Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?
(*)(Povahu žalmu označuje slovo "maśkíl" v nadpise (G a V "intellectus"), čo sa obyčajne vykladá ako "poučný chválospev". Lenže niekde by sa toto vysvetlenie nezhodovalo s obsahom žalmu, a preto niektorí autori (Herkenne, 11) navrhujú zmysel "nábožná, pobožná pieseň". Autorom žalmu je jeden zo synov Koreho, potomok onoho Koreho, ktorý bol tak prísne potrestaný pre odboj voči Mojžišovi (Nm 16,1 n.). Synovia Koreho boli leviti a za Dávidových časov tvorili skupinu spevákov svätostánku. Jeden z nich, Heman (1 Krn 25,6), bol majstrom chóru. Rodina Kore prežila aj babylonské zajatie, a preto pri označovaní autorstva menom "Koreho synov" nemáme vždy zodpovedanú otázku, kedy ktorý žalm vznikol. V tejto Knihe sa synom Koreho pripisujú žalmy 42 - 49, z Tretej knihy 84 - 85 a 87 - 88. Korachitské žalmy sú obsahove, štýlovo najkrajšie čiastky starozákonnej lyriky; precítenou láskou lipnú ku svätostánku a svätému mestu. Žalmy 42 a 43 sú vlastne jedným žalmom. Rozdelenie jedného žalmu na dva nastalo pravdepodobne z dôvodov liturgických. Ak korachitské žalmy vynikajú krásou obsahu a formy, tento žalm je perlou Druhej knihy žaltára. Kedy žalm vznikol, ťažko určiť. Je isté, že to bolo ešte pred babylonským zajatím, pretože sa v žalme predpokladá jestvovanie svätostánku (42,3 a 43,3), a po Šalamúnovi, lebo je tu reč o Pánovom chráme (42,5).)