Zbormajstrovi. Poučný chválospev Koreho synov.

Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa,
tak moja duša, Bože, túži za tebou.

Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom;
kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?

Slzy sú mojím chlebom vo dne i v noci,
keď sa ma deň čo deň spytujú: "Kdeže je tvoj Boh?"

Duša sa mi rozplýva pri spomienke,
ako som putoval ku vznešenému stánku
a vstupoval do domu Božieho
s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou
uprostred zástupov sláviacich sviatky.

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť,
moju spásu a môjho Boha.

Moja duša je skormútená;
preto si spomínam na teba
pri Jordáne a Hermone a na vrchu Misar.

Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov;
všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa.

Vo dne mi svoju milosť udeľuje Pán.
V noci mu zasa ja spievam
a modlím sa k Bohu môjho života.

Hovorím Bohu: "Ty si moja opora;
prečo na mňa zabúdaš?
A prečo mám chodiť smutný,
keď ma sužuje nepriateľ?"

Sťa by mi kosti drvili,
keď ma moji utláčatelia tupia,
keď sa ma deň čo deň spytujú: "Kdeže je tvoj Boh?"

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť,
spásu mojej tváre a môjho Boha.

Súď ma, Bože, a rozhodni môj spor s neverným ľudom;
zachráň ma pred zločincom a úskočným človekom.

Veď ty, Bože, si moje útočište.
Prečo si ma odohnal
a prečo mám chodiť smutný, keď ma sužuje nepriateľ?

Zošli svoje svetlo a svoju pravdu;
ony nech ma sprevádzajú a privedú
na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.

I pristúpim k Božiemu oltáru,
k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním,
a citarou ťa, Bože, môj Bože, zvelebím.

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť,
spásu mojej tváre a môjho Boha.

Zbormajstrovi. Poučný chválospev Koreho synov.

Bože, na vlastné uši sme počuli,
naši otcovia nám rozprávali
o dielach, ktoré si vykonal za ich dní, za dní pradávnych.

Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil,
zničil si národy, a našich otcov si rozmnožil.

Veď nie svojím mečom získali krajinu,
nepomohlo im vlastné rameno,
ale tvoja pravica, tvoje rameno
a jas tvojej tváre,
lebo ich máš rád.

Ty si môj kráľ a môj Boh,
ty pomáhaš Jakubovi.

Len s tebou sme zahnali nepriateľov
a v tvojom mene zničili tých, čo sa vzbúrili proti nám.

Nespolieham sa veru na svoj luk,
ani môj meč ma nezachráni.

Ty si nás zachránil pred utláčateľmi
a zahanbil si tých, čo nás nenávideli.

V Bohu sa budeme chváliť celý deň
a naveky budeme velebiť tvoje meno.

Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil,
už netiahneš, Bože, s našimi vojmi.

Zahnal si nás na útek pred našimi nepriateľmi
a sme korisťou tých, čo nás nenávidia.

Vydal si nás ako ovce na zabitie
a roztrúsil si nás medzi pohanov.

Svoj ľud si predal bez zisku
a neobohatil si sa jeho predajom.

Vystavil si nás na potupu susedom
a na posmech i pohanu nášmu okoliu.

Urobil si z nás príslovie pre pohanov
a národy krútia hlavou nad nami.

Celý deň mám pred očami svoju potupu
a rumenec hanby mi pokrýva tvár,

keď počúvam potupné a posmešné hlasy,
keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.

Toto všetko nás postihlo, hoci sme nezabudli na teba
a neporušili sme zmluvu s tebou.

Naše srdce sa neodvrátilo od teba,
ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,

a predsa si nás ponížil v kraji líšok
a zahalil tôňou smrti.

Keby sme zabudli na meno nášho Boha
a vzpínali ruky k bohu cudziemu,

či Boh na to nepríde?
On predsa pozná tajnosti srdca.

Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň,
pokladajú nás za ovce na zabitie.

Prebuď sa, Pane, prečo spíš?
Vstaň a nezavrhni nás navždy.

Prečo odvraciaš svoju tvár?
Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?

Veď naša duša je pokorená až do prachu,
naše telo je pritlačené k zemi.
Vstaň, Pane, pomôž nám
a vykúp nás, veď si milosrdný.

Zbormajstrovi. Podľa "Ľalie".
Poučná pieseň Koreho synov. Pieseň lásky.

Moje srdce prekypuje krásnymi slovami,
svoje verše venujem kráľovi.
Môj jazyk je ako pero rýchlopisca.

Ty si najkrajší z ľudských synov.
Z tvojich perí plynie milota.
Preto ťa Boh požehnal naveky.

Ty, najmocnejší, pripáš si meč na bedrá;
svoju velebu a dôstojnosť.

Vo svojej dôstojnosti šťastne vytiahni, nasadni na voz
a bojuj za pravdu, lásku a spravodlivosť.
Nech ťa tvoja pravica učí konať úžasné skutky.

Tvoje ostré šípy
zasiahnu srdcia kráľových nepriateľov;
poddajú sa ti národy.

Tvoj trón, Bože, trvá naveky
a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.

Miluješ spravodlivosť a nenávidíš neprávosť,
preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal
olejom radosti viac ako tvojich druhov.

Tvoj odev vonia myrhou, aloou a kasiou
a rozveseľuje ťa zvuk harfy z palácov zo slonoviny.

Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými;
po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru.

Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch,
zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca.

Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou;
on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu.

Dcéry z Týru ti prinesú dary
a o tvoju priazeň sa budú uchádzať veľmoži národa.

Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri,
jej odevom sú zlaté tkanivá.

