Prvý list. - 1"Židovským bratom v Egypte pozdrav! Židovskí bratia v Jeruzaleme a v júdskej krajine želajú vám pokoj a blaho. (*) (Úvod do 2 Mach je nižšie (2,20–33) a vlastné rozprávanie začína až 3. hl. O počte listov, ktoré poslali palestínski Židia egyptským, niet jednoty medzi vykladateľmi; pripúšťajú buď 1 (Niese), buď 2 (Knabenbauer, Herkenne), alebo 3 listy (Bruston, Laqueur, Wellhausen).) 2Kiež vám dobre robí Boh a pamätá na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom, svojimi vernými služobníkmi! 3Nech vám všetkým dá ducha, aby ste ho ctili a plnili jeho vôľu veľkomyseľne a ochotne! 4Kiež otvorí vaše srdce zákonu a svojim príkazom a udelí vám pokoj! 5Nech vyslyší vaše modlitby, zmieri sa s vami a neopúšťa vás v zlom čase! 6Tak sa ustavične modlíme za vás teraz, 7za panovania Demetria, v stošesťdesiatom deviatom roku."
Druhý list. - "My, Židia, písali sme vám v rokoch vrcholného súženia, ktoré na nás doľahlo, keď odpadol Jason so svojimi prívržencami od svätej zeme a od kráľovstva. (*) (R. 169 Sel. = 144/43 alebo 143/42 pr. Kr., teda asi 2 roky po nastúpení Ptolemea Euergeta Fyskona na trón a asi v 5. roku panovania Demetria II. Nikatora v Sýrii. Jonatán už bol asi veľkňazom. – Druhý list. Židia skutočne zažili v Palestíne ťažké súženia za Demetria II. (porov. 1 Mach 11,53). Jason zapredal záujmy Svätej zeme (t. j. Palestíny; pozri Zach 2,16; Ex 3,5; Sk 7,33) a Božieho kráľovstva, keď sa spojil s Epifanesom a zakúpil si veľkňazstvo (4,7 nn.).) 8Vypálili (chrámovú) bránu a vyliali nevinnú krv. My sme sa však modlili k Pánovi a boli sme vyslyšaní. Prinášali sme zápalné i suché obety, rozžali sme svetlá a predložili chleby. (*) (O znesvätení a očiste chrámu za Antiocha Epifanesa porov. 1 Mach 4,36–58; 1,39 a 2 Mach 6 (vyliatie nevinnej krvi); o chrámových bránach pozri 8,33. O modlitbe Židov sa hovorí v 8,14 n.23. – "Dni stánkov v mesiaci kislev" (na rozdiel od sviatku Stánkov v mesiaci tišri) je osemdenná slávnosť posvätenia jeruzalemského chrámu; porov. nižšie 10,6 a 1 Mach 4,59.) 9Tak aj vy slávte Dni stánkov v mesiaci kislev! 10Dané v stoosemdesiatom ôsmom roku."
Tretí list. - "Obyvatelia Jeruzalema a Júdska s veľradou i Júda želáme Aristobulovi, učiteľovi kráľa Ptolemea, pochádzajúcemu z pokolenia pomazaných kňazov, ako aj egyptským Židom zdravie a blaho! (*) (R. 188 Sel. = 125/4 pr. Kr. – Tretí list. Aristobulus bol členom veľkňazskej rodiny jeruzalemskej ("pokolenie pomazaných kňazov"=veľkňazi a ich rod, Lv 4,3.5.16) a bol "učiteľom" (t. j. poradcom) kráľa Ptolemea Filometora (pozri 1 Mach 1,18) alebo jeho brata Ptolemea Fyskona. Aristobulus je známy židovský peripatetický filozof, ktorý venoval kráľovi Ptolemeovi alegorický výklad Pentateuchu, tak Klement Alex., Euzébius.) 11Bohom vyslobodení z veľkých nebezpečenstiev vzdávame nesmiernu vďaku tomu, ktorý tak mocne vystúpil proti kráľovi. 12On totiž vyhnal nepriateľov zo svätého mesta. 13Lebo keď prišiel vojvodca so svojím vojskom, zdanlivo nezdolateľným, do Perzie, padli v chráme Naney. Naneini kňazi použili úskok. (*) (Pod "vojvodcom Antiochom", ktorý sa v našom texte spomína, treba rozumieť Antiocha III. Veľkého, ktorý zahynul v Perzii, keď sa pokúšal vydrancovať chrám v Elymaide. Tento chrám bol síce zasvätený bohu Beliovi, ale je odôvodnená mienka, že bol zasvätený aj bohyni Nanee, lebo Bel bol s touto bohyňou ženatý. – Antiochus III. Veľký podnikol výpravu na biblický Východ, aby si zadovážil peniaze na vojnu s Rimanmi. V Elymaide sa chcel zmocniť chrámových pokladov, ale aby sa nezdalo, že jeho čin je svätokrádež, predstieral, že chce uzavrieť obradné manželstvo s bohyňou Naneou, a tak by chrámové poklady, ako veno Naneino, patrili jemu. – Nanea by mohla byť bohyňa Anáhita (Anaia, Anaitis); skôr však je to bohyňa Naná (Na-na-a, Na-na-ai), známa z babylonsko-asýrskych nápisov ako bohyňa plodnosti (Artemis, Diana). V starších dobách sa nazývala Niná (Pani vôd), dcéra boha Ea (Apsu), dieťa z Eridu, mesta to boha Ea.) 14Antiochus totiž prišiel na to miesto aj so svojimi priateľmi pod zámienkou, že sa chce zosobášiť (s bohyňou), aby si tak mohol privlastniť poklady ako jej veno. 15Naneini kňazi ich vyložili a keď vošiel sám s niekoľkými do obvodu svätyne, uzavreli chrám. 16Ako (do neho) Antiochus vkročil, otvorili tajné dvere na povale, hádzali kamenie, a tak vodcu utĺkli. Rozkúskovali ich a hlavy povyhadzovali pred tých, čo boli vonku. 17Za to všetko nech je zvelebený náš Boh, ktorý vydal koristníkov (na skazu)!
18Dvadsiateho piateho kisleva zamýšľame sláviť (pamiatku) očisty chrámu a pokladali sme si za povinnosť upovedomiť vás o tom, aby ste aj vy slávili Deň stánkov a Deň ohňa, lebo keď Nehemiáš postavil chrám a oltár, priniesol obety. (*) (List povzbudzuje egyptských Židov k spoločnej oslave dvoch sviatkov. S výročnou slávnosťou očisty chrámu v mesiaci kislev (nazýva sa "Deň stánkov", lebo sa konala obdobne ako slávnosť Stánkov v mesiaci tišri; porov. vyššie v. 6; 2,16; 10,6) má sa sláviť aj pamiatka nájdenia posvätného ohňa za Nehemiáša. – Len v prenesenom alebo rozšírenom zmysle možno povedať, že Nehemiáš "postavil chrám" (to bolo dielo Zorobábelovo); Nehemiáš dobudoval múry Jeruzalema. Možno pripustiť, že niečo opravil alebo dostavoval na chráme (Neh 2,8; Joz. Flávius, Starož. 11,5,7).) 19Keď totiž odvádzali našich otcov do Perzie, vtedajší nábožní kňazi tajne vzali trochu z ohňa z obetného oltára a ukryli ho v dutine akejsi vyschnutej cisterny. Uschovali ho tak, aby nik nevedel o tom úkryte. 20Po uplynutí mnohých rokov zaľúbilo sa Bohu, aby perzský kráľ poslal Nehemiáša. On rozkázal potomkom kňazov, ktorí oheň ukryli, aby ho vyhľadali. A keď nám zvestovali, že nenašli oheň, ale iba hustú tekutinu, 21kázal im načerpať z nej a priniesť. Keď už boli obety pripravené, rozkázal Nehemiáš kňazom pokropiť tekutinou drevo a čo bolo na ňom položené. 22Tak sa aj stalo, a keď nadišla chvíľa, že zas zasvietilo slnko, ktoré bolo predtým za mrakom, zapálil sa veľký oheň, takže sa všetci divili. 23Keď sa obeta dokonávala, kňazi a všetci prítomní sa modlili. Jonatán začínal a ostatní spolu s Nehemiášom odpovedali. (*) (Od pádu Jeruzalema (r. 587 pr. Kr.) až do Nehemiášovho návratu do Jeruzalema (r. 444 pr. Kr.) uplynulo 143 rokov. Nehemiáša poslal Artaxerxes I. Miesto "keď nám zvestovali" niektorí čítajú: "keď zvestovali Nehemiášovi"; ale je možné, že to "nám" je z prameňa, ktorý bol napísal očitý svedok.) 24Modlitba znela takto:
»Pane, (ty) Pán a Boh, stvoriteľ všetkých vecí, hrozný a silný, spravodlivý a milosrdný, ty jediný si Kráľ a dobrotivý, 25jediný dobrodinca, jediný spravodlivý, všemohúci a večný, ktorý vyslobodzuješ Izrael zo všetkého zlého, ktorý si vyvolil našich otcov a posvätil si ich: 26prijmi túto obetu za všetok svoj izraelský ľud! Chráň a posväcuj svoj dedičný podiel! 27Zhromaždi nás, rozptýlených, vysloboď tých, ktorí sú v porobe u pohanov; zhliadni na potupených a zneuctených! Nech pohania spoznajú, že ty si náš Boh! 28Strestaj tých, ktorí nás vo svojej namyslenosti utláčajú a potupujú! 29Zasaď svoj ľud na svojom svätom mieste, ako sľúbil Mojžiš!« 30Kňazi potom spievali chválospevy. (*) (Krásna liturgická modlitba, v ktorej sú uvedené viaceré vlastnosti Boha, najmä ako: stvoriteľ a udržovateľ všetkého stvorenia (porov. Múd 11,25). On "posvätil" svoj národ tým, že ho zasvätil svojej službe a oddelil od ostatných národov. – "Sväté miesto"=Palestína; Sir 50,12–25. – K tejto modlitbe porov. Ex 15,17; Dt 30,3–5; 32,9.)
31Keď už bola obeta strávená, rozkázal Nehemiáš vyliať zvyšok tekutiny na väčšie kamene. 32Keď sa tak stalo, plameň sa zapálil, ale strávilo ho svetlo, ktoré zažiarilo na oltári. 33Táto udalosť sa rozchýrila; aj perzskému kráľovi oznámili, že na mieste, kde kňazi, ktorých potom odviedli do zajatia, ukryli oheň, ukázala sa len tekutina, ktorou Nehemiášovi ľudia posvätili obety. 34Keď kráľ vec dôkladne preskúmal, dal miesto ohradiť a vyhlásil ho za posvätné. 35A tým, ktorým chcel kráľ preukázať svoju blahovôľu, dával bohaté dary a také aj prijímal. (*) (Zvyškom tekutiny, ktorá zostala po vyliatí na drevo a obetu (v. 21), poliali kamene. Horľavina sa zapálila od plameňov oltárneho ohňa, čím bolo naznačené, že na oltári nemá byť nijaký iný oheň, okrem posvätného ohňa.) 36Nehemiášovi ľudia nazvali tú tekutinu Neftar, čo znamená »Očista«. Mnohí ju však nazývajú Neftai. (*) (Z pomenovania "Neftar" alebo z ľudového názvu "Neftai" (Nefi, Neftaei) sa dá usúdiť, že tá "hustá tekutina" bola vlastne "nafta", t. j. olej; známy tiež pod menom "médsky olej". Za tento výklad je aj talmudská tradícia (Scholion Megillat Taanit), podľa ktorej našli Židia po návrate z Babylonska zapečatený hrniec oleja, ktorým sa naplňovali svietniky.)
1V spisoch sa nachádza, že prorok Jeremiáš rozkázal tým, ktorí mali odísť do zajatia, vziať z ohňa, ako bolo vyššie poznamenané; ďalej že prorok dal odchádzajúcim 2Zákon a kládol im na srdce, aby nezabúdali na Pánove príkazy a nepoblúdili na mysli, keď uvidia zlaté a strieborné modly a ich nádheru. 3Medziiným ich tiež povzbudzoval, aby nevyhodili Zákon zo svojich sŕdc. (*) (Vo Vg a sýr. počiatok verša znie: "V spisoch Jeremiáša proroka…" Do úvahy by nemohli prísť Jeremiášove kánonické knihy (Jer, Nár, Bar), ale len nejaký apokryfný spis. Jeremiášove napomenutia (v. 2 n.) poukazujú na hl. 6 Bar.)
4V tom spise bolo aj to, ako prorok na Boží popud, ktorého sa mu dostalo, rozkázal niesť za sebou stánok a archu, keď sa vybral na vrch, na ktorý vystúpil Mojžiš, aby sa zahľadel na Božie dedičstvo. 5Keď tam Jeremiáš prišiel, vyhľadal jaskynný príbytok a zaniesol tam stánok, archu aj kadidlový oltár a vchod zatarasil. 6Potom prišli niektorí z jeho sprievodcov, aby si poznačili cestu, ale nemohli ju nájsť. 7Keď sa to Jeremiáš dozvedel, pokarhal ich a riekol: »To miesto zostane neznáme, pokým Boh opäť nezhromaždí ľud a nezmiluje sa (nad ním). 8Až potom Pán ukáže tie veci a zjaví sa Pánova sláva, ba aj oblak, ako sa ukazoval za Mojžiša a ako prosil aj Šalamún, aby bolo miesto veľkolepo posvätené.« (*) (Stánok, archu zmluvy a kadidlový oltár (="tie veci" vo v. 8), ktoré pochádzali ešte z Mojžišových čias (a boli uložené v Šalamúnovom chráme; 1 Kr 8,4; 2 Krn 5,5).)
9Rozprávalo sa tiež, ako onen múdry (kráľ) priniesol obetu pri svätení a dokonaní chrámu. (*) (Šalamúnov chrám bol "dokonaný" tým, že bol zasvätený Jahvemu. Porov. 1 Kr 8,5.62 n.; 2 Krn 5,6; 7,4 n. – Podľa jedného rabínskeho výkladu k Lv 9,23 strávil vraj nebeský oheň prvú Mojžišovu obetu. Ale úplne jasne sa to hovorí o Šalamúnovej obete v 2 Krn 7,1. Porov. o obete Gedeonovej v Sdc 6,19 nn.) 10Ako sa Mojžiš modlil k Pánovi a spadol oheň z neba a strávil obetu, tak aj Šalamún sa modlil a spadol oheň a strávil celostné žertvy. 11Mojžiš povedal: »Pretože obetu za hriech nepožili, bola strávená ohňom.« 12Podobne aj Šalamún slávil osem dní…
13To isté sa hovorilo aj v Nehemiášových spisoch a pamätiach. Aj to, ako založil knižnú (zbierku), do ktorej zhromaždil knihy o kráľoch a prorokoch i Dávidove spisy a kráľovské listiny o daroch pre svätyňu. (*) (Ide o nejakú apokryfnú knihu Nehemiášovu (alebo dve knihy: Nehemiášove spisy a Nehemiášove pamäti?), z ktorej boli čerpané všetky tieto údaje. Kánonická Kniha Nehemiášova (2 Ezd) ňou nemôže byť, lebo v tej niet zmienky o knižnici ("chrámovej bibliotéke"), ktorú by bol založil Nehemiáš. – "To isté", t. j. to, čo sa rozprávalo v 2,1–12, a azda aj to, čo bolo povedané v 1,19–36. – "Knihy o kráľoch" (podľa sýr. "knihy o kráľovstvách") sú asi naše kánonické knihy 1 a 2 Kr. – "Knihy o prorokoch" sú asi knihy 1 a 2 Sam a väčšina kánonických prorockých kníh. – "Dávidove spisy", t. j. Žaltár; "kráľovské listiny o daroch pre svätyňu", listiny o daroch pre jeruzalemský chrám, ako napr. Ezd 7,12 nn.) 14Takisto aj Júda zhromaždil všetky knihy, čo boli roztratené pre vojnu, ktorá nás zastihla. Ale (teraz) ich máme. (*) (Júda pozbieral a do chrámu uložil posvätné knihy, ktoré sa roztratili počas prenasledovania (za Antiocha IV. Epifanesa) alebo boli od samých Židov uschované. Náš text robí z Júdu druhého Nehemiáša.) 15Ak by ste niektoré potrebovali, pošlite si poslov po ne!
