10Dané v stoosemdesiatom ôsmom roku."

Tretí list. - "Obyvatelia Jeruzalema a Júdska s veľradou i Júda želáme Aristobulovi, učiteľovi kráľa Ptolemea, pochádzajúcemu z pokolenia pomazaných kňazov, ako aj egyptským Židom zdravie a blaho! (*) (R. 188 Sel. = 125/4 pr. Kr. – Tretí list. Aristobulus bol členom veľkňazskej rodiny jeruzalemskej ("pokolenie pomazaných kňazov"=veľkňazi a ich rod, Lv 4,3.5.16) a bol "učiteľom" (t. j. poradcom) kráľa Ptolemea Filometora (pozri 1 Mach 1,18) alebo jeho brata Ptolemea Fyskona. Aristobulus je známy židovský peripatetický filozof, ktorý venoval kráľovi Ptolemeovi alegorický výklad Pentateuchu, tak Klement Alex., Euzébius.) 11Bohom vyslobodení z veľkých nebezpečenstiev vzdávame nesmiernu vďaku tomu, ktorý tak mocne vystúpil proti kráľovi. 12On totiž vyhnal nepriateľov zo svätého mesta. 13Lebo keď prišiel vojvodca so svojím vojskom, zdanlivo nezdolateľným, do Perzie, padli v chráme Naney. Naneini kňazi použili úskok. (*) (Pod "vojvodcom Antiochom", ktorý sa v našom texte spomína, treba rozumieť Antiocha III. Veľkého, ktorý zahynul v Perzii, keď sa pokúšal vydrancovať chrám v Elymaide. Tento chrám bol síce zasvätený bohu Beliovi, ale je odôvodnená mienka, že bol zasvätený aj bohyni Nanee, lebo Bel bol s touto bohyňou ženatý. – Antiochus III. Veľký podnikol výpravu na biblický Východ, aby si zadovážil peniaze na vojnu s Rimanmi. V Elymaide sa chcel zmocniť chrámových pokladov, ale aby sa nezdalo, že jeho čin je svätokrádež, predstieral, že chce uzavrieť obradné manželstvo s bohyňou Naneou, a tak by chrámové poklady, ako veno Naneino, patrili jemu. – Nanea by mohla byť bohyňa Anáhita (Anaia, Anaitis); skôr však je to bohyňa Naná (Na-na-a, Na-na-ai), známa z babylonsko-asýrskych nápisov ako bohyňa plodnosti (Artemis, Diana). V starších dobách sa nazývala Niná (Pani vôd), dcéra boha Ea (Apsu), dieťa z Eridu, mesta to boha Ea.) 14Antiochus totiž prišiel na to miesto aj so svojimi priateľmi pod zámienkou, že sa chce zosobášiť (s bohyňou), aby si tak mohol privlastniť poklady ako jej veno. 15Naneini kňazi ich vyložili a keď vošiel sám s niekoľkými do obvodu svätyne, uzavreli chrám. 16Ako (do neho) Antiochus vkročil, otvorili tajné dvere na povale, hádzali kamenie, a tak vodcu utĺkli. Rozkúskovali ich a hlavy povyhadzovali pred tých, čo boli vonku. 17Za to všetko nech je zvelebený náš Boh, ktorý vydal koristníkov (na skazu)!

18Dvadsiateho piateho kisleva zamýšľame sláviť (pamiatku) očisty chrámu a pokladali sme si za povinnosť upovedomiť vás o tom, aby ste aj vy slávili Deň stánkov a Deň ohňa, lebo keď Nehemiáš postavil chrám a oltár, priniesol obety. (*) (List povzbudzuje egyptských Židov k spoločnej oslave dvoch sviatkov. S výročnou slávnosťou očisty chrámu v mesiaci kislev (nazýva sa "Deň stánkov", lebo sa konala obdobne ako slávnosť Stánkov v mesiaci tišri; porov. vyššie v. 6; 2,16; 10,6) má sa sláviť aj pamiatka nájdenia posvätného ohňa za Nehemiáša. – Len v prenesenom alebo rozšírenom zmysle možno povedať, že Nehemiáš "postavil chrám" (to bolo dielo Zorobábelovo); Nehemiáš dobudoval múry Jeruzalema. Možno pripustiť, že niečo opravil alebo dostavoval na chráme (Neh 2,8; Joz. Flávius, Starož. 11,5,7).) 19Keď totiž odvádzali našich otcov do Perzie, vtedajší nábožní kňazi tajne vzali trochu z ohňa z obetného oltára a ukryli ho v dutine akejsi vyschnutej cisterny. Uschovali ho tak, aby nik nevedel o tom úkryte. 20Po uplynutí mnohých rokov zaľúbilo sa Bohu, aby perzský kráľ poslal Nehemiáša. On rozkázal potomkom kňazov, ktorí oheň ukryli, aby ho vyhľadali. A keď nám zvestovali, že nenašli oheň, ale iba hustú tekutinu, 21kázal im načerpať z nej a priniesť. Keď už boli obety pripravené, rozkázal Nehemiáš kňazom pokropiť tekutinou drevo a čo bolo na ňom položené. 22Tak sa aj stalo, a keď nadišla chvíľa, že zas zasvietilo slnko, ktoré bolo predtým za mrakom, zapálil sa veľký oheň, takže sa všetci divili. 23Keď sa obeta dokonávala, kňazi a všetci prítomní sa modlili. Jonatán začínal a ostatní spolu s Nehemiášom odpovedali. (*) (Od pádu Jeruzalema (r. 587 pr. Kr.) až do Nehemiášovho návratu do Jeruzalema (r. 444 pr. Kr.) uplynulo 143 rokov. Nehemiáša poslal Artaxerxes I. Miesto "keď nám zvestovali" niektorí čítajú: "keď zvestovali Nehemiášovi"; ale je možné, že to "nám" je z prameňa, ktorý bol napísal očitý svedok.) 24Modlitba znela takto:

»Pane, (ty) Pán a Boh, stvoriteľ všetkých vecí, hrozný a silný, spravodlivý a milosrdný, ty jediný si Kráľ a dobrotivý, 25jediný dobrodinca, jediný spravodlivý, všemohúci a večný, ktorý vyslobodzuješ Izrael zo všetkého zlého, ktorý si vyvolil našich otcov a posvätil si ich: 26prijmi túto obetu za všetok svoj izraelský ľud! Chráň a posväcuj svoj dedičný podiel! 27Zhromaždi nás, rozptýlených, vysloboď tých, ktorí sú v porobe u pohanov; zhliadni na potupených a zneuctených! Nech pohania spoznajú, že ty si náš Boh! 28Strestaj tých, ktorí nás vo svojej namyslenosti utláčajú a potupujú! 29Zasaď svoj ľud na svojom svätom mieste, ako sľúbil Mojžiš!« 30Kňazi potom spievali chválospevy. (*) (Krásna liturgická modlitba, v ktorej sú uvedené viaceré vlastnosti Boha, najmä ako: stvoriteľ a udržovateľ všetkého stvorenia (porov. Múd 11,25). On "posvätil" svoj národ tým, že ho zasvätil svojej službe a oddelil od ostatných národov. – "Sväté miesto"=Palestína; Sir 50,12–25. – K tejto modlitbe porov. Ex 15,17; Dt 30,3–5; 32,9.)

31Keď už bola obeta strávená, rozkázal Nehemiáš vyliať zvyšok tekutiny na väčšie kamene. 32Keď sa tak stalo, plameň sa zapálil, ale strávilo ho svetlo, ktoré zažiarilo na oltári. 33Táto udalosť sa rozchýrila; aj perzskému kráľovi oznámili, že na mieste, kde kňazi, ktorých potom odviedli do zajatia, ukryli oheň, ukázala sa len tekutina, ktorou Nehemiášovi ľudia posvätili obety. 34Keď kráľ vec dôkladne preskúmal, dal miesto ohradiť a vyhlásil ho za posvätné. 35A tým, ktorým chcel kráľ preukázať svoju blahovôľu, dával bohaté dary a také aj prijímal. (*) (Zvyškom tekutiny, ktorá zostala po vyliatí na drevo a obetu (v. 21), poliali kamene. Horľavina sa zapálila od plameňov oltárneho ohňa, čím bolo naznačené, že na oltári nemá byť nijaký iný oheň, okrem posvätného ohňa.) 36Nehemiášovi ľudia nazvali tú tekutinu Neftar, čo znamená »Očista«. Mnohí ju však nazývajú Neftai. (*) (Z pomenovania "Neftar" alebo z ľudového názvu "Neftai" (Nefi, Neftaei) sa dá usúdiť, že tá "hustá tekutina" bola vlastne "nafta", t. j. olej; známy tiež pod menom "médsky olej". Za tento výklad je aj talmudská tradícia (Scholion Megillat Taanit), podľa ktorej našli Židia po návrate z Babylonska zapečatený hrniec oleja, ktorým sa naplňovali svietniky.)

1V spisoch sa nachádza, že prorok Jeremiáš rozkázal tým, ktorí mali odísť do zajatia, vziať z ohňa, ako bolo vyššie poznamenané; ďalej že prorok dal odchádzajúcim 2Zákon a kládol im na srdce, aby nezabúdali na Pánove príkazy a nepoblúdili na mysli, keď uvidia zlaté a strieborné modly a ich nádheru. 3Medziiným ich tiež povzbudzoval, aby nevyhodili Zákon zo svojich sŕdc. (*) (Vo Vg a sýr. počiatok verša znie: "V spisoch Jeremiáša proroka…" Do úvahy by nemohli prísť Jeremiášove kánonické knihy (Jer, Nár, Bar), ale len nejaký apokryfný spis. Jeremiášove napomenutia (v. 2 n.) poukazujú na hl. 6 Bar.)

4V tom spise bolo aj to, ako prorok na Boží popud, ktorého sa mu dostalo, rozkázal niesť za sebou stánok a archu, keď sa vybral na vrch, na ktorý vystúpil Mojžiš, aby sa zahľadel na Božie dedičstvo. 5Keď tam Jeremiáš prišiel, vyhľadal jaskynný príbytok a zaniesol tam stánok, archu aj kadidlový oltár a vchod zatarasil. 6Potom prišli niektorí z jeho sprievodcov, aby si poznačili cestu, ale nemohli ju nájsť. 7Keď sa to Jeremiáš dozvedel, pokarhal ich a riekol: »To miesto zostane neznáme, pokým Boh opäť nezhromaždí ľud a nezmiluje sa (nad ním). 8Až potom Pán ukáže tie veci a zjaví sa Pánova sláva, ba aj oblak, ako sa ukazoval za Mojžiša a ako prosil aj Šalamún, aby bolo miesto veľkolepo posvätené.« (*) (Stánok, archu zmluvy a kadidlový oltár (="tie veci" vo v. 8), ktoré pochádzali ešte z Mojžišových čias (a boli uložené v Šalamúnovom chráme; 1 Kr 8,4; 2 Krn 5,5).)

9Rozprávalo sa tiež, ako onen múdry (kráľ) priniesol obetu pri svätení a dokonaní chrámu. (*) (Šalamúnov chrám bol "dokonaný" tým, že bol zasvätený Jahvemu. Porov. 1 Kr 8,5.62 n.; 2 Krn 5,6; 7,4 n. – Podľa jedného rabínskeho výkladu k Lv 9,23 strávil vraj nebeský oheň prvú Mojžišovu obetu. Ale úplne jasne sa to hovorí o Šalamúnovej obete v 2 Krn 7,1. Porov. o obete Gedeonovej v Sdc 6,19 nn.) 10Ako sa Mojžiš modlil k Pánovi a spadol oheň z neba a strávil obetu, tak aj Šalamún sa modlil a spadol oheň a strávil celostné žertvy. 11Mojžiš povedal: »Pretože obetu za hriech nepožili, bola strávená ohňom.« 12Podobne aj Šalamún slávil osem dní…

13To isté sa hovorilo aj v Nehemiášových spisoch a pamätiach. Aj to, ako založil knižnú (zbierku), do ktorej zhromaždil knihy o kráľoch a prorokoch i Dávidove spisy a kráľovské listiny o daroch pre svätyňu. (*) (Ide o nejakú apokryfnú knihu Nehemiášovu (alebo dve knihy: Nehemiášove spisy a Nehemiášove pamäti?), z ktorej boli čerpané všetky tieto údaje. Kánonická Kniha Nehemiášova (2 Ezd) ňou nemôže byť, lebo v tej niet zmienky o knižnici ("chrámovej bibliotéke"), ktorú by bol založil Nehemiáš. – "To isté", t. j. to, čo sa rozprávalo v 2,1–12, a azda aj to, čo bolo povedané v 1,19–36. – "Knihy o kráľoch" (podľa sýr. "knihy o kráľovstvách") sú asi naše kánonické knihy 1 a 2 Kr. – "Knihy o prorokoch" sú asi knihy 1 a 2 Sam a väčšina kánonických prorockých kníh. – "Dávidove spisy", t. j. Žaltár; "kráľovské listiny o daroch pre svätyňu", listiny o daroch pre jeruzalemský chrám, ako napr. Ezd 7,12 nn.) 14Takisto aj Júda zhromaždil všetky knihy, čo boli roztratené pre vojnu, ktorá nás zastihla. Ale (teraz) ich máme. (*) (Júda pozbieral a do chrámu uložil posvätné knihy, ktoré sa roztratili počas prenasledovania (za Antiocha IV. Epifanesa) alebo boli od samých Židov uschované. Náš text robí z Júdu druhého Nehemiáša.) 15Ak by ste niektoré potrebovali, pošlite si poslov po ne!

16Napísali sme vám, lebo zamýšľame sláviť (pamiatku chrámovej) očisty. Bolo by pekné, keby ste aj vy oslávili tie dni. 17Boh vyslobodil všetok svoj ľud a všetkým dal dedičstvo, kráľovstvo, kňazstvo a svätyňu, 18ako sľúbil v Zákone, a preto skladáme nádej v Boha, že sa čoskoro zmiluje nad nami a zhromaždí nás zo všetkých krajín pod nebom na sväté miesto; (*) (Opakuje sa výzva z 1,18. – "Kráľovstvo, kňazstvo", t. j. kráľovské kňazstvo, ako bolo prisľúbené v Ex 19,6. – Zhromaždenie celého rozptýleného národa bolo predpovedané už v Dt 30,3 n.; Iz 49,22; Jer 29,14; 32,37; Am 9,14 a inde. – Veľké nebezpečenstvá hrozili židovskému národu za Antiocha Epifanesa, 1 Mach 3,13 – 4,35. – "Sväté miesto" očistil Boh skrze Júdu (1 Mach 4,43 nn.).)