V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi;
za ňou ti privádzajú panny, jej družice.

Sprevádza ich jasot radostný,
tak vstupujú do kráľovského paláca.

Miesto tvojich otcov zaujmú tvoji synovia;
urobíš ich kniežatami nad celou zemou.

Na tvoje meno budem pamätať
vo všetkých pokoleniach.
Preto ťa národy budú velebiť navždy
a na veky vekov.

Zbormajstrovi. Podľa "Panny". Pieseň Koreho synov.

Boh je naše útočište a sila
aj najistejšia pomoc v súžení.

Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem
a vrchy na dno morské padali.

Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú
a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom.

Riečne ramená obveseľujú Božie mesto,
posvätný stánok Najvyššieho.

Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede;
už od úsvitu mu Boh pomáha.

Národy sa búria, klátia sa kráľovstvá;
tu zaznie jeho hlas a zem sa roztápa.

S nami je Pán zástupov,
naším útočišťom je Boh Jakubov.

Poďte a pozrite na diela Pánove,
aké úžasné veci vykonal na zemi.
Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny,

láme luky a drúzga oštepy
a štíty v ohni spaľuje.

Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh,
vyvýšený nad národy, vyvýšený nad zem.

S nami je Pán zástupov,
naším útočišťom je Boh Jakubov.

Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.

Tlieskajte rukami, všetky národy,
jasajte Bohu hlasom radostným.

Lebo Pán je Najvyšší a hrozný,
nad celou zemou veľký kráľ.

Podmaňuje nám národy
a pohanov nám kladie pod nohy.

On pre nás vybral dedičstvo,
slávu Jakuba, ktorého má rád.

Za jasotu vystupuje Boh,
Pán vystupuje za hlaholu poľnice.

Spievajte Bohu, spievajte,
spievajte nášmu kráľovi, spievajte.

Pretože Boh je kráľom celej zeme;
spievajte mu chválospev.

Boh kraľuje nad národmi,
Boh sedí na svojom svätom tróne.

Kniežatá národov sa spolčujú
s národom Boha Abrahámovho.
Veď Bohu patria mocní zeme,
tak veľmi je vyvýšený.

Pieseň. Žalm Koreho synov.

Veľký je Pán a hoden každej chvály
v meste nášho Boha.

Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť.
Vrch Sion, tajomný príbytok,
je mestom veľkého kráľa.

Boh sa preslávil v jeho palácoch
ako istá ochrana.

Lebo hľa, králi sa spolčili
a utvorili jeden šík.

No sotva sa pozreli, stŕpli úžasom,
zmiatli sa a dali sa na útek;

hrôza ich tam schvátila,
bolesti ako rodičku,

ako keď východný víchor
rozbíja lode taršišské.

Čo sme počuli, to sme aj videli
v meste Pána zástupov,
v meste nášho Boha:
Boh ho založil naveky.

Spomíname, Bože, na tvoje milosrdenstvo
uprostred tvojho chrámu.

Ako tvoje meno, Bože,
tak aj tvoja sláva šíri sa až do končín zeme;
tvoja pravica je plná spravodlivosti.

Nech sa raduje vrch Sion a judejské dcéry nech jasajú
nad tvojimi výrokmi.

Obíďte Sion a obklopte ho,
spočítajte jeho veže.

Dobre si všimnite jeho hradby,
prejdite jeho paláce,
aby ste mohli rozprávať ďalšiemu pokoleniu,

že on je Boh, náš Boh,
naveky a na veky vekov:
on sám nás bude stále sprevádzať.

Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.

Čujte to, všetky národy,
počúvajte, všetci obyvatelia zeme;

vy všetci, prostí aj vznešení,
všetci vospolok, bohatí aj chudobní.

Moje ústa hovoria múdrosť
a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.

K prísloviam ucho nakláňam,
pri zvukoch lýry vysvetlím svoju záhadu.

Prečo by som sa mal strachovať v dňoch nešťastných,
keď ma obkľučuje zloba tých, čo mi chcú nohy podraziť?

Pred tými, čo sa spoliehajú na svoju silu
a chvastajú sa nadmerným bohatstvom?

Veď sám seba nevykúpi nik,
ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.

Cena za vykúpenie života je príliš vysoká;
nikdy nebude stačiť,

aby človek žil naveky a zánik neuzrel.

Veď vidí, že umierajú aj mudrci,
rovnako hynie blázon i hlupák
a cudzím nechávajú svoje bohatstvo.

Hroby im budú večnými domami,
príbytkami z pokolenia na pokolenie,
aj keď krajiny pomenovali podľa svojich mien.

Veď človek, aj keď má meno, nebude tu trvalo;
je ako lichva, čo hynie;
v tom je jej podobný.

Taký je osud tých, čo sa spoliehajú na seba,
a koniec tých, čo sa vo vlastných slovách kochajú.

Ako ovce sa ženú do priepasti
a smrť je ich pastierom.
Padajú strmhlav do hrobu,
ich zjav sa pominie:
podsvetie im bude príbytkom.

No moju dušu Boh vykúpi,
z moci podsvetia ma iste vezme k sebe.

Netráp sa, ak niekto bohatne
a ak sa poklad jeho domu zväčšuje.

Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou,
jeho poklad s ním nepôjde.

Aj keď si blahoželal za živa:
"Budú ťa chváliť, že si si dobre počínal,"

predsa k pokoleniu svojich otcov musí zostúpiť
a tí už nikdy svetlo neuzrú.

A keby človek mal čo akú hodnosť, a toto by si nevšímal,
je ako lichva, čo hynie;
v tom je jej podobný.