nešťastia.

23Keď Júda videl všetko zlo, ktoré popáchal Alkimus so svojimi prívržencami medzi Izraelovými synmi - horšie než pohania! -, 24prešiel celé júdske územie dookola a vykonal pomstu na vierolomníkoch. Tak im znemožnil potulovať sa po krajine.

25Keď Alkimus spozoroval, ako sa Júda a jeho prívrženci zmohli, obrátil sa na kráľa, lebo spoznal, že by im nemohol odolať, a obžaloval ich zo zločinov.

Výprava Nikanora a jeho porážka. - 26Tu poslal kráľ Nikanora, jedného zo svojich najznamenitejších vojvodcov, ktorý bol zaťatým nepriateľom Izraela, a nariadil mu vyhubiť ten ľud. (*) (Tento Nikanor (asi nie ten istý, o ktorom je reč v 3,38) vystupuje v 2 Mach 14,12 ako veliteľ slonov.) 27Nikanor pritiahol do Jeruzalema s veľkým vojskom. Poslal sprostredkovateľov mieru k Júdovi a jeho bratom s týmto ľstivým 28odkazom: "Nech nie je vojna medzi mnou a vami! Prídem s niekoľkými mužmi a v pokoji si pohovorím s vami." 29I prišiel k Júdovi a priateľsky sa navzájom pozdravili, ale nepriatelia boli pripravení chytiť Júdu. 30Júda zbadal, že k nemu prišiel ľstivo. Preto sa ho stránil a nechcel už vidieť jeho tvár. (*) (Porov. 2 Mach 14,12–22.) 31Keď Nikanor videl, že jeho zámer je prezradený, odtiahol do Kafarsalamy, aby sa dal do boja proti Júdovi. (*) (Podľa Abela sa boj odohral v údolí medzi Chirbet Adasou a Kafarsalamou (Uádi ed-Damm). Kafarsalama by bola dnešná zrúcanina Chirbet Erhá, asi 20 min. východne od Adasy. Meno "Salama" sa zachovalo v názve neďalekého kláštora "Deir Sellám". Bojište teda bolo asi 8–9 km severne od Jeruzalema.) 32I padlo z Nikanorovho vojska na päťsto mužov. Ostatní utiekli do Dávidovho mesta.

33Po týchto udalostiach sa Nikanor odobral na vrch Sion. I vyšli niektorí kňazi a starší ľudu zo svätyne, aby ho priateľsky privítali a ukázali mu celostnú žertvu, ktorá sa obetovala za kráľa. (*) (Alkimus uzavrel s Demetriom akýsi konkordát, v dôsledku čoho sa prinášali obety za kráľa. Porov. Ezd 6,10; Jer 29,7 (obety za perzského kráľa). Neskôr sa prinášala obeta aj za rímskeho cisára (J. Flávius Žid. voj. 2,17,2).) 34Ale on nimi pohrdol a urobil si z nich posmech; aj ich poškvrnil a namyslene rozprával 35a v hneve sa zaprisahal: "Ak ihneď nevydáte Júdu a jeho vojsko do mojich rúk, zapálim tento dom po svojom víťaznom návrate." A s veľkým hnevom odišiel. (*) (Porov. o tom 2 Mach 14,33 nn. a 15,1–6.)

36Tu kňazi vošli, postavili sa pred oltár a chrám, plakali a hovorili: 37"Ty si si, Pane, vyvolil tento chrám, aby sa nazýval podľa tvojho mena a aby bol tvojmu ľudu domom modlitby a prosby. 38Vykonaj pomstu nad týmto človekom a nad jeho vojskom; nech padnú mečom! Rozpamätaj sa na ich rúhania a nedaj im obstáť!"

39Nikanor vytiahol z Jeruzalema a utáboril sa pri Bethorone. Tu sa pripojilo k nemu sýrske vojsko. 40Júda sa zas utáboril pri Adase s tritisíc mužmi. A Júda sa modlil: 41"Pane, keď sa kedysi rúhali vyslanci asýrskeho kráľa, vyšiel tvoj anjel a pobil z nich stoosemdesiatpäťtisíc. 42Tak rozmláť toto vojsko dnes pred nami, aby aj ostatní poznali, že sa rúhavo vyslovoval o tvojej svätyni! Súď ho podľa jeho zloby!" (*) (K v. 36 porov. Joel 2,17. – K v. 37 porov. 1 Kr 8,29 n. 43; 9,3; Iz 4,1. O Bethorone porov. 3,16. – Adasa (Vg: Adarsa) bola 11 km východne od Bethoronu, asi tam, kde je dnes Chirbet Adase. – K v. 41 n. porov. 2 Kr 19, 35; Iz 37,36.)

43Vojská zviedli bitku trinásteho mesiaca adar. Nikanorovo vojsko bolo porazené; aj on padol prvý v boji. (*) (Podľa Kuglera 13. adar=štvrtok 8. marca 160 pr. Kr.) 44Keď jeho vojsko videlo, že Nikanor padol, odhodili zbrane a utiekli.

45I prenasledovali ich na deň cesty od Adasy, až ako sa ide do Gazery a trúbili za nimi na signálových trúbach. (*) (Gazera (Vg: Gazara=Gezer, Gezeron; 4,15). Od "Chirbet Adasa" je k Tell-Džezeru asi 35 km. "Ani jeden z nich nezostal" – znamená dokonalú porážku. Porov. Ex 14,28; Joz 8,22; 10,28 nn.; 11,8.22.) 46Zo všetkých júdskych dedín vyšli (Židia) a obkľúčili ich. Oni sa postavili síce na odpor, ale všetci padli mečom. Ani jeden z nich nezostal.

47Potom vzali korisť a plen, Nikanorovi uťali hlavu a pravú ruku, ktorú bol pyšne vztiahol, priniesli to do Jeruzalema a tam povesili. 48Ľud sa veľmi radoval a slávili ten deň ako veľkú slávnosť. 49Tiež ustanovili, aby sa tento deň slávil každoročne trinásteho adara. 50Potom mala júdska krajina nakrátko pokoj. (*) (Porov. 2 Mach 15,30–33. – Na pamiatku veľkého víťazstva bol povýšený 13. adar na "Nikanorov deň". A 14. adara bol zas deň Mardochejov (2 Mach 15,37). K v. 50 porov. Sdc 3,11; 5,31.)

Dohoda s Rimanmi. - 1Júda sa dopočul o sláve Rimanov, o ich veľkej moci a o priazni, ktorú preukazujú všetkým, čo sú im naklonení, ako aj o priateľských zmluvách, ktoré uzavierajú s tými, čo sa chcú stať ich spojencami, a vôbec že sú mocní a silní. (*) (Takúto povesť mali Rimania v Júdovej dobe. Tým je ospravedlnené jeho rozhodnutie: uzavrieť zmluvu s Rimanmi, stať sa ich priateľmi. Svätopisec ručí len za to, že taká povesť kolovala u čitateľov, nezaručuje však pravdivosť jednotlivých údajov ich obsahu.) 2Rozprávali mu o ich vojnách a hrdinských činoch, ktoré konali medzi Galaťanmi, ako si ich podrobili a urobili ich poplatníkmi; (*) (Galaťania, Galovia, Kelti v Severnej Itálii, ktorí podporovali Hanibala v 2. púnskej vojne a v r. 190 pr. Kr., boli podrobení od Rimanov (Polybius 2,18–34). Nemôžu prísť do úvahy Galaťania, ktorí sa nasťahovali okolo r. 240 pr. Kr. do Malej Ázie a r. 189 pr. Kr. boli premožení od Manlia Nulsona, lebo týmto Rimania neuložili poplatok.) 3tiež o ich činoch v Španielsku, ako sa zmocnili tamojších zlatonosných a striebronosných baní a ako opanovali celú krajinu svojou rozvahou a vytrvalosťou, 4hoci bol ten kraj od nich veľmi ďaleko; ako porazili kráľov, ktorí pritiahli proti nim od konca zeme, a pripravili im veľkú porážku; ďalej ako im ostatní (ľudia) odvádzajú každoročne poplatok; 5ako Filipa a Perzea, hetejského kráľa, spolu s inými povstalcami porazili v boji a podrobili si ich. (*) (Rimania viedli vojnu s Macedónčanmi už od r. 215 pr. Kr. Filip V., kráľ macedónsky, bol porazený od Kvincia Flaminia r. 197 pr. Kr. pri Kynoskefaloch. Filipov syn Perzeus bol zas porazený od Aemilia Paula r. 167 pr. Kr. pri Pydne. Perzeus bol zajatý a Macedónia bola rozdelená na 4 okresy. R. 146 pr. Kr. sa stala rímskou provinciou. – O Hetej-coch=Chititoch či Hatitoch porov. 1,1.) 6Že takisto zničili Antiocha, veľkého kráľa Ázie, hoci vytiahol proti nim do boja so stodvadsiatimi slonmi, s jazdectvom, s vozmi a s veľkým vojskom, 7že ho zajali živého a uložili mu aj jeho nástupcom na kráľovskom tróne odvádzať vysokú daň, dať rukojemníkov a zrieknuť sa 8územia ako Indie, Médie a Lýdie - svojich najlepších krajín. Tieto mu vzali a potom ich dali kráľovi Eumenesovi. (*) (O bojoch Antiocha III. Veľkého (223–187), sýrskeho kráľa, s Rimanmi a o jeho porážke pri Magnézii porov. 1,11. (Ázia=Sýria a väčšia časť Malej Ázie.) O podmienkach prímeria porov. 1,11 a 18. – Správa o údajnom zajatí Antiocha Veľkého je len zveličená povesť. – Hneď po uzavretí prímeria musel zaplatiť 2 500 talentov striebra a okrem toho sa zaviazal 20 rokov odvádzať 1 000 talentov (počnúc r. 188 pr. Kr.). Ďalej musel sa zrieknuť krajín za Taurom, ktoré Rimania rozdelili takto: Pergamský kráľ Eumenes II. dostal Lýdiu, Mýziu a Frýgiu; Roďania dostali Lýciu a Kariu až po rieku Meander. Miesto "India a Média" (tieto krajiny Antiochus Veľký nikdy nemal v moci) treba skôr čítať: "Pizídia a Milyas" (= časť Pizídie). – Na začiatku vojny s Rimanmi mohol mať 120 slonov, ale do bitky pri Magnézii mohol postaviť len 54 slonov (Lívius 37,39). Takisto mal vraj v zbrani 70 000 mužov, ale pri Magnézii stratil 50 000 (Lívius, Apian).) 9Tiež ako chceli obyvatelia Helady viesť proti nim zničujúcu vojnu, ale keď sa oni dozvedeli o ich zámere, 10vyslali proti nim jedného vojvodcu, ktorý s nimi bojoval, takže mnohí z nich boli zranení a padli (v boji). Ich ženy a deti vraj pobrali do zajatia, olúpili ich a zmocnili sa ich krajiny, pobúrali im pevnosti a podrobili si ich až do dnešného dňa. 11Aj iné kráľovstvá a ostrovy, ktoré sa im niekedy postavili na odpor, vraj zničili a podrobili si ich. (*) (Podkladom tejto správy je asi zásah Rimanov proti Etolom (okolo r. 190 pr. Kr.).)

12Ale svojim priateľom a spojencom zachovali vraj priateľstvo; zmocnili sa blízkych i vzdialených kráľovstiev a všetci, čo len počuli ich meno, už mali z nich strach. 13Ktorým však chcú dopomôcť ku kráľovstvu, tí vraj kraľujú, ale ktorým nežičia, tých zase pozbavujú. Tak sa vraj veľmi vyšvihli.

14Medzi nimi všetkými si vraj nikto nekladie korunu, ani sa neoblieka do purpuru, aby sa v ňom pýšil. (*) (Republikánske zriadenie Rímskej veľríše budilo úžas v očiach orientálca, ktorý si nevedel predstaviť veľkú ríšu bez despotického vladára.) 15Ba zostavili si vraj radu a každý deň tristodvadsať poradcov rokuje o blahu národa a jeho vedení. (*) (Údaje o rímskom senáte sú tiež len približné. Za čias Sempronia Gracha mal senát 300 členov.) 16Jedinému mužovi vraj zverujú každoročne vedenie a vládu nad celou svojou ríšou; tohto jedného všetci poslúchajú a niet medzi nimi ani závisti, ani žiarlivosti. (*) (Údaj, že Rimania zverujú vedenie štátu "jednému" mužovi, nie je celkom presný. Bývali súčasne dvaja konzuli.)

17Júda vybral Eupolema, syna Jánovho a vnuka Akovho, a Jasona, syna Eleazarovho, a poslal ich do Ríma, aby dojednali s nimi priateľstvo a spojenectvo, (*) (Eupolemus je spomínaný v 2 Mach 4,11, kde jeho otec Ján sa objavuje tiež ako diplomat v službách svojho národa. Jeho ded sa nazýva "Akkos" (Vg: Jakub). Je to meno kňazského rodu (porov. 1 Krn 24,10; Ezd 2,61). Tento Eupolemus je azda helenistický spisovateľ, z ktorého cituje Euzebius (praep. Evang. 30–34). – Jason (=Jésús, Jéšú’), syn Eleazara. Pochádzal asi z kňazského rodu. (Mučeník Eleazar v 2 Mach 6,18–31).) 18žeby z nich sňali jarmo, lebo videli, že kráľovstvo Grékov zotročuje Izrael. 19Vybrali sa teda do Ríma - bola to veľmi ďaleká cesta -, vošli do senátnej budovy, ujali sa slova a vraveli: 20"Júda Machabejec, jeho bratia a židovský národ nás poslali k vám, aby sme s vami dojednali zväzok priateľstva a pokoja a aby ste nás prijali za svojich spojencov a priateľov." 21Tento návrh im prišiel vhod.

22Listina, ktorú dali napísať na medené dosky a poslať do Jeruzalema, aby im tam bola pamätníkom priateľstva a spojenectva, znela takto: (*) (Podobná zmluva, ktorú uzavreli Rimania s obyvateľmi egejského ostrova Astupalaion (Foedus Astupalaion) r. 105 pr. Kr., je hodnotným dokladom pre hodnovernosť tejto zmluvy.)

23"Rimanom a židovskému národu na mori i na pevnine večné blaho! Kiež je od nich ďaleko meč a nepriateľ! 24Ak sa začne prv vojna proti Rimanom alebo proti niektorému ich spojencovi v celej ríši, 25tak židovský národ poskytne so všetkou ochotou pomoc, ako budú vyžadovať okolnosti času. 26Nepriateľom nebudú dávať ani zaopatrovať obilie, zbrane, peniaze a lode. To za dobré uznali Rimania. Nariadenia sa budú dodržiavať bez odplaty. 27Podobne ak sa začne prv vojna proti židovskému národu, tak zas ochotne poskytnú pomoc Rimania, ako budú vyžadovať okolnosti času. 28Nepriateľom sa nebude dodávať obilie, zbrane ani peniaze a lode. To za dobré uznali Rimania. Túto zmluvu budú zachovávať bez lesti. (*) (Veršom 28 asi znenie zmluvy bolo ukončené. V. 30–32 bol písomný dodatok ku zmluve alebo ústny odkaz, ktorý doniesli židovskí vyslanci do Jeruzalema.)

