Očista chrámu. - 1Machabejec a jeho prívrženci zase zaujali s Pánovou pomocou chrám a mesto. (*) (Tu pokračuje rozprávanie, prerušené v 8,29.) 2Rozváľali (pohanské) oltáre, ktoré postavili pohania na námestí, ako aj posvätné (pohanské) miesta. (*) (O "oltároch na námestí" a "posvätných pohanských miestach" (=svätyne, háje) porov. 1 Mach 1,50.58. – O očiste chrámu a o postavení nového oltára pozri obšírnejšie v 1 Mach 4,36–59; tiež 2 Mach 1,8.) 3Potom očistili chrám a postavili (v ňom) nový oltár. Z kameňov vykresali oheň, vzali z ohňa a po dvojročnej prestávke začali opäť prinášať obetu. Zažíhali zase kadidlo a svietniky a kládli predkladné chleby. 4Keď to vykonali, padli na zem a prosili Pána, aby už nedopustil na nich také nešťastie a aby ich trestal miernejšie, keby aj niekedy znovu hrešili, ale aby ich nevydával bohorúhavým a barbarským pohanom.
5Práve ten istý deň, v ktorý kedysi pohania chrám poškvrnili, stalo sa aj očistenie chrámu, totiž dvadsiateho piateho dňa toho istého mesiaca, kisleva. (*) (Porov. 1 Mach 1,62; 4,59.) 6S radosťou konali osem dní oslavy, ako (robievali) na slávnosť Stánkov, rozpomínajúc sa na nedávnu slávnosť Stánkov, keď sa museli zdržovať na spôsob divých zverov po horách a v jaskyniach. 7Preto nosili brečtanom ovenčené palice, zelené ratolesti a palmy a prespevovali chválospevy na počesť toho, ktorý im doprial šťastne očistiť svoj chrám. 8Všeobecným rozkazom a rozhodnutím ustanovili pre celý židovský národ (za povinnosť), aby každoročne slávili tieto dni. (*) (Porov. 1,9 a 1 Mach 4,59.)
Úvod. - 9Takýto bol teda koniec Antiocha, ktorý sa nazýval Epifanes. 10Teraz poukážeme na udalosti, ktoré sa odohrali za Antiocha Eupatora, syna onoho bezbožníka. Pri vojnových útrapách sa obmedzíme len na najpotrebnejšie. (*) (Mladý kráľ Antiochus V. Eupator vymenoval za ríšskeho správcu Lyziáša (porov. 1 Mach 3,32 n.); pritom nemal ani tušenia, ako sa zdá, že jeho otec určil pre tento úrad Filipa (1 Mach 6,14 n.).) 11Keď prevzal vládu do svojich rúk, vymenoval za ríšskeho správcu istého Lyziáša, hlavného veliteľa Celosýrie a Fenície. 12Ptolemeus totiž, zvaný Makron, bol prvý, ktorý sa usiloval zaobchádzať so Židmi spravodlivo - najmä pre bezprávie, ktoré sa proti nim stalo - a mienil urovnať ich záležitosti pokojnou cestou. (*) (O Ptolemeovi porov. pozn. k 1 Mach 3,38. Ptolemeovi Sýrčania úplne nedôverovali, ba keď vystúpil ako zástanca spravodlivej a miernej politiky voči Židom, obžalovali ho u kráľa a rozchyrovali o ňom, že pomýšľa na velezradu. Pozri o ňom tiež 8,8.) 13Jeho dôverníci ho preto obžalovali u Eupatora; ba všeobecne sa o ňom rozchyrovalo, že je zradcom, pretože opustil Filometora, ktorý mu zveril Cyprus, a prešiel k Antiochovi Epifanesovi. V krajnej skľúčenosti, keď už nemal možnosť čestne zastávať svoj úrad, požil jed a urobil koniec svojmu životu.
Júdov boj proti Edomčanom. - 14Gorgiáš, vtedajší veliteľ oných krajín, najal si cudzích žoldnierov a všade podnecoval do boja proti Židom. (*) (O Gorgiášovi pozri vyššie 8,9; ďalej 12,32; 1 Mach 3,388; 5,59.) 15Súčasne znepokojovali Židov aj Edomčania, ktorí držali (vo svojej moci) výhodne položené pevnosti. Prijímali zbehov z Jeruzalema a svojimi prepadmi podnikali boje.
16Machabejcovi prívrženci však vzývali v modlitbe a prosili Boha, aby im bol spojencom. Potom zaútočili na pevnosti Edomčanov. 17Rozhodným útokom sa zmocnili tých miest, všetkých, čo boli na hradbách, zahnali a na koho narazili, toho zabili. Pobili z nich nie menej ako dvadsaťtisíc mužov. 18Utieklo však nie menej ako deväťtisíc mužov na dve veľmi dobre opevnené veže, ktoré boli vybavené všetkým, čo je za obliehania potrebné. (*) (Začína opis bojov so susednými Edomčanmi, ktorých podpichávali najmä jeruzalemskí utečenci (porov. 1 Mach 3,5–8; 5,3.4).)