16Napísali sme vám, lebo zamýšľame sláviť (pamiatku chrámovej) očisty. Bolo by pekné, keby ste aj vy oslávili tie dni. 17Boh vyslobodil všetok svoj ľud a všetkým dal dedičstvo, kráľovstvo, kňazstvo a svätyňu, 18ako sľúbil v Zákone, a preto skladáme nádej v Boha, že sa čoskoro zmiluje nad nami a zhromaždí nás zo všetkých krajín pod nebom na sväté miesto; 19veď nás vytrhol z veľkých nebezpečenstiev a očistil (sväté) miesto!" (*) (Opakuje sa výzva z 1,18. – "Kráľovstvo, kňazstvo", t. j. kráľovské kňazstvo, ako bolo prisľúbené v Ex 19,6. – Zhromaždenie celého rozptýleného národa bolo predpovedané už v Dt 30,3 n.; Iz 49,22; Jer 29,14; 32,37; Am 9,14 a inde. – Veľké nebezpečenstvá hrozili židovskému národu za Antiocha Epifanesa, 1 Mach 3,13 – 4,35. – "Sväté miesto" očistil Boh skrze Júdu (1 Mach 4,43 nn.).)
Obsah knihy. - 20Príbehy za Júdu Machabejca a jeho bratov, (rozpravu) o očiste veľkého chrámu a o posvätení oltára, 21ďalej o bojoch proti Antiochovi Epifanesovi a jeho synovi Eupatorovi, 22o nebeských zjaveniach, ktorých sa dostalo tým, čo tak skvele a statočne bojovali za židovstvo, takže znovu zaujali celú krajinu, hoci ich bolo tak málo, a zahnali barbarské vojská, 23znovu získali po celom svete vychýrený chrám, oslobodili mesto a opäť zaviedli zákony, ktoré boli už skoro zrušené, lebo im bol Pán milostivý a veľmi láskavý, 24vôbec všetko, o čom rozpráva Jason Cyrénsky v piatich knihách, pokúsime sa nakrátko zhrnúť do jednej knihy. (*) (Na počiatku vlastného úvodu (v. 22–23) podáva spisovateľ skoro heslovitý obsah 5-zväzkového diela Jasona z Cyrény, ktorý je zároveň aj obsahom jeho knihy (20–24). Na prvé miesto kladie Júdu Machabejca ako hlavného hrdinu knihy a za ním dva dôležité momenty chrámovej slávnosti: očista chrámu a posvätenie oltára. Potom uvádza dvoch Júdových úhlavných nepriateľov: Antiocha IV. Epifanesa a jeho syna Antiocha V. Eupatora. Zvlášť vyzdvihuje "nebeské zjavenia", ktorých sa dostalo židovským hrdinom; porov. 3,24; 5,2; 11,8.)
Pohnútky a metóda. - 25Keď sme uvážili záplavu čísel aj ťažkosť, ktorú zakusujú pre množstvo látky tí, čo sa chcú ponoriť do dejinných príbehov, 26zaumienili sme si pripraviť vášnivým čitateľom príjemné pobavenie, tým zase, čo si chcú vec zapamätať, uľahčenie a vôbec všetkým čitateľom úžitok.
27Pravda, výťahová práca, na ktorú sme sa podujali, nie je ľahká, je to skôr námaha, ktorá vyžaduje mnoho potu a bdenia. 28Ako ten, kto chystá hostinu a chce uspokojiť hosťov, nemá ľahkú prácu, tak sa aj my radi podoberáme na túto prácu, za ktorú nám budú mnohí vďační. 29Dôkladné skúmanie jednotlivých údajov ponechávame dejepiscovi; my sa však vynasnažíme podať vzorný výťah. 30Kým staviteľ nového domu má starosť o celú stavbu, zatiaľ sa okrašľovač a maliar zaoberá iba vhodnou výzdobou; tak je to, ako sa zdá, aj s nami. 31Ale bádať, urobiť si o všetkom úsudok a dôkladne vyšetriť každú okolnosť, to je úloha dejepisca. 32Tomu, kto zhrňuje, sa však dovoľuje vyjadrovať sa stručne a vyhýbať sa rozvláčnemu pojednávaniu.
33Teraz teda začneme rozprávať; veď úvodom sme už dosť uviedli! Bolo by ozaj nerozumné byť rozvláčny v predhovore rozpravy a v samom rozprávaní (byť) zasa stručný.
Šimonova zrada. - 1Keď sväté mesto žilo v najväčšom pokoji, keď sa ešte čo najvernejšie zachovávali zákony, vďaka nábožnosti veľkňaza Oniáša, ktorý bol neúprosný proti priestupkom, 2stávalo sa, že aj sami králi vzdávali poctu tomu miestu a vzácnymi darmi zvyšovali nádheru chrámu. 3Tak aj Seleukus, kráľ ázijský, hradil zo svojich dôchodkov všetky výlohy, spojené s obetnou bohoslužbou. (*) (Začína s idealizovaným popisom pokoja a blaha v Júdsku za Seleuka IV. Filopatora (187–175). Porov. pozn. k 1 Mach 1,11. – V 3. stor. obdarúvali jeruzalemský chrám aj egyptskí Ptolemeovci, ako Ptolemeus II. (285–246) a Ptolemeus III. (246–221). Po dobytí Palestíny (1 Mach 1,11) preukazoval blahosklonnosť voči Židom aj Antiochus III. Veľký (Joz. Flávius, Starož. 12,3,3), ba na počiatku svojej vlády robieval tak aj Seleukus IV., ktorý si chcel získať Židov a odviesť ich od egyptofilskej politiky, ktorej zástancom bol aj veľkňaz Oniáš III. a jeho rodina (Oniášovci). Oniáš III., syn Šimona II., bol veľkňazom ešte pred nastúpením Seleuka IV., porov. 1 Mach 1,12 n.)
4Tu istý Šimon z Benjamínovho pokolenia, ustanovený za správcu chrámu, dostal sa do sporu s veľkňazom pre nejaké neoprávnené počínanie v meste. (*) (Šimon bol Benjamínovec. (Niektorí opravujú slovo "Benjamín" na: "Miniamin" alebo na "Balgea" [porov. Neh 12,5]; starolat. text pôvodne vraj takto čítal.) Niektorí v ňom vidia akéhosi nakupovateľa bohoslužobných potrieb ("správca chrámu").) 5Keď nemohol nič vykonať proti Oniášovi, vybral sa k Apoloniovi, synovi Tarseho, ktorý bol toho času miestodržiteľom Celosýrie a Fenície, 6a oznámil mu, že pokladnica v Jeruzaleme oplýva nevýslovne veľkým bohatstvom, množstvo peňazí je vraj nesčíselné, takže to už ani nie je úmerné počtu obetí; a že by bolo možno všetko previesť do kráľovej moci.
7Apolonius sa vybral ku kráľovi a podal mu správu o vyzradených peniazoch. On povolal svojho správcu Heliodora a vyslal ho s patričnými pokynmi, aby sa postaral o privezenie spomenutých peňazí. 8Heliodor sa hneď vydal na cestu pod zámienkou, že si chce poprezerať mestá Celosýrie a Fenície, v skutočnosti však, aby vykonal kráľov zámer.
9Keď prišiel do Jeruzalema, uvítal ho láskavo veľkňaz (i) mesto. Rozprával však o udaní, ktoré sa stalo, a jasne naznačil, kvôli čomu vlastne prišiel. Potom sa vypytoval, či sa správa zakladá na pravde. 10Veľkňaz mu vysvetlil, že sú to základiny pre vdovy a siroty (*) (Hyrkán žil v Amonsku po blúznivom (ako mesiáš) a nevydarenom útoku na Jeruzalem. Už Nehemiáš poznal Tobiáša z Amonska ("Amonský sluha"; Neh 3,35; 13,4–8), kto si tiež uložil svoj majetok v chráme.) 11a že niečo z toho patrí aj Hyrkánovi, Tobiášovmu synovi, ktorý je vysokováženým mužom; že to teda nie je tak, ako udal zradný Šimon, lebo všetkého striebra je štyristo talentov a zlata dvesto. 12Vonkoncom je vraj nemožné, aby utrpeli škodu tí, ktorí sa spoľahli na svätosť miesta a na velebnosť a nedotknuteľnosť po celom svete cteného chrámu. 13Ale Heliodor prehlásil, že podľa kráľových rozkazov, ktoré má, musí to byť v každom prípade prevedené do kráľovskej pokladnice.
Heliodor v chráme. - 14Jedného dňa, ako určil, vošiel (do chrámu), aby po prehliadke urobil ďalšie opatrenia. Preto nastalo v celom meste nie malé zdesenie. 15Kňazi sa v kňazských rúchach vrhli na zem pred oltár a volali k nebu na toho, ktorý vydal zákon o úschovách, aby zachoval nedotknuté veci tým, čo si ich uschovali. 16Kto si všimol tvár veľkňaza, pocítil ranu v srdci; lebo jeho tvár a jej zmenená farba prezrádzali duševnú bolesť. 17Strach totiž zachvátil toho muža a hrôzou sa triaslo jeho telo. Tí, čo naň hľadeli, jasne z toho poznali utrpenie jeho srdca.
18Ľudia húfne vybiehali z domov, aby spoločne prosili o pomoc, pretože miesto malo vyjsť na potupu. 19Tiež ženy sa v kajúcnych rúchach s prepásanými prsami zoskupovali po uliciach. Ba aj panny, ktoré sa inak uzavierali, zbiehali sa k bránam alebo k múrom, niektoré zasa vyzerali z oblokov. 20Všetky však spínali ruky k nebu a modlili sa. 21Ozaj na poľutovanie bolo či už to pomiešané množstvo na kolenách, alebo hlboko rozžialený veľkňaz vo svojej neistote. 22Vzývali všemohúceho Boha, aby uchránil v úplnej nedotknuteľnosti zverené veci pre tých, čo si ich uschovali.
23Heliodor sa chystal previesť svoj zámer. Už bol so svojou osobnou strážou na mieste pri pokladnici, 24keď Pán duchov, vladár všetkej moci, spôsobil také veľkolepé zjavenie, že všetci, ktorí sa odvážili vojsť, boli Božou mocou podesení, až zo strachu omdleli. 25Ukázal sa im totiž kôň so strašlivým jazdcom v nádhernom výstroji. Ten sa prudko vrhol na Heliodora a dorážal na neho prednými kopytami. Jazdec sám, ako sa zdalo, mal úplne zlatú výzbroj. 26Ďalej sa mu ukázali dvaja mládenci mohutnej sily, očarujúceho zjavu a v nádherných rúchach. Oni sa postavili k nemu a bez prestania ho z oboch strán šľahali a zasýpali mnohými ranami. 27Tu razom padol na zem a obkľúčila ho hrozná mrákota. I chytili ho a na nosidlách vyniesli von. 28Takto niesli v bezmocnom stave toho, ktorý len pred chvíľou vtrhol s mnohými ozbrojencami a všelijakými inými sprievodcami do spomenutej pokladnice, pričom celkom zjavne spoznal Božiu moc. 29Po zásahu Božej moci ležal nemý a pozbavený všetkej nádeje na záchranu.
30Židia však velebili Pána, že tak neočakávane zvelebil svoje miesto. Chrám, ktorý len krátko predtým bol preplnený strachom a hrôzou, naplnil sa radosťou a veselosťou, keď sa ukázal všemohúci Pán. 31Niektorí Heliodorovi priatelia hneď prosili Oniáša, aby vzýval Najvyššieho, žeby daroval život tomu, ktorý už-už pracoval k smrti.
32Veľkňaz z obavy, aby kráľ neupodozrieval Židov, že oni spáchali na Heliodorovi nejaký zločin, priniesol obetu za uzdravenie toho muža. 33Keď prinášal veľkňaz zmiernu obetu, opäť sa Heliodorovi zjavili tí istí mládenci, oblečení do takých rúch ako predtým, i priblížili sa k nemu a riekli: "Veľmi sa poďakuj veľkňazovi Oniášovi, lebo kvôli nemu ti Pán daroval život. 34Ty, ktorý si bol bičovaný z neba, ohlasuj všetkým veľkolepú Božiu moc!" Keď to vyriekli, zmizli.
35Potom priniesol aj sám Heliodor obetu Pánovi a veľmi veľké sľuby urobil tomu, ktorý mu vrátil život. Uznanlivo sa poďakoval Oniášovi a vrátil sa aj s vojskom ku kráľovi. (*) (Heliodor "priniesol obetu", t. j. objednal obetu.) 36Pred všetkými svedčil o skutkoch preveľkého Boha, ktoré videl na vlastné oči. 37Keď sa kráľ vypytoval Heliodora, kto by bol súci, že by ho poslal ešte raz do Jeruzalema, povedal: 38"Ak máš nejakého nepriateľa alebo velezradcu, pošli ho tam a vráti sa ti zbičovaný, ak vôbec vyviazne, pretože na tom mieste je naozaj akási Božia moc. 39Ten totiž, ktorý má príbytok na nebi, je strážcom a ochrancom toho miesta a tých, čo prichádzajú so zlým úmyslom, bije a ničí." 40Tak teda prebiehali udalosti s Heliodorom a so zachovaním pokladnice.
Šimonove ohovárania. - 1Vyššie spomenutý Šimon, zradca pokladu a otčiny, osočoval Oniáša, akoby on bol podnecovateľom proti Heliodorovi a pôvodcom zlého zaobchádzania. (*) (Šimon vinil Oniáša z Heliodorovho nezdaru.) 2Ba opovážil sa dobrodincu mesta, ochrancu spolurodákov a horliteľa zákonov nazvať velezradcom. 3Nepriateľstvo sa natoľko vyostrilo, že ktorýsi zo Šimonových prívržencov sa dopúšťal vrážd. 4Keď Oniáš videl, že svárlivosť je už nebezpečná a že Apolonius, miestodržiteľ Celosýrie a Fenície, svojou zúrivosťou môže len rozmnožiť Šimonovu zlobu, vybral sa ku kráľovi, 5nie však ako žalobca občanov, ale zo starostlivosti o obecné blaho celej pospolitosti. 6Videl totiž, že pokojné pomery sa nedajú obnoviť bez kráľovho zásahu a že Šimon nezanechá svoje šialenstvo.
Jason veľkňazom. - 7Po smrti Seleuka prevzal kráľovskú moc Antiochus, zvaný Epifanes. Vtedy bažil po veľkňazstve Jason, Oniášov brat. (*) (O Antiochovi Epifanesovi porov. pozn. k 1 Mach 1,11. – Nového kráľa vedel si získať Oniášov brat Jason (=pogréčtené meno, pôvodne sa menoval: Josua, Jesus alebo Ješúa; podľa Joz. Flávia zmenou mena dal najavo, že jeho snahou je zhelenizovať národ, a tak sa zaľúbiť kráľovi). O Jasonovi porov. tiež 1 Mach 1,12 n.) 8Pri jednej návšteve u kráľa sľúbil mu tristošesťdesiat talentov striebra a osemdesiat talentov z iného dôchodkového prameňa. 9Okrem toho sa zaviazal, že poukáže aj ďalších stopäťdesiat, ak dostane od neho plnú moc postaviť telocvičňu a ihrisko pre mládež a udeľovať antiochijské občianske právo jeruzalemským obyvateľom. 10Kráľ s tým súhlasil. A len čo sa dostal k moci, hneď začal zavádzať u svojich súkmeňovcov grécke mravy. 11Rušil kráľovské výsady, ktoré Židom vydobil Ján, Eupolemov otec, keď bol vyslaný k Rimanom s poverením získať ich priateľstvo a spojenectvo. Rušil práva občanov a zavádzal nové, protizákonné obyčaje. (*) (Jason, ako horlivý propagátor helenizmu, chcel vybudovať "telocvičňu"="gymnásion" (aká už bola napr. vo Filadelfii=Rabat-Amon) pre dospelých a pre mládež od 14 rokov vyššie zas iné "ihrisko"= "efebeion". Porov. pozn. k 1 Mach 1,16. – O Eupolemovi porov. 1 Mach 8,17 n. – Porov. tiež 1 Mach 1,43 nn.; 3,29 n.) 12Svojvoľne vystaval telocvičňu pod samým hradom a navádzal najvznešenejších mladíkov, aby nosili klobúk (so širokou strechou). (*) ("Petasos" bol klobúk so širokým okrajom, ktorý nosievali grécki mladíci pri hrách na ochranu proti slnku. Pomocou hier dostal Jason do ruky mládež, a tak mal možnosť prevychovávať ju v duchu pohanského helenizmu. Tak treba chápať nosenie "petasosa".)