29Podľa týchto uznesení uzavreli Rimania zmluvu so židovským národom. 30Keby však chceli jedni alebo druhí niečo dodatočne pridať alebo ubrať, môžu tak urobiť podľa svojej ľubovôle; a čo sa pridá alebo uberie, bude platiť.

31Ohľadom škôd, ktoré narobil kráľ Demetrius, napísali sme mu toto: »Prečo si tak zaťažil svoje jarmo na našich priateľoch a spriaznencoch Židoch? 32Preto, ak sa budú i naďalej na teba sťažovať, dopomôžeme im k právu a budeme proti tebe bojovať na mori i na pevnine.«"

Júdova porážka a smrť. - 1Keď sa Demetrius dopočul, že Nikanor padol v boji aj so svojím vojskom, poslal druhý raz Bakchidesa a Alkima do júdskej krajiny a s nimi pravé krídlo vojska. (*) (O Nikanorovej porážke porov. 7,43–50.) 2Tiahli po ceste do Galgaly, obsadili Masalot na okolí Arbely, dobyli toto miesto a pozbavili mnohých života. (*) (Arbela, asi dnešný Chirbet Irbid na medželskej výšine nad údolím Wadi el-Hamam, západne od Genezaretského jazera. Na príkrych úbočiach spomenutého údolia je mnoho jaskýň, terasovite nad sebou položených a pospájaných schodmi (hebr. "mesillóth"), z čoho povstal názov: Ma(i)saloth. Bak-chides dobýval tento kraj, lebo do tamojších jaskýň utiekli mnohí Židia (Joz. Flávius, Starož. 12,11,1). Preto Bakchides tiahol s vojskom cez Galileu (miesto: "Galgala").) 3V prvom mesiaci stopäťdesiateho druhého roku sa utáborili pred Jeruzalemom. (*) (K Jeruzalemu pritiahol Bakchides 1. mesiaca r. 152 Sel. (=mesiac – apríl r. 160 pr. Kr.).) 4Odtiaľ však odišli a tiahli do Berey s dvadsiatimi tisícami pešiakov a s dvoma tisícami jazdcov. (*) (Bakchides nechal Alkima v Jeruzaleme, sám však sa vybral za Júdom do kraja severne od Jeruzalema. Berea, (Bereth, Birat), asi dnešné el-Bére, 16 km severne od Jeruzalema, na ceste do Sichemu (– Nablus) oproti dedine Ramalla.)

5Júda sa totiž utáboril v Elase; bolo s ním tritisíc vybraných mužov. (*) (Elasa (Eleasa; Vg: Laisa) bola na mieste dnešného Chirbet el-'Ašši, asi 10 min. juhozápadne od el-Bíre. Obe výšiny delí počiatok údolia Wadi Džiján. Z výšiny el-'Ašši mohol Júda pozorovať zriaďovanie Bakchidesovho vojska.) 6Ale keď videli mocné zástupy vojska, prestrašili sa, ba mnohí sa vytratili z tábora, takže z nich zostalo iba osemsto mužov. 7Júda teda musel vidieť, ako sa mu rozpadáva vojsko už pred samým bojom. Žiaľ mu zovrel srdce, lebo ich už nemal kedy zhromaždiť. Hlboko zarmútený 8povedal pozostalým: "Hor’ sa, vyrazme proti svojim nepriateľom! Azda ich len premôžeme v boji!" 9Ale odhovárali ho: "Nič nezmôžeme. Radšej si teraz zachráňme životy! Potom sa vrátime aj so svojimi bratmi a dáme sa do boja proti nim. Veď nás je málo!" 10Júda však odvetil: "Kiež je ďaleko odo mňa, aby som to urobil! Nesmieme utiecť pred nimi! Ak nadišiel náš čas, zomrieme mužne za svojich bratov. Nezanechajme škvrnu na svojej sláve!"

11Tu vytiahlo vojsko z tábora a postavili sa proti nim. Jazda sa rozdelila na dva oddiely; prakovníci a lukostrelci tiahli pred vojskom a v predných radoch boli tí najsilnejší. 12Bakchides bol na pravom krídle. Bojový šík sa približoval z dvoch strán za zvuku trúb. 13Ale aj Júdovi ľudia trúbili na trúbach. Zem sa len tak otriasala od hrmotu vojsk. Boj trval od rána až do večera.

14Keď Júda spozoroval, že jadro Bakchidesovho vojska je na pravom krídle, zoskupili sa okolo neho všetci srdnatí, 15porazili pravé krídlo a prenasledovali ho až po vrch Azot. 16Len čo zbadali tí, čo boli na ľavom krídle, že pravé krídlo je porazené, pustili sa rýchlo za Júdom a jeho druhmi. 17Tu sa rozpútala bitka a padlo mnoho ranených na obidvoch stranách. (*) (Miesto "… prenasledovali ho až po vrch Azot" treba čítať: "… až po vrch Asor" alebo "smerom na vrch Asor". Bakchidesovo vojsko nemohlo utekať k filištínskemu Azotu (4,15), ale na sever od bojišťa, k vrchu, ktorý sa dnes nazýva Džebel el Asúr a vrúbi rovinu, čo sa tiahne severne od el-Bíre.) 18Aj Júda padol; ostatní utiekli. 19Jonatán a Šimon vzali svojho brata Júdu a pochovali ho v hrobke svojich otcov v Modeine. 20Tam ho oplakali a všetok Izrael žialil za ním veľkým nariekaním. Mnoho dní za ním kvílili a nariekali:

22Ostatné správy o Júdovi, o jeho bojoch a udatných činoch, ktoré konal, a ich veľkosť, nie sú ani zapísané - bolo ich veľmi mnoho. (*) (Porov. 16,23.)

Časť tretia

Boje pod vodcovstvom Jonatánovým, 9,23 - 12,54

Prvé boje za panovania Demetria Sotera, 9,23-73

Jonatán zvolený za vodcu. - 23Po Júdovej smrti zdvihli v celej izraelskej krajine hlavu vierolomníci; pozdvihli sa všetci zlosynovia. (*) (Júdova smrť vzpružila stranu židovských vierolomníkov a helenistov. V istom zmysle pridala sa k nim aj palestínska pôda tým, že neposkytovala dostatočnú výživu verným Židom, bojovníkom za slobodu a vieru.)

24V tých dňoch nastal veľmi veľký hlad, lebo zem odpadla s nimi. 25Bakchides si vyberal zločinných mužov, ktorých ustanovoval za pánov nad krajinou. 26Oni vyhľadávali a sliedili po Júdových prívržencoch a privádzali ich k Bakchidesovi, ktorý sa na nich pomstil a posmieval sa im. 27Nastalo veľké súženie v Izraeli, akého u nich nebolo od vystúpenia posledného proroka. (*) (Nastali pomery, ktoré označujú za najhoršie od vystúpenia posledného proroka, t. j. od doby Malachiáša (okolo r. 480 pr. Kr.).)

28Tu sa zhromaždili všetci Júdovi prívrženci a vraveli Jonatánovi: 29"Odvtedy, čo zomrel tvoj brat Júda, niet nikoho, kto by sa mu vyrovnal, aby bojoval proti nepriateľom a Bakchidesovi a vôbec proti nežičlivcom nášho národa. 30A tak sme si dnes vyvolili teba miesto neho za svojho vodcu a vojvodcu. Ty povedieš naše boje." 31Tak Jonatán prevzal v tom čase vodcovstvo a nastúpil na miesto svojho brata Júdu.

Útek Jonatána a smrť Jánova. - 32Keď Bakchides dostal o tom správu, hľadal spôsob, ako by ho zabil. (*) (Jonatán nemohol hneď vystúpiť so zbraňou proti Bakchidesovi. Preto sa utiahol na púšť Tekua (severovýchodne od Hebronu a východne od dediny Tekua, rodiska proroka Amosa; Am 1,1). Cisterna Asfar (asi dnešná studňa Bír ez-Za'ferán, 5 km južne od zrúcanín Chirbet Tekúa') bola pravdepodobne jedna z mnohých vodných nádrží kráľa Oziáša (2 Krn 26,10).) 33Lenže Jonatán sa to dozvedel, aj jeho brat Šimon a všetci jeho prívrženci. Utiekli na púšť Tekua a utáborili sa pri vodnej cisterne Asfar. 34Bakchidesovi to hlásili v sobotný deň a tiahol s celým svojím vojskom za Jordán. (*) (V. 34 patrí za v. 42; v. 43 je opakovaním v. 34.)

35(Jonatán) poslal svojho brata ako vodcu sprievodu k svojim priateľom Nabatejcom s prosbou, aby si mohli u nich uložiť svoje značné zásoby. (*) (Jambriti neboli Amorejci, ale skôr Nabatejci. (Ja'amrou je známy ako vojvodca Nabatejcov.) Madaba, kedysi dôležité mesto (Nm 21,30; Joz 13,19.16), dnes zrúcaniny Madaba, 25 km juhovýchodne od severného cípu Mŕtveho mora.) 36Tu vyšli Jambrejci z Madaby, zmocnili sa Jána a všetkého jeho majetku a odišli s tým preč.

37Po týchto udalostiach zvestovali Jonatánovi a jeho bratovi Šimonovi, že Jambrejci odbavujú veľkú svadbu a že povedú nevestu, dcéru jedného kanaánskeho náčelníka, z Nadabata s veľkým sprievodom. 38Tu sa rozpamätali na svojho brata Jána, vytiahli a ukryli sa v horskej rokline. 39Keď zdvihli oči a pozreli, hľa, (blížil sa) veľký hlučný sprievod; ženích im išiel oproti so svojimi priateľmi a bratmi, s bubnami, s hudbou a s mnohými zbraňami. 40Jonatánovi ľudia vyrazili na nich z úkrytu a pobili ich. Padlo mnoho ranených; ostatní utiekli do vrchov. A ukoristili po nich všetko, čo mali pri sebe. 41Tak sa obrátila svadba na plač a hudba na nariekanie. 42Keď takto vypomstili krv svojho brata, vrátili sa k bažinatému brehu Jordána. (*) (Nadabat; podľa Joz. Flávia "Nabat"; Vg má chybne: "z Madaby". Krajina severozápadne od Madaby sa dnes nazýva "en-Neba" (predtým asi "Nebo" ako v Nm a Joz), čo by poukazovalo na starý názov "Nabath". Abel preto stotožňuje Nadabat s dnešným Chirbet el-Mhyiet. Podľa iných by to bol Ard el-Habat, južne od Madaby.)

Boj na Jordáne. - 43Keď sa o tom dopočul Bakchides, pritiahol v sobotu až k jordánskemu brehu s veľkou vojenskou silou. (*) (Pozri k v. 34; porov. tiež v. 34 a 44.) 44Tu povedal Jonatán svojim bojovníkom: "Vstaňme a bojujme teraz za svoje životy! Dnes totiž nie je tak, ako včera a predvčerom. 45Teraz nám hrozí boj spredu i odzadu. A na jednej i druhej strane prekáža Jordán s bažinou a krovím. Nemožno uhnúť! 46Preto volajte teraz k nebu, aby ste boli vyslobodení z rúk svojich nepriateľov!" Rozpútal sa boj. 47Jonatán vystrel ruku, aby zasiahol Bakchidesa, ale uhol sa mu späť. 48Tu skočil Jonatán aj so svojimi ľuďmi do Jordána a preplávali na druhý breh. Tí však neprešli za nimi cez Jordán. 49Toho dňa padlo na Bakchidesovej strane na tisíc mužov. (*) (Podľa Joz. Flávia padlo až 2 000 Sýrčanov (v. 49). Jonatán aj so svojimi preplával na pravý breh a zachránil sa na púšti Tekua. Sýrčania ich neprenasledovali.)

Bakchidesove opevnenia v Júdsku. - 50Potom sa vrátil do Jeruzalema a v Júdsku staval opevnené mestá: pevnosť v Jerichu, ďalej Emauzy, Bethoron, Betel, Tamnatu, Faraton a Tefon s vysokými múrmi, bránami a závorami. (*) (O jerišskej pevnosti porov. 16,15. – Betel, dnes Betin, asi 3 hod. severne od Jeruzalema, na pohraničí Samárie. Emauzy, porov. 3,40; Bethoron, 3,16; Tamnata (Tell Tibneh), 20 km severozápadne od Betelu (v území Danovom, Joz 15,10; 19,43; Sdc 14,1). Faraton (Vg: Fara) je buď: Far'ata, západne od Sichemu, alebo: Pir'aton v údolí "Wadi Fara", severovýchodne od Anatot. Tefon (Vg: Thopo) je buď v severnom Efraimsku, zo Starého zákona známy "Taphúh", 7 km západne od Hebronu, alebo v Šefele s názvom "Tappuach" (Joz 15,34).) 51Do každého postavil posádku, aby utláčala Izrael. 52Opevnil tiež mesto Betsuru a Gazaru aj hrad a zriadil v nich posádky a zásobárne na potraviny. (*) (Betsura (4,29), Gazara (=Gezer, 4,15); "hrad", t. j. jeruzalemský ("Akra").) 53Taktiež dal pochytať synov veľmožov krajiny ako rukojemníkov a uväznil ich na jeruzalemskom hrade.

Zločin a smrť Alkima. - 54Roku stopäťdesiateho tretieho, druhého mesiaca, rozkázal Alkimus zbúrať múry vnútorného nádvoria svätyne. Tak chcel zničiť diela prorokov. A začali aj búrať. 55Ale práve v tej chvíli ranila Alkima mŕtvica, ktorá urobila koniec jeho činom. Ústa sa mu zavreli a pre ochromenie nemohol ani prehovoriť, ani postarať sa o svoj dom. 56Alkimus v tom čase zomrel za veľkých bolestí. (*) (R. 153 Sel., asi začiatkom mája r. 159 pr. Kr. Zodpovedá Alkimovým názorom o zbrataní národov, že dal zbúrať "soreg", t. j. múr, ktorý oddeľoval vlastné chrámové priestory od vonkajšieho nádvoria pohanov. Takto porušil Alkimus zákon, lebo Zorobábelov chrám stavali podľa plánov od Boha vnuknutých a nesmelo byť na ňom búrané nič značnejšie (Ex 25,9; 2 Krn 28,19). A postavil sa aj proti prorokom Zachariášovi a Aggeovi, ktorí tak horlivo podporovali svojho času stavbu chrámu.) 57Keď Bakchides videl, že Alkimus je mŕtvy, vrátil sa ku kráľovi a júdska krajina mala dva roky pokoj.