19Na obliehanie týchto miest zanechal Machabejec Šimona, Jozefa a Zacheja a dostatočný počet vojska; sám sa však odobral tam, kde bol pre boj potrebnejší. (*) (Miesto "Jozefa a Zacheja" malo by azda byť: "Jozefa, syna Zachejovho" (či Zachariášovho?), porov. 1 Mach 5,56.) 20Lenže Šimonovi bojovníci sa ulakomili na peniaze a dali sa podplatiť od ľudí na vežiach. Dostali sedemdesiattisíc drachiem a za to dovolili niektorým utiecť. 21Keď sa Machabejec dozvedel o tomto prípade, zvolal veliteľov a vyčítal im, ako mohli zapredať za peniaze svojich bratov a na svoju hanbu nechať utiecť nepriateľov. 22Dal ich ako zradcov zabiť a potom rýchle dobyl tie dve veže. 23Keďže mal šťastie vždy, kedykoľvek sa chopil zbrane, pobil aj na tých dvoch pevnostiach vyše dvadsaťtisíc. (*) (V počte 20 000 zabitých Edomčanov sú pravdepodobne zahrnutí aj tí, čo prv padli.)
Porážka a smrť Timoteja. - 24Timotej však - ten, ktorého predtým Židia porazili - zobral početné cudzinecké oddiely a zhromaždil aj veľké množstvo ázijskej jazdy. I pritiahol, aby zbraňou dobyl Júdsko. (*) (Pozri 8,30; pozn. k 1 Mach 5,6–8.) 25Keď sa približoval, Machabejec a jeho ľudia sa obrátili na Boha s prosbou o pomoc. Hlavy si posypali zemou a bedrá opásali kajúcimi rúchami. 26Pri podstavci oltára padli na kolená a modlili sa, aby sa nad nimi zmiloval a aby bol nepriateľom ich nepriateľov a protivníkom ich protivníkov, ako hovorí zákon. (*) (V modlitbe sa Júda odvoláva na Ex 23,22. Boj sa odohrával v blízkosti Gazary (v. 32; pozri 1 Mach 4,15); podľa toho museli prejsť z Jeruzalema až k bojišťu asi 30 km.)
27Keď vstali od modlitby, vzali zbrane, vytiahli ďaleko od mesta a zastavili sa až vtedy, keď sa dostali do blízkosti nepriateľov. 28Práve pri východe slnka zaútočili obe strany. Jedni mali záruku svojho šťastia a víťazstva v dôvere v Boha a vo svojej statočnosti - druhí sa zas nechali v bojoch viesť len svojou vášňou.
29Keď sa boj stával ozaj prudkým, ukázalo sa nepriateľom z neba päť skvelých mužov na koňoch so zlatými uzdami, ktorí sa postavili na čelo Židov. (*) (Porov. nebeské zjavenie v 3,25 nn.) 30Dvaja vzali Machabejca medzi seba, kryli ho svojou výzbrojou a chránili pred zranením. Ale na nepriateľov hádzali strely a blesky. Tak boli tým omráčení a oslepení, že padali v najväčšom zmätku. 31Zabitých bolo dvadsaťtisícpäťsto mužov a šesťsto jazdcov.
32Timotej sám utiekol do veľmi silnej pevnosti, zvanej Gazara, ktorej veliteľom bol Chereas. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 5,8. Timotej utiekol do Gazary. Tí, čo stotožňujú správu 2 Mach 10,21–38 so správou 1 Mach 5,6–8, chceli by miesto "Gazara" čítať "Jazer" (porov. 1 Mach 5,8). V tomto prípade by sa boj odohrával v Zajordánsku. Lenže miestu v 1 Mach 5,6–8 skôr zodpovie 2 Mach 8,30 n.) 33Machabejec a jeho ľudia s nadšením obliehali pevnosť štyri dni. 34Obľahnutí dôverovali v pevnosť miesta, nadmieru sa rúhali a vyvolávali potupné reči.
35Keď zasvitol piaty deň, dvadsiati mladíci z Machabejcových ľudí, rozpálení hnevom pre rúhania, mužne vyrazili na múr a v divokej rozhorčenosti zrazili každého, kto im prišiel do cesty. 36Takisto vyrazili aj iní proti obľahnutým z iných miest obkľučovacieho postavenia a podpálili veže; potom zapálili hranicu dreva a tých rúhačov zaživa spálili. Iní zas roztĺkli brány, ktorými vpustili ostatné vojsko dnu, a tak zaujali mesto.
37Timoteja, ktorý sa skryl v akejsi cisterne, zabili; podobne aj jeho brata Chereasa a Apolofanesa. 38Po týchto činoch chválospevmi a ďakovnými piesňami dobrorečili Pánovi, ktorý preukázal Izraelovi také veľké dobrodenia a doprial im víťazstvo.