13Tak nastalo akoby vyvrcholenie helenizmu, akýsi rozmach cudzoty pre bezmedznú ohavnosť hriešneho a nekňazského Jasona. 14Boli aj takí kňazi, ktorí nielenže nevedeli, čo je horlivosť v službách oltára, ale ešte aj pohŕdali chrámom a zanedbávali obety, ba dokonca sa aj ponáhľali, aby sa mohli v telocvični zúčastniť na nemravných cvičeniach vrhaním disku. 15Otcovské pocty nepokladali už za nič, ale helénske vyznamenania si na výsosť vážili. 16Preto ich postihlo kruté navštívenie; lebo tí, ktorých spôsob života si horlivo osvojovali a ktorým sa chceli vo všetkom pripodobniť, stali sa nakoniec ich nepriateľmi a škodcami. 17Nie je také ľahké prehrešovať sa bezbožne proti Božím príkazom; však to budúcnosť ukáže.
Jasonovi ľudia na oslavách v Týre. - 18Keď v Týre usporiadali päťročné zápasy, na ktorých sa zúčastnil aj kráľ, 19poslal ta ničomný Jason vyslancov ako zástupcov Jeruzalema, ktorí mali antiochijské občianske právo, a priniesli tristo drachiem striebra na obetu na počesť Herkula. Lenže sami doručitelia žiadali, aby sa nepoužili na obetu, bolo by to vraj neslušné, ale aby sa použili na iné výlohy. 20Odosielateľ to síce poslal na obetu Herkulovi, ale kvôli doručiteľom sa to obrátilo na výzdobu lodí s tromi radmi vesiel. (*) (Pri spomenutých zápasoch bývali usporiadané aj lodné slávnosti ku cti Herkulovej (Arianus). Peniaze Jasonove, ako sa zdá, použili na výzdobu (ovenčenie a osvetlenie) týchto lodí.)
Antiochus v Jeruzaleme. - 21Keď sa Antiochus dozvedel od Apolonia, syna Menesteovho, ktorého vyslal do Egypta na výročie kraľovania Ptolemea Filometora, že tento bude nepriateľom jeho verejnej činnosti, postaral sa o vlastnú bezpečnosť. Preto sa vybral do Joppe a odtiaľ do Jeruzalema. (*) (Porov. 1 Mach 1,18–22. O Apoloniovi, synovi Menesteovom, porov. pozn. k 3,5.) 22Jason a mesto mu pripravili okázalé uvítanie, takže vtiahol vo svetle fakieľ a za radostných výkrikov. Odtiaľ sa odobral aj s vojskom do Fenície.
Menelaus veľkňazom. - 23Po troch rokoch poslal Jason Menelaa, brata vyššie spomenutého Šimona, aby zaniesol kráľovi peniaze a podal vysvetlenie o naliehavých záležitostiach. (*) (Menelaus bol bratom Šimonovým (3,4), no nie bratom Jasona a Oniáša (ako hovorí Joz. Flávius); nepochádzal teda z veľkňazského rodu. – "Po troch rokoch" – rozumie sa od tej doby, čo sa stal Jason veľkňazom (v. 10); ak sa stal Jason veľkňazom ešte pred koncom r. 175, tak Menelaus navštívil kráľa Epifanesa v Antiochii r. 172 pr. Kr. – Porov. 1 Mach 1,21 n.) 24Ale on zveleboval kráľa, aby sa mu zalíškal, pričom sa tváril ako veľmož. Tak získal veľkňazstvo pre seba a nadhodil nad Jasona tristo talentov striebra. 25Keď dostal od kráľa poverovacie listiny, prišiel naspäť; nijako však nebol súci za veľkňaza, lebo bol posadnutý vášňou krutého tyrana a zúrivosťou divej zveri. (*) (Jason utiekol za Jordán do Amonska, pravdepodobne k tamojším Tobiášovcom; porov. pozn. k 3,10 n.; tiež pozn. k 1 Mach 5,6–8.) 26Tak bol aj sám Jason, ktorý ľstivo vytlačil vlastného brata, odstavený zasa iným a musel zutekať ako nejaký vyhnanec do Amonska.
27Menelaus síce začal vládnuť, ale vôbec neposielal peniaze, ktoré sľúbil kráľovi, hoci ich Sostrates, veliteľ hradu požadoval. 28On mal totiž na starosti daňové záležitosti. Preto boli obidvaja predvolaní pred kráľa. 29Menelaus zanechal ako zástupcu vo veľkňazskom úrade svojho brata Lysimacha, Sostrates zasa Kratesa, vladára na Cypre.
Menelaus dá zabiť Oniáša. - 30Počas týchto udalostí vypuklo povstanie medzi Tarzanmi a Malanmi, pretože boli daní do daru vedľajšej kráľovej žene Antiochide. (*) (Tarzus a Malus (Mallus), mestá v Cilícii. – Andronikus je dobre známy aj zo svetských dejín (Herodot 3,64; Diodor 30,7,2).) 31Preto sa tam kráľ čo najrýchlejšie dostavil, aby urovnal pomery. Ako námestníka zanechal Andronika, jedného z hodnostárov.
32Menelaus v domnienke, že nadišla pre neho vhodná chvíľa, pokradol z chrámu niektoré zlaté nádoby a daroval ich Andronikovi. Iné zas popredal do Týru a do okolitých miest. 33Keď Oniáš dostal o tom spoľahlivé správy, prísne ho karhal zo svojho bezpečného miesta v Dafne pri Antiochii, kde sa utiahol. 34Preto sa dal Menelaus tajne do spojenia s Andronikom a žiadal ho, aby Oniáša odstránil. On sa aj vybral k Oniášovi a aby si získal pri všetkej svojej falošnosti dôveru, pod prísahou mu podal ešte i pravicu. A hoci aj budil podozrenie, predsa sa mu podarilo prehovoriť ho a vylákať ho z útočištného miesta. A hneď ho aj zabil bez akéhokoľvek ostychu pred spravodlivosťou. (*) (Oniáš použil právo azylu, ktoré mu poskytoval posvätný háj Dafne, oddelený od Antiochie riekou Orontes, kde bola svätyňa Apolona a Diany. Nemožno pripustiť, že by bol Oniáš uznával Apolona a Dianu za skutočné božstvo, veď jeho vernosť k zákonu bola všeobecne známa; on len využil výhodu útočištného práva.) 35Nad tým sa už zhrozili nielen Židia, ale aj mnohí z iných (pohanských) národov a s odporom prijali nespravodlivé krvipreliatie takého muža.
36Keď sa kráľ vrátil z cilicijských miest, Židia hlavného mesta si sťažovali u neho, ale aj Gréci prejavili svoju nevôľu nad nespravodlivým zavraždením Oniáša. 37Antiochus bol tiež skormútený do hĺbky a plakal od dojatia pre ohľad na čnostný život a statočnosť zosnulého. 38Nato v ňom skypel hnev a hneď dal strhnúť z Andronika purpur, zvliecť kabátec a kázal ho previesť celým mestom až na miesto, kde sa dopustil zločinu na Oniášovi. Tam dal krvilačníka zabiť, a tak dostal od Pána zaslúžený trest. (*) (Nosiť purpur bolo veľkým vyznamenaním. Porov. 1 Mach 10,20.62.64; 11,58.)
Menelaus oslobodený z obžaloby. - 39Keď už Lysimachus na Menelaovu radu pokradol z chrámu a rozpredal po meste mnoho zlatých nádob, takže sa to rozchýrilo aj navonok, ľud sa vzbúril proti Lysimachovi; lenže vtedy už bolo roznesených mnoho zlatých nádob. (*) (O Lysimachovi porov. v. 29.) 40Proti rozbúreným zástupom, ktoré až prekypovali rozhorčením, vyzbrojil Lysimachus na tritisíc mužov a už siahol k násiliu pod vedením akéhosi Tyrana, pokročilého síce vekom, ale nie menej zvrhlosťou. 41Ale keď spozorovali, že sa Lysimachus chystá na útok, jedni sa chopili kamenia, iní mocných kyjakov, niektorí zas naporúdzi ležiaceho popola a hádzali na Lysimachových ľudí. 42Pritom mnohých poranili, niektorých vytĺkli, ale všetkých zahnali na útek; aj samého chrámového lupiča zabili pri pokladnici.
43Pre tieto výčiny bolo zavedené proti Menelaovi súdne vyšetrovanie. 44Keď prišiel kráľ do Týru, podali na neho žalobu traja mužovia, vyslaní veľradou. 45Menelaus bol už skoro usvedčený, ale sľúbil Ptolemeovi, synovi Dorymenesovmu, veľkú sumu peňazí, ak prehovorí kráľa. 46Ptolemeus na to odviedol kráľa do stĺpovej chodby akoby na osvieženie a tam ho spracoval. 47Menelaa teda, pôvodcu všetkého zla, oslobodil spod žalôb, ale úbožiakov, ktorí by boli bývali uznaní za nevinných, aj keby boli viedli svoj spor pred Skýtmi, odsúdil na smrť. 48A nespravodlivý trest bol bezodkladne prevedený na tých, ktorí viedli žalobu za mesto, národ a posvätné náradie. 49Ešte aj Týrčania sa nad tým pohoršili, a preto im vystrojili okázalý pohreb. 50Menelaus však zostal pri moci pre chamtivosť mocných. Jeho zloba len vzrastala a stal sa veľkým nepriateľom svojich spoluobčanov. (*) (Skýtovia boli vtedy pokladaní za najsurovejších barbarov. – K Menelaovej bezcharakternosti porov. 5,15.23; 13,3; 11,32.)
Jasonova smrť. - 1V tom čase podnikol Antiochus druhú výpravu do Egypta. (*) (Porov. 1 Mach 1,18–22.) 2Tu sa stalo, že v celom meste skoro štyridsať dní vídali jazdcov, vyzbrojených kopijami a v zlatých rúchach, ako sa preháňajú po oddieloch vo vzduchu. 3Čaty jazdcov boli zošikované, zvádzali útoky a narážali jedny na druhé. Vrhali štíty a množstvo oštepov, mávali mečom a lietali strely, čo bolo žiarenie zlatej výzbroje a všelijakých pancierov. 4Preto sa všetci modlili, aby sa ten úkaz stal dobrým znamením. (*) (Výklad, podľa ktorého by mali byť tie zvláštne úkazy len výplodom podráždenej fantázie, nijako neobstojí, lebo ich charakter a doba trvania poukazujú na skutočné znamenie (podobné zjavy sa vraj diali aj pred pádom Jeruzalema r. 70 po Kr.; Joz. Flávius, Žid. vojna 6,5.3; Tacitus, Hist. 5,13).)
5Tu prebehol falošný chýr, že Antiochus je mŕtvy. Jason zohnal nie menej ako tisíc mužov a náhle zaútočil na mesto. Hoci sa aj ľudia zbehli na múr, mesto bolo nakoniec zaujaté. Menelaus utiekol na hrad. 6Jason sa potom oddal bezohľadnému krviprelievaniu vlastných spoluobčanov. Neuvážil si však, že premoženie súkmeňovcov, ktoré sa mu pošťastilo, je vlastne najväčším nešťastím. Namýšľal si, že získava trofej od nepriateľov, a nie od súkmeňovcov. 7Ale nedostal sa k moci; ba jeho úkladný útok mal hanebný koniec. Ako tulák musel opäť utekať do Amonska. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 1,21.)
8Na konci svojho zlého života vyšiel až na to, že ho uväznil arabský pohlavár Aretas. Utiekol síce, ale musel prebehovať z mesta do mesta, lebo všetci ho nenávideli ako zradcu zákonov. Bol opovrhnutý ako škodca vlasti a spoluobčanov, až bol vyhnaný do Egypta.
9Konečne utiekol do Lacedemóna s tým, že tam nájde ochranu. Tak teda ten, čo mnohých vyštval z otčiny, sám zahynul v cudzine. 10A ten, ktorý dal mnohých poodhadzovať bez pohrebu, sám nemal pohreb, ani sa nedostal do otcovskej hrobky. Nepoľutoval ho však nik.
Vydrancovanie chrámu. - 11Keď sa kráľ dozvedel o týchto skutočnostiach, nazdával sa, že je v Júdsku povstanie. Preto vytiahol z Egypta so zverskou zúrivosťou a násilne zaujal mesto. 12Vojakom rozkázal zraziť bezohľadne každého, na koho narazia, ba pozabíjať aj tých, ktorí utečú hore na domy. 13Tak nastalo vraždenie mladých i starých, ničenie mužov, žien i detí a zabíjanie panien i nemluvniat. 14Za celé tri dni bolo osemdesiattisíc obetí; štyridsaťtisíc ich bolo povraždených a nie menej predaných do otroctva. 15Ale tým sa neuspokojil; odvážil sa vkročiť aj do chrámu, najsvätejšieho na celej zemi. A Menelaus, ten zradca zákonov a vlasti, bol mu sprievodcom.
16Nielenže chytal do svojich poškvrnených rúk posvätné nádoby, ale nehanebne porozhadzoval aj tie veci, ktoré venovali iní králi (a mestá) na ozdobu, slávu a česť miesta. (*) (1 Mach 1,23 nn. a Joz. Flávius jasne hovoria, že Epifanes chrám aj vyplienil.) 17Antiochus nenahliadol pri svojej bezmedznej namyslenosti, že Vševládny sa nakrátko nahneval pre hriechy obyvateľov mesta, že preto bolo toto miesto vystavené takému pohrdnutiu. 18Keby sa neboli dopustili toľkých hriechov, bol by musel aj tento odstúpiť od svojej bezočivosti hneď pri vstupe po zbičovaní ako kedysi Heliodor, ktorého poslal Seleukus poobzerať si pokladnicu. 19Pán si však nevyvolil národ pre miesto, ale miesto kvôli ľudu. 20Preto aj to miesto, ktoré malo neskôr mať účasť na šťastí národa, malo svoj podiel aj na jeho ťažkostiach. A to, ktoré bolo opustené za hnevu Všemohúceho, malo byť opäť povýšené po uzmierení Vševladára vo všetkej svojej sláve. (*) (O Heliodorovi pozri 3,23 n.; o oslávení chrámu 10,3–9. Porov. 1 Mach 2,49.)
21Antiochus teda odniesol z chrámu tisícosemsto talentov a čo najrýchlejšie sa odobral do Antiochie. Vo svojej pýche sa nazdával, že zem urobí splavnou a more zas schodným - v nadutosti svojej mysle. (*) (Porov. 1 Mach 1,23 nn.; 3,30.) 22Zanechal úradníkov, aby týrali ľud; v Jeruzaleme to bol Filip, rodom Frýg, ale v spôsoboch bol barbarskejší ako ten, ktorý ho ustanovil. (*) (Pred svojím odchodom z Jeruzalema ustanovil Epifanes akýchsi vojensko-politických komisárov (nie sú to tí dozorci, o ktorých je reč v 1 Mach 1,53) pre Samáriu a Judeu. Pridelil ich k miestam, kde sa ľud húfne schádzaval. Na Garizime, kde mali Samaritáni svoju svätyňu, bol Andronikus (iný než v 4,31–38) a v Jeruzaleme Filip (pozri 6,11).) 23Na Garizime bol zas Andronikus. A taktiež Menelaus, ktorý sa horšie zachoval voči spoluobčanom ako iní.
24Nanajvýš rozhorčený na židovských občanov vyslal nenávideného vodcu Apolonia s vojskom dvadsiatich dvoch tisícov a rozkázal mu pobiť všetkých v dospelom veku; ženy a mládež mal predať. (*) (Apolonius (porov. 1 Mach 1,30–34; 3,10) sa tu označuje ako "mysarches" (=nenávidený vodca), čo niektorí vzhľadom na 1 Mach prekladajú: Knieža, vodca Mýzie. – Toto je už druhý krvavý kúpeľ, ktorý nastal po dvoch rokoch po prvom (v. 11–15), t. j. r. 145 Sel.= 168/7 pr. Kr.) 25On aj pritiahol do Jeruzalema, ale tváril sa celkom nevinne. A tak sa správal až do svätého sobotného dňa. Keď však videl, že Židia svätia deň, rozkázal svojim ľuďom, aby sa chopili zbrane. 26Potom dal pobiť všetkých, ktorí si vyšli pozrieť hru, so zbraňou vnikol do mesta a vyvraždil veľké množstvo ľudu. 27Júda Machabejec sa stiahol aj s inými deviatimi na púšť a živoril po horách so svojimi na spôsob zveri. Stále sa totiž živili rastlinnou stravou, aby sa uchránili pred poškvrnením. (*) (Medzi tými "deviatimi" bol iste aj Júdov otec Matatiáš; porov. 1 Mach 2,28. – Chránili sa poškvrnenia, k akému bol donucovaný aj Eleazar (6,18 nn.). Porov. 1 Mach 1,65 nn.)