Tretí vpád Bakchidesa. - 58Všetci vierolomníci sa uzniesli a vraveli: "Jonatán a jeho prívrženci, ako vidíte, žijú si bezstarostne a v pokoji. Zavolajme teraz Bakchidesa, nech ich pochytá všetkých jednej noci!" 59I vybrali sa a predložili mu tento návrh. 60Pohol sa teda a tiahol s veľkým vojskom. Všetkým svojim stúpencom v Júdsku poslal tajne listy, aby chytili Jonatána a jeho prívržencov. Ale to sa im nepodarilo, lebo oni sa dozvedeli o ich zámere.

61Ba oni pochytali na päťdesiat mužov z obyvateľov krajiny, ktorí boli pôvodcami nešťastia, a zabili ich. 62Potom sa Jonatán odobral so Šimonom a so svojimi prívržencami do Baitbasei na púšti. Postavil, čo bolo v tom (meste) pobúrané, a urobil z neho pevnosť. (*) (Baitbasei (Baitbassei, Bathbasi; vo Vg: Bethbessen), asi Chirbet Beit-Bassa, neďaleko Betlehema na juhovýchod. Tento kopec hraničil s púšťou Tekua. – Ak je meno tejto pevnosti lepšie zachované u Joz. Flávia ("Bethalaga"), mohol by to byť Béth-Hagla, medzi Jerichom a ústím Jordána.)

63Keď sa o tom Bakchides dozvedel, zvolal všetko svoje vojsko a odkázal aj pre tých, čo boli v Júdsku. 64Potom vytiahol a utáboril sa pri Baitbasei, obliehal ho mnoho dní a postavil aj dobývacie stroje. 65Jonatán ponechal svojho brata Šimona v meste a sám iba s niekoľkými mužmi prechádzal po krajine. 66Porazil Odomeru i jeho bratov a Fasironových synov v ich stanoch. Následkom tohto víťazného počiatku rozrastala sa aj jeho vojenská sila. (*) (K Bakchidesovi sa pridali aj beduínske kmene. Jonatán prepadol ich tábor a porazil ich. Odomera (Odoarren, Odaren) bol asi ich náčelník.) 67Šimon však a jeho ľudia urobili výpad z mesta a zapálili dobývacie stroje. 68Potom bojovali proti Bakchidesovi, porazili ho a veľmi poškodili. Takto bol zmarený jeho zámer a postup. 69Preto sa rozhneval na vierolomných mužov, ktorí mu radili, aby vytiahol do krajiny, a mnohých z nich dal pobiť. Nato sa rozhodol, že odtiahne do svojej krajiny.

Prímerie s Bakchidesom. - 70Keď sa to Jonatán dozvedel, poslal k nemu vyslancov, aby s ním dojednali mier a vymohli vydanie zajatcov. 71Privolil, urobil podľa jeho návrhu a prísažne ho uistil, že sa mu nebude pomstiť po všetky dni jeho života. 72Vydal mu aj zajatcov, ktorých prv odviedol z Júdska. Potom sa odobral späť do svojej krajiny. Ani sa viac nepokúsil tiahnuť na ich územie.

73Tu si odpočinul meč v Izraeli. Jonatán sa usadil v Machmase. Potom sa Jonatán ujal vedenia ľudu a odstránil bezbožníkov z Izraela. (*) (Bol považovaný (aspoň od dobromyseľných Židov) za vodcu národa vo verejnom i náboženskom živote. – Machmas (=Michmas), dnes Muchmas, asi 1 hod. juhovýchodne od Betelu; porov. 13,2; 14,5.)

Ďalšie Jonatánove vzťahy k sýrskym kráľom, 10,1 - 12,54

a) Na sklonku vlády Demetria Sotera, 10,1-50

Vystúpenie Alexandra Balasa. - 1Roku stošesťdesiateho pritiahol Alexander Epifanes, syn Antiocha, a dobyl Ptolemaidu. Prijali ho a vyhlásil sa tam za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.) bol síce panovník nadaný, ale veľmi neznášanlivý a despotický. Do r. 152 pr. Kr. mohol panovať pomerne v pokoji. Tu sa zrazu vynoril v Smyrne v Malej Ázii mladík, ktorý bol nápadne podobný Antiochovi Eupátorovi, synovi Epifanesovmu. Pergamský kráľ Atalus (Attalus) II. (159–138 pr. Kr.) našiel v ňom vítaný nástroj pre svoju politiku proti sýrskemu Demetriovi. Dal mladému Balasovi meno Alexander, vydával ho za brata zavraždeného Eupátora a holdoval mu ako kráľovi Sýrie. Keďže si Demetrius kdekoho znepriatelil, malo vystúpenie Alexandra Balasa priaznivý ohlas nielen v Ríme a v susedných štátoch, ale aj v samotnej Sýrii, kde ťažko niesli jeho krutosť. Alexander Balas sa predstavil so svojou domnelou sestrou Laodikeou (ale skutočnou dcérou Epifanesa) rímskemu senátu (asi v lete alebo v jeseni r. 153 pr. Kr.) a nakoniec bol uznaný za kráľa Sýrie. R. 160 Sel. (medzi jarou 152 a 151 pr. Kr.) sa mu podarilo (podľa Joz. Flavia zradou posádky) dobyť mesto Ptolemais (porov. 5,15).) 2Keď sa to dopočul kráľ Demetrius, zhromaždil veľmi veľké vojsko a vytiahol proti nemu do boja.

Demetriove sľuby. - 3Zároveň poslal Demetrius Jonatánovi list, aby ho upokojil svojou veľkodušnosťou. 4Povedal si totiž: "Poponáhľajme sa uzavrieť s ním prímerie prv, než by sa proti nám spojil s Alexandrom. 5Zaiste sa rozpamätá na všetko zlo, ktoré sme spôsobili jemu, jeho bratom a jeho národu." 6Splnomocnil ho zbierať vojsko a zaobstarávať si zbrane a byť s ním v priateľskom pomere. Ba nariadil, aby mu boli vydaní rukojemníci, ktorí boli (držaní) v hrade.

7Nato sa Jonatán odobral do Jeruzalema a zreteľne prečítal list všetkému ľudu, aj tým, ktorí boli na hrade. 8I preľakli sa náramne, keď počuli, že ho kráľ splnomocnil zbierať vojsko. 9Hradná posádka vydala Jonatánovi rukojemníkov, ktorých potom odovzdal ich rodičom. 10Jonatán sa usadil v Jeruzaleme a začal budovať a obnovovať mesto. (*) (O zničení jeruzalemských hradieb pozri 6,62.) 11Nariadil robotníkom, aby vystavali niekdajšie múry a silno opevnili vrch Sion dookola štvorhrannými kameňmi. Aj tak urobili. 12Cudzinci, ktorí boli v pevnostiach, vybudovaných Bakchidesom, sa rozutekali; 13každý opustil svoje miesto a odišiel do svojej vlasti. 14Iba v Betsure zostali niektorí z tých, ktorí opovrhli Zákonom a prikázaniami, lebo tam bolo pre nich útočište. (*) (O mestách, ktoré opevnil Bakchides, porov. 9,50. – O Betsure porov. 4,29; 9,52.)

Alexander Balas si získava Jonatána. - 15Keď sa kráľ Alexander dopočul o prisľúbeniach, ktoré dal Demetrius Jonatánovi - rozprávali mu tiež o bojoch a udatných činoch, ktoré dokázal on a jeho bratia, ako aj o súženiach, ktoré si vytrpeli -, 16povedal si: "Či by sme ešte našli takého mocného muža? Nože, urobme ho svojím priateľom a spojencom!" 17Napísal teda list a poslal mu ho. Bol tohto znenia:

18"Kráľ Alexander (posiela) svojmu bratovi Jonatánovi pozdrav! 19Dopočuli sme sa o tebe, že si vplyvný a mocný muž a hoden toho, aby si bol naším priateľom. 20Preto ťa dnes ustanovujeme za veľkňaza tvojho národa. Priateľ kráľa bude tvoj titul." Poslal mu tiež purpurový plášť a zlatú korunu. "Maj na zreteli naše spoločné záujmy a udržuj s nami priateľstvo!" (*) (Alexander Balas sa obracia na Jonatána ako na sebe rovného ("brat"=kráľovský kolega) a sľubuje mu veľkňazskú hodnosť. Tým ponúkol Jonatánovi vodcovstvo v židovskom teokratickom zriadení. Od smrti Alkima (asi 7 rokov; 9,54) ostalo veľkňazské miesto neobsadené. Smrťou Oniáša III. (porov. 2 Mach 4,33 n.) a útekom jeho syna Oniáša IV. do Egypta zanikol vlastne starý veľkňazský rod Jozueho (z doby Zorobábela). V skutočnosti sýrsky kráľ Alexander Balas nebol oprávnený dosadzovať veľkňaza. Ale Jonatán pochádzal z kňazskej rodiny (to bola hlavná vec) a bol uznávaný za vodcu prísne náboženskej strany Machabejcov.)

21Jonatán sa obliekol do posvätného rúcha na slávnosť Stánkov siedmeho mesiaca stošesťdesiateho roku. Aj vojsko zhromaždil a zaobstaral množstvo zbraní. (*) (Jonatán nastúpil na veľkňazský úrad na sviatok Stánkov r. 160 Sel. (= začiatkom októbra r. 152 pr. Kr.). Tak sa dostal Machabejec k najvyššej hodnosti v národe, ktorá sa stala za Šimona (14,41) dedičnou v rodine a bola spojená s titulom kniežaťa.)

Nové ponuky Demetriove. - 22Keď sa Demetrius dopočul o týchto príhodách, povedal v rozmrzenosti: 23"Ako sme len mohli dopustiť, že nás Alexander predišiel a získal si priateľstvo a podporu Židov? 24Aj ja im napíšem dojemný list s pochvalným uznaním a s prísľubmi darov, aby som si zaistil ich pomoc."

25A poslal im list tohto znenia: "Kráľ Demetrius (posiela) židovskému národu pozdrav! 26S veľkou radosťou sme počuli, že ste sa zachovali dohovoreným spôsobom a zostali ste našimi priateľmi a nepridali ste sa k našim nepriateľom. 27Aj naďalej vytrvajte a zachovajte voči nám vernosť! Odplatíme sa vám za dobro, čo ste nám urobili. (*) (Prvý list (v. 18) poslal Jonatánovi, ale teraz sa obracia priamo na Židov (zjavné obídenie Jonatána a neuznanie jeho veľkňazstva).) 28Odpustíme vám mnohé dane a dáme vám dary. 29Teraz vás teda oslobodzujem a všetkých Židov odbremeňujem od daní, od poplatku zo soli aj odvádzania korún; taktiež tretiny z obilnej úrody 30a polovice z úrody ovocných stromov, ktoré mi patria, sa od dneška zriekam a nebudem ich nabudúce vyberať z Júdska a z troch okresov, ktoré sú k nemu pripojené zo Samárie (a Galiley), od dneška a na budúce časy. 31Jeruzalem bude svätý a slobodný aj so svojím okolím, (oslobodeným) od desiatkov a poplatkov. (*) (Jeruzalem má byť uznávaný za "svätý" ako za čias Antiocha Veľkého, ktorý bol nariadil, že nijaký cudzinec nesmie vstúpiť do chrámového nádvoria, mäso nečistých zvierat sa nesmie prinášať do mesta a obety sa majú konať podľa židovských zákonov (Joz. Flávius, Starož. 12,3,4). Ďalej z chrámových príjmov nebude kráľ vyberať poplatky. Išlo o rôzne dávky, ktoré patrili chrámu a kňazstvu, ako napr. prvotiny (Nm 18,11; Dt 18,4), výkupné ceny (prvorodených alebo nečistých zvierat, obetovaných Bohu) atď.) 32Vzdávam sa moci nad hradom, ktorý je v Jeruzaleme, a prepúšťam ho veľkňazovi. Podľa ľubovôle si v ňom môže ubytovať mužov na jeho stráženie. 33Ďalej bez výkupného prepúšťam na slobodu každého Žida, ktorý bol odvedený do zajatia z Júdska kamkoľvek do môjho kráľovstva. Všetci nech sú oslobodení ako od osobných daní, tak aj od (poplatkov) zo svojho dobytka. 34A všetky sviatky, soboty, nové mesiace a zákonom stanovené dni, ako aj tri dni pred veľkými sviatkami a tri dni po veľkých sviatkoch majú byť pokladané pre všetkých Židov môjho kráľovstva za dni slobodné od daní a voľné. (*) (Má sa zachovávať nariadenie: So Židmi sa nemá konať ani daňové, poplatkové vyšetrovanie, ani súdne pojednávanie v sobotu, na nové mesiace, v dňoch menších sviatkov cez rok a najmä cez tri výročné sviatky: Pascha (Veľká noc), Turíce a slávnosť Stánkov, ako aj tri dni pred a tri dni potom: nesmie im byť znemožňovaná cesta do Jeruzalema na slávnosti a späť ("tri dni").) 35A nikto si nesmie nárokovať právo niečo proti nim podnikať alebo niekoho z nich obťažovať z akéhokoľvek dôvodu.

36Ďalej do kráľovského vojska sa zadelí asi tridsaťtisíc mužov zo Židov, ale dostanú taký žold, aký sa vypláca ostatným kráľovským vojskám. 37Časť z nich sa pridelí do dôležitých kráľovských pevností; niektorí z nich zas dostanú dôverné úrady v ríšskej správe. Dôstojníci a vodcovia sa povyberajú z ich vlastných radov. Môžu žiť podľa svojich zákonov, ako už prikázal kráľ pre Júdsko.

38Tri okresy pripojené zo Samárie k Júdsku budú patriť Júdsku, a tak s ním budú mať len jedno vedenie. Budú podrobené iba právomoci veľkňaza. (*) (Tri okresy: Lydda, Ramataim a Efraim i tak obývali z väčšej časti Židia.) 39Ptolemaidu s jej územím darujem jeruzalemskému chrámu na zaokrytie bohoslužobných výdavkov. (*) (Darovanie Ptolemaidy (Ptolemais severne od vrchu Karmel, porov. 5,15), kde sa zdržoval Alexander Balas, bolo iba výzvou, aby si ju Židia vydobyli.)

40Aj ja dám na to každoročne pätnásťtisíc šeklov striebra z kráľovských dôchodkov, z miest na to určených. 41A všetky prebytky, ktoré úradníci ešte neodviedli, ako v predošlých rokoch, odteraz budú dávať na potreby chrámu. 42Okrem toho päťtisíc šeklov striebra, ktoré sa každoročne vyberali z príjmov svätyne, odpustí sa s tým, aby boli dané kňazom, ktorí konajú službu. 43Ďalej všetci, ktorí utečú do jeruzalemského chrámu alebo kdekoľvek do jeho obvodu, či už sa previnili proti kráľovi alebo z nejakého iného dôvodu, nech sú nedotknuteľní aj so všetkým svojím majetkom, ktorý majú v mojom kráľovstve! 44Tiež náklady na stavbu a opravu chrámu budú vyplácané z kráľovského dôchodku. 45A konečne kráľovská pokladnica bude vyplácať náklady na stavbu a opevnenie všetkých jeruzalemských múrov aj na stavbu múrov v Júdsku."

Jonatán odmieta Demetriove sľuby. - 46Keď sa však Jonatán a ľud dopočuli o týchto sľuboch, neverili im a odmietli ich, lebo sa rozpamätali na veľkú zločinnosť, ktorou náramne sužoval Izrael. 47Ale pridali sa k Alexandrovi, lebo on im prv ponúkol priateľstvo, a zostali mu nápomocní po všetky dni.

Demetriova smrť. - 48Tu kráľ Alexander zhromaždil veľké vojsko a postavil sa s ním proti Demetriovi. 49I nastal boj medzi obidvoma kráľmi. Demetriovo vojsko sa dalo na útek, ale Alexander ho prenasledoval. Tak nadobudol nad ním prevahu 50a bitka zúrila náramne až do západu slnka. Toho dňa padol aj Demetrius.

b) Za Alexandra Balasa, 10,51 - 11,19

Svadba v Ptolemaide. - 51Nato vyslal Alexander k egyptskému kráľovi Ptolemeovi poslov s týmto odkazom: 52"Vrátil som sa do svojej ríše, nastúpil som na trón svojich otcov a zmocnil som sa vlády. Porazil som Demetria a stal som sa pánom nášho územia. 53Zviedol som s ním bitku, v ktorej sme ho porazili aj s jeho vojskom a nastúpili sme na trón jeho kráľovstva. 54Uzavrime preto teraz spolu priateľstvo! Daj mi za manželku svoju dcéru, aby nás spájalo aj príbuzenstvo! Dám dary tebe i jej, hodny teba."

55Kráľ Ptolemeus odpovedal na to: "Šťastný deň, v ktorom si sa vrátil do krajiny svojich otcov a nastúpil na trón ich kráľovstva! 56Rád urobím, o čo si ma požiadal v liste; len mi príď v ústrety do Ptolemaidy, aby sme sa spoznali. Tam sa mi staneš zaťom, ako si navrhol."

57Ptolemeus sa vybral so svojou dcérou Kleopatrou z Egypta a stošesťdesiateho druhého roku prišli do Ptolemaidy. (*) (R. 162, čiže v jeseň r. 150 pr. Kr. – Cleopatra Thea, dcéra Ptolemea VI. Filometora, sa postupne vydala za Alexandra Balasa (od ktorého sa jej narodil Antiochus VI.), Demetria II. (11,12) a jeho brata Antiocha VII.) 58Kráľ Alexander mu vyšiel v ústrety a dal mu svoju dcéru Kleopatru: vystrojil jej v Ptolemaide svadbu s veľkou, ozaj kráľovskou okázalosťou.

59Tu kráľ Alexander napísal Jonatánovi, že sa chce s ním stretnúť. 60Jonatán sa teda vybral s nádherou do Ptolemaidy, kde sa stretol s dvoma kráľmi. Poctil ich aj ich priateľov zlatom, striebrom a mnohými inými darmi a získal si ich priazeň.

61I spolčili sa proti nemu ničomní Izraeliti, vierolomníci, ktorí na neho žalovali. Lenže kráľ nedal nič na nich. 62Ba kráľ rozkázal, aby Jonatána vyzliekli z jeho odevu a obliekli ho do purpuru. Tak sa aj stalo. Potom ho kráľ posadil vedľa seba 63a povedal svojim popredným úradníkom: "Vyjdite s ním doprostred mesta a vyhláste, nech sa nikto neopováži niečo na neho žalovať alebo ho obťažovať z akéhokoľvek dôvodu!" 64Keď sa žalobci dozvedeli o pocte, ktorej sa mu verejne dostalo, a keď ho videli odetého purpurom, všetci sa rozutekali. 65Kráľ mu však udelil vysoké vyznačenia: dal ho započítať medzi svojich dôverníkov prvého radu a ustanovil ho za vojvodcu a miestodržiteľa. (*) (Veľkňaz Jonatán, ktorý sa stal vojvodcom a miestodržiteľom Júdska, spojil v jednej osobe najvyššiu duchovnú, vojenskú a politickú moc.) 66Potom sa Jonatán vrátil v pokoji a s radostným uspokojením do Jeruzalema.

Vzbura Demetria Nikatora. - 67Roku stošesťdesiateho piateho prišiel Demetriov syn Demetrius z Kréty do krajiny svojich otcov. (*) (Alexander Balas nemal naozaj právny nárok na sýrsky trón. R. 165 Sel. (pravdepodobne na jar r. 164 pr. Kr., asi tri roky po svadbe v Ptolemaide) sa vzbúril proti nemu Demetrius II. Nikator. Z Kréty mu došlo na pomoc žoldnierske vojsko, ktoré viedol istý Lastenes. Demetrius osobne neprišiel z Kréty, ale z Knidu. Porov. 2 Mach 4,30 n.) 68Keď sa to dopočul kráľ Alexander, veľmi sa zarmútil a vrátil sa do Antiochie.

69Demetrius zas ustanovil Apolonia za miestodržiteľa Celosýrie. On zhromaždil veľké vojsko a utáboril sa pri Jamnii. Veľkňazovi Jonatánovi odkázal: (*) (Celosýria, ku ktorej vtedy patrila aj Fenícia a Palestína, dostala nového miestodržiteľa. Bol ním Apolonius Taos (či Daos, ako číta Joz. Flávius), ktorý bol dôverným priateľom Demetria I., otca Demetria II., z rímskych čias.) 70"Len ty jediný sa búriš proti nám! Pre teba musím znášať posmech a potupu. Chceš sa azda proti nám udržať pri moci na horách? 71Ak teda dôveruješ v silu svojho vojska, zostúp k nám na rovinu a tu sa spolu zmerajme! Na mojej strane je vojenská sila miest. 72Len sa pýtaj a dozvieš sa, kto som ja a ostatní naši pomocníci! Povedia ti: »Nik z vás nám neodolá, lebo dvakrát boli porazení tvoji otcovia vo svojej vlastnej krajine.« (*) (Apolonius tu asi naráža na dve porážky Izraelitov od Filištíncov. Na prvú pri Ebenhaezre (1 Sam 4 n.) za čias Samuela a Héliho, keď ukoristili aj archu zmluvy, a na druhú na vrchoch Gelboe, kde zahynul Šaul a Jonatán (1 Sam 28,4; 31,1.8).) 73Teraz nebudeš môcť vzdorovať toľkej jazde a takému veľkému vojsku na rovine, kde niet kameňa ani úskalia, ani nijakého útočišťa."

Jonatán porazí Apolonia. - 74Keď Jonatán vypočul Apoloniovo posolstvo, rozhorčil sa až do krajnosti. Vybral desaťtisíc mužov a vytiahol z Jeruzalema. Pripojil sa k nemu aj jeho brat Šimon, aby mu pomáhal. 75Utáborili sa pri Joppe; mesto sa však pred nimi uzavrelo. V Joppe bola totiž Apoloniova posádka. I zaútočili naň. 76Obyvatelia mesta sa však preľakli a otvorili (brány). Tak sa stal Jonatán pánom v Joppe. 77Keď sa to Apolonius dopočul, vzal tritisíc jazdcov a množstvo pechoty 78a tiahol k Azotu, akoby ich chcel obísť. Ale zároveň postupoval aj na rovinu, lebo si veľmi zakladal na množstve svojej jazdy. Jonatán sa hnal za ním k Azotu, až sa pustili obe vojská do bitky. 79Apolonius však zanechal za nimi v úkryte tisíc jazdcov. 80Ale Jonatán sa dozvedel, že je za ním úkladná záloha. Tá obkľúčila jeho vojsko, a vrhala šípy na ľud od rána až do večera. 81Vojaci sa držali, ako rozkázal Jonatán, hoci im kone omdlievali. 82Tu priviedol Šimon svoje vojsko, a keďže jazda bola už vyčerpaná, vrhol sa na pechotu. I porazil ich a utiekli. 83Jazda bola rozprášená na rovine a utiekla do Azotu. Tam vošli do chrámu Dagona, tamojšej modly, aby sa tam zachránili. (*) (Porov. 1 Sam 5,2.) 84Ale Jonatán zapálil Azot a okolité osady a pobral si z nich korisť. Ohňom spálil aj Dagonov chrám spolu so všetkými, ktorí v ňom hľadali útočište. 85Padlých mečom spolu s tými, čo boli spálení, bolo na osemtisíc mužov.

86Odtiaľ sa Jonatán vybral ďalej a utáboril sa pred Askalonom. Tu mu vyšli obyvatelia mesta s veľkou okázalosťou v ústrety. 87Potom sa Jonatán so svojimi ľuďmi a s bohatou korisťou vrátil do Jeruzalema.

88Keď sa kráľ Alexander dopočul o tomto úspechu, preukázal Jonatánovi ešte ďalšie pocty. 89Poslal mu zlatú sponku, ktorou sa obyčajne obdarúvajú len kráľovi príbuzní. A dal mu do vlastníctva Akaron s celým jeho územím. (*) ("Zlatú sponku", čiže ozdobu na purpurový plášť. "Kráľovi príbuzní" znamená čestné príbuzenstvo, čo je vyznamenanie prvého najvyššieho stupňa.)

Pád Alexandra Balasa. - 1Potom zhromaždil egyptský kráľ vojsko, také početné, ako je piesku na morskom brehu, ako aj množstvo lodí. Pomýšľal ľstivo sa zmocniť Alexandrovho kráľovstva a privteliť ho ku svojej ríši. 2Pritiahol teda do Sýrie (naoko) s pokojamilovným úmyslom. Obyvatelia miest mu otvárali brány a vychádzali mu v ústrety, lebo kráľ Alexander nariadil, aby ho vítali, pretože bol jeho tesťom. 3Tak vtiahol Ptolemeus do miest a v každom meste ponechal posádku zo svojich oddielov.

4Keď sa priblížil k Azotu, ukázali mu zborenisko Dagonovho chrámu, rumy Azota a jeho okolitých osád a na ceste pohodené alebo nakopené mŕtvoly pobitých a spálených v boji. 5Rozprávali kráľovi, že to porobil Jonatán, aby ho potupili. A kráľ mlčal. 6Jonatán sa vybral s okázalosťou v ústrety kráľovi do Joppe; pozdravili sa a prenocovali tam. (*) (Rieka Eleuterus, dnes Nahr el-Kebir, vlieva sa do Stredozemného mora severne od Tripolisu. Jonatán teda odprevadil egyptského kráľa až po hranice Sýrie.) 7Jonatán odprevadil kráľa až po rieku, zvanú Eleuterus; potom sa vrátil do Jeruzalema.

8Kráľ Ptolemeus zaujal pobrežné mestá až po prímorskú Seleuciu. Proti Alexandrovi snoval nie pekné plány. (*) (Obsadením Seleucie (=prístavné mesto Antiochie neďaleko ústia rieky Orontes) odkryl Ptolemeus svoj zastieraný úmysel.) 9Vyslal totiž k Demetriovi poslov s odkazom: "Nože, uzavrime spolu zmluvu! Dám ti svoju dcéru, ktorú má Alexander, a budeš panovať v kráľovstve svojho otca! 10Ľutujem totiž, že som mu dal svoju dcéru, lebo sa pokúšal siahnuť mi na život."

11Takto ho ohováral, lebo bažil po jeho kráľovstve. 12I vzal mu svoju dcéru a dal ju Demetriovi. Tak prerušil styky s Alexandrom a nastalo medzi nimi otvorené nepriateľstvo. (*) (Privlastnením "koruny Ázie" iste si nerobil nárok na celú Sýrsku ríšu, lebo už zo strachu pred Rimanmi, ktorí by neboli dovolili splynutie Egypta a Sýrie v jednu veľríšu, nebol by sa to odvážil urobiť, ako správne poznamenáva Joz. Flávius. Privlastnil si len Feníciu a Celosýriu (teda "dal si na hlavu korunu" ako kráľ len tejto časti ázijskej ríše) a ostatku sa vzdal v prospech Demetria.) 13Ptolemeus vtrhol do Antiochie a dal si na hlavu korunu Ázie. Tak už mal na hlave dve koruny, egyptskú a ázijskú.

14Toho času bol kráľ Alexander práve v Cilícii, lebo obyvatelia tamojších krajín sa búrili. (*) (Nepokoje v Cílicii vyvolalo Demetriovo vojsko, ktoré sa tam dostalo z Kréty. K boju medzi Alexandrom a Ptolemeom došlo pred hradbami hlavného mesta Antiochie. Porážku Alexandra pripravila zrada vo vojsku, ktorého časť prebehla ku Ptolemeovi (Justín 35,3).) 15Keď sa to Alexander dopočul, tiahol proti nemu do boja. Ale Ptolemeus vyrazil s vojskom, zaútočil na neho s celou silou a zahnal ho. 16Alexander utiekol do Arábie, aby sa tam zachránil. Tak získal Ptolemeus prevahu. (*) (Alexander spolu s 500 jazdcami hľadal záchranu u arabského náčelníka Zabdiela (podľa Diodora sa volal: Diokles – asi gr. preklad arab. mena) so sídlom v Abae (25 km južne od Damasku), ktorému bol už predtým zveril svojho synka Antiocha.) 17Arab Zabdiel uťal Alexandrovi hlavu a poslal ju Ptolemeovi. 18Tretí deň na to zomrel aj kráľ Ptolemeus a miestne obyvateľstvo zničilo posádky, ktoré zanechal v pevnostiach. 19Tak sa stal v stošesťdesiatom siedmom roku kráľom Demetrius. (*) (Smrť Ptolemea Filometora, pád Alexandra Balasa, ako aj počiatok vlády Demetria II. spadá do roku 167 Sel. = r. 145 pr. Kr.)

c) Za Demetria Nikatora, 11,20-53

Jonatánovo zmierenie s Demetriom. - 20V tých dňoch zhromaždil Jonatán mužov z Júdska, aby dobyli jeruzalemský hrad. Postavili proti nemu veľa dobývacích strojov. 21Niektorí ničomníci však, ktorí nežičili svojmu národu, odišli ku kráľovi a oznámili mu, že Jonatán oblieha hrad. 22Keď to počul, rozhneval sa. Hneď po tejto správe sa vydal na cestu, a keď prišiel do Ptolemaidy, napísal Jonatánovi, aby prestal s obliehaním hradu a bezodkladne sa dostavil na rozhovor do Ptolemaidy. 23Keď sa to Jonatán dozvedel, kázal jednako len pokračovať v obliehaní. Vybral si niekoľkých zo starších Izraela a tiež z kňazov a vydal sa do nebezpečenstva. 24Nabral striebra, zlata, odevov a mnoho iných darov a išiel ku kráľovi do Ptolemaidy. A našiel pred ním milosť. 25Žalovali síce na neho niektorí ničomníci z národa, 26ale kráľ sa zachoval voči nemu tak, ako jeho predchodcovia, a vzdal mu poctu pred všetkými svojimi dôverníkmi. 27Priznal mu veľkňazstvo aj ostatné predošlé hodnosti a zaradil ho medzi svojich popredných dôverníkov.

Demetrius udeľuje výsady Židom. - 28Jonatán požiadal kráľa, aby oslobodil Júdsko a tri samarijské okresy od daní. Za to mu prisľúbil tristo talentov. (*) (Miesto priamych daní z Júdska a troch okresov (porov. 10,30; 11,34) sa Demetrius uspokojil sumou 300 talentov. Jonatán dúfal, že zaplatením tejto sumy dostane úplné a trvalé oslobodenie od daní. Zdalo sa, že kráľ a jeho poradcovia súhlasili, ale asi mlčky si urobili výhradu, že príležitostne budú vymáhať túto sumu každý rok (porov. 2 Mach 11,3). Lenže vzhľadom na úľavy Demetria I. (10,29) a tiež zo znenia nasledujúcej listiny takýto výklad dohody bol skoro nemysliteľný.) 29Kráľ privolil a napísal o tom všetkom Jonatánovi listinu tohto znenia:

30"Kráľ Demetrius (posiela) bratovi Jonatánovi a židovskému národu pozdrav! 31Na vedomie vám posielame odpis listu, ktorý sme napísali nášmu príbuznému vo vašej záležitosti: 32Kráľ Demetrius posiela otcovi Lastenesovi pozdrav! 33Židovskému národu, čiže našim priateľom a verným spojencom, rozhodli sme sa udeliť niektoré výsady za ich oddanosť voči nám. (*) (Podľa Joz. Flávia priviedol Lastenes (Starož. 13,4,3) Demetriovi II. žoldnierske vojsko z Kréty, pomocou ktorého sa mohol zmocniť trónu (10,67). Nie div, pretože ho nazýva "otcom". Lastenes bol miestodržiteľom Celosýrie, ak nie ríšskym kancelárom. Jemu poslal Demetrius listinu o prímerí so Židmi, aby vykonal kráľovu vôľu.) 34Preto im prideľujeme územie Júdska a tri okresy, Aféremu, Lyddu a Ramataim, ktoré majú byť zo Samárie pričlenené v celom svojom rozsahu k Júdsku. Všetkých, ktorí obetujú v Jeruzaleme, oslobodzujeme od kráľovských poplatkov, ktoré predtým každoročne od nich vyberal kráľ z poľnej a ovocnej úrody. (*) (Tri okresy zo Samárie: Aférema (gr. Afairema, t. j. Efraim, Efron – menovaný v 2 Krn 13,19; 2 Sam 13,23 – dnes sa volá "et-Taijibe" a leží na návrší asi 10 km severovýchodne od Betelu; dôležitý strategický bod; Vg vynecháva tento okres), Ramataim (Ramata, Ramadem, dnes asi Rentis neďaleko Tibneh=Tamnata; západne od Aféremy; pozri 9,50) a Lydda (dnes Lud, neskorší Diospolis) majú byť pričlenené k Júdsku. Tak sa splnila dávna túžba Machabejcov: ich domovina Modein bola konečne aj politicky spojená s Júdskom.) 35Ďalej sa odteraz zriekame všetkých daní, ktoré by nám náležali, ako sú desiatky a clá; aj soľné jazerá a koruny, ktoré sa nám prinášali, (*) (Porov. 10,28–30.) 36to všetko im odpúšťame. A nič z toho nebude odvolané odteraz až na večné časy. 37Teraz sa teda postarajte, aby z toho bol vyhotovený odpis a odovzdaný Jonatánovi a nech ho vystavia na svätom vrchu na viditeľnom mieste!"

Židia pomáhajú Demetriovi. - 38Keď kráľ Demetrius videl, že v jeho krajine panuje pokoj a nik mu už nekladie odpor, rozpustil všetko svoje vojsko, každého do svojho domova, okrem cudzineckých oddielov, ktoré pozbieral z pohanských ostrovov. Tým si však znepriatelil všetky svoje oddiely, ktoré slúžili už za jeho otcov.

39Keď videl Tryfon, jeden z bývalých Alexandrových prívržencov, že všetko vojsko šomre na Demetria, vybral sa k Arabovi Emalkuemu, ktorý vychovával Alexandrovho syna Antiocha, 40a naliehal na neho, aby mu ho vydal, žeby sa stal kráľom miesto svojho otca. Porozprával mu o Demetriových výčinoch aj o nenávisti, ktorú prechováva voči nemu vojsko, a zostal tam dlhší čas.

41Jonatán medzitým požiadal kráľa Demetria, aby odvolal posádku z jeruzalemského hradu a mužstvá z ostatných pevností, pretože prepadávajú Izrael. 42Demetrius odkázal Jonatánovi: "Nielen to urobím tebe a tvojmu národu, ale len čo sa mi naskytne vhodná príležitosť, vyznačím poctami teba i tvoj národ. 43Ale teraz dobre urobíš, keď mi pošleš pomocné oddiely, lebo odo mňa odpadlo všetko moje vojsko." 44Jonatán mu teda poslal do Antiochie tritisíc udatných bojovníkov. Keď prišli ku kráľovi, zaradoval sa z ich príchodu. (*) (Jonatán využíva Demetriovu tieseň. Kráľ odvoláva sýrsku posádku z Akry (jeruzal. hrad), ale ako protihodnotu požaduje pomocné židovské oddiely. Potreboval totiž židovskú pomoc proti vzbúreným veteránom, ktorých prepustil zo služby (v. 38).)

45Tu sa zhŕkli obyvatelia do stredu mesta, asi stodvadsaťtisíc mužov, a chceli zabiť kráľa. (*) (Číslice v tomto v. i vo v. 47 sú zrejme iba ľudovým odhadom.) 46Kráľ utiekol do paláca. Ale obyvatelia mesta obsadili ulice mesta a začali útok. 47Tu kráľ povolal na pomoc Židov a oni sa všetci zhromaždili k nemu. Potom sa všetci rozptýlili po meste a toho dňa pobili v meste na stotisíc ľudí. 48Potom mesto zapálili, v ten deň nabrali mnoho koristi a vyslobodili kráľa.

49Keď mešťania videli, že Židia sú pánmi mesta a počínajú si podľa ľubovôle, stratili odvahu a prosebne volali ku kráľovi: 50"Podaj nám pravicu a urob už koniec židovským výčinom proti nám a mestu!" 51I odhodili zbrane a uzavreli mier. Tak si Židia získali slávu pred kráľom a pred všetkým obyvateľstvom jeho kráľovstva a obťažkaní bohatou korisťou vrátili sa do Jeruzalema.

52Sotva však kráľ Demetrius pevne sedel na svojom kráľovskom tróne a v krajine zavládol pokoj, 53zrušil všetky svoje sľuby a zanevrel na Jonatána. Miesto toho, aby sa mu odvďačil za preukázané dobro, náramne ho začal sužovať. (*) (Podľa Joz. Flávia žiadal zaplatenie dávno odpustených daní, hrozil vojnou a poslal vojsko do Galiley.)

d) Za Antiocha Dionýza, 11,54 - 12,54

Antiochus Dionýz kráľom. - 54Potom sa vrátil Tryfon s naozaj ešte mladým chlapcom Antiochom; vyhlásil ho za kráľa a nasadil mu korunu. (*) (Tryfon nakoniec dostal mladého Antiocha od Emalkueho (v. 39).) 55Všetky vojská, ktoré Demetrius prepustil zo služby, pridali sa k nemu a bojovali proti tamtomu. Bol porazený a dal sa na útek. 56Tryfon sa však zmocnil slonov a dobyl Antiochiu.

57Mladistvý Antiochus napísal Jonatánovi: "Potvrdzujem ti veľkňazstvo, ustanovujem ťa nad štyrmi okresmi a budeš kráľovým dôverníkom." (*) (Tri okresy porov. v. 28 a 34, štvrtý je asi Akaron.) 58Zároveň mu poslal zlatý stolný riad a dal mu právo piť zo zlatých čiaš, obliekať sa do purpuru a nosiť zlatú stuhu. (*) (Porov. 10,89. Antiochus obnovil Jonatánovi kniežacie odznaky a výsady, ktoré mu udelil jeho otec Alexander a jeho rival Demetrius II., aby si získal Jonatána.) 59Jeho brata Šimona zas ustanovil za vojvodu od Týrskeho schodišťa až po egyptské hranice. (*) ("Týrske schodište" je mys dnes nazývaný Rás en-Nakúra. Je to dosť príkry vrch 22 km severne od Ptolemaidy, dôležitý strategický bod.)

Jonatán bojuje za Antiocha. - 60Potom sa Jonatán vybral, tiahol cez mestá západnej ríše a pripojilo sa k nemu všetko sýrske vojsko, aby mu pomáhalo. Keď došiel do Askalonu, pripravili mu obyvatelia mesta okázalé privítanie. 61Odtiaľ sa vybral do Gazy; ale obyvatelia Gazy sa pred ním uzavreli. Obliehal ju, vypálil jej predmestia a vyplienil ich. 62Tu prosili obyvatelia Gazy Jonatána o mier. Podal im síce pravicu, ale pobral synov ich náčelníkov ako rukojemníkov a poslal ich do Jeruzalema. Potom tiahol krajinou ďalej až k Damasku.

63Keď sa Jonatán dopočul, že niektorí Demetriovi vojvodcovia pritiahli so silným vojskom do Kádeša v Galilei a zamýšľajú ho pozbaviť moci, (*) (Kádeš (dnes Kedes), kedysi levitské mesto (Joz 20,7; 21,32; Sdc 4,6) na území Neftaliho, 7 km západne od vtoku Jordána do Hulského jazera.) 64vybral sa proti nim. Ale svojho brata Šimona zanechal v krajine. 65Šimon sa utáboril pri Betsure, bojoval o ňu mnoho dní a obkľúčil ju. 66Keď ho prosili, aby prijal ich pravicu, podal im ju, ale vyhnal ich odtiaľ, zaujal ich mesto a ustanovil v ňom posádku. 67Jonatán zatiaľ táboril so svojím vojskom pri Genezaretskom jazere. Včasráno vyrazili na Asorskú rovinu. (*) (Prvý raz sa v Písme spomína Genezaretské jazero. Asor (Joz 11,10; 12,19; Sdc 4,2), asi hodinu cesty severozápadne od jazera.) 68Na rovine však nečakane narazili na vojsko cudzincov, ktorí proti nemu postavili úkladnú zálohu. Sami sa však hrnuli na neho odpredu. 69Tu vyskočili zálohy zo svojich úkrytov a zaútočili. 70Všetko Jonatánovo vojsko sa dalo na útek. Ani jeden z nich nechcel zostať, okrem veliteľov čiat Matatiáša, syna Absalomovho, a Júdu, syna Chalfiho. 71Tu si Jonatán roztrhol odev, nasypal si zeme na hlavu a modlil sa. 72Potom sa dal znovu do boja proti nim a bil ich tak, že sa dali na útek. 73Keď to videli jeho vlastní, čo zbehli od neho, vrátili sa a spolu s ním ich prenasledovali až po Kádeš, do ich tábora. Tam sa zastavili. 74Toho dňa padlo z pohanov na tritisíc mužov. Potom sa Jonatán vrátil do Jeruzalema.

Obnovenie priateľstva s Rimanmi. - 1Keď Jonatán videl, že mu čas žičí, vybral mužov a poslal ich do Ríma, aby utvrdili a obnovili s nimi priateľstvo. (*) (Výslovne sa tu hovorí, že s Rimanmi chce obnoviť priateľskú zmluvu, ktorú už Júda uzavrel (8,1–32).) 2Aj Sparťanom a do iných krajín rozposlal listy toho istého obsahu. 3Odišli teda do Ríma, vošli do senátu a hovorili: "Veľkňaz Jonatán a židovský národ nás poslali, aby sme obnovili s vami priateľstvo za predošlých podmienok." 4Vtedy im dali listy pre príslušné úrady miest, aby im zabezpečili pokojný prechod do júdskej krajiny. (*) (Podobný list od Rimanov pre židovských poslov je zachovaný aj u Joz. Flávia (Starož. 14,10,15).)

Priateľské vzťahy k Sparte. - 5Toto je odpis listu, ktorý napísal Jonatán Sparťanom:

6"Veľkňaz Jonatán, veľrada národa, kňazi a ostatný židovský ľud posielajú Sparťanom, svojim bratom, pozdrav. 7Už prv dostal veľkňaz Oniáš list od vášho kráľa Areia, v ktorom naznačuje, že ste našimi bratmi, ako vidno z pripojeného odpisu. 8Oniáš prijal posla s poctou a prevzal list, v ktorom sa zreteľne hovorí o spojenectve a priateľstve. (*) (Jonatán nazýva Sparťanov "bratmi", čo odôvodňuje poukázaním na prípis niekdajšieho sparťanského kráľa Areia za čias veľkňaza Oniáša. Úryvok z listu je vo v. 19–23.) 9Nie sme síce utisnutí na to, pretože útechu čerpáme zo svätých kníh, ktoré máme po ruke, 10predsa však, aby sme sa vám azda neodcudzili, pokúsili sme sa vyslať k vám posolstvo, ktoré by obnovilo bratstvo a priateľstvo; veď už mnoho času ubehlo odvtedy, čo prišlo k nám vaše posolstvo. 11My vždy a bez prestania na sviatky a v ostatné dôležitejšie dni, pamätáme na vás pri obetách, ktoré prinášame, a tiež v modlitbách, ako sa patrí a sluší spomínať si na bratov. (*) (V. 9 má svoje vysvetlenie vo v. 14 n. Židia si nemuseli získavať pomoc u iných národov, pretože majú Sväté písmo, ktoré im sľubuje Božiu pomoc. – K v. 11 porov. Rim 1,9 n.; 1 Sol 1,2. O modlitbe za nežidov pozri Bar 1,11.) 12Tešíme sa zo slávy, ktorej sa vám dostáva. 13Zo všetkých strán doliehali na nás mnohé súženia a boje, pretože proti nám bojovali králi, ktorí sú vôkol nás. 14V týchto bojoch sme však nechceli byť na ťarchu ani vám, ani ostatným našim spojencom a priateľom. 15Dostali sme totiž pomoc z neba a boli sme oslobodení od nepriateľov, kým naši nepriatelia boli pokorení. 16Preto sme vyvolili Numenia, syna Antiochovho, a Antipatora, syna Jasonovho, a poslali sme ich k Rimanom, aby s nimi obnovili predošlé priateľstvo a spojenectvo. (*) (O Numeniovi a Antipatorovi porov. tiež 14,22.24 a 15,15. – Jason, otec Antipatorov, je azda ten istý, ktorého poslal Júda spolu s Eupolemom do Ríma, 8,17. Podľa toho by mohol byť Antipator vnukom mučeníka Eleazara, 2 Mach 6,18.) 17A nariadili sme im, aby sa vybrali aj k vám a pozdravili vás. Zároveň vám majú odovzdať náš list o obnove nášho bratstva. 18Teraz teda dobre urobíte, ak nám dáte na to odpoveď."

19Toto je odpis listu, ktorý poslali Oniášovi:

20"Areios, kráľ Sparťanov, posiela veľkňazovi Oniášovi pozdrav! 21V jednom spise, ktorý pojednáva o Sparťanoch a Židoch, našlo sa, že sú bratia a že pochádzajú z pokolenia Abrahámovho. (*) (Porov. pozn. k v. 6–8.) 22Keď už teraz o tom vieme, dobre urobíte, ak nám napíšete, ako sa máte. (*) ("Váš dobytok…" je zdvorilostná formulka, podobne ako výrok: "Béti bétak"=Môj dom je tvoj dom!, ktorým Arab víta hosťa. Porov. 1 Kr 22,4; 2 Kr 3,7.) 23Aj my vám potom napíšeme. Váš dobytok a váš majetok je náš a naše je zas vaše. Rozkázali sme, aby vás o tom upovedomili."

Ďalšie boje Jonatána a Šimona. - 24Keď sa Jonatán dopočul, že Demetriovi vojvodcovia sa vrátili s vojskom omnoho väčším ako prv, aby bojovali proti nemu, (*) (V. 24 nadväzuje na 11,74. Mesto Amat, dnes "Hama", na rieke Oronte, na severnom úpätí Libanonu; porov. Nm 13,21; 34,8; 2 Kr 14,25; 25,11.) 25vybral sa im z Jeruzalema v ústrety do amatskej krajiny, aby im znemožnil vpád do svojej vlasti. 26Poslal aj vyzvedačov do ich tábora, ktorí mu po návrate oznámili, že sa ho chystajú v noci prepadnúť. 27Preto po západe slnka rozkázal Jonatán svojim bdieť, byť v zbrani a pohotoví do boja po celú noc. Postavil tiež stráže okolo tábora. 28Ale keď sa nepriatelia dopočuli, že Jonatán je so svojimi pripravený do boja, zachvátil ich strach a zbabelosť. Zapálili ohne vo svojom tábore a odtiahli preč. 29Jonatán a jeho ľudia to však nezbadali; až ráno, pretože (v noci) videli horieť svetlá. 30Vtedy sa ich Jonatán dal prenasledovať, ale už ich nedostihol, lebo sa preplavili cez rieku Eleuterus.

31Odtiaľ sa Jonatán obrátil proti Arabom, ktorí sa nazývajú Zabadejci. Porazil ich a získal u nich korisť. (*) (Na ceste prepadol Jonatán Arabov v krajine Zebedani, 30 km severozápadne od Damasku. Osada Zebedani a západnejšia dedina Beth Zabde pripomínajú práve spomínaných Zabadejcov. Toto meno súvisí s menom arabského náčelníka Zabdiela (11,7; Zabad-el=Boží Dar).) 32I tiahol ďalej a prišiel do Damasku, odkiaľ prechádzal po celej krajine.

33Aj Šimon vytiahol a došiel až k Askalonu a k blízkym pevnostiam; potom zabočil na Joppe a dobyl ho. (*) (Obyvatelia mesta Joppe (Jafa, 10,75) už prv jasne ukázali, že sú oddaní Demetriovi. Teraz chceli využiť vhodnú príležitosť a striasť zo seba nenávidenú židovskú nadvládu. Ale prerátali sa. Šimon, ako vojenský guvernér Filištínska, si pozorne prezrel Askalon (10,86) a okolité pevnosti, odtiaľ prešiel asi cez Jamniu k mestu Joppe, ktoré nakoniec dobyl.) 34Dozvedel sa totiž, že zamýšľajú vydať hrad Demetriovým prívržencom. Ustanovil tam aj posádku, aby ho strážili.

Jonatán opevňuje Júdsko. - 35Po svojom návrate zvolal Jonatán starších ľudu na poradu, kde sa rozhodli vystavať pevnosti v Júdsku, (*) (Po nevydarenom vojenskom (11,20) a diplomatickom (11,41) zákroku to bol nový pokus, ako vyhnať Sýrčanov z hradu. Toto opatrenie nakoniec donútilo Sýrčanov ku kapitulácii (13,21.49 n.). Rozdeľovací múr stál najpravdepodobnejšie na juhozápadnom rohu chrámovej hory. Porov. tiež o polohe hradu pozn. k 1,35.) 36zvýšiť múry Jeruzalema a postaviť vysoký múr medzi hradom a mestom, aby ho uzavrel od mesta a (aby im) týmto odlúčením bol znemožnený akýkoľvek nákup alebo predaj. 37I zišli sa, aby opevnili mesto. Keď sa časť múru nad potokom na východe zrútila, opravili ho a nazvali ho Kafenata. (*) (Význam slova "Kafenata" (znovu vybudovaná časť zrúteného múru, asi od juhu nad údolím Kedron) je neistý. Najskôr treba odvodzovať od sýrskeho slova: caphnioutho (hlad a bieda), na čo by poukazovalo aj pomenovanie "hladový múr". Vg číta: "Kafeteta". – Adida (Vg: "Adiada"), dnes asi Hadite; 5 km východne od Lyddy; porov. Ezd 2,33; Neh 7,37; 11,34. Táto osada na západnom okraji Šefely (2,1; prímorská rovina medzi Gazou na juhu a Jafou – Joppe – na severe; Joz 11,16; 15,33) stála na príkrom kopci a hodila sa za hrad. Nakoľko bola neďaleko Modeina (2,1), mohol Šimon z tejto pevnôstky chrániť nielen svoju domovinu, ale aj novozískaný okres Lyddu.) 38Šimon však vystaval Adidu na (rovine) Šefela a vystrojil ju silnými bránami a závorami.

Zákerné konanie Tryfonovo. - 39Tryfon však bažil stať sa kráľom Ázie a položiť si korunu na hlavu a (chcel) vztiahnuť ruku na kráľa Antiocha. (*) (O Tryfonovi porov. 11,39 n. – Betsan= =Skýtopolis, 5,52. – "Kráľ Ázie", t. j. Sýrie.) 40Keďže sa však obával, že by to Jonatán predsa len nepripustil, ba že by skôr bojoval proti nemu, vynašiel spôsob, ako Jonatána chytiť a zabiť. Vybral sa teda a pritiahol do Betsanu.

41Lenže aj Jonatán vytiahol proti nemu so štyridsiatimi tisícami vybraných mužov, odhodlaných bojovať, a tak prišiel do Betsanu. 42Keď Tryfon videl prichádzať Jonatána s veľkým vojskom, neodvážil sa vztiahnuť na neho ruku, 43ale prijal ho s poctami, predstavil ho všetkým svojim priateľom, dal mu dary a svojim oddielom nariadil, aby ho poslúchali ako jeho samého. 44Jonatánovi však povedal: "Prečo si sem unúval všetko toto mužstvo, azda len nechceme viesť vojnu? 45Preto ich teraz prepusť domov a vyber si len niekoľko mužov, ktorí by ťa sprevádzali! Poď so mnou do Ptolemaidy! Odovzdám ti ju aj s ostatnými pevnosťami, s vojskom a so všetkými úradníkmi. Potom sa obrátim a odtiahnem. Veď len na to som prišiel!"

46On mu uveril a urobil, čo mu navrhoval: rozpustil vojsko, ktoré sa vrátilo do Júdska. 47Zadržal si len tritisíc mužov; z toho dvetisíc ponechal v Galilei a iba tisíc išlo s ním. (*) (Tryfonova reč nemusela vyvolať u Jonatána zvláštne podozrenie, veď bol vojenským guvernérom prímoria až po "Týrske schodište" (11,59) a už Demetrius sľúbil Židom Ptolemaidu (10,39).)

Jonatán je zajatý. - 48Len čo Jonatán vtiahol do Ptolemaidy, zavreli Ptolemaidčania brány, zajali ho a všetkých jeho sprievodcov pozabíjali mečom. 49Okrem toho poslal Tryfon pechotu a jazdu do Galiley a na veľkú rovinu, aby pobili všetkých Jonatánových prívržencov. 50Ale keď sa oni dozvedeli, že Jonatán bol zajatý a zabitý aj so svojím mužstvom, navzájom sa povzbudzovali a vytiahli (do boja) v usporiadaných bojových šíkoch 51a prenasledovatelia sa vrátili, lebo videli, že im ide o život. 52Tak došli všetci nerušene do júdskej krajiny a oplakávali Jonatána a jeho spoločníkov. Boli vo veľkej obave a všetok Izrael kvílil veľkým plačom.

53Všetci pohania dookola sa teraz usilovali zničiť ich. 54Hovorili si totiž: "Teraz sú bez vodcu a pomoci. Teraz bojujme proti nim! Vykoreňme z ľudstva ich pamiatku!"

Časť štvrtá

Vláda Šimona, 13,1 - 16,24

I. Šimon vymáha samosprávu Júdska, 13,1 - 14,49

a) Za Antiocha Dionýza, 13,1-30

Nastúpenie Šimonovo a jeho prvé opatrenia. - 1Šimon sa dopočul, že Tryfon zhromaždil veľké vojsko aby mohol vtrhnúť do júdskej krajiny a zničiť ju. 2Pritom pozoroval úzkosť a strach ľudu. Preto sa vybral do Jeruzalema a zvolal tábor ľudu. 3Povzbudzoval ich a vravel: "Sami viete, čo sme vykonali za Zákon a svätyňu ja, moji bratia a dom môjho otca a tiež aké boje a úzkosti sme preto prestáli. 4Všetci moji bratia zahynuli za Izrael. Len sám som zostal. 5Kiež je ďaleko odo mňa, aby som šetril svoj život v akomkoľvek čase súženia! Seba nepokladám za cennejšieho, ako (boli) moji bratia. 6Budem sa pomstiť za svoj ľud, za svätyňu, za naše manželky a deti, lebo všetci pohania sa spolčili z nenávisti, aby nás zničili."

7Keď ľud počul tieto slová, prebudil sa v jeho srdci niekdajší zápal 8a odpovedali hlasitým zvolaním: "Ty si náš vodca miesto Júdu a tvojho brata Jonatána! 9Veď náš boj! Urobíme všetko, čokoľvek nám rozkážeš." (*) (Právom mohol poukazovať Šimon na svoje statočné činy; porov. 5,21 nn.; 11,65 n.; 12,33 n. 38. Celá jeho rodina "prestála" (doslovne: "videla"; ako Jer 5,12) mnoho súženia. Šimon mylne pokladal brata Jonatána už za mŕtveho (v. 4), no bol len zajatý, ako sa neskoršie dozvedel od samého Tryfona (v. 15.).) 10Pozbieral všetkých bojaschopných mužov, postaral sa, aby boli rýchlo dokončené múry Jeruzalema, a vôkol ho opevnil. 11Do Joppe poslal Jonatána, syna Absalomovho, a s ním dostatočné vojsko; on vyhnal tamojšie osadenstvo a natrvalo tam ostal. (*) (Šimon vraj preto siahol k tomuto tvrdému zákroku (podľa Joz. Flávia), lebo sa obával, že vydajú mesto Tryfonovi. Jafa zostala potom v židovských rukách až do Pompeia (63 pr. Kr.). Tento rozhodný čin sa spomína v 14,5 a 34.)

Šimon vyjednáva s Tryfonom. - 12Tryfon medzitým odtiahol s veľkým vojskom od Ptolemaidy, aby vtrhol do júdskej krajiny; zajatého Jonatána mal so sebou. 13Šimon sa utáboril v Adide na okraji roviny.

14Keď sa Tryfon dozvedel, že Šimon nastúpil na miesto svojho brata Jonatána a že sa chce s ním pustiť do boja, odkázal mu po posloch: 15"Tvojho brata Jonatána držíme v zajatí pre peniaze, ktoré dlhuje kráľovskej pokladnici zo zverených mu úradov. 16Pošli sto talentov striebra a dvoch jeho synov ako rukojemníkov - aby od nás neodpadol po prepustení -, a prepustíme ho."

17Šimon spoznal, že s ním rozprávajú ľstivo, predsa však nariadil poslať striebro a chlapcov, aby neupadol do veľkej nenávisti u ľudu. 18Veď by povedali: "Len preto zahynul, lebo som mu neposlal striebro a chlapcov." 19Poslal teda chlapcov a sto talentov. Ale on nedodržal slovo a Jonatána neprepustil. (*) (Obrat "nedodržal slovo" je doslovne "luhal".)

Jonatánova smrť. - 20Potom sa Tryfon vydal na pochod, aby vtrhol do krajiny a zničil ju. Tiahol okľukou do Adory. Ale Šimon mu bol so svojím vojskom stále v boku po celej ceste, kade tiahol. (*) (Tryfon tiahol s vojskom od Ptolemaidy najprv pozdĺž pobrežia, potom cez rovinu Šaron k severozápadným hraniciam Júdska (v. 12), ale tu musel zmeniť smer cesty, lebo mu prekážala Šimonova pevnosť Adida (12,38). Preto obišiel okraj vrchoviny a mienil sa dostať do Jeruzalema od juhu, z Edomska, ako to bol predtým dvakrát urobil Lyziáš. Tiahol teda od severozápadných hraníc Júdska na Maresu (5,66) a potom juhovýchodne k Adore. – Adora (Vg: Ador; v 2 Krn 11,9: Adoraim, Aduran), dnes veľká dedina Dura, 10 km juhozápadne od Hebronu (5,65).) 21Hradná posádka vyslala k Tryfonovi poslov, ktorí ho mali pohnúť k tomu, aby k nim čím skôr prišiel cez púšť a poslal im potravu. 22Tryfon sa už aj pripravil na cestu s celou svojou jazdou; lenže v noci napadlo veľmi veľa snehu, takže sa pre sneh nemohol dať na pochod. Preto odtiahol a vybral sa do Galaádu. 23Keď sa priblížil k Baskame, zabil Jonatána a tam ho aj pochovali. (*) (Tryfon tiahol cez Moabsko a Amonsko až ku Baskame. Baskama, asi dnešný Tell-Bázúk, severovýchodne od Genezaretského jazera.) 24Potom sa Tryfon obrátil a odtiahol do svojej krajiny.

Hrobka Machabejcov v Modeine. - 25Šimon dal priniesť kosti svojho brata Jonatána a pochoval ich v Modeine, meste svojich otcov. (*) (O Modeine porov. 2,1.) 26Všetci Izraeliti ho oplakávali veľkým plačom a žialili za ním mnoho dní. 27Šimon vybudoval nad hrobom svojho otca a svojich bratov vysoký a zďaleka viditeľný náhrobník z kameňa hladeného spredu i zozadu. 28Naň postavil sedem pyramíd, jednu oproti druhej, totiž otcovi, matke a štyrom bratom. 29K tomu ešte pristavil dookola veľké stĺpy. Na stĺpy dal pripevniť zbroj na večnú pamiatku a vedľa zbroje vytesať lode, aby ich mohli vidieť všetci, čo sa plavili po mori. 30Taký je hrob, ktorý urobil v Modeine, a stojí až podnes. (*) (Porov. 10,76; 12,33; 14,5. Pomník stál na návrší nad dedinou, takže bol viditeľný aj od mora (vzdialenosť asi 28 km). – Za čias inšpirovaného autora bolo možno hrobku ešte vidieť. Podobne píše Joz. Flávius a Euzebius (okolo 340 po Kr.). Guerin sa domnieva, že pri svojich vykopávkach (r. 1872) našiel pozostatky tejto hrobky v Chirbet Medije.)

b) Za Tryfona a Demetria Nikatora, 13,31 - 14,49

Tryfon kráľom; Šimon vyjednáva s Demetriom. - 31Tryfon zaobchádzal s mladým kráľom Antiochom ľstivo a dal ho zabiť. (*) (Dejepisci jednohlasne dosvedčujú, že Antiochus VI. Dionýz sa stal obeťou zákernej politiky Tryfonovej. Tak Joz. Flávius, Diodor, Apián, Justín. Podľa Lívia vraždu vykonali podplatení lekári. Sporný je len rok Antiochovej smrti. Spomenutí dejepisci tvrdia, že Tryfon dal zavraždiť Antiocha až po Demetriovej výprave proti Partom v Médii, ktorú podnikol r. 141 pr. Kr. O tejto nešťastnej výprave je reč v hl. 14. V tomto prípade by v. 31 n. patrili až za hl. 14. – Novší vykladatelia sú tej mienky, že Antiochus bol zavraždený r. 170 Sel. (=142 pr. Kr.), vtedy prvý rok Tryfonovej vlády bol by 142/41 pr. Kr. Takto by boli v. 31 n. časove na svojom mieste; veď aj udalosti, o ktorých je reč vo v. 41–51, spadajú do začiatku r. 171 Sel. (=141 pr. Kr.). Nevládol teda Tryfon v mene Antiochovom 8 rokov (Lívius, Epit. 52 a 53), ale len asi 3 roky (s tým sa dajú zrovnať aj 4 roky Joz. Flávia, ak ich berieme len ako čiastočné roky), a to: 145–142/41 pr. Kr. (Kugler, Kolbe, Schürer).) 32Stal sa miesto neho kráľom, položil si na hlavu korunu Ázie a narobil mnoho zla v krajine.

33Šimon však vybudoval júdske pevnosti a vystrojil ich vysokými vežami, silnými múrmi, bránami a závorami. Tiež potraviny uskladnil do pevností. 34Potom Šimon vybral mužov a poslal ich ku kráľovi Demetriovi, aby urobil krajine nejakú úľavu; celé Tryfonovo počínanie bolo totiž iba lupičstvo.

35Na túto prosbu vyslal kráľ Demetrius posolstvo a odpovedal mu listom tohto znenia:

36"Kráľ Demetrius posiela Šimonovi, veľkňazovi a priateľovi kráľov, ako aj starším a židovskému národu pozdrav. 37Zlatú korunu a palmovú ratolesť, ktorú ste poslali, sme prijali a hotoví sme uzavrieť s vami trvalý pokoj. Napíšeme tiež úradníkom, aby vám dali úľavu na poplatkoch. (*) (Demetrius zo strachu pred Tryfonom a Partmi bol ochotný vyjednávať so Šimonom. Ako znak dobrej vôle bolo, že prevzal Šimonove dary: zlatú korunu (porov. 10,20.29; 11,35) a palmové ratolesti zo zlata (porov. 2 Mach 14,4).) 38Úľavy, ktoré sme vám udelili, zostávajú v platnosti. Takisto si podržíte aj pevnosti, ktoré ste si vybudovali. 39Odpúšťame vám nedopatrenia a chyby (učinené) až podnes; priam tak korunu, ktorú dlhujete. Ak ešte vyberali aj v Jeruzaleme nejaký iný poplatok, už ho nebudú odvádzať. 40Ak sa prihlásia niektorí schopní z vás na našu osobnú stráž, môžu byť pribratí. Kiež panuje medzi nami pokoj!" (*) (Z celej správy vidieť, že je to nielen uzmierenie, ale vyhlásenie židovskej nezávislosti.)

41Tak bolo roku stosedemdesiateho sňaté jarmo pohanov z Izraela. (*) (Židia, oslobodení od "jarma pohanov" (porov. tiež 14,38), vzali r. 170 Sel. (=jar 142/41 pr. Kr.) za východisko novej éry, podľa ktorej datovali svoje štátne listiny, súkromné listy a obchodné zmluvy. – O minciach slobody porov. 15,6. – Šimon dostal titul "hegúmenos"=skôr ako: miestodržiteľ, etnarcha ("knieža").) 42A židovský národ začal písať v listinách a zmluvách: "V prvom roku Šimona, veľkého židovského veľkňaza, vojvodcu a kniežaťa."

Gazara a Akra v rukách Židov. - 43V tých dňoch sa Šimon utáboril pri Gazare a obkľúčil ju vojskom. Zhotovil dobývací stroj a prisunul ho až k mestu. Udrel ním na jednu vežu a dobyl ju. (*) (Miesto "Gaza" (tak gr. i Vg) prekladáme so zreteľom na 14,7.34; 15,28; 16,1: Gazara; t. j. Gezer (4,15; 7,45; 9,52). Gezer dobýval Šimon iste ešte pred uzavretím zmluvy s Demetriom.) 44Vojaci, ktorí boli v dobývacom stroji, vyrazili do mesta, v ktorom nastalo veľké vzrušenie. 45Obyvatelia mesta vystúpili so ženami a deťmi na múr, roztrhli si odev, hlasite kričali, žiadali Šimona, aby im podal pravicu, 46a volali: "Nezaobchádzaj s nami podľa našich zlých skutkov, ale podľa svojho milosrdenstva!" 47Šimon sa dal uzmieriť a prestal proti nim bojovať. Predsa ich však vyhnal z mesta, dal vyčistiť domy, v ktorých boli modly, a až potom vtiahol do neho za hlaholu žalmov a chválospevov. 48Odstránil z neho každú (modlársku) nečistotu, osadil tam Zákonu oddaných mužov, opevnil ho a postavil si v ňom dom.

49Medzitým bol obyvateľom jeruzalemského hradu znemožnený akýkoľvek styk s krajinou aj každý nákup a predaj. Preto mali veľký nedostatok a dosť z nich zahynulo hladom. 50Tu volali k Šimonovi, aby si mohli s ním podať pravicu; i podal im ju. Ale vyhnal ich odtiaľ a očistil hrad od (modlárskych) poškvŕn. 51Vošli do neho dvadsiateho tretieho dňa druhého mesiaca stosedemdesiateho prvého roku s chválospevom a s palmovými ratolesťami, s citarami, cimbalmi a harfami, so spevmi a piesňami, pretože bol z Izraela vyhubený úhlavný nepriateľ. 52A nariadil, aby bol tento deň slávený každoročne s veselosťou. 53Opevnil chrámový vrch vedľa hradu a býval tam so svojimi. (*) (Porov. 12,36; 13,21 n. O palmových ratolestiach ako znakoch radosti porov. 2 Mach 10,7; Jn 12,13. – Pamätný deň očisty hradu od Sýrčanov (23. ijjar 171 Sel.=16. máj 142 pr. Kr., podľa Kuglera) bol neskoršie zatlačený inými pamätnými dňami, až zapadol do zabudnutia. Na chrámovej hore, ktorú opevňoval už Júda (4,60), potom Jonatán (10,11), si Šimon vybudoval svoju rezidenciu.)

54Keď videl Šimon, že jeho syn Ján je udatný muž, ustanovil ho za hlavného veliteľa všetkých oddielov a býval v Gazare.

Demetrius je zajatý. - 1V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrius svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfonovi. 2Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrius vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého. 3On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil. (*) (R. 172 Sel.=jar 140–139 pr. Kr.)

Obnovenie priateľských zmlúv. - 16Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok. 17Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá, 18písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom. 19Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme.

Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania: 20"Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav. (*) (Sparťania, ako sa zdá, poslali svoju odpoveď priamo do Júdska, lebo Numenius sa zastavil so svojím sprievodom najprv v Sparte, a potom pokračoval v ceste do Ríma. – O bratstve Sparťanov so Židmi porov. 12,6.21.) 21Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu. 22Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenius, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu. 23Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázale a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«"

24Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo.

Čestná listina pre Šimona. - 25Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: "Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom? 26Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!" Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu.

27Osnova tohto nápisu je:

"Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu, 28vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny, 29Šimon, syn Matatiáša, potomka Joaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu. (*) (O letopočte Šimonovej vlády porov. 13,41, kde sa r. 170 Sel. udáva ako prvý rok Šimonov. – 18. elul (=6. židovský mesiac) r. 172 Sel. = asi koniec augusta r. 140 pr. Kr. – Z gréckeho výrazu "en Saramel" by sa zdalo, že "Saramel" znamená miesto, kde bolo zhromaždenie ľudu. Ale najskôr je to hebrejský titul Šimonov: "sar'am'él"=knieža Božieho ľudu.) 30Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu. 31Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu. 32Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich. 33Opevnil júdske mestá, tiež Betsuru na júdskych hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam júdske mužstvo ako posádku. 34Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie. 35Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud. 36Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote. 37Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema. 38Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo, 39urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami. 40Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov. (*) (Uzavretím mieru s Demetriom Šimon získal vysoké postavenie kniežaťa v teokratickom slobodnom štáte. V. 40 časove nesúvisí s v. 39. Demetrius poslal list Šimonovi už r. 170 Sel.; nemohol preto počuť o prijatí židovských poslov v Ríme, lebo títo odišli do Ríma až r. 172. Židia, ktorí zostavovali tento nápis, chceli len zdôrazniť všetky Šimonove zásluhy, jeho vyznamenania a slávu, nedbali však na časový postup udalostí.)

41Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok. (*) (Tu je odpoveď na otázku vo v. 25.) 42Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami! 43Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata! 44Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu! 45Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu." (*) (Slová: "a nech má starosť o svätyňu" (v. 42) sa tam dostali z v. 43. – O purpure a zlatej sponke porov. 10,20.89.)

46Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady. 47Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým.

48Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste. 49Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.

II. Šimon a Antiochus Sidetes, 15,1 - 16,24

Antiochus hľadá pomoc proti Tryfonovi u Šimona. - 1Antiochus, syn kráľa Demetria, poslal z morských ostrovov list Šimonovi, kňazovi a kniežaťu Židov, ako aj celému národu. 2Jeho obsah bol takýto:

"Kráľ Antiochus posiela veľkňazovi a kniežaťu Šimonovi a židovskému národu pozdrav. 3Niekoľkí naničhodníci sa zmocnili kráľovstva našich otcov. Ja však chcem uplatniť nárok na kráľovstvo a znovu ho priviesť do predošlého stavu. Preto som si najal množstvo vojska a dal som si narobiť bojových lodí. 4Zaumienil som si totiž vystúpiť na pevninu a vypomstiť sa na tých, ktorí znivočili našu krajinu a na púšť obrátili mnoho miest v kráľovstve. (*) (Keď sa dostal Demetrius II. do zajatia Mitradatesovho (14,1–3), rozhodol sa jeho mladší brat Antiochus (=syn Demetria I., neskoršie Antiochus VII., zvaný Sidetes, lebo bol vychovaný v meste Side v Pamfílii, na juhu Malej Ázie) uhájiť sýrsku korunu. Veľmi vhod mu prišlo pozvanie Kleopatry, manželky zajatého brata Demetria, ktorá sa zdržovala v prímorskej Seleucii. Táto ho vyzvala, aby sa uchádzal o trón a tiež o jej ruku. V lete r. 139 pr. Kr. sa vydal na cestu z ostrova Rodos. Zakúsil však mnoho nepríjemností, lebo podľa Joz. Flávia ani jedno mesto ho nechcelo prijať zo strachu pred Tryfonom. Je preto pochopiteľné, že hľadal pomoc u mocných Židov a za spojenca si chcel získať Šimona.)

5Preto ti teraz potvrdzujem odpustenie všetkých dávok, ktoré ti odpustili králi predo mnou, a tiež odpustenie všetkých ostatných daní, ktoré ti zľavili. 6Ďalej ti povoľujem raziť vlastné mince pre svoju krajinu. 7Jeruzalem a svätyňa budú slobodné; všetky zbrane, ktoré si vyrobil, a pevnosti, ktoré si vybudoval a držíš v svojej moci, ti ponechávam. 8Takisto (ti odpúšťam) všetko, čo dlhuješ kráľovskej pokladnici, a nabudúce ti budú odpustené všetky kráľovské dávky od tejto chvíle na všetky časy. 9Keď sa raz zmocníme svojho kráľovstva, preukážeme tebe, tvojmu národu a chrámu veľkú poctu, aby bola zjavná vaša sláva po celej zemi."

10Roku stosedemdesiateho štvrtého vtiahol Antiochus do krajiny svojich otcov. Všetky vojská sa pripojili k nemu; iba málo ich zostalo s Tryfonom. 11Kráľ Antiochus ho prenasledoval a na úteku sa dostal do (mesta) Dory, ktoré leží pri mori. 12Nahliadol totiž, že sa na neho zhrnulo nešťastie a že ho opustili vojská. 13Antiochus sa utáboril pri Dore so stodvadsiatimi tisícmi bojovníkov a s ôsmimi tisícmi jazdcov. 14Obkľúčil mesto a od mora sa pripojili lode, takže zovrel mesto od pevniny i od mora a nedal nikomu ani vchádzať, ani vychádzať. (*) (Antiochus vtiahol so značnou flotilou "do krajiny svojich otcov", t. j. pristál v prímorskej Seleucii, kde oslobodil Kleopatru, ktorá ho tam pozvala. – Dora, na miestach dnešnej Tantury, asi 9 km severne od Cezarey. Jozue pridelil Doru kmeňu Manassesa, Joz 11,1 n.; 17,11. Z čias križiackych výprav stojí tam vysoká veža. Bol to dôležitý strategický bod.)

List z Ríma Šimonovi. - 15Tu prišiel Numenius a jeho sprievodcovia z Ríma s listami pre kráľov a krajiny. Obsah bol tento: (*) (O obliehaní Dory sa hovorí až vo v. 25. Prerušenie rozprávania sa dá vysvetliť tým, že práve vtedy došli židovskí vyslanci z Ríma.)

16"Lucius, rímsky konzul, posiela kráľovi Ptolemeovi pozdrav. 17Prišli k nám židovskí vyslanci ako naši priatelia, aby obnovili bývalé priateľstvo a spojenectvo. Poslal ich veľkňaz Šimon a židovský národ 18a priniesli zlatý štít v cene tisíc mín. 19Rozhodli sme sa, že napíšeme kráľom a krajinám, aby nezamýšľali podnikať proti nim nič zlé a tiež aby nebojovali proti nim, proti ich mestám a územiam a aby sa nespolčovali s ich nepriateľmi. 20Uznali sme za dobré prijať od nich štít. 21Ak utiekli nejakí naničhodníci z ich krajiny k vám, tak ich vydajte veľkňazovi Šimonovi, nech ich potrestá podľa svojho zákona!" (*) (Lucius, ktorý dal vyhotoviť listinu, je pravdepodobne Lucius Calpurnius Piso, ktorý bol konzulom v r. 139 pr. Kr. (to je práve rok obliehania Dory). Druhý konzul toho roku (Popilius Lenas) bol práve zamestnaný v Španielsku; preto je uvedený na listine len Lucius. Podľa toho sa vrátili židovskí vyslanci z Ríma r. 139 pr. Kr. = r. 173/4 Sel. = r. 615 po založení Ríma. – Že je tu vložený práve list pre egyptského kráľa Ptolemea VII. Fyskona, dá sa vysvetliť z dôležitosti jeho veľkej ríše. – K v. 18 porov. 14,24.)

22To isté písal kráľovi Demetriovi, Atalovi, Ariaratesovi a Arsakesovi (*) (Podobné listy, ako dostal Ptolemeus Fyskon, boli poslané ešte 4 iným kráľom, 3 provinciám Malej Ázie, 5 ostrovným štátom a 8 dôležitejším mestám. – Králi sú: Demetrius II. Nikator (145–140?; 129–125), ktorý bol v miernej väzbe u Partov, ale toho času už mohol byť prepustený na slobodu; Atalus II. (159–138), zvaný Filadelfus, kráľ pergamský; Ariarates V. (162–131) Filopator, kráľ Veľkej Kapadócie; o Arsakesovi (=Mitradates I.) porov. 14,2. – Ďalej nasleduje zoznam krajín, miest a ostrovov, ktoré boli vtedy nezávislé, okrem Cypru a Cyrény, o ktoré viedli spor bratia Ptolemeovci. – Sampsamé (Sampsaké, Lampsaké), mesto v Mízii na Helesponte. Okrem provincie Karie sú spomenuté jej tri mestá: Halikarnasos, hlavné mesto Karie, a prístavné mestá Knidos a Myndos. Kos a Delos sú ostrovy v Cykladách. Samos a Rodos sú známe ostrovy na západnom pobreží Malej Ázie. Aradus, dnešný Ruad, ostrov pri pobreží severne od Sidona. Faselis, mesto v Lýcii. O Side pozri vo v. 1. Gortyna, mesto na juhu Kréty. Cyréna (Cyrene) bola hlavným mestom cyrénskej Lýbie. Sikyon, mesto na Peloponese, západne od Korinta.) 23a do všetkých krajín: do Sampsamy, Sparťanom, na Delos, do Mynda a Sikyona, do Karie, na Samos, do Pamfýlie, do Lýcie, do Halikarnasa, na Rodus, do Faselidy, na Kos, do Sidy, na Aradus, do Gortyny, do Knida, na Cyprus a do Cyrény.

24Odpis toho napísali veľkňazovi Šimonovi.

Antiochus vystupuje proti Šimonovi. - 25Kráľ Antiochus naďalej táboril pri Dore, privádzal k nej nové posily, nastaval dobývacích strojov a uzavrel Tryfona natoľko, že nik nemohol ani vchádzať, ani vychádzať. 26Šimon mu poslal na pomoc dvetisíc vybraných mužov a tiež striebro, zlato a mnoho vojnového materiálu. 27Lenže on to nechcel prijať, ba prehlásil všetky predošlé dohovory za neplatné a zanevrel na neho. (*) (Rozprava sa vracia k obliehaniu Dory; porov. v. 15.) 28Poslal k nemu na vyjednávanie Atenobia, jedného zo svojich dôverníkov, a odkázal mu: "Vy držíte v moci Joppe, Gazaru a jeruzalemský hrad - mestá to môjho kráľovstva. 29Spustošili ste ich okolie, v krajine ste spôsobili veľkú pohromu a zmocnili ste sa mnohých miest v mojom kráľovstve. 30Preto teraz vydajte mestá, ktoré ste zabrali, ako aj dane z miest mimo júdskej hranice, ktorých ste sa zmocnili. (*) ("Miesta mimo júdskej hranice" sú tri okresy, ktoré boli zo Samárie pričlenené k Júdsku.) 31Ak nie, tak dajte za ne päťsto talentov striebra a ďalších päťsto talentov za škodu, ktorú ste urobili, ako aj za neodvedené dane z miest! Inak pritiahneme a budeme bojovať proti vám."

32Atenobius, kráľov priateľ, prišiel teda do Jeruzalema. Keď tam videl Šimonovu slávu, skriňu so zlatými a striebornými nádobami a početné služobníctvo, zadivil sa. Potom mu oznámil kráľov odkaz. 33Šimon mu na to povedal: "Neprivlastnili sme si ani cudziu zem, ani cudzí majetok, ale skôr dedičstvo po svojich otcoch, ktoré naši nepriatelia istý čas bezprávne obsadili. 34My sa teda, keďže sa naskytla vhodná príležitosť, pridržiavame dedičstva svojich otcov. 35Čo sa týka Joppe a Gazary, ktoré od nás žiadaš späť, práve ony spôsobili nášmu ľudu v krajine veľkú skazu. No pritom ti dáme za ne sto talentov." Atenobius mu na to vôbec neodpovedal, 36ale vrátil sa rozzúrený ku kráľovi a podal mu správu o Šimonových vyhláseniach aj o jeho nádhere a o všetkom, čo videl. Kráľa pri tom zachvátil prudký hnev.

37Tryfon medzitým nastúpil na loď a utiekol do Ortosiady. 38Preto kráľ ustanovil Kendebea za vojvodcu prímoria a dal mu pechotu a jazdu. 39Nariadil mu, aby sa utáboril proti Júdsku; rozkázal mu tiež, aby vybudoval Kedron, opevnil jeho brány a bojoval proti ľudu. Kráľ sám prenasledoval Tryfona. (*) (Tryfon vraj utiekol najprv do Ptolemaidy (5,15; Joz. Flávius, Strabo), potom do Ortosie (Ortosias – Ortozia – fenické mesto, dnes zrúcaniny "Ard Arthusi", 3 hod. severne od Tripolisu) a odtiaľ do Apamey (mesto na Oronte, južne od Antiochie), kde bol kedysi vychovávaný. Kráľ sa rozhodol, že bude sám prenasledovať Tryfona, ktorý nakoniec biedne zahynul. Proti Židom vyslal Antiochus Kendebea, ktorého menoval vojenským guvernérom Filištínska a Fenície. Nariadil mu opevniť Kedron (Vg číta: Gedor; dnes Katra, osada na jednej vyvýšenine juhovýchodne od Jamnie; podľa iných by to mala byť Gedera – Joz 15,36 – dnes Chirbet Džedíre, juhovýchodne od Lyddy), jeden z oporných bodov pre dobytie Júdska.)

Výprava Kendebeova. - 40Kendebeus teda pritiahol do Jamnie a začal znepokojovať ľud svojimi vpádmi do Júdska. Niektorých odvliekol do zajatia, iných zabíjal. Vystaval Kedron 41a ustanovil tam jazdcov a pechotu, aby robili výpady a obchôdzky po cestách Júdska, ako mu rozkázal kráľ.

1Tu sa vybral Ján z Gazary a upovedomil svojho otca Šimona o výčinoch Kendebea. 2Šimon si zavolal dvoch starších synov, Júdu a Jána a vravel im: "Ja, moji bratia a dom môjho otca bojovali sme proti nepriateľom Izraela od svojej mladosti až do dnešného dňa a veľa ráz sa nám podarilo vyslobodiť svojimi rukami Izrael. 3Ale teraz som zostarel. Vy však ste, vďaka Božej milosti, v mužných rokoch. Nastúpte teda namiesto mňa a môjho brata; vytiahnite do boja za náš národ! Pomoc z neba nech je s vami!" (*) (V blízkosti Kendebeovho Kedronu bola židovská pevnosť Gazara (Gezer, 4,15), kde býval Ján, druhý syn Šimonov, ako vojenský veliteľ (13,54). Ako kedysi zomierajúci Matatiáš, tak teraz už starec Šimon povzbudzuje svojich synov do boja za slobodu.)

4Potom vybral z krajiny dvadsaťtisíc bojovníkov i jazdcov a tiahli proti Kendebeovi. V Modeine prenocovali. 5Včasráno vyrazili, tiahli na rovinu a hľa, proti nim stálo veľké vojsko, pechota i jazda! Len potok ich delil. 6I utáboril sa so svojím ľudom proti nim. Keď spozoroval, že sa ľud bojí prekročiť potok, tak ho prekročil najprv sám. Keď to videli vojaci, prešli za ním aj oni. 7Potom rozdelil svoje oddiely, pričom jazdu (postavil) do stredu pechoty; nepriateľskej jazdy totiž bolo veľmi mnoho. (*) (Keď si aj ponechal staručký Šimon (hlavné) velenie (Joz. Flávius), do boja rozhodne viedol oddiely Ján (porov. v. 3). Na pochode sa zastavil v Modeine (2,1), aby sa pri náhrobku Machabejcov bojovníci nadchli odvahou do boja. Odtiaľ tiahol na západ k Lydde ("na rovinu"). Pri potoku (pravdepodobne "Uádi Katra") ukazuje Ján cestu ako kedysi Júda (5,43).) 8Keď zatrúbili na trúby, bol Kendebeus aj so svojím vojskom zahnaný na útek. Mnoho z nich bolo zranených a pobitých; ostatní utiekli do pevnosti. 9Vtedy bol zranený aj Jánov brat Júda. Ján ich však prenasledoval ďalej až do Kedrona, ktorý bol opevnil. 10Niektorí utiekli do veží na azotských poliach, ale (Ján) ich vypálil ohňom. Padlo z nich na tisíc mužov. On sám sa vrátil nerušene do Júdska.

Šimonova smrť. - 11Na rovine okolo Jericha bol ustanovený za veliteľa Ptolemeus, syn Abubov. Mal mnoho striebra a zlata; 12bol totiž zaťom veľkňaza. 13I spyšnelo jeho srdce a zamýšľal zmocniť sa krajiny. Zaoberal sa ľstivými plánmi proti Šimonovi a jeho synom, aby sa ich zbavil.

14Šimon robil okružné cesty po mestách krajiny, aby sa postaral o ich potreby. Tak prišiel so svojimi synmi, Matatiášom a Júdom, stosedemdesiateho siedmeho roku, jedenásteho mesiaca, to jest mesiaca šebat, aj do Jericha. (*) (Mesiac šebat r. 177 Sel.= február – marec 134 pr. Kr.) 15Abubov syn ich ľstivo prijal na pevnôstke zvanej Dok, ktorú si postavil, a pripravil im veľkú hostinu. Ale ukryl tam mužov. (*) (Dok (sýr. koreň "doq" znamená "pozorovať, rozhliadať sa") bol severozápadne od Jericha na "Hore pokušenia" (Džebel Qarantál), asi tam, kde je Chirbet Abu Lahem a prameň 'Ain ed-Dúk (v ňom sa zachovalo meno pevnôstky), asi 492 m nad hladinou Mŕtveho mora.) 16Keď už boli Šimon a jeho synovia podnapití, povstal Ptolemeus so svojimi, chopili sa zbraní, prepadli Šimona pri hodovaní a zabili ho, aj jeho dvoch synov a niekoľko jeho sluhov. 17Tak sa dopustil ohavnej vierolomnosti a odplatil sa im zlým za dobré. 18Ptolemeus poslal o tom kráľovi písomnú správu s tým, aby mu poslal na pomoc vojsko a odovzdal mu krajinu a mestá. (*) (Podľa Joz. Flávia na mieste zomrel len Šimon; dvoch synov a matku najprv Ptolemeus uväznil a až neskoršie dal zabiť.)

Nastúpenie Jána Hyrkána. - 19Iných (vojakov) poslal do Gazary zabiť Jána. Tisícnikom rozposlal listy, aby došli k nemu, že ich chce obdarovať striebrom, zlatom a inými darmi. 20A iných vyslal, aby zaujali Jeruzalem a chrámový vrch. 21Ale ktosi ich predbehol do Gazary, aby zaniesol Jánovi zvesť o zavraždení jeho otca a jeho bratov a že: "(Kráľ) už poslal, aby zabili aj teba." 22Keď to počul, náramne sa zľakol a hneď dal pochytať a pobiť mužov, ktorí ho prišli zavraždiť; lebo sa dozvedel, že ho chcú zahubiť. (*) (Potom sa Ján ponáhľal do Jeruzalema a prišiel tam prv, než by sa ho mohli zmocniť Ptolemeove oddiely. Ján sa stal kniežaťom a veľkňazom. – O ďalších Ptolemeových osudoch, ktorého Ján obliehal potom v Doku, a o jeho úteku do Filadelfie (=Rabatamon) rozpráva Joz. Flávius v Starož. 13,8,1.)

23Ďalšie správy o Jánovi, o jeho bojoch a statočných činoch, o stavbe múrov, ktoré obnovil, a o ostatných jeho skutkoch - (*) (Ján, neskoršie nazývaný Hyrkán (pretože bojoval proti Partom v Hyrkánii), panoval 31 rokov (134–103 pr. Kr.). Letopis jeho vlády je stratený. Už v 1. roku panovania ho obliehal v Jeruzaleme Antiochus VII. Sidetes. Nakoniec uzavrel s ním mier, ale pod tvrdými podmienkami pre Židov; časť jeruzalemských opevnení bola zbúraná (Joz. Flávius, Starož. 13,8,2). Náš text hovorí o "znovuvýstavbe múrov" Jeruzalema, ale to sa mohlo stať až po smrti Sidetesa v 5. roku vlády Hyrkána (r. 129 pr. Kr.). Smrť Sidetesa znamenala koniec svetovej moci Seleukovcov. Až potom bolo Júdsko úplne nezávislé od Sýrie. Tak sa došlo k cieľu, za ktorý bojovali Machabejci 40 rokov.) 24treba poznamenať, že sú zapísané v letopise jeho veľkňazstva od čias, čo sa stal veľkňazom po svojom otcovi.