Lyziášova výprava. - 1Lyziáš, kráľov poručník a príbuzný a spolu aj ríšsky správca, veľmi ťažko znášal posledné udalosti. V celkom krátkom čase (*) (O úradoch a tituloch Lyziáša porov. 1 Mach 3,32. – Podľa jednej mienky 11,1–15 porov. o 1. Lyziášovej výprave, o ktorej zase hovorí 1 Mach 4,26–35. Táto správa vecne vraj patrí na koniec hl. 8 (v spojení s v. 30–33). Príčinu Lyziášovho rozhorčenia by bolo treba hľadať v Nikanorovej porážke (8,22–29). – Iní zase rozoznávajú až tri Lyziášove výpravy: 1. skončila Lyziášovou porážkou; o nej je reč v 1 Mach 4,26–35; 2. sa uskutočnila až vtedy, keď mal na ňu Lyziáš nový dôvod (t. j. Timotejovu porážku, 2 Mach 10,24–38), hoci pomýšľal na ňu hneď po skončení prvej výpravy. Túto výpravu 1 Mach nespomína. 3. výprava sa opisuje v oboch knihách (1 Mach 6,28–63; 2 Mach 13).) 2zobral na osemdesiattisíc pešiakov, okrem jazdy, a tiahol proti Židom s úmyslom, že mesto osídli Grékmi, 3ďalej, že použije chrám, ako ostatné pohanské svätyne, za zdroj príjmov a že bude veľkňazstvo každoročne predávať. 4Na Božiu moc si však v svojej slepej namyslenosti ani nepomyslel; spoliehal sa na svojich desaťtisíc pešiakov, tisíc jazdcov a osemdesiat slonov. 5Vtrhol do Júdska a priblížil sa k silnej pevnosti Betsure, ktorá je na stopäťdesiat stadií vzdialená od Jeruzalema, a dobýval ju. (*) (Porov. 1 Mach 4,26–35. – Miesto "päť stadií" vo Vg má byť: "päť schoíniov"=150 stadií.)
6Keď sa Machabejcovi bojovníci dozvedeli, že oblieha pevnosti, za horekovania a v slzách spolu s ľudom prosili Pána, aby poslal dobrého anjela na záchranu Izraela. 7Sám Machabejec sa prvý chopil zbrane a povzbudzoval aj iných, aby sa s ním vydali do nebezpečenstva a prispeli svojim bratom na pomoc.
8Tak sa spolu odhodlane vydali na cestu. Keď už boli blízko Jeruzalema, zjavil sa im jazdec v bielom rúchu, ktorý išiel pred nimi a mával zlatou zbraňou. 9Tu všetci spoločne zvelebovali milosrdného Boha, a tak sa vzpružili na duchu, že boli hotoví zraziť nielen ľudí, ale aj najdivokejšie zvery a železné múry. 10Pripravení do boja postupovali s nebeským spolubojovníkom, ktorého dostali z Pánovej láskavosti. 11Ako levy sa oborili na nepriateľov a zrazili z nich jedenásťtisíc pešiakov a tisícšesťsto jazdcov, všetkých ostatných zahnali na útek. 12Viacerí z nich boli ranení a zachránili si iba holý život. Aj sám Lyziáš sa zachránil iba hanebným útekom.
Dôsledok Lyziášovej porážky. - 13(Lyziáš) v úvahe o svojej porážke, ktorú utrpel, prišiel k náhľadu - nakoľko mal dostatočný úsudok -, že Hebrejci sú nepremožiteľní, pretože ich spolubojovníkom je všemohúci Boh. Preto im poslal 14odkaz, že sa s nimi dohodne o všetkom, čo je spravodlivé, ba presvedčovaním privedie aj kráľa k tomu, aby sa im stal priaznivcom. 15Machabejec, ktorý mal na zreteli obecné blaho, súhlasil so všetkými Lyziášovými návrhmi. Kráľ zase prijal všetky podmienky, ktoré Machabejec písomne žiadal (potvrdiť) od Lyziáša pre Židov.
Lyziášov list Židom. - 16Lyziáš napísal Židom list tohto znenia:
17"Lyziáš posiela židovskému národu pozdrav. Vaši vyslanci Ján a Absalom odovzdali mi písomnú žiadosť a prosili odpoveď na predložené želania. 18Čo muselo byť predložené aj kráľovi, predostrel som mu; a čo mu bolo možné, aj schválil. 19Ak teda zostanete verní v ujednaných veciach, pousilujem sa i naďalej, aby som vám vymohol všetko najlepšie. 20Vašim i mojim vyslancom som prikázal, aby sa s vami dohovorili o podrobnostiach. (*) (Ján (asi brat Machabejcov) a Absalom (1 Mach 11,70) predostreli Lyziášovi listinu, v ktorej židovskí starší uviedli všetky svoje požiadavky. Najzávažnejšie body predostrel Lyziáš na rozhodnutie samému kráľovi, ktorý niektoré požiadavky Židov schválil, iné zamietol.) 21Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, dvadsiateho štvrtého dioskora." (*) (List je datovaný z 24. dioskora 148 Sel. – "Dioskorus" (inokedy "dioskorinthios"), keďže ani jeden sýrsky mesiac nemá tento názov, bude najskôr prepis miesto "dystros" (tak Hontheim a iní). Mesiac "dystros" sa kryje s hebrej. mesiacom "adarom"=(druhá polovica februára a prvá marca). Lyziášova porážka bola v okt. – nov. a potom na jar r. 163 pr. Kr. bol písaný tento list.)
Kráľov list Lyziášovi. - 22Kráľov list obsahoval toto:
"Kráľ Antiochus posiela svojmu bratovi Lyziášovi pozdrav. (*) (Tento list je kráľovou odpoveďou na židovské požiadavky, ktoré predostreli vyslanci Ján a Absalom (v. 18) Lyziášovi. Treba ho chápať ako "otvorený list"; porov. list Demetria II. Lastenesovi, 1 Mach 11,32 nn. Lyziášovi sa dostáva od kráľa oslovenie "brat"; bol to titul, ktorý patril vysokým hodnostárom.) 23Keďže náš otec bol prenesený medzi bohov, želáme si, aby sa mohli obyvatelia našej ríše pokojne venovať svojim zamestnaniam. (*) (Výraz: "náš otec (t. j. Antiochus IV. Epifanes, otec Antiocha V. Eupatora) bol prenesený medzi bohov" tu znamená smrť kráľovho otca. Porov. pozn. k 1 Mach 6,14–16.) 24Dopočuli sme sa, že Židia nesúhlasili s (násilným) prevodom na grécke mravy, ako požadoval náš otec, ale že si prajú svojský spôsob života, a preto si žiadajú, aby im boli ponechané ich zákony. 25Želáme si, aby nebol ani tento národ nespokojný, a preto nariaďujeme, aby sa im navrátil chrám; takisto nech sa im povolí správať sa podľa zvykov ich predkov. 26Dobre teda urobíš, keď k nim pošleš a dohodneš sa s nimi, aby - keď sa dozvedia o našom rozhodnutí - boli dobrej mysle a radostne sa venovali vlastným úlohám." (*) (List možno chápať ako dekrét, ktorým udeľuje kráľ Antiochus Eupator amnestiu z príležitosti prevzatia vlády nad celou Sýrskou ríšou. List bol napísaný asi začiatkom leta r. 163 pr. Kr.)
Kráľov list Židom. - 27Kráľov list, (venovaný) národu, bol tohto znenia:
"Kráľ Antiochus posiela židovskej veľrade a ostatným Židom pozdrav. 28Ak sa máte dobre, tak sa plní naše želanie. Čo sa nás týka, máme sa dobre. 29Menelaus nám zvestoval, že vraj pomýšľate na návrat (z boja), aby ste sa mohli venovať svojim zamestnaniam. 30Tým, ktorí sa vrátia až do tridsiateho xantika, zaručujeme ochranu. 31Židia sa môžu správať svojimi predpismi o jedlách a vlastnými zákonmi ako predtým a nikto z nich nesmie byť nijakým spôsobom obťažovaný pre predošlé previnenie. 32Posielame tiež Menelaa, aby vás tým uspokojil. 33Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, pätnásteho xantika." (*) (Krátko po dohode s Lyziášom (1. list z 24. dioskora) poslal kráľ Židom novší list, ktorým udeľuje židovským povstalcom amnestiu. – Návrat Židom bol povolený do 30. xantika (=6. macedónsky mesiac, ktorý sa rovná židovskému nisanu = marec – apríl.). List je datovaný z 15. xantika; za tri dni mohol byť doručený z Antiochie (cez Seleuciu), odtiaľ loďou do Joppe a odtiaľ do Jeruzalema. Od 15.–22. nisana slávili Veľkú noc. Na návrat do svojich domovov zostával im ešte celý týždeň.)
List Rimanov Židom. - 34Aj Rimania im poslali list tohto obsahu:
"Rímski vyslanci Kvintus Memius a Títus Manlius posielajú židovskému národu pozdrav. 35Čo vám povolil Lyziáš, kráľov príbuzný, schvaľujeme aj my. 36Veci, ktoré on pokladal za potrebné predostrieť kráľovi, pošlite nám rýchle po niekom na preskúmanie, aby sme mohli podľa okolností podať svoju mienku. Sme totiž na ceste do Antiochie. 37Preto čím skôr pošlite niekoho, aby sme sa aj my dozvedeli o vašich želaniach. 38Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, pätnásteho xantika." (*) (Prezieraví rímski vyslanci, ktorí cestovali z Egypta do Antiochie, radi vyhoveli žiadosti Židov, ktorí ich požiadali o zákrok u Sýrčanov v prospech ich vecí. – Proti pravosti listu sa namieta najmä to, že mená vyslancov Kvintus Memius (Quintus Memmius) a Títus Manlius sa nespomínajú v iných historických prameňoch. Takáto námietka by len vtedy obstála, keby sme poznali všetkých poslov, ktorých Rím vtedy posielal do Ázie. – Pôvodný text nemal dátum. Vo v. 38 je dátum zrejme prevzatý z predošlého listu (v. 33). Miesto mesiaca "xantika" čítajú niektoré starolatinské preklady: "24. dioskora", čo je zas prepis z 1. listu (v. 21). – List je dokladom vysokých mocenských záujmov rímskych na Blízkom východe, čo svedčí o jeho pravosti.)
Júda v boji proti mestám Joppe a Jamnia. - 1Po uzavretí tých zmlúv sa Lyziáš vybral ku kráľovi. Židia sa opäť venovali roľníctvu. 2Ale vojvodcovia v tých krajoch, Timotej a Apolonius, syn Geneov, ďalej Hieronym a Demofon a okrem nich aj Nikanor, miestodržiteľ Cypru, nedopriali im žiť v tichosti a v pokoji.
3Vtedy sa ľudia z Joppe dopustili takejto hanebnosti: pozvali židovských spoluobčanov so ženami a deťmi, aby nastúpili na pripravené člny. Pritom ani znakom neprezradili svoju zlomyseľnosť, 4lebo sa to dialo akoby podľa všeobecného uznesenia mesta. Oni aj zvolili, lebo si želali pokojne spolunažívať s nimi a nemali nijakého podozrenia. Ale keď vyšli na šíre more, tam ich potopili, nie menej ako dvesto osôb.
5Keď sa Júda dozvedel o tejto ukrutnosti, spáchanej na svojich súkmeňovcoch, oznámil to svojmu mužstvu. Potom vzýval Boha, spravodlivého sudcu, 6a tiahol proti vrahom svojich bratov. V noci zapálil prístav, spálil im člny a tých, čo sa pokúsili o útek, poprekáľal. 7A keďže to bolo uzavreté miesto, odtiahol s úmyslom, že sa zasa vráti a vykynoží všetkých obyvateľov Joppe.
8Keď sa dozvedel, že obyvatelia Jamnie zamýšľajú vykonať to isté tamojším židovským osadníkom, (*) (Udaná vzdialenosť Jeruzalema od Jamnie (porov. pozn. 1 Mach 4,15): 240 stadií=asi 45 km zodpovedá skutočnosti.) 9prepadol v noci aj Jamnijčanov, zapálil im prístav aj s loďstvom, takže bolo vidieť žiaru plameňov až do Jeruzalema, na dvestoštyridsať stadií.
Júda bojuje proti Arabom a mestu Kaspin. - 10Keď sa odtiaľ vzdialili na deväť stadií, ako tiahli proti Timotejovi, prepadli ho Arabi, asi päťtisíc pešiakov a päťsto jazdcov. 11Po prudkej bitke dosiahli Júdovi bojovníci s Božou pomocou víťazstvo. Premožení kočovníci prosili Júdu, aby im podal pravicu, a sľubovali, že im odovzdajú svoje stáda a že ich budú aj ináč podporovať. 12Júda v presvedčení, že mu môžu ozaj v mnohom poslúžiť, súhlasil s pokojným riešením. I podali si pravice a tí sa vrátili do svojich stanov. (*) (Správa o Joppe a Jamnii (v. 3–9) nemá súbežného miesta v 1 Mach. Ale táto výprava do Galaádu sa asi kryje s 1 Mach 5,24–53. – Východisko, od ktorého sa vzdialili na 9 stadií, keď sa stretli s Arabmi, nie je tu udané. Tu spomenutí Arabi sú Nabatejci, o ktorých porov. 1 Mach 5,24 n.)
13Napadol aj isté mesto, menom Kaspin, ktoré bolo zo všetkých strán obohnané násypmi a múrmi. Bývali v ňom pohania zo všelijakých kmeňov. 14Jeho obyvatelia sa spoliehali na pevnosť múrov a na zásobu potravín. Pritom sa správali bezočivo, tupili Júdových ľudí, ba rúhali sa aj (Bohu) a vôbec hovorili neslušne. 15Júdovi mužovia však vzývali mocného Pána všehomíra, ktorý za čias Jozueho zboril Jericho bez baranov a dobývacích strojov. Potom sa divoko hnali proti múrom. 16Z Božej vôle zaujali mesto a previedli také nevýslovne veľké vraždenie, že neďaleké, dve stadiá široké jazero sa zdalo preplnené naplavenou krvou. (*) (O celej výprave Júdu do Galaádu porov. pozn. k 1 Mach 5,24–54. Kaspin (Kasfin) stotožňujú s Kasforom v 1 Mach 5,26; asi dnešný el-Muzérib, východne od ed-Džamidu (Maked) pri Jarmuku. El-Muzérib leží pri jazierku el-Baddža (v. 16). – Iní zasa stotožňujú Kaspin s dnešným Hesbanom (Joz 12,5; 13,27). Západne od Hesbana je tiež rybník, ktorý býva na jar široký asi 310 m, skoro 2 stadiá.)
Júdovo víťazstvo nad Timotejom. - 17Odtiaľ tiahli ďalej a po pochode sedemstopäťdesiat stadií dorazili do Charaky k Židom, ktorí sa nazývali Tubinčania. (*) (V. 17 ruší postup výpravy do Galaádu, ako nám ju opisuje 1 Mach 5. Tubinskí Židia nemohli bývať tak ďaleko (750 stadií = asi 150 km) od Kaspina (el-Muzériba). Ak položíme v. 17 pred v. 10, stáva sa v. 17 úvodom správy o galaádskej výprave; 750 stadií počítajme od Jericha a dostaneme sa do krajiny Tubin (Tub). Porov. pozn. k 1 Mach 5,28–31. O Charake porov. pozn. k 1 Mach 5,13.28–31.) 18Timoteja však nezastihli v tých krajoch: keď nepochodil, vzdialil sa odtiaľ preč, ale na istom mieste zanechal veľmi silnú posádku. 19Tu vytiahli Dositeus a Sosipatros, vojvodcovia Machabejca, a pobili tých, ktorých Timotej zanechal v pevnosti, viac než desaťtisíc mužov. 20Machabejec sám rozdelil svoje vojsko na oddiely a na ich čelo postavil tých dvoch. Potom vytiahol proti Timotejovi, ktorý mal so sebou stodvadsaťtisíc pešiakov a tisícpäťsto jazdcov.
21Keď sa Timotej dozvedel o Júdovom príchode, poslal ženy a deti aj so zásobami na ťažko dobytné miesto, zvané Karnion. Bol to celkom neprístupný kraj pre príkre miestne úžľabiny. 22Len čo sa zjavil prvý Júdov oddiel, prišiel na nepriateľov hrozný strach zo zjavenia Vševidiaceho. Čo najrýchlejšie sa dali na útek; jeden bežal sem, druhý tam, takže často boli od vlastných ľudí zranení a nabodnutí hrotmi mečov.
23Pritom ich Júda prenasledoval so všetkou prudkosťou a prebodával bezbožníkov. O život prišlo tridsaťtisíc mužov.
24Timotej sám padol do rúk oddielov Dositea a Sosipatra. Prosil, aby ho prepustili živého, pričom prefíkane pripomínal, že má v moci rodičov mnohých a zas bratov iných, takže by sa im zle povodilo, keby ho usmrtili. 25Keď sa však viacnásobne a slávnostne zaručil, že ich vráti bez úrazu, prepustili ho, aby zachránili svojich bratov. (*) (Výrazom "ženy, deti…" sú mienené asi rodiny a majetok Arabov v 1 Mach 5,39, ktoré dal Timotej umiestniť v Karnione (=Karnain, 1 Mach 5,26 n.), ďaleko za bojišťom. Porov. tiež pozn. k 1 Mach 5,42–44.)
Júda dobýva mestá Karnion a Efron. - 26Potom vytiahol proti Karnionu a chrámu Atargaty a pobil dvadsaťpäťtisíc ľudí. 27Keď Júda zaujal tieto miesta, tiahol s vojskom aj proti opevnenému mestu Efronu, kde sa zdržoval Lyziáš so zástupmi rôznorodého vojska. Udatní mladí bojovníci sa postavili pred múry a statočne sa bránili. Bolo tam veľké množstvo bojových strojov a striel. 28Oni však vzývali Všemohúceho, ktorý svojou mocou rozmetá silu nepriateľov, a zaujali mesto. Pobili v ňom asi dvadsaťpäťtisíc obyvateľov. (*) (V Karnione bolo "Atargateion"= chrám Atargaty alebo Derketo, ktorú zobrazovali tak, že jej postava sa končila rybím telom. V tomto chráme hľadali mnohí útočište, ale našli tam smrť, lebo Júda ho podpálil. Porov. pozn. k 1 Mach 5,42–44.)
29Odtiaľ sa vybrali a tiahli proti Skýtopolu, ktorý bol na šesťsto stadií vzdialený od Jeruzalema. 30Ale tamojší židovskí osadníci dosvedčovali, že Skýtopolitáni boli voči nim vždy blahosklonní, ba že aj v neprajných časoch zaobchádzali s nimi priateľsky.
31Poďakovali sa im za to a vyzvali ich, aby aj naďalej boli blahosklonní k ich národu. Potom odišli do Jeruzalema, pretože už bolo bezprostredne pred sviatkom Týždňov. (*) (Skýtopolis (=Betsan), vzdialený od Jeruzalema 600 stadií, t. j. asi 100 km; 1 stadium = 165 m. Z poznámky vo v. 31 vysvitá, že výprava do Galaádu sa uskutočnila medzi Veľkou nocou a Turícami (="sviatkom Týždňov"), čiže predchádzajúce udalosti sa mohli stať v mesiaci máji r. 163 pr. Kr. O sviatku Týždňov porov. Lv 23,15; Dt 16,9.)
Júdovo víťazstvo nad Gorgiášom. - 32Po letných sviatkoch vytiahli proti Gorgiášovi, miestodržiteľovi Edomska. 33On vytiahol s troma tisícmi pešiakov a so štyristo jazdcami. 34Keď sa zrazili, padlo aj niekoľko Židov. 35Ale akýsi Dositeus, odvážny jazdec z Bakenorových ľudí, zachytil Gorgiáša za plášť a násilne ho ťahal preč, lebo chcel toho prekliateho muža zajať živého. Vtom sa však oboril na neho ktorýsi z tráckych jazdcov a odťal mu rameno. Tak ušiel Gorgiáš do Maresy. (*) (Nie ten Dositeus, o ktorom je reč vo v. 19 a 24. – Maresa (Marisa), mesto v Šefele, dnes Chirbet Meráš, 1 km juhozápadne od Bet-Džibrin; porov. pozn. k 1 Mach 5,66. – Esdris by mohol byť totožný s Ezdrášom (starolat.: "Esdrin", v. 8,23).)
36Keď už boli Esdrisovi vojaci unavení od dlhého boja, vzýval Júda Pána, aby sa ukázal, že je ich spolubojovník a vodca boja. 37Mocným hlasom zanôtil v materinskej reči bojovú pieseň, náhle vyrazil proti Gorgiášovým oddielom a donútil ich na útek.
Júdova obeta za padlých. - 38Potom Júda zobral svoje vojsko a odviedol ho do mesta Odolam. Keďže nastával práve siedmy deň, posvätili sa podľa obyčaje a slávili tam sobotu. (*) (Odolam (Joz 12,15; 1 Sam 22,1) ležal asi 12 km severne od "Bet-Džibrin" (=Dom hrdinov), dnes "Id el-Mije". "Siedmy deň", t. j. sobota. Najprv "sa posvätili", t. j. kúpeľom sa očistili od levitickej nečistoty, ktorej sa dopustili dotýkaním sa mŕtvol padlých. Väčšinu z nich pochovali na mieste, čomu nasvedčuje aj názov novej osady "Dom hrdinov". Len niektorých mohli pochovať v "otcovských hroboch". – Okolo Turíc býva už v Palestíne veľká horúčava, preto "už bolo nanajvýš treba", aby mŕtvoly pochovali.) 39Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov. 40Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. 41Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. 42Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. (*) (Pri všetkých padlých našli pod šatami pohanské amulety (Vg: "z darov zasvätených modlám"), ktoré pochádzali z Jamnie. Židia si ich prisvojili najskôr počas bitky v Jamnii (v. 8 nn.), kde ich pobrali z tiel padlých nepriateľov. Zákon zakazoval dotýkať sa takých modlárskych predmetov (Dt 7,26).)
43Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. 44Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. 45Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. 46Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. (*) (Júdovu obetu nemožno chápať ako zmiernu obetu za národ, ktorý zaťažuje vina jeho dietok, lebo vo v. 46 sa výslovne hovorí, že je to "obeta za mŕtvych", a vo v. 43 sa zas nariaďuje použiť zozbierané peniaze na "obetu za hriechy" tých, o ktorých je reč vo v. 42, t. j. padlých. – "Svätá a nábožná to myšlienka" je asi okrajová poznámka, ktorá sa neskoršie dostala do textu. Vo Vg znie v. 46: "Svätá a spasiteľná myšlienka je modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov". (Starolat. preklady však mali: "…aby boli zbavení hriechu".))
Biedna smrť Menelaova. - 1V stoštyridsiatom deviatom roku sa Júdovi ľudia dozvedeli, že Antiochus Eupator vytiahol s veľkým vojskom proti Júdsku (*) (O Lyziášových výpravách proti Júdsku porov. pozn. k 11,1. Táto druhá Lyziášova výprava bola v r. 149 Sel., t. j. medzi jeseňou 163 a jeseňou 162 pr. Kr. (podľa Kuglera: 164–163 pr. Kr.). O tejto výprave porov. 1 Mach 6,17–31 a tiež príslušné poznámky. V 1 Mach 6,20 sa síce udáva r. 150 Sel., ale nie je to v rozpore s r. 149 v našom verši, lebo spisovateľ 1 Mach počíta roky od nisana, t. j. o 6 mesiacov skôr (spisovateľ 2 Mach začína počítať roky mesiacom tišri). Podľa toho výprava sa uskutočnila medzi májom a septembrom r. 162 pr. Kr. – O príčine, ktorá pohla kráľa k tejto novej vojne proti Židom, porov. 1 Mach 6,20–27; porov. nižšie v. 3. Chcel sa tiež pomstiť za porážku Timoteja (2 Mach 12). O ceste, po ktorej tiahol proti Židom, porov. pozn. k 1 Mach 6,31.) 2a s ním jeho poručník Lyziáš, ríšsky správca. Každý z nich mal grécke vojsko, v ktorom bolo stodesaťtisíc pešiakov, päťtisíctristo jazdcov, dvadsaťdva slonov a tristo vozov, (obrnených) kosákmi.
3Tiež Menelaus sa k nim pripojil a s nevšednou pretvárkou dorážal na Antiocha, nie však preto, že by bol mal na zreteli záchranu svojej vlasti, ale chcel sa znovu dostať k svojmu úradu. 4Ale Kráľ kráľov vyvolal Antiochov hnev proti tomuto zločincovi. A keď Lyziáš ukázal na neho ako na pôvodcu všetkého nešťastia, rozkázal ho priviesť do Berey a tam ho dal zabiť podľa miestneho zvyku. 5Na tom mieste totiž bola veža vysoká päťdesiat lakťov, ktorá bola naplnená popolom. Na nej bol otáčavý prístroj, ktorým sa dalo zo všetkých strán vhodiť hocičo do popola. 6Tam vydávali na záhubu všetkých chrámových lupičov a ostatných veľkých zločincov. 7Taká smrť zastihla aj priestupníka zákona, Menelaa; ani len do zeme nemal byť pochovaný. 8A to sa stalo celkom podľa spravodlivosti. Veď sa dopustil mnohých hriechov proti oltáru, ktorého oheň i popol bol svätý! Preto ho zastihla smrť v popole. (*) (Veľký helenofil Menelaus (porov. 4,23 nn.) sa pripojil k Lyziášovmu vojsku, lebo mal nádej, že znovu nadobudne veľkňazstvo, ktorého bol pozbavený vtedy, keď Júda očistil chrám a obnovil v ňom bohoslužbu. "Dorážal na Antiocha", t. j. huckal ho do vojny; porov. 1 Mach 6,24 n. Menelaus – ako sprostredkovateľ medzi Židmi a kráľom – sklamal, nevedel uspokojiť Machabejcov (porov. 11,29.32), čo mu Lyziáš nevedel odpustiť. Nahuckal proti nemu kráľa, ktorý ho dal odstrániť celkom podľa perzského spôsobu, dal ho totiž vhodiť do horúceho popola. Podľa nášho textu by sa zdalo, že bol Menelaus zabitý hneď na začiatku výpravy, ale stalo sa tak až na konci výpravy, ako dosvedčuje aj Joz. Flávius (Starož. 12,9,7; porov. pozn. k v. 26). Berea, pravdepodobne dnešné Aleppo, východne od Antiochie.)
Bojovná odvaha Židov. - 9Kráľ sa však blížil s divokou zúrivosťou a chystal sa ešte horšie zaobchádzať so Židmi ako jeho otec. (*) (Kráľ, ako 14-ročný mladík (porov. 1 Mach 6,17), bol úplne v rukách svojho poručníka Lyziáša. Preto všetko, čo sa tu pripisuje kráľovi, je vlastne Lyziášovo dielo.) 10Keď sa to Júda dozvedel, vyzval všetkých, aby dňom i nocou vzývali Pána, žeby ako vždy, tak aj teraz pomohol tým, 11ktorí boli v nebezpečenstve, že prídu o Zákon, vlasť a svätý chrám; a aby nedopustil, žeby sa dostal do područia rúhavých pohanov ľud, ktorý si len pred nedávnom trošku oddýchol.
12Všetci to robili spoločne a na kolenách prosili milosrdného Pána nepretržite tri dni v slzách a pôstoch. Potom ich Júda povzbudil a vydal rozkaz, aby sa pripravili. 13Sám sa však po porade so staršími rozhodol, že vytiahne (do boja) a s Pánovou pomocou zvedie rozhodný boj prv, než vtrhne kráľovské vojsko do Júdska a zmocní sa mesta. (*) (Porov. 1 Mach 2,1a pozn. k 1 Mach 3,16.) 14Celkom sa odovzdal do moci Stvoriteľa sveta a svojich povzbudil, aby statočne bojovali až po smrť za svoje zákony, chrám, mesto, vlasť a zriadenie. Potom sa utáboril s vojskom pri Modeine.
15Svojim vojakom dal za heslo: "Boh je naše víťazstvo!" Potom vybral najudatnejších junákov, v noci prepadol kráľovský stan a pobil v tábore asi dvetisíc mužov. Zabil aj najväčšieho slona spolu s tými, ktorí boli v jeho veži. 16Nakoniec zachvátil tábor strach a zmätok. Víťazoslávne odtiahli, 17keď sa práve rozodnievalo. Že sa toho mohli dožiť, vďaka patrí Pánovi za jeho pomoc a ochranu. (*) (Porov. podobné heslo v 8,23. Podobný, ale rozdielny prípad pozri v 1 Mach 6,43–46.)
Boj o Betsuru a uzavretie mieru. - 18Kráľ už mal vyskúšanú odvahu Židov, preto sa pokúšal dobyť tie miesta podvodom. (*) (Porov. 1 Mach 6,31 n.) 19Pritiahol k Betsure, silnej židovskej pevnosti, ale bol odrazený; znovu zaútočil a opäť bol porazený. 20Posádke totiž posielal Júda zásoby. (*) ("Zabili", doslovne "uväznili"; v 2 Mach častejšie treba brať slovo "uväzniť" vo význame: "zabiť". Táto zrada znemožnila ďalšie zásobovanie pevnosti, takže Betsura sa musela vzdať a prijať ponúknutý mier. Porov. 1 Mach 6,49 n. a tiež 6,32 n.) 21Ale akýsi Rodokus zo židovského vojska prezrádzal nepriateľom tajomstvá. Preto po ňom pátrali, chytili ho a zabili.
22Kráľ opäť vyjednával s obyvateľmi Betsury, ponúkol mier a oni pristali. Potom odtiahol. 23Napadol Júdových ľudí, ale bol premožený. Tu došla správa, že ríšsky správca Filip vyvolal v Antiochii povstanie. To ho znepokojilo. Preto, aby uchlácholil Židov, podroboval sa im (vo všetkom) a prísažne pristával na všetky ich spravodlivé požiadavky. Zmieril sa s nimi a priniesol obetu. Úctivo sa zachoval voči chrámu a blahosklonne voči mestu. (*) (Čo sa dialo po odovzdaní Betsury, o tom porov. 1 Mach 6,47–60. Povstanie v Antiochii, vyvolané Filipom, ktorého Antiochus Epifanes ustanovil za správcu ríše (porov. 1 Mach 6,14 n .55), sa stalo pre Židov záchranou. Obšírnejšie o dojednaní kráľa so Židmi pozri 1 Mach 6,58–62.) 24Láskavo prijal Machabejca a ustanovil ho za miestodržiteľa (nad územím) od Ptolemaidy až po územie Gerenitov.
25Potom sa odobral do Ptolemaidy. Ale obyvatelia Ptolemaidy si sťažovali na priateľskú dohodu; rozhorčovali sa totiž nad ustanoveniami, ktoré by boli chceli pozmeniť. (*) (Do Ptolemaidy (1 Mach 5,15) došiel kráľ s Lyziášom. Ptolemaidčania závideli Židom náboženskú slobodu a politickú samosprávu (porov. 1 Mach 5,52; 6,59). Preto bol Lyziáš nútený osobne vystúpiť pred nich a výrečnými slovami ich uspokojiť. – Eupator a Lyziáš tiahli potom proti povstaleckej Antiochii a vyhnali stadiaľ Filipa. Krátko na to boli však Eupator a Lyziáš zabití a tým stratil aj Júda postavenie miestodržiteľa. – Zavraždením Menelaa, čo sa stalo najneskôr hneď po výprave, stratilo Júdsko svojho oficiálneho vodcu a veľkňaza. Po ňom preberá akési hlavné vedenie národa Júda, ako miestodržiteľ. No veľkňazom sa nestal, hoci sa toho židovská tradícia pridŕžala. Až o rok neskoršie, keď nastúpil na trón Demetrius, stal sa veľkňazom Alkimus. Niekedy sa éra Hasmonejcov ráta už od r. 162 pr. Kr., keď sa Júda stal miestodržiteľom, ale zvyčajne sa počíta od doby, keď sa Šimon stal kniežaťom – až po smrť Antigona, t. j. od r. 142/41– 37 pr. Kr.) 26Tu vystúpil Lyziáš na rečnište a obhájil dohodu (dôvodmi), ako len mohol. Presvedčoval ich, chlácholil, až si získal ich dôveru. Potom sa odobral do Antiochie. Tak sa odohral kráľov príchod a jeho návrat.