Znesvätenie chrámu a zákaz židovskej posvätnej tradície. - 1Čoskoro potom vyslal kráľ istého starca pôvodom z Athén donucovať Židov, aby odpadli od otcovských zákonov a neriadili sa Božími príkazmi. 2Mal tiež znesvätiť jeruzalemský chrám a pomenovať ho menom Zeusa Olympského; a ten na Garizime mal, vzhľadom na povahu tamojších obyvateľov, nazvať menom Zeusa Pohostinného. (*) (Pozri pozn. k 1 Mach 1,57 n.62. – Prečo mal byť pomenovaný chrám na Garizime podľa Zeusa Pohostinného? Joz. Flávius hovorí, že Samaritáni si podali žiadosť priamo na Epifanesa, aby ich chrám bol pomenovaný podľa Zeusa Helénskeho ("Zeus Hellenios"), lebo oni vraj nemajú nič spoločného so Židmi. Zostáva nerozriešenou otázkou, prečo bol ochrancom garizimského chrámu "Zeus Xenios" (Pohostinný).)
3To bol príval zloby, priťažký a odporný najmä obyčajnému ľudu. 4Lebo pohania naplnili chrám výstrednosťami a radovánkami, bavili sa tam so smilnicami a vo svätých nádvoriach sa stýkali so ženami, ba vnášali dovnútra aj neslušné veci 5a obetný oltár napĺňali neprístojnosťami, ktoré zákony nedovoľovali. 6Nebolo možné svätiť soboty, zachovávať otcovské sviatky; ba nik sa už nesmel ani priznať, že je Židom. (*) (Porov. 1 Mach 1,62. Podľa Poseidonia (u Diodora 34,1) na obetnom oltári bola zabitá veľká prasnica a veľkňaz aj ostatní Židia boli nútení jesť z jej mäsa.)
7Po krutom donucovaní vláčili ich k obete, ktorá sa konávala každý mesiac na deň kráľových narodenín. Alebo keď bol Dionýzov sviatok, nútili Židov, aby sa zúčastnili na sprievode s brečtanovými vencami. (*) (Na sviatok Dionýza (=Bakchus), ktorému bol zasvätený brečtan (1 Mach 2,29).)
8Do susedných gréckych miest tiež došlo nariadenie, a to na popud Ptolemea, aby takisto postupovali proti Židom a donucovali ich obetovať; 9a takých, ktorí by nechceli prestúpiť na grécke mravy, aby usmrtili. Bolo, pravda, aj vidieť, aká nastala bieda. 10Tak udali dve ženy, ktoré obrezali svojich synov. Zavesili im nemluvňatá na prsia, verejne ich viedli mestom a potom zhodili z múru. 11Keď sa zasa iní zhromaždili do najbližších jaskýň, aby tajne svätili sobotu, a udali ich Filipovi, boli upálení, pretože sa vzdali svojej obrany z veľkej úcty pred sviatočným dňom. (*) (Vg číta: "na popud Ptolemejcov", t. j. kráľov Ptolemejcov. Môže to byť Ptolemeus, Dorymenesov syn, ktorý mal na starosti náboženskú politiku v Epifanesovej ríši; 1 Mach 3,38. – O Filipovi porov. 5,22 a tiež 1 Mach 3,38. Porov. tiež 1 Mach 1,12 n. 30–34; 2,31–38; 6,14–16. Obriezka bola zakázaná; 1 Mach 1,51. 63 n. – O bojovaní v sobotu 1 Mach 2,31–38.)
Napomenutie spisovateľovo. - 12Prosím však čitateľov, ktorým raz príde do ruky táto kniha, aby sa nepozastavovali nad tými ťažkými navštíveniami; nech si uvážia, že tie tresty nie sú na záhubu, ale na poučenie nášho národa. 13Veď práve to je dôkazom veľkého dobrodenia, keď sa bezbožníci neponechávajú na svojvôľu, ale ak ich hneď stíhajú tresty! 14U iných národov zhovievavo čaká Pán s navštívením, až kým sa nenaplní miera ich hriechov, 15s nami sa však rozhodol zaobchádzať inak, aby sa nemusel na nás pomstiť až potom, keď už došli naše hriechy k vrcholu. 16Preto nám nikdy neodníma svoje milosrdenstvo, ale poučuje navštívením: svoj ľud však neopúšťa. 17Toľko na povzbudenie! Ale po tejto skromnej poznámke vráťme sa k rozprávaniu. (*) (Porov. 7,32b; Jdt 8,27. Ako Boh odkladá s trestom u pohanov, porov. Gn 15,16; Iz 54,7.)
Mučenícka smrť Eleazara. - 18Istý Eleazar, jeden z popredných zákonníkov, muž hoc aj pokročilého veku, predsa krásneho výzoru tváre, bol nútený jesť bravčové mäso, pričom mu násilne otvárali ústa. 19Ale on radšej volil slávnu smrť než potupný život a dobrovoľne šiel k mučidlu, 20keď to už vypľul. Takto postupovať bolo povinnosťou tých, ktorí sa vytrvalo bránili proti tomu, čo nie je dovolené požívať, pri všetkej láske k životu. (*) (Vyzdvihuje sa nevšedná krása 90-ročného starca Eleazara, ktorá sa vždy pokladala za Boží dar; Ex 2,2; Hebr 11,23. – Bravčové mäso bolo zakázané ako nečisté; Lv 11,7; Dt 14,8; porov. 1 Mach 1,51. – "Mučidlo" (gr. "tympanon"), drevený nástroj mučenia, ku ktorému boli odsúdenci priväzovaní a potom na smrť ubití.)
21Tí, čo dozerali nad nezákonnou obetnou hostinou, odviedli muža nabok a vzhľadom na dávnu známosť s ním ho nahovárali, aby si dal priniesť mäso podľa svojej žiadosti, nech si ho sám pripraví a nech naoko je ako z obetného mäsa podľa kráľovho rozkazu, 22aby sa tým činom vyhol smrti; a že mu pre dávne priateľstvo poskytnú ohľaduplné zaobchádzanie.
23On však urobil rozhodnutie ozaj hodné svojho veku a dôstojnosti starca, prirodzenej šľachetnosti svojich šedín i krásneho života od mladi, ba viac, v úplnom súlade so svätým, od Boha daným zákonom. Odpovedal rýchlo a povedal, nech ho radšej pošlú do podsvetia! 24"Lebo" - riekol - "nesluší sa na náš vek pretvarovať sa. Veď mnohí mladíci by sa mohli domnievať, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo, 25a tak by sa mohli pomýliť pre moju pretvárku a trošku nestáleho života. Ja však by som si privolal len odpor a hanbu na moju starobu. 26A keby som nateraz aj unikol ľudským mukám, rukám Všemohúceho neuniknem ani živý, ani mŕtvy. 27Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. 28Mladíkom zase zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony." S týmito slovami išiel hneď, aby ho umučili.
29Sprevádzali ho tí, ktorí síce krátko predtým boli k nemu milí, ale po jeho slovách sa rozbesnili, lebo si mysleli, že hovoril z blúznivej odvahy. 30Už pod ranami dokonával, keď si zavzdychal a riekol: "Pán, ktorý má svätú múdrosť, vie, že hoci som mohol vyhnúť smrti, na tele síce znášam kruté muky bičovania, ale v duši rád trpím z bázne pred Bohom." 31Tak dokonal a zanechal svoju smrť nielen mladíkom, ale väčšine národa za vzor veľkodušnosti a ako pamiatku statočnosti. (*) (Obrat "z blúznivej odvahy"= z náboženského fanatizmu, z bláznovstva (Vg: "z pýchy"). Posledné Eleazarove slová sú prejavom skalopevnej viery. Ján Zlatoústy ho vychvaľuje ako "knieža udatnosti a protomartýra Starého zákona".)
Mučeníctvo siedmich bratov a ich matky. - 1Tiež sa stalo, že bolo zatknutých sedem bratov aj s matkou. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, aby ich tak donútil požívať nedovolené bravčové mäso. (*) (Eleazar bol umučený pravdepodobne v Jeruzaleme, siedmi bratia aj s matkou zas v Antiochii, ako to dosvedčujú: židovská i kresťanská tradícia, sýrske a rímske martyrologium a historik Malalas. Nasvedčuje tomu aj tá okolnosť, že pri mučení bol osobne prítomný aj Epifanes. Z 6,8 n. vysvitá, že prenasledovanie zúrilo aj mimo Júdska. Mená týchto hrdinov viery sa nezachovali. Matka však býva v sýrskej liturgii nazývaná: Šamona, Šamuna, Salomona. "Šamuna" znamená: ôsma; azda preto je tak menovaná, že zomrela v poradí ôsma po 7. synoch? Môže to byť aj odvodenina od Hasmonaita (Semonaita)=Hasmonejka – Machabejka (Wellhausen).)
2Tu sa jeden z nich ujal slova a v mene ostatných povedal: "O čom nás chceš vyšetrovať a čo sa chceš od nás dozvedieť? Hotoví sme radšej zomrieť, ako prestúpiť otcovské zákony." 3Na to sa kráľ rozzúril a rozkázal rozpáliť panvy a kotly. Len čo boli rozžeravené, 4okamžite rozkázal tomu, čo hovoril v mene ostatných, vyrezať jazyk a na spôsob Skýtov stiahnuť mu kožu z hlavy a poodtínať ruky i nohy. A ostatní bratia aj s matkou sa museli na to pozerať. 5Keď už bol celkom znetvorený, dal ho ešte živého priniesť na ohnište a smažiť na pekáči. Kým sa šírila tuhá para z pekáča, vzájomne sa s matkou povzbudzovali, aby statočne zomreli. 6Hovorili: "Pán, Boh, to vidí a istotne sa zmiluje nad nami, ako to zreteľne vyjadril Mojžiš vo svojej karhavej piesni, kde hovorí: »Zmiluje sa nad svojimi služobníkmi.«" (*) (Porov. Dt 32,36.43.)
7Keď prvý tým spôsobom dokonal, priviedli druhého na potupné týranie. Stiahli mu z hlavy kožu aj s vlasmi a pýtali sa ho, či bude jesť, prv než by ho na tele úd po úde mučili. 8On však odpovedal materinskou rečou a zvolal: "Nie." Preto aj tento rad radom podstúpil také muky ako prvý. (*) (Pod termínom "materinská reč" sa myslí aramejčina. Vyznáva vieru vo vzkriesenie. Podobnú nádej pozri Iz 26,19; Ez 37,1–6; Dan 12,1 n.13. – Tretí syn už výslovne hovorí o vzkriesení tela (v. 11).) 9Keď už dodychoval, zvolal: "Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame, vzkriesi nás pre večný život."
10Po ňom sa tretí stal predmetom posmechu. Keď žiadali od neho jazyk, rýchlo ho vyplazil, potom smelo vystrel ruky 11a statočne povedal: "Z neba som ich dostal, ale pre (Božie) zákony ich nepokladám za nič, lebo sa nádejam, že ich opäť dostanem od neho." 12I zarazil sa kráľ aj so svojou družinou nad mladíkovou srdnatosťou, že za nič nepokladal muky.
13Keď tak dokonal, zohavili aj štvrtého tými istými mukami. 14Krátko pred skonom takto hovoril: "Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi. Ale pre teba niet vzkriesenia k životu."
15A hneď priviedli piateho a zohavili ho. On však pozrel na neho a povedal: 16"Máš síce moc nad ľuďmi a robíš si, čo chceš, hoci si smrteľný, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil náš národ. 17Len pozhovej a uvidíš jeho veľkú moc a ako potrápi teba i tvoje potomstvo!"
18Po ňom priviedli šiesteho. Keď už zomieral, povedal: "Nemýľ sa zbytočne! My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu Bohu. Preto prišla aj táto hrôza. 19Nemysli si však, že ti to prejde bez trestu, keď si sa odvážil bojovať proti Bohu!"
20Nezvyčajne vzácna a hodna obdivu i slávnej pamiatky je však ich matka. Veď v jedinom dni videla zomierať sedem svojich synov! Ale znášala to vyrovnane, lebo jej myseľ bola posilňovaná nádejou v Pána. 21Naplnená šľachetným zmýšľaním povzbudzovala každého z nich v materinskej reči. Svoju ženskú myseľ upevňovala mužskou odvahou 22a povedala im: "Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. (*) (Porov. Ž 139; Kaz 11,5; Jób 10,8–12. – Zmŕtvychvstanie, porov. Múd 5,1.16 n.) 23Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony."
24Antiochus však, ktorý si namýšľal, že ním opovrhuje, a podľa hlasu ju upodozrieval, že ho tupí, nielenže chcel slovami prehovoriť aspoň toho najmladšieho, ale aj prísažne ho ubezpečoval, že ho obohatí, že mu pripraví šťastie, ba dokonca, že ho urobí svojím dôverníkom a dá mu všetko potrebné, ak odpadne od otcovských zákonov. 25Ale mladík sa nechcel nijako dať na to nachytať. Preto si kráľ predvolal matku a naliehal na ňu, aby radila chlapcovi, žeby sa (hľadel) zachrániť. 26Keď ju dlho nahováral, vyhlásila, že prehovorí svojho syna. 27Naklonila sa teda k nemu a na posmech ukrutnému tyranovi vravela materinskou rečou: "Syn môj, zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila, tri roky nadájala, živila som ťa a starostlivou opaterou priviedla až do tohto veku. 28Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo. (*) (Prvý raz sa v Písme celkom jasne vyslovuje pojem stvorenia: Boh stvoril všetko, teda aj prvého človeka, "z ničoho" (gr.: "úk ex ontón" alebo "ex úk ontón"). Porov. Gn 1,1.) 29Neboj sa tohto kata, ale ukáž, že si hoden svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť získala aj s tvojimi bratmi v deň onoho zmilovania."
30Kým ona ešte takto vravela, mladík prehovoril: "Na koho čakáte? Neposlúchnem kráľov rozkaz; poslúcham príkaz Zákona, ktorý dostali naši otcovia skrze Mojžiša. 31Ale ty, ktorý vymýšľaš všetku zlobu proti Židom, neunikneš Božím rukám. 32My totiž trpíme pre svoje hriechy. 33Hoc sa aj živý Boh zakrátko na nás hnevá, aby nás pokarhal a potrestal, ale opäť sa aj uzmieri so svojimi služobníkmi. 34Ty bezbožník, najničomnejší zo všetkých ľudí, ktorý dvíhaš ruku na jeho sluhov, nevypínaj sa zbytočne vo svojej pýche a v neistých nádejach. (*) (Miesto "sluhov" čítajú niektoré rukopisy: "deti neba".) 35Ešte si neušiel súdu všemohúceho a vševidiaceho Boha. 36Naši bratia si síce vytrpeli krátke súženie, ale teraz sú účastní na živote večnom, zmluvou od Boha sľúbenom. Ty si však pri Božom súde odnesieš spravodlivé tresty za svoju nadutosť. 37Ako moji bratia, tak i ja vydávam (na mučenie) svoje telo i dušu za otcovské zákony a vzývam Boha, aby bol skoro milostivý národu, a ty aby si bol mukami a trestom donútený vyznať, že on jediný je Boh; 38na mne však a na mojich bratoch aby prestal hnev Všemohúceho, ktorý spravodlivo zastihol celý náš národ."
39Vtedy sa kráľ rozhneval a ešte ukrutnejšie zúril proti tomuto než proti ostatným, lebo ťažko niesol jeho posmešné reči. 40Nepoškvrnený a s plnou nádejou v Pána skončil aj tento svoj život.
41Naposledy, po synoch, dokonala aj matka. (*) ("Nepoškvrnený" zostal, lebo nejedol z bravčového mäsa a nič nekonal proti zákonu. – Podľa nekánonickej knihy 2 Mach 7 chceli kati odvliecť matku na popravište, ale ona sama sa vraj vrhla do ohnišťa, aby zostala nedotknutá.)
42Toľko stačí povedať o obetách a nesmiernych mukách.
Machabejec sa pripravuje na odboj. - 1Júda Machabejec a jeho druhovia prichádzali tajne okľukami do osád, zvolávali svojich súkmeňovcov, zhromažďovali okolo seba takých, čo zostali verní židovstvu, a tak zohnali asi šesťtisíc mužov. (*) (Tieto nenápadné a prekvapujúce výpady podnikal Júda z púšte (5,27).) 2Vzývali Pána, aby zhliadol na svoj ľud, ktorý všetci šliapu, aby sa zľutoval nad chrámom, ktorý znesväcujú bezbožníci, 3aby sa tiež zmiloval nad hynúcim mestom, ktoré malo byť čoskoro zrovnané so zemou, aby vypočul krv, ktorá volá k nemu, 4a konečne aby sa rozpomenul na zločinné vraždenie nevinných detí a na rúhania, vyslovené proti jeho menu, a aby ukázal, že má v nenávisti všetko zlé.
5Keď mal Machabejec svoj ľud pohromade, pohania mu už viac nemohli odolať, pretože (predošlý) Pánov hnev sa obrátil na milosrdenstvo. 6Neočakávane prepadával mestá a dediny a pálil ich; zaberal vhodné miesta, pričom premohol nie málo nepriateľov a obracal ich na útek. (*) (Porov. tiež 1 Mach 2,44; o pálení miest a o veľkom Júdovom chýre 1 Mach 3,5–9.) 7Na takéto prepady si najradšej vyberal za spoločníka noc. Chýr o jeho udatnosti sa šíril na všetky strany.
Nikanorova výprava. - 8Keď Filip videl, že ten muž dosiahol zakrátko veľký úspech - pretože mu často prialo šťastie, takže stále napredoval, - napísal Ptolemeovi, miestodržiteľovi Celosýrie a Fenície, aby sa postaral o podporu kráľovej veci. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 3,32.38, kde je reč o Ptolemeovi Nikanorovi, Lyziášovi a Gorgiášovi. O Gorgiášovi 1 Mach 4; porov. 2 Mach 5,22.) 9On hneď povolal Nikanora, syna Patroklovho, jedného zo svojich popredných priateľov, dal mu nie menej ako dvadsaťtisíc ozbrojencov zo všelijakých národov a poslal ho, aby vyhladil celý židovský národ. Ako vojvodcu mu pridelil Gorgiáša, veľmi skúseného bojovníka.
10Nikanor sa rozhodol, že daň v sume dvetisíc talentov, ktorú mal kráľ odviesť Rimanom, zaokryje odpredajom židovských zajatcov. (*) (K dani, ktorú mali Sýrčania platiť Rimanom, porov. 1 Mach 8,6 nn.) 11A hneď aj poslal do prímorských miest výzvu na výkup židovských otrokov. Sľuboval, že bude dávať deväťdesiat otrokov za jeden talent. Vtedy nemal tušenia o treste, ktorým ho mal postihnúť Všemohúci.
12Júda sa však dozvedel o Nikanorovom príchode. Ale keď svojim oznámil, že sa blíži vojsko, 13zbabelci a tí, čo nedôverovali v Božiu spravodlivosť, sa rozutekali. 14Iní zas predávali všetko, čo im zostalo, a zároveň sa modlili k Pánovi, aby ich vyslobodil od zločinného Nikanora, ktorý ich predal už pred bojom. 15A keby to (Boh) nechcel urobiť kvôli nim samým, nech to urobí aspoň pre zmluvu s ich otcami a kvôli svojmu vznešenému a velebnému menu, ktorým sa (Židia) označovali. (*) (K v. 12–23 porov. 1 Mach 3,42–60. – Niektorí predávali svoj majetok (4,24 n.; 5,11.24). – Júda aj so svojimi prosil Pána o pomoc v Masfe, 1 Mach 3,46.)
16Machabejec teda zvolal svojich ľudí, šesťtisíc na počet. Povzbudzoval ich, aby sa neľakali nepriateľov, ani neklesali na mysli pre množstvo pohanov, ktorí nespravodlivo tiahnu proti nim, ale aby statočne bojovali; 17aby mali pritom pred očami zneuctenie, ktoré tamtí v svojej zločinnosti vykonali na svätom mieste, ako aj znásilnenie potupeného mesta a zrušenie poriadku, zdedeného od otcov. (*) (O zneuctení chrámu porov. 5,16; 6,2; 1 Mach 1,57. O znásilnení mesta 5,25 n.; o zrušení od otcov zdedeného zriadenia 6,6 n.) 18"Oni zaiste dôverujú zbraniam a svojej bezočivej odvahe," hovoril, "my však dôverujeme vo všemohúceho Boha, ktorý jediným pokynom môže zničiť nielen tých, čo proti nám tiahnu, ale aj celý svet." 19Okrem toho im pripomenul pomoc, ktorú kedysi dostávali (od Boha) ich predkovia, ako pomoc proti Sennacheribovi, keď zahynulo stoosemdesiatpäťtisíc, (*) (Proti Sennacheribovi zoslal Boh svojho anjela (2 Kr 19,35; Iz 37,36); porov. tiež 15,22; 1 Mach 7,41. – Židia oddávna slúžievali vo vojskách svojich nadvládcov, ako napr. Peržanov, Egypťanov, Sýrčanov. – Pravdepodobne má tu Júda na mysli boje Antiocha III. Veľkého proti médskemu satrapovi Molonovi okolo r. 220 pr. Kr. Na strane Antiocha vtedy bojovali aj Macedónčania, ktorí tvorili jadro vojska (4 000), a Židia v počte 8 000 mužov (Vg: 6 000). Vo vojsku povstaleckého satrapu boli vtedy aj galatskí žoldnieri (Polybius 5,53,8; porov. Joz. Flávius Starož. 12,3,4).) 20alebo bitku proti Galaťanom v Babylonii, kde vytiahlo do boja spolu osemtisíc mužov okrem štyroch tisícov Macedónčanov. Po zatlačení Macedónčanov, tých osemtisíc s pomocou, ktorú dostali z neba, zničilo až stodvadsaťtisíc (nepriateľov) a odniesli si aj bohatú korisť.
21Tak im dodal odvahy, že boli hotoví aj zomrieť za zákon a vlasť. Potom rozdelil vojsko na štyri oddiely. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 4,6 n. Podľa toho malo celé Júdovo vojsko 6 000 mužov. – Miesto "Jozef" treba čítať: "Ján", lebo Júda nemal brata Jozefa. Porov. 10,9; 1 Mach 2,2; 9,36–38.) 22Svojich bratov Šimona, Jozefa a Jonatána ustanovil za vodcov jednotlivých oddielov: každému podriadil tisíc päťsto mužov. 23Keď dal Eleazar čítať z posvätnej knihy, vydal (Júda) heslo: "S Božou pomocou!" Potom sám prevzal vedenie prvého oddielu a vytiahol proti Nikanorovi. (*) (Iné heslo pozri 13,15.)
Víťazstvo nad Nikanorom. - 24Keďže mali za spojenca Všemohúceho, podarilo sa im pobiť z nepriateľov vyše deväťtisíc mužov, väčšiu časť Nikanorovho vojska zranili a dokaličili a všetkých ostatných prinútili na útek. (*) (Podrobnejšie o bitke porov. 1 Mach 4,1–22. 1 Mach udáva len 3 000 mŕtvych.) 25Tým, ktorí ich prišli kupovať, pobrali peniaze a prenasledovali ich dosť ďaleko. 26Vrátili sa však, lebo čas súril. Bol totiž deň pred sobotou; preto ich nemohli ďalej prenasledovať. 27Pozbierali po nich zbrane, pobrali korisť po nepriateľoch, svätili sobotu a nesmierne chválili a velebili Pána, ktorý ich chránil až po tento deň a začal im opäť preukazovať svoje milosrdenstvo. 28Po sobote nadelili z koristi poškodencom, tiež vdovám a sirotám. Z ostatku nadelili svojim deťom. (*) (Porov. Nm 31,27; 1 Sam 30,25 n.; 1 Mach 4,23. – Prosia však o ďalšie zmilovanie. Porov. vyššie 7,28; 6,2 n.) 29Keď to dokončili, konali spoločnú modlitbu a prosili milosrdného Pána, aby sa dokonale zmieril so svojimi služobníkmi.
Porážka Timoteja a Bakchidesa. - 30Bojovali aj s vojakmi Timoteja a Bakchidesa; pobili z nich vyše dvadsaťtisíc. Zmocnili sa vysoko položených a mimoriadne dôležitých pevností. Bohatú korisť podelili rovnakým dielom medzi sebou a (dali z nej) poškodeným aj sirotám, vdovám a starcom. (*) (Timotej a Bakchides spomínajú sa aj v 1 Mach (hl. 5 a 9; porov. 1 Mach 5,6–8; 7,8), ale až v bojoch po očiste chrámu; tu ešte pred očistou chrámu. Udalosti, o ktorých sa tu hovorí (8,1 – 10,8), iste nebudú zaznačené v presnom časovom postupe. – Chronologicky by mali udalosti nasledovať takto: 1. Porážka Nikanora (8,1–29), 2. útek Nikanorov (8,34–36), 3. správa o Lyziášovej porážke pri Betsure (1 Mach 4,26–35), z ktorej sú tu len úryvky (8,30–33), 4. očista a posvätenie chrámu (10,1–8), 5. návrat Antiocha z Elymaidy po zvesti o Nikanorovej a Timotejovej porážke, jeho onemocnenie a smrť (9,1–29), 6. záver správy o konci Antiocha (10,9). – Timotej a Bakchides boli generáli Lyziášovi, i keď v príslušnej správe v 1 Mach 4,26 n. nie sú menovaní.) 31Ich zbrane starostlivo pozbierali a všetky uložili na vhodných miestach; ostatnú korisť však priniesli do Jeruzalema. 32Zabili Fylarchesa, Timotejovho zločinného bojovníka, ktorý pripravil Židom nejednu krivdu. 33Pri oslave víťazstva v rodnom meste upálili tých, ktorí zapálili sväté dvere a spolu s Kalistenesom utiekli do jedného domu. Tak dostal primeranú odmenu za svoju bezbožnosť. (*) (O vypálení chrámovej brány porov. 1 Mach 4,38 a 2 Mach 1,8.)
Útek Nikanora. - 34Nikanor však, naničhodník, ktorý priviedol tisíc kupcov, aby kupovali židovských (otrokov), 35bol s Božou pomocou pokorený tými, ktorých nemal za nič. Musel odložiť nádherné rúcho a opustený utekal z krajiny ako zbehnutý otrok, až došiel do Antiochie, celý nešťastný z toho, že mu zničili vojsko. 36On si zaumienil, že daň pre Rimanov vyrovná jeruzalemskými zajatcami, ale teraz musel vyhlásiť, že za Židov bojuje ich Boh a že Židia sú takto nezraniteľní, lebo sa pridržiavajú zákonov, ktoré im on ustanovil.
Prekazené vydrancovanie chrámu. - 1Asi v tom čase sa musel Antiochus s hanbou vracať z perzských krajov. (*) (Porov. 1 Mach 6,1–16. Asi na jar r. 163 pr. Kr. – Persepolis, mesto starej Perzskej ríše, ležalo skoro 400 km južne od Aspadany.) 2Vnikol totiž do mesta Persepolis a pokúšal sa olúpiť chrám a zmocniť sa mesta. Ľud sa však zbehol, chopil sa zbraní a útok odrazil. Obyvateľstvo zahnalo Antiocha na útek a tak musel s hanbou odtiahnuť.
3Keď bol pri Ekbatanách, dozvedel sa, čo sa prihodilo Nikanorovi a Timotejovým oddielom. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 5,1–9. – Timotej a Nikanor boli generáli Lyziáša; Júda ich porazil v novembri r. 164 pr. Kr. (porov. 8,30). Lyziáš sa vari usiloval utajiť svoju porážku v Palestíne (nov. 164), a tak sa mohol dozvedieť Epifanes o tomto Lyziášovom nezdare až o 4–5 mesiacov neskoršie, teda asi na jar r. 163, a to pravdepodobne v Gabae.) 4V návale hnevu sa vtedy nazdával, že aj potupu svojho zahnania dá pocítiť Židom. Preto rozkázal pohoničovi hnať bez zastávky, aby čím skôr dorazil cestu. Ale už sa nad ním vznášal trest z neba. Veď vo svojej pýche takto hovoril: "Z Jeruzalema urobím židovský cintorín, keď ta prídem."
Nemoc Antiocha Epifanesa. - 5Ale vševidiaci Pán, Boh Izraela, zasiahol ho nevyhojiteľnou a neviditeľnou ranou. Len čo vypovedal svoju vyhrážku, pochytila ho ukrutná bolesť čriev a hrozné vnútorné muky. 6A celkom spravodlivo sa tak stalo, lebo sám týral vnútro iných mnohými novými mukami. Ale zo svojej pýchy ani tak nepopustil. 7Ba úplne preniknutý nadutosťou sršal z neho ako oheň hnev proti Židom. A rozkázal popohnať ešte väčším cvalom. Tak sa stalo, že v šialenom behu vypadol z voza a pri páde utrpel taký náraz, že si povykrúcal všetky údy.
8Ten, ktorý sa vo svojej nadľudskej namyslenosti nazdával, že môže rozkazovať morským vlnám, a ktorý si myslel, že na vážkach odváži najvyššie vrchy, bol zrazený k zemi, takže ho museli odniesť na nosidlách. Tým sa stal zjavným dôkazom Božej moci. 9Ba z bezbožníkovho tela sa až tak sypali červy a jeho mäso sa už zaživa rozpadávalo za hrozných bolestí. Zápach z jeho rozkladu zaľahol na všetko vojsko v tábore. (*) (Nezvyčajná nemoc sa tu považuje za Boží trest. Porov. Sk 12, 23 o Herodesovi Agripovi. Aká to bola nemoc, nevedno.) 10Toho, čo sa len krátko predtým nazdával, že dosiahne nebeské hviezdy, nemohol nik vydržať pre neznesiteľný zápach.
11Konečne sa začal pod ťarchou súženia mierniť vo svojej prepiatej pýche a pod Božím bičom vstupovať do seba, lebo bolesti sa každým okamihom stupňovali. 12A keď už ani sám nemohol zniesť svoj zápach, vyslovil sa takto: "Je spravodlivé byť poddaným Bohu a smrteľník nech si spupne nenamýšľa, že je rovný Bohu."
13I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať, a sľuboval, 14že zabezpečí slobodu svätému mestu, ku ktorému sa ponáhľal dostať, aby ho zrovnal so zemou a obrátil na cintorín; 15a že všetkých Židov, ktorých si zaumienil spolu aj s ich deťmi pohodiť (za pokrm) dravým vtákom a divým zverom, nakoľko vraj nie sú hodni ani pohrebu, zrovnoprávni s Aténčanmi; 16a tiež si zaumienil ozdobiť svätý chrám, ktorý predtým olúpil, nádhernými darmi a chcel mnohonásobne doplniť všetky sväté nádoby, ba z vlastných dôchodkov mienil hradiť aj výlohy spojené s obetami, 17okrem toho sa chcel stať Židom a pochodiť celý obývaný svet, aby ohlasoval Božiu moc. (*) (K zmene Epifanesovho zmýšľania porov. 1 Mach 6,12. Porov. vyššie 3,36 správanie sa Heliodora a tiež Nabuchodonozorov dekrét Dan 3,98 n.)
List Židom. - 18Ale keď muky nijako neprestávali - došiel totiž na neho spravodlivý Boží trest -, v zúfalstve napísal Židom nasledujúci list na odprosenie s takýmto obsahom: (*) (Zdá sa, že list nebol písaný priamo pre jeruzalemských Židov, ale skôr pre antiochijských Židov.)
19"Výborným občanom, Židom, mnoho pozdravov posiela a zdravie i šťastie želá kráľ a vladár Antiochus. 20Ak sa máte dobre vy a vaše deti a všetko sa vám darí podľa vášho priania, vzdávam za to Bohu najväčšiu vďaku. Svoju nádej skladám už len v nebeského (Boha). 21Nemoc ma síce pripútava k posteli, ale láskyplne si spomínam na vašu úctu a oddanosť voči mne. Keď som sa vracal z perzských krajov, upadol som do ťažkej choroby, a preto som pokladal za potrebné postarať sa o všeobecnú istotu. 22Nezúfam nad sebou, lebo mám pevnú nádej, že vyviaznem z tejto choroby. 23Predsa však uvažujem ako môj otec, ktorý svojho času, keď sa vydával na výpravu do náhorných krajov, určil si nástupcu, 24aby - keby sa mu prihodilo niečo neočakávané alebo by sa mu naskytla nejaká ťažkosť - obyvatelia krajiny vedeli, komu bola prenechaná správa, a tak boli uchránení od nepokojov; (*) (Otec Epifanesov bol Antiochus III. Veľký, ktorý tiež podnikol výpravu do Elymaidy (Justín, Diodor Sicil., Strabo).) 25ďalej mám na zreteli aj to, že susední mocnári, ktorí hraničia s naším kráľovstvom, len číhajú na vhodnú príležitosť a s napätím čakajú, čo sa (so mnou) stane; preto som určil za kráľa svojho syna Antiocha, ktorého som mnohým z vás častejšie zveroval a odporúčal, keď som odchádzal do náhorných krajov. Napísal som mu list, ktorého odpis pripojujem. 26Preto vás žiadam a prosím, aby ste pamätali na dobrodenia, ktoré som vám preukazoval či už všetkým, alebo jednotlivcom, a aby ste zachovali v svojej priazni mňa i môjho syna. 27Som presvedčený, že on bude s miernosťou a láskavosťou pokračovať v mojich zásadách a že si dobre porozumie s vami."
Smrť Epifanesa. - 28V strašných bolestiach, aké spôsoboval iným, dokončil svoj život vo vrchoch v cudzine najbiednejšou smrťou ten vrah a bohorúhač. (*) (Filip odtiahol do Sýrie, kde sa tiež zdržoval nejaký čas; porov. 13,23 a 1 Mach 6,55 n.63. Do Egypta odišiel až vtedy, keď bol od Lyziáša vypustený z Antiochie.) 29Jeho mŕtvolu vzal so sebou jeho miláčik Filip. On potom odišiel do Egypta k Ptolemeovi Filometorovi, lebo sa Antiochovho syna bál.
Očista chrámu. - 1Machabejec a jeho prívrženci zase zaujali s Pánovou pomocou chrám a mesto. (*) (Tu pokračuje rozprávanie, prerušené v 8,29.) 2Rozváľali (pohanské) oltáre, ktoré postavili pohania na námestí, ako aj posvätné (pohanské) miesta. (*) (O "oltároch na námestí" a "posvätných pohanských miestach" (=svätyne, háje) porov. 1 Mach 1,50.58. – O očiste chrámu a o postavení nového oltára pozri obšírnejšie v 1 Mach 4,36–59; tiež 2 Mach 1,8.) 3Potom očistili chrám a postavili (v ňom) nový oltár. Z kameňov vykresali oheň, vzali z ohňa a po dvojročnej prestávke začali opäť prinášať obetu. Zažíhali zase kadidlo a svietniky a kládli predkladné chleby. 4Keď to vykonali, padli na zem a prosili Pána, aby už nedopustil na nich také nešťastie a aby ich trestal miernejšie, keby aj niekedy znovu hrešili, ale aby ich nevydával bohorúhavým a barbarským pohanom.
5Práve ten istý deň, v ktorý kedysi pohania chrám poškvrnili, stalo sa aj očistenie chrámu, totiž dvadsiateho piateho dňa toho istého mesiaca, kisleva. (*) (Porov. 1 Mach 1,62; 4,59.) 6S radosťou konali osem dní oslavy, ako (robievali) na slávnosť Stánkov, rozpomínajúc sa na nedávnu slávnosť Stánkov, keď sa museli zdržovať na spôsob divých zverov po horách a v jaskyniach. 7Preto nosili brečtanom ovenčené palice, zelené ratolesti a palmy a prespevovali chválospevy na počesť toho, ktorý im doprial šťastne očistiť svoj chrám. 8Všeobecným rozkazom a rozhodnutím ustanovili pre celý židovský národ (za povinnosť), aby každoročne slávili tieto dni. (*) (Porov. 1,9 a 1 Mach 4,59.)
Úvod. - 9Takýto bol teda koniec Antiocha, ktorý sa nazýval Epifanes. 10Teraz poukážeme na udalosti, ktoré sa odohrali za Antiocha Eupatora, syna onoho bezbožníka. Pri vojnových útrapách sa obmedzíme len na najpotrebnejšie. (*) (Mladý kráľ Antiochus V. Eupator vymenoval za ríšskeho správcu Lyziáša (porov. 1 Mach 3,32 n.); pritom nemal ani tušenia, ako sa zdá, že jeho otec určil pre tento úrad Filipa (1 Mach 6,14 n.).) 11Keď prevzal vládu do svojich rúk, vymenoval za ríšskeho správcu istého Lyziáša, hlavného veliteľa Celosýrie a Fenície. 12Ptolemeus totiž, zvaný Makron, bol prvý, ktorý sa usiloval zaobchádzať so Židmi spravodlivo - najmä pre bezprávie, ktoré sa proti nim stalo - a mienil urovnať ich záležitosti pokojnou cestou. (*) (O Ptolemeovi porov. pozn. k 1 Mach 3,38. Ptolemeovi Sýrčania úplne nedôverovali, ba keď vystúpil ako zástanca spravodlivej a miernej politiky voči Židom, obžalovali ho u kráľa a rozchyrovali o ňom, že pomýšľa na velezradu. Pozri o ňom tiež 8,8.) 13Jeho dôverníci ho preto obžalovali u Eupatora; ba všeobecne sa o ňom rozchyrovalo, že je zradcom, pretože opustil Filometora, ktorý mu zveril Cyprus, a prešiel k Antiochovi Epifanesovi. V krajnej skľúčenosti, keď už nemal možnosť čestne zastávať svoj úrad, požil jed a urobil koniec svojmu životu.
Júdov boj proti Edomčanom. - 14Gorgiáš, vtedajší veliteľ oných krajín, najal si cudzích žoldnierov a všade podnecoval do boja proti Židom. (*) (O Gorgiášovi pozri vyššie 8,9; ďalej 12,32; 1 Mach 3,388; 5,59.) 15Súčasne znepokojovali Židov aj Edomčania, ktorí držali (vo svojej moci) výhodne položené pevnosti. Prijímali zbehov z Jeruzalema a svojimi prepadmi podnikali boje.
16Machabejcovi prívrženci však vzývali v modlitbe a prosili Boha, aby im bol spojencom. Potom zaútočili na pevnosti Edomčanov. 17Rozhodným útokom sa zmocnili tých miest, všetkých, čo boli na hradbách, zahnali a na koho narazili, toho zabili. Pobili z nich nie menej ako dvadsaťtisíc mužov. 18Utieklo však nie menej ako deväťtisíc mužov na dve veľmi dobre opevnené veže, ktoré boli vybavené všetkým, čo je za obliehania potrebné. (*) (Začína opis bojov so susednými Edomčanmi, ktorých podpichávali najmä jeruzalemskí utečenci (porov. 1 Mach 3,5–8; 5,3.4).)
19Na obliehanie týchto miest zanechal Machabejec Šimona, Jozefa a Zacheja a dostatočný počet vojska; sám sa však odobral tam, kde bol pre boj potrebnejší. (*) (Miesto "Jozefa a Zacheja" malo by azda byť: "Jozefa, syna Zachejovho" (či Zachariášovho?), porov. 1 Mach 5,56.) 20Lenže Šimonovi bojovníci sa ulakomili na peniaze a dali sa podplatiť od ľudí na vežiach. Dostali sedemdesiattisíc drachiem a za to dovolili niektorým utiecť. 21Keď sa Machabejec dozvedel o tomto prípade, zvolal veliteľov a vyčítal im, ako mohli zapredať za peniaze svojich bratov a na svoju hanbu nechať utiecť nepriateľov. 22Dal ich ako zradcov zabiť a potom rýchle dobyl tie dve veže. 23Keďže mal šťastie vždy, kedykoľvek sa chopil zbrane, pobil aj na tých dvoch pevnostiach vyše dvadsaťtisíc. (*) (V počte 20 000 zabitých Edomčanov sú pravdepodobne zahrnutí aj tí, čo prv padli.)
Porážka a smrť Timoteja. - 24Timotej však - ten, ktorého predtým Židia porazili - zobral početné cudzinecké oddiely a zhromaždil aj veľké množstvo ázijskej jazdy. I pritiahol, aby zbraňou dobyl Júdsko. (*) (Pozri 8,30; pozn. k 1 Mach 5,6–8.) 25Keď sa približoval, Machabejec a jeho ľudia sa obrátili na Boha s prosbou o pomoc. Hlavy si posypali zemou a bedrá opásali kajúcimi rúchami. 26Pri podstavci oltára padli na kolená a modlili sa, aby sa nad nimi zmiloval a aby bol nepriateľom ich nepriateľov a protivníkom ich protivníkov, ako hovorí zákon. (*) (V modlitbe sa Júda odvoláva na Ex 23,22. Boj sa odohrával v blízkosti Gazary (v. 32; pozri 1 Mach 4,15); podľa toho museli prejsť z Jeruzalema až k bojišťu asi 30 km.)
27Keď vstali od modlitby, vzali zbrane, vytiahli ďaleko od mesta a zastavili sa až vtedy, keď sa dostali do blízkosti nepriateľov. 28Práve pri východe slnka zaútočili obe strany. Jedni mali záruku svojho šťastia a víťazstva v dôvere v Boha a vo svojej statočnosti - druhí sa zas nechali v bojoch viesť len svojou vášňou.
29Keď sa boj stával ozaj prudkým, ukázalo sa nepriateľom z neba päť skvelých mužov na koňoch so zlatými uzdami, ktorí sa postavili na čelo Židov. (*) (Porov. nebeské zjavenie v 3,25 nn.) 30Dvaja vzali Machabejca medzi seba, kryli ho svojou výzbrojou a chránili pred zranením. Ale na nepriateľov hádzali strely a blesky. Tak boli tým omráčení a oslepení, že padali v najväčšom zmätku. 31Zabitých bolo dvadsaťtisícpäťsto mužov a šesťsto jazdcov.
32Timotej sám utiekol do veľmi silnej pevnosti, zvanej Gazara, ktorej veliteľom bol Chereas. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 5,8. Timotej utiekol do Gazary. Tí, čo stotožňujú správu 2 Mach 10,21–38 so správou 1 Mach 5,6–8, chceli by miesto "Gazara" čítať "Jazer" (porov. 1 Mach 5,8). V tomto prípade by sa boj odohrával v Zajordánsku. Lenže miestu v 1 Mach 5,6–8 skôr zodpovie 2 Mach 8,30 n.) 33Machabejec a jeho ľudia s nadšením obliehali pevnosť štyri dni. 34Obľahnutí dôverovali v pevnosť miesta, nadmieru sa rúhali a vyvolávali potupné reči.
35Keď zasvitol piaty deň, dvadsiati mladíci z Machabejcových ľudí, rozpálení hnevom pre rúhania, mužne vyrazili na múr a v divokej rozhorčenosti zrazili každého, kto im prišiel do cesty. 36Takisto vyrazili aj iní proti obľahnutým z iných miest obkľučovacieho postavenia a podpálili veže; potom zapálili hranicu dreva a tých rúhačov zaživa spálili. Iní zas roztĺkli brány, ktorými vpustili ostatné vojsko dnu, a tak zaujali mesto.
37Timoteja, ktorý sa skryl v akejsi cisterne, zabili; podobne aj jeho brata Chereasa a Apolofanesa. 38Po týchto činoch chválospevmi a ďakovnými piesňami dobrorečili Pánovi, ktorý preukázal Izraelovi také veľké dobrodenia a doprial im víťazstvo.
Lyziášova výprava. - 1Lyziáš, kráľov poručník a príbuzný a spolu aj ríšsky správca, veľmi ťažko znášal posledné udalosti. V celkom krátkom čase (*) (O úradoch a tituloch Lyziáša porov. 1 Mach 3,32. – Podľa jednej mienky 11,1–15 porov. o 1. Lyziášovej výprave, o ktorej zase hovorí 1 Mach 4,26–35. Táto správa vecne vraj patrí na koniec hl. 8 (v spojení s v. 30–33). Príčinu Lyziášovho rozhorčenia by bolo treba hľadať v Nikanorovej porážke (8,22–29). – Iní zase rozoznávajú až tri Lyziášove výpravy: 1. skončila Lyziášovou porážkou; o nej je reč v 1 Mach 4,26–35; 2. sa uskutočnila až vtedy, keď mal na ňu Lyziáš nový dôvod (t. j. Timotejovu porážku, 2 Mach 10,24–38), hoci pomýšľal na ňu hneď po skončení prvej výpravy. Túto výpravu 1 Mach nespomína. 3. výprava sa opisuje v oboch knihách (1 Mach 6,28–63; 2 Mach 13).) 2zobral na osemdesiattisíc pešiakov, okrem jazdy, a tiahol proti Židom s úmyslom, že mesto osídli Grékmi, 3ďalej, že použije chrám, ako ostatné pohanské svätyne, za zdroj príjmov a že bude veľkňazstvo každoročne predávať. 4Na Božiu moc si však v svojej slepej namyslenosti ani nepomyslel; spoliehal sa na svojich desaťtisíc pešiakov, tisíc jazdcov a osemdesiat slonov. 5Vtrhol do Júdska a priblížil sa k silnej pevnosti Betsure, ktorá je na stopäťdesiat stadií vzdialená od Jeruzalema, a dobýval ju. (*) (Porov. 1 Mach 4,26–35. – Miesto "päť stadií" vo Vg má byť: "päť schoíniov"=150 stadií.)
6Keď sa Machabejcovi bojovníci dozvedeli, že oblieha pevnosti, za horekovania a v slzách spolu s ľudom prosili Pána, aby poslal dobrého anjela na záchranu Izraela. 7Sám Machabejec sa prvý chopil zbrane a povzbudzoval aj iných, aby sa s ním vydali do nebezpečenstva a prispeli svojim bratom na pomoc.
8Tak sa spolu odhodlane vydali na cestu. Keď už boli blízko Jeruzalema, zjavil sa im jazdec v bielom rúchu, ktorý išiel pred nimi a mával zlatou zbraňou. 9Tu všetci spoločne zvelebovali milosrdného Boha, a tak sa vzpružili na duchu, že boli hotoví zraziť nielen ľudí, ale aj najdivokejšie zvery a železné múry. 10Pripravení do boja postupovali s nebeským spolubojovníkom, ktorého dostali z Pánovej láskavosti. 11Ako levy sa oborili na nepriateľov a zrazili z nich jedenásťtisíc pešiakov a tisícšesťsto jazdcov, všetkých ostatných zahnali na útek. 12Viacerí z nich boli ranení a zachránili si iba holý život. Aj sám Lyziáš sa zachránil iba hanebným útekom.
Dôsledok Lyziášovej porážky. - 13(Lyziáš) v úvahe o svojej porážke, ktorú utrpel, prišiel k náhľadu - nakoľko mal dostatočný úsudok -, že Hebrejci sú nepremožiteľní, pretože ich spolubojovníkom je všemohúci Boh. Preto im poslal 14odkaz, že sa s nimi dohodne o všetkom, čo je spravodlivé, ba presvedčovaním privedie aj kráľa k tomu, aby sa im stal priaznivcom. 15Machabejec, ktorý mal na zreteli obecné blaho, súhlasil so všetkými Lyziášovými návrhmi. Kráľ zase prijal všetky podmienky, ktoré Machabejec písomne žiadal (potvrdiť) od Lyziáša pre Židov.
Lyziášov list Židom. - 16Lyziáš napísal Židom list tohto znenia:
17"Lyziáš posiela židovskému národu pozdrav. Vaši vyslanci Ján a Absalom odovzdali mi písomnú žiadosť a prosili odpoveď na predložené želania. 18Čo muselo byť predložené aj kráľovi, predostrel som mu; a čo mu bolo možné, aj schválil. 19Ak teda zostanete verní v ujednaných veciach, pousilujem sa i naďalej, aby som vám vymohol všetko najlepšie. 20Vašim i mojim vyslancom som prikázal, aby sa s vami dohovorili o podrobnostiach. (*) (Ján (asi brat Machabejcov) a Absalom (1 Mach 11,70) predostreli Lyziášovi listinu, v ktorej židovskí starší uviedli všetky svoje požiadavky. Najzávažnejšie body predostrel Lyziáš na rozhodnutie samému kráľovi, ktorý niektoré požiadavky Židov schválil, iné zamietol.) 21Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, dvadsiateho štvrtého dioskora." (*) (List je datovaný z 24. dioskora 148 Sel. – "Dioskorus" (inokedy "dioskorinthios"), keďže ani jeden sýrsky mesiac nemá tento názov, bude najskôr prepis miesto "dystros" (tak Hontheim a iní). Mesiac "dystros" sa kryje s hebrej. mesiacom "adarom"=(druhá polovica februára a prvá marca). Lyziášova porážka bola v okt. – nov. a potom na jar r. 163 pr. Kr. bol písaný tento list.)
Kráľov list Lyziášovi. - 22Kráľov list obsahoval toto:
"Kráľ Antiochus posiela svojmu bratovi Lyziášovi pozdrav. (*) (Tento list je kráľovou odpoveďou na židovské požiadavky, ktoré predostreli vyslanci Ján a Absalom (v. 18) Lyziášovi. Treba ho chápať ako "otvorený list"; porov. list Demetria II. Lastenesovi, 1 Mach 11,32 nn. Lyziášovi sa dostáva od kráľa oslovenie "brat"; bol to titul, ktorý patril vysokým hodnostárom.) 23Keďže náš otec bol prenesený medzi bohov, želáme si, aby sa mohli obyvatelia našej ríše pokojne venovať svojim zamestnaniam. (*) (Výraz: "náš otec (t. j. Antiochus IV. Epifanes, otec Antiocha V. Eupatora) bol prenesený medzi bohov" tu znamená smrť kráľovho otca. Porov. pozn. k 1 Mach 6,14–16.) 24Dopočuli sme sa, že Židia nesúhlasili s (násilným) prevodom na grécke mravy, ako požadoval náš otec, ale že si prajú svojský spôsob života, a preto si žiadajú, aby im boli ponechané ich zákony. 25Želáme si, aby nebol ani tento národ nespokojný, a preto nariaďujeme, aby sa im navrátil chrám; takisto nech sa im povolí správať sa podľa zvykov ich predkov. 26Dobre teda urobíš, keď k nim pošleš a dohodneš sa s nimi, aby - keď sa dozvedia o našom rozhodnutí - boli dobrej mysle a radostne sa venovali vlastným úlohám." (*) (List možno chápať ako dekrét, ktorým udeľuje kráľ Antiochus Eupator amnestiu z príležitosti prevzatia vlády nad celou Sýrskou ríšou. List bol napísaný asi začiatkom leta r. 163 pr. Kr.)
Kráľov list Židom. - 27Kráľov list, (venovaný) národu, bol tohto znenia:
"Kráľ Antiochus posiela židovskej veľrade a ostatným Židom pozdrav. 28Ak sa máte dobre, tak sa plní naše želanie. Čo sa nás týka, máme sa dobre. 29Menelaus nám zvestoval, že vraj pomýšľate na návrat (z boja), aby ste sa mohli venovať svojim zamestnaniam. 30Tým, ktorí sa vrátia až do tridsiateho xantika, zaručujeme ochranu. 31Židia sa môžu správať svojimi predpismi o jedlách a vlastnými zákonmi ako predtým a nikto z nich nesmie byť nijakým spôsobom obťažovaný pre predošlé previnenie. 32Posielame tiež Menelaa, aby vás tým uspokojil. 33Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, pätnásteho xantika." (*) (Krátko po dohode s Lyziášom (1. list z 24. dioskora) poslal kráľ Židom novší list, ktorým udeľuje židovským povstalcom amnestiu. – Návrat Židom bol povolený do 30. xantika (=6. macedónsky mesiac, ktorý sa rovná židovskému nisanu = marec – apríl.). List je datovaný z 15. xantika; za tri dni mohol byť doručený z Antiochie (cez Seleuciu), odtiaľ loďou do Joppe a odtiaľ do Jeruzalema. Od 15.–22. nisana slávili Veľkú noc. Na návrat do svojich domovov zostával im ešte celý týždeň.)
List Rimanov Židom. - 34Aj Rimania im poslali list tohto obsahu:
"Rímski vyslanci Kvintus Memius a Títus Manlius posielajú židovskému národu pozdrav. 35Čo vám povolil Lyziáš, kráľov príbuzný, schvaľujeme aj my. 36Veci, ktoré on pokladal za potrebné predostrieť kráľovi, pošlite nám rýchle po niekom na preskúmanie, aby sme mohli podľa okolností podať svoju mienku. Sme totiž na ceste do Antiochie. 37Preto čím skôr pošlite niekoho, aby sme sa aj my dozvedeli o vašich želaniach. 38Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, pätnásteho xantika." (*) (Prezieraví rímski vyslanci, ktorí cestovali z Egypta do Antiochie, radi vyhoveli žiadosti Židov, ktorí ich požiadali o zákrok u Sýrčanov v prospech ich vecí. – Proti pravosti listu sa namieta najmä to, že mená vyslancov Kvintus Memius (Quintus Memmius) a Títus Manlius sa nespomínajú v iných historických prameňoch. Takáto námietka by len vtedy obstála, keby sme poznali všetkých poslov, ktorých Rím vtedy posielal do Ázie. – Pôvodný text nemal dátum. Vo v. 38 je dátum zrejme prevzatý z predošlého listu (v. 33). Miesto mesiaca "xantika" čítajú niektoré starolatinské preklady: "24. dioskora", čo je zas prepis z 1. listu (v. 21). – List je dokladom vysokých mocenských záujmov rímskych na Blízkom východe, čo svedčí o jeho pravosti.)
Júda v boji proti mestám Joppe a Jamnia. - 1Po uzavretí tých zmlúv sa Lyziáš vybral ku kráľovi. Židia sa opäť venovali roľníctvu. 2Ale vojvodcovia v tých krajoch, Timotej a Apolonius, syn Geneov, ďalej Hieronym a Demofon a okrem nich aj Nikanor, miestodržiteľ Cypru, nedopriali im žiť v tichosti a v pokoji.
3Vtedy sa ľudia z Joppe dopustili takejto hanebnosti: pozvali židovských spoluobčanov so ženami a deťmi, aby nastúpili na pripravené člny. Pritom ani znakom neprezradili svoju zlomyseľnosť, 4lebo sa to dialo akoby podľa všeobecného uznesenia mesta. Oni aj zvolili, lebo si želali pokojne spolunažívať s nimi a nemali nijakého podozrenia. Ale keď vyšli na šíre more, tam ich potopili, nie menej ako dvesto osôb.
5Keď sa Júda dozvedel o tejto ukrutnosti, spáchanej na svojich súkmeňovcoch, oznámil to svojmu mužstvu. Potom vzýval Boha, spravodlivého sudcu, 6a tiahol proti vrahom svojich bratov. V noci zapálil prístav, spálil im člny a tých, čo sa pokúsili o útek, poprekáľal. 7A keďže to bolo uzavreté miesto, odtiahol s úmyslom, že sa zasa vráti a vykynoží všetkých obyvateľov Joppe.
8Keď sa dozvedel, že obyvatelia Jamnie zamýšľajú vykonať to isté tamojším židovským osadníkom, (*) (Udaná vzdialenosť Jeruzalema od Jamnie (porov. pozn. 1 Mach 4,15): 240 stadií=asi 45 km zodpovedá skutočnosti.) 9prepadol v noci aj Jamnijčanov, zapálil im prístav aj s loďstvom, takže bolo vidieť žiaru plameňov až do Jeruzalema, na dvestoštyridsať stadií.
Júda bojuje proti Arabom a mestu Kaspin. - 10Keď sa odtiaľ vzdialili na deväť stadií, ako tiahli proti Timotejovi, prepadli ho Arabi, asi päťtisíc pešiakov a päťsto jazdcov. 11Po prudkej bitke dosiahli Júdovi bojovníci s Božou pomocou víťazstvo. Premožení kočovníci prosili Júdu, aby im podal pravicu, a sľubovali, že im odovzdajú svoje stáda a že ich budú aj ináč podporovať. 12Júda v presvedčení, že mu môžu ozaj v mnohom poslúžiť, súhlasil s pokojným riešením. I podali si pravice a tí sa vrátili do svojich stanov. (*) (Správa o Joppe a Jamnii (v. 3–9) nemá súbežného miesta v 1 Mach. Ale táto výprava do Galaádu sa asi kryje s 1 Mach 5,24–53. – Východisko, od ktorého sa vzdialili na 9 stadií, keď sa stretli s Arabmi, nie je tu udané. Tu spomenutí Arabi sú Nabatejci, o ktorých porov. 1 Mach 5,24 n.)
13Napadol aj isté mesto, menom Kaspin, ktoré bolo zo všetkých strán obohnané násypmi a múrmi. Bývali v ňom pohania zo všelijakých kmeňov. 14Jeho obyvatelia sa spoliehali na pevnosť múrov a na zásobu potravín. Pritom sa správali bezočivo, tupili Júdových ľudí, ba rúhali sa aj (Bohu) a vôbec hovorili neslušne. 15Júdovi mužovia však vzývali mocného Pána všehomíra, ktorý za čias Jozueho zboril Jericho bez baranov a dobývacích strojov. Potom sa divoko hnali proti múrom. 16Z Božej vôle zaujali mesto a previedli také nevýslovne veľké vraždenie, že neďaleké, dve stadiá široké jazero sa zdalo preplnené naplavenou krvou. (*) (O celej výprave Júdu do Galaádu porov. pozn. k 1 Mach 5,24–54. Kaspin (Kasfin) stotožňujú s Kasforom v 1 Mach 5,26; asi dnešný el-Muzérib, východne od ed-Džamidu (Maked) pri Jarmuku. El-Muzérib leží pri jazierku el-Baddža (v. 16). – Iní zasa stotožňujú Kaspin s dnešným Hesbanom (Joz 12,5; 13,27). Západne od Hesbana je tiež rybník, ktorý býva na jar široký asi 310 m, skoro 2 stadiá.)
Júdovo víťazstvo nad Timotejom. - 17Odtiaľ tiahli ďalej a po pochode sedemstopäťdesiat stadií dorazili do Charaky k Židom, ktorí sa nazývali Tubinčania. (*) (V. 17 ruší postup výpravy do Galaádu, ako nám ju opisuje 1 Mach 5. Tubinskí Židia nemohli bývať tak ďaleko (750 stadií = asi 150 km) od Kaspina (el-Muzériba). Ak položíme v. 17 pred v. 10, stáva sa v. 17 úvodom správy o galaádskej výprave; 750 stadií počítajme od Jericha a dostaneme sa do krajiny Tubin (Tub). Porov. pozn. k 1 Mach 5,28–31. O Charake porov. pozn. k 1 Mach 5,13.28–31.) 18Timoteja však nezastihli v tých krajoch: keď nepochodil, vzdialil sa odtiaľ preč, ale na istom mieste zanechal veľmi silnú posádku. 19Tu vytiahli Dositeus a Sosipatros, vojvodcovia Machabejca, a pobili tých, ktorých Timotej zanechal v pevnosti, viac než desaťtisíc mužov. 20Machabejec sám rozdelil svoje vojsko na oddiely a na ich čelo postavil tých dvoch. Potom vytiahol proti Timotejovi, ktorý mal so sebou stodvadsaťtisíc pešiakov a tisícpäťsto jazdcov.
21Keď sa Timotej dozvedel o Júdovom príchode, poslal ženy a deti aj so zásobami na ťažko dobytné miesto, zvané Karnion. Bol to celkom neprístupný kraj pre príkre miestne úžľabiny. 22Len čo sa zjavil prvý Júdov oddiel, prišiel na nepriateľov hrozný strach zo zjavenia Vševidiaceho. Čo najrýchlejšie sa dali na útek; jeden bežal sem, druhý tam, takže často boli od vlastných ľudí zranení a nabodnutí hrotmi mečov.
23Pritom ich Júda prenasledoval so všetkou prudkosťou a prebodával bezbožníkov. O život prišlo tridsaťtisíc mužov.
24Timotej sám padol do rúk oddielov Dositea a Sosipatra. Prosil, aby ho prepustili živého, pričom prefíkane pripomínal, že má v moci rodičov mnohých a zas bratov iných, takže by sa im zle povodilo, keby ho usmrtili. 25Keď sa však viacnásobne a slávnostne zaručil, že ich vráti bez úrazu, prepustili ho, aby zachránili svojich bratov. (*) (Výrazom "ženy, deti…" sú mienené asi rodiny a majetok Arabov v 1 Mach 5,39, ktoré dal Timotej umiestniť v Karnione (=Karnain, 1 Mach 5,26 n.), ďaleko za bojišťom. Porov. tiež pozn. k 1 Mach 5,42–44.)
Júda dobýva mestá Karnion a Efron. - 26Potom vytiahol proti Karnionu a chrámu Atargaty a pobil dvadsaťpäťtisíc ľudí. 27Keď Júda zaujal tieto miesta, tiahol s vojskom aj proti opevnenému mestu Efronu, kde sa zdržoval Lyziáš so zástupmi rôznorodého vojska. Udatní mladí bojovníci sa postavili pred múry a statočne sa bránili. Bolo tam veľké množstvo bojových strojov a striel. 28Oni však vzývali Všemohúceho, ktorý svojou mocou rozmetá silu nepriateľov, a zaujali mesto. Pobili v ňom asi dvadsaťpäťtisíc obyvateľov. (*) (V Karnione bolo "Atargateion"= chrám Atargaty alebo Derketo, ktorú zobrazovali tak, že jej postava sa končila rybím telom. V tomto chráme hľadali mnohí útočište, ale našli tam smrť, lebo Júda ho podpálil. Porov. pozn. k 1 Mach 5,42–44.)
29Odtiaľ sa vybrali a tiahli proti Skýtopolu, ktorý bol na šesťsto stadií vzdialený od Jeruzalema. 30Ale tamojší židovskí osadníci dosvedčovali, že Skýtopolitáni boli voči nim vždy blahosklonní, ba že aj v neprajných časoch zaobchádzali s nimi priateľsky.
31Poďakovali sa im za to a vyzvali ich, aby aj naďalej boli blahosklonní k ich národu. Potom odišli do Jeruzalema, pretože už bolo bezprostredne pred sviatkom Týždňov. (*) (Skýtopolis (=Betsan), vzdialený od Jeruzalema 600 stadií, t. j. asi 100 km; 1 stadium = 165 m. Z poznámky vo v. 31 vysvitá, že výprava do Galaádu sa uskutočnila medzi Veľkou nocou a Turícami (="sviatkom Týždňov"), čiže predchádzajúce udalosti sa mohli stať v mesiaci máji r. 163 pr. Kr. O sviatku Týždňov porov. Lv 23,15; Dt 16,9.)
Júdovo víťazstvo nad Gorgiášom. - 32Po letných sviatkoch vytiahli proti Gorgiášovi, miestodržiteľovi Edomska. 33On vytiahol s troma tisícmi pešiakov a so štyristo jazdcami. 34Keď sa zrazili, padlo aj niekoľko Židov. 35Ale akýsi Dositeus, odvážny jazdec z Bakenorových ľudí, zachytil Gorgiáša za plášť a násilne ho ťahal preč, lebo chcel toho prekliateho muža zajať živého. Vtom sa však oboril na neho ktorýsi z tráckych jazdcov a odťal mu rameno. Tak ušiel Gorgiáš do Maresy. (*) (Nie ten Dositeus, o ktorom je reč vo v. 19 a 24. – Maresa (Marisa), mesto v Šefele, dnes Chirbet Meráš, 1 km juhozápadne od Bet-Džibrin; porov. pozn. k 1 Mach 5,66. – Esdris by mohol byť totožný s Ezdrášom (starolat.: "Esdrin", v. 8,23).)
36Keď už boli Esdrisovi vojaci unavení od dlhého boja, vzýval Júda Pána, aby sa ukázal, že je ich spolubojovník a vodca boja. 37Mocným hlasom zanôtil v materinskej reči bojovú pieseň, náhle vyrazil proti Gorgiášovým oddielom a donútil ich na útek.
Júdova obeta za padlých. - 38Potom Júda zobral svoje vojsko a odviedol ho do mesta Odolam. Keďže nastával práve siedmy deň, posvätili sa podľa obyčaje a slávili tam sobotu. (*) (Odolam (Joz 12,15; 1 Sam 22,1) ležal asi 12 km severne od "Bet-Džibrin" (=Dom hrdinov), dnes "Id el-Mije". "Siedmy deň", t. j. sobota. Najprv "sa posvätili", t. j. kúpeľom sa očistili od levitickej nečistoty, ktorej sa dopustili dotýkaním sa mŕtvol padlých. Väčšinu z nich pochovali na mieste, čomu nasvedčuje aj názov novej osady "Dom hrdinov". Len niektorých mohli pochovať v "otcovských hroboch". – Okolo Turíc býva už v Palestíne veľká horúčava, preto "už bolo nanajvýš treba", aby mŕtvoly pochovali.) 39Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov. 40Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. 41Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. 42Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. (*) (Pri všetkých padlých našli pod šatami pohanské amulety (Vg: "z darov zasvätených modlám"), ktoré pochádzali z Jamnie. Židia si ich prisvojili najskôr počas bitky v Jamnii (v. 8 nn.), kde ich pobrali z tiel padlých nepriateľov. Zákon zakazoval dotýkať sa takých modlárskych predmetov (Dt 7,26).)
43Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. 44Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. 45Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. 46Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. (*) (Júdovu obetu nemožno chápať ako zmiernu obetu za národ, ktorý zaťažuje vina jeho dietok, lebo vo v. 46 sa výslovne hovorí, že je to "obeta za mŕtvych", a vo v. 43 sa zas nariaďuje použiť zozbierané peniaze na "obetu za hriechy" tých, o ktorých je reč vo v. 42, t. j. padlých. – "Svätá a nábožná to myšlienka" je asi okrajová poznámka, ktorá sa neskoršie dostala do textu. Vo Vg znie v. 46: "Svätá a spasiteľná myšlienka je modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov". (Starolat. preklady však mali: "…aby boli zbavení hriechu".))
Biedna smrť Menelaova. - 1V stoštyridsiatom deviatom roku sa Júdovi ľudia dozvedeli, že Antiochus Eupator vytiahol s veľkým vojskom proti Júdsku (*) (O Lyziášových výpravách proti Júdsku porov. pozn. k 11,1. Táto druhá Lyziášova výprava bola v r. 149 Sel., t. j. medzi jeseňou 163 a jeseňou 162 pr. Kr. (podľa Kuglera: 164–163 pr. Kr.). O tejto výprave porov. 1 Mach 6,17–31 a tiež príslušné poznámky. V 1 Mach 6,20 sa síce udáva r. 150 Sel., ale nie je to v rozpore s r. 149 v našom verši, lebo spisovateľ 1 Mach počíta roky od nisana, t. j. o 6 mesiacov skôr (spisovateľ 2 Mach začína počítať roky mesiacom tišri). Podľa toho výprava sa uskutočnila medzi májom a septembrom r. 162 pr. Kr. – O príčine, ktorá pohla kráľa k tejto novej vojne proti Židom, porov. 1 Mach 6,20–27; porov. nižšie v. 3. Chcel sa tiež pomstiť za porážku Timoteja (2 Mach 12). O ceste, po ktorej tiahol proti Židom, porov. pozn. k 1 Mach 6,31.) 2a s ním jeho poručník Lyziáš, ríšsky správca. Každý z nich mal grécke vojsko, v ktorom bolo stodesaťtisíc pešiakov, päťtisíctristo jazdcov, dvadsaťdva slonov a tristo vozov, (obrnených) kosákmi.
3Tiež Menelaus sa k nim pripojil a s nevšednou pretvárkou dorážal na Antiocha, nie však preto, že by bol mal na zreteli záchranu svojej vlasti, ale chcel sa znovu dostať k svojmu úradu. 4Ale Kráľ kráľov vyvolal Antiochov hnev proti tomuto zločincovi. A keď Lyziáš ukázal na neho ako na pôvodcu všetkého nešťastia, rozkázal ho priviesť do Berey a tam ho dal zabiť podľa miestneho zvyku. 5Na tom mieste totiž bola veža vysoká päťdesiat lakťov, ktorá bola naplnená popolom. Na nej bol otáčavý prístroj, ktorým sa dalo zo všetkých strán vhodiť hocičo do popola. 6Tam vydávali na záhubu všetkých chrámových lupičov a ostatných veľkých zločincov. 7Taká smrť zastihla aj priestupníka zákona, Menelaa; ani len do zeme nemal byť pochovaný. 8A to sa stalo celkom podľa spravodlivosti. Veď sa dopustil mnohých hriechov proti oltáru, ktorého oheň i popol bol svätý! Preto ho zastihla smrť v popole. (*) (Veľký helenofil Menelaus (porov. 4,23 nn.) sa pripojil k Lyziášovmu vojsku, lebo mal nádej, že znovu nadobudne veľkňazstvo, ktorého bol pozbavený vtedy, keď Júda očistil chrám a obnovil v ňom bohoslužbu. "Dorážal na Antiocha", t. j. huckal ho do vojny; porov. 1 Mach 6,24 n. Menelaus – ako sprostredkovateľ medzi Židmi a kráľom – sklamal, nevedel uspokojiť Machabejcov (porov. 11,29.32), čo mu Lyziáš nevedel odpustiť. Nahuckal proti nemu kráľa, ktorý ho dal odstrániť celkom podľa perzského spôsobu, dal ho totiž vhodiť do horúceho popola. Podľa nášho textu by sa zdalo, že bol Menelaus zabitý hneď na začiatku výpravy, ale stalo sa tak až na konci výpravy, ako dosvedčuje aj Joz. Flávius (Starož. 12,9,7; porov. pozn. k v. 26). Berea, pravdepodobne dnešné Aleppo, východne od Antiochie.)
Bojovná odvaha Židov. - 9Kráľ sa však blížil s divokou zúrivosťou a chystal sa ešte horšie zaobchádzať so Židmi ako jeho otec. (*) (Kráľ, ako 14-ročný mladík (porov. 1 Mach 6,17), bol úplne v rukách svojho poručníka Lyziáša. Preto všetko, čo sa tu pripisuje kráľovi, je vlastne Lyziášovo dielo.) 10Keď sa to Júda dozvedel, vyzval všetkých, aby dňom i nocou vzývali Pána, žeby ako vždy, tak aj teraz pomohol tým, 11ktorí boli v nebezpečenstve, že prídu o Zákon, vlasť a svätý chrám; a aby nedopustil, žeby sa dostal do područia rúhavých pohanov ľud, ktorý si len pred nedávnom trošku oddýchol.
12Všetci to robili spoločne a na kolenách prosili milosrdného Pána nepretržite tri dni v slzách a pôstoch. Potom ich Júda povzbudil a vydal rozkaz, aby sa pripravili. 13Sám sa však po porade so staršími rozhodol, že vytiahne (do boja) a s Pánovou pomocou zvedie rozhodný boj prv, než vtrhne kráľovské vojsko do Júdska a zmocní sa mesta. (*) (Porov. 1 Mach 2,1a pozn. k 1 Mach 3,16.) 14Celkom sa odovzdal do moci Stvoriteľa sveta a svojich povzbudil, aby statočne bojovali až po smrť za svoje zákony, chrám, mesto, vlasť a zriadenie. Potom sa utáboril s vojskom pri Modeine.
15Svojim vojakom dal za heslo: "Boh je naše víťazstvo!" Potom vybral najudatnejších junákov, v noci prepadol kráľovský stan a pobil v tábore asi dvetisíc mužov. Zabil aj najväčšieho slona spolu s tými, ktorí boli v jeho veži. 16Nakoniec zachvátil tábor strach a zmätok. Víťazoslávne odtiahli, 17keď sa práve rozodnievalo. Že sa toho mohli dožiť, vďaka patrí Pánovi za jeho pomoc a ochranu. (*) (Porov. podobné heslo v 8,23. Podobný, ale rozdielny prípad pozri v 1 Mach 6,43–46.)
Boj o Betsuru a uzavretie mieru. - 18Kráľ už mal vyskúšanú odvahu Židov, preto sa pokúšal dobyť tie miesta podvodom. (*) (Porov. 1 Mach 6,31 n.) 19Pritiahol k Betsure, silnej židovskej pevnosti, ale bol odrazený; znovu zaútočil a opäť bol porazený. 20Posádke totiž posielal Júda zásoby. (*) ("Zabili", doslovne "uväznili"; v 2 Mach častejšie treba brať slovo "uväzniť" vo význame: "zabiť". Táto zrada znemožnila ďalšie zásobovanie pevnosti, takže Betsura sa musela vzdať a prijať ponúknutý mier. Porov. 1 Mach 6,49 n. a tiež 6,32 n.) 21Ale akýsi Rodokus zo židovského vojska prezrádzal nepriateľom tajomstvá. Preto po ňom pátrali, chytili ho a zabili.
22Kráľ opäť vyjednával s obyvateľmi Betsury, ponúkol mier a oni pristali. Potom odtiahol. 23Napadol Júdových ľudí, ale bol premožený. Tu došla správa, že ríšsky správca Filip vyvolal v Antiochii povstanie. To ho znepokojilo. Preto, aby uchlácholil Židov, podroboval sa im (vo všetkom) a prísažne pristával na všetky ich spravodlivé požiadavky. Zmieril sa s nimi a priniesol obetu. Úctivo sa zachoval voči chrámu a blahosklonne voči mestu. (*) (Čo sa dialo po odovzdaní Betsury, o tom porov. 1 Mach 6,47–60. Povstanie v Antiochii, vyvolané Filipom, ktorého Antiochus Epifanes ustanovil za správcu ríše (porov. 1 Mach 6,14 n .55), sa stalo pre Židov záchranou. Obšírnejšie o dojednaní kráľa so Židmi pozri 1 Mach 6,58–62.) 24Láskavo prijal Machabejca a ustanovil ho za miestodržiteľa (nad územím) od Ptolemaidy až po územie Gerenitov.
25Potom sa odobral do Ptolemaidy. Ale obyvatelia Ptolemaidy si sťažovali na priateľskú dohodu; rozhorčovali sa totiž nad ustanoveniami, ktoré by boli chceli pozmeniť. (*) (Do Ptolemaidy (1 Mach 5,15) došiel kráľ s Lyziášom. Ptolemaidčania závideli Židom náboženskú slobodu a politickú samosprávu (porov. 1 Mach 5,52; 6,59). Preto bol Lyziáš nútený osobne vystúpiť pred nich a výrečnými slovami ich uspokojiť. – Eupator a Lyziáš tiahli potom proti povstaleckej Antiochii a vyhnali stadiaľ Filipa. Krátko na to boli však Eupator a Lyziáš zabití a tým stratil aj Júda postavenie miestodržiteľa. – Zavraždením Menelaa, čo sa stalo najneskôr hneď po výprave, stratilo Júdsko svojho oficiálneho vodcu a veľkňaza. Po ňom preberá akési hlavné vedenie národa Júda, ako miestodržiteľ. No veľkňazom sa nestal, hoci sa toho židovská tradícia pridŕžala. Až o rok neskoršie, keď nastúpil na trón Demetrius, stal sa veľkňazom Alkimus. Niekedy sa éra Hasmonejcov ráta už od r. 162 pr. Kr., keď sa Júda stal miestodržiteľom, ale zvyčajne sa počíta od doby, keď sa Šimon stal kniežaťom – až po smrť Antigona, t. j. od r. 142/41– 37 pr. Kr.) 26Tu vystúpil Lyziáš na rečnište a obhájil dohodu (dôvodmi), ako len mohol. Presvedčoval ich, chlácholil, až si získal ich dôveru. Potom sa odobral do Antiochie. Tak sa odohral kráľov príchod a jeho návrat.
Alkimus žaluje u Demetria. - 1Po troch rokoch sa Júdovi prívrženci dozvedeli, že Demetrius, syn Seleukov, pristál v tripolskom prístave so silným vojskom a veľkým loďstvom, (*) (Údaj "po troch rokoch" sa počíta od r. 149 Sel. (porov. 13,1). Tie tri roky (podľa semitského spôsobu počítania, kde sa do súčtu berie aj rok, od ktorého sa začína, aj rok, ktorým sa doba končí) sú r. 149–151. Rok 151 Sel. (podľa 2 Mach) sa začínal na jeseň 161 pr. Kr. a končil v jeseni 160 pr. Kr. – Ako sa dostal Demetrius I. Soter na trón, o tom porov. obšírnejšie 1 Mach 7,1–4 aj s poznámkami.) 2zmocnil sa krajiny a dal zabiť Antiocha a jeho poručníka Lyziáša.
3Akýsi Alkimus, bývalý veľkňaz - ale v časoch nejednoty sa stal vierolomníkom -, po uvážení, že sa nijakým spôsobom nezachráni, ani už nebude mať prístup k svätému oltáru, (*) (O Alkimovom pôvode pozri pozn. k 1 Mach 7,10–16. Alkimus sa stal "v časoch nejednoty" (niektoré rukopisy: "za čias zmiešania", t. j. s pohanmi) vierolomníkom, lebo prijímal a šíril pohanské mravy. – Ako čestný dar priniesol kráľovi: olivovú ratolesť (akiste zo zlata), palmovú ratolesť (1 Mach 13,37) a zlatú korunu, ktorá bola akýmsi druhom dane (1 Mach 10,29).) 4vybral sa v stopäťdesiatom prvom roku ku kráľovi Demetriovi a priniesol mu okrem obvyklých chrámových olivových ratolestí aj zlatú korunu a palmovú ratolesť. V ten deň bol ešte tichý.
5Naskytla sa mu však vhodná príležitosť (uskutočniť svoj) hanebný zámer, keď ho Demetrius povolal do poradného zboru, kde sa ho opýtal, aká nálada a zmýšľanie panuje medzi Židmi.
6Odpovedal: "Tí zo Židov, ktorí sa nazývajú Asidejci a ktorých vodcom je Júda Machabejec, rozduchujú vojnu a vyvolávajú vzbury a nedovoľujú, aby sa ríša dožila pokoja. (*) (Alkimus nazval Júdu "vodcom Asidejcov" (o týchto porov. pozn. k 1 Mach 2,42).) 7Preto aj keď som bol olúpený o zdedenú dôstojnosť, to jest o veľkňazstvo, teraz som sem prišiel 8predovšetkým z úprimnej starostlivosti o záujmy kráľa, ale tiež z ohľadu na svojich spoluobčanov. Veď títo ľudia nie málo ožobráčili celý náš národ svojím nerozumným počínaním! 9Ráč sa, kráľu, sám presvedčiť o všetkých tých veciach a ujať sa nášho ubiedeného národa podľa svojej láskavosti, ktorá každému vychádza v ústrety. 10Lebo dokiaľ je Júda nažive, pokoja v ríši nebude."
11Keď takto hovoril, aj ostatní jeho priatelia, ktorí boli nepriateľsky naladení proti Júdovi, rýchlo huckali Demetria. (*) ("Priatelia"=(dôverníci) členovia štátnej rady (v. 5). O Nikanorovi, ktorý prevzal po Bakchidesovi vojenské velenie výpravy proti Júdsku, pozri pozn. k 1 Mach 7,26.) 12On hneď zavolal Nikanora, niekdajšieho veliteľa slonov, a ustanovil ho za miestodržiteľa Júdska. Vyslal ho 13s rozkazmi, aby Júdu odstránil, jeho prívržencov rozohnal a Alkima ustanovil za veľkňaza hlavného chrámu. 14Pohania, ktorí utiekli z Júdska pred Júdom, hromadne sa pridávali k Nikanorovi. Nazdávali sa, že nešťastie a pohromy Židov budú pre nich samých šťastím.
Boj pri Desau. - 15Keď sa dopočuli, že Nikanor prichádza proti nim a že sa pridávajú k nemu pohania, posypali (si hlavy) zemou a prosili toho, ktorý zabezpečil večné trvanie svojmu ľudu a vždy sa zjavne zaujal svojho dedičného podielu. 16Na rozkaz vojvodcu sa rýchlo odtiaľ vybrali a pri obci Desau sa zrazili s nepriateľmi. (*) (Zrážka nastala pri obci Desau (=najskôr nesprávny prepis z mena "Adasa"; porov. 1 Mach 7,40).) 17Šimon, brat Júdov, zrazil sa s Nikanorom, ale trochu ho zarazilo, keď sa nepriateľ náhle vynoril. 18Nikanor sa však bál previesť rozhodnutie krviprelievaním, lebo sa dopočul o udatnosti, ktorou vynikali Júdovi spoločníci, a tiež o ich veľkodušnosti v bojoch za vlasť.
Pokojné riešenie. - 19Preto poslal Posidonia, Teodota a Matatiáša, aby ponúkli a prijali podmienky mieru. 20Vyjednávanie sa preťahovalo. Potom vojvodca oznámil stav veci svojmu vojsku a dohoda bola schválená jednohlasným rozhodnutím. 21Ustálili tiež deň, kedy sa mali stretnúť medzi štyrmi očami. Od každého vyšiel napred bojový voz a postavili kreslá. 22Ale Júda si rozostavil do pohotovosti ozbrojencov na vhodných miestach pre prípad, keby nepriatelia nečakane zákerne zaútočili. Rozhovor sa však dial nerušene. (*) (V posolstve, ktoré vyslal Nikanor k Júdovi, boli: Posidonius (pravdepodobne Sýr), Teodotus a Matatiáš.)
23Potom sa Nikanor zdržoval v Jeruzaleme a neurobil nič, čo by bolo neprístojné; ba prepustil aj stádovité zástupy vojska, ktoré zhromaždil. 24Júdu mal ustavične pri sebe a bol úprimne naklonený tomuto mužovi. 25Povzbudzoval ho, aby sa oženil a založil si rodinu. Oženil sa teda, bol šťastný a tešil sa životu. (*) ("Oženiť sa" vzdať sa vojenského života.)
Alkimus znovu žaluje u kráľa. - 26Keď Alkimus spozoroval ich vzájomnú dôvernosť, vzal odpis dojednaných zmlúv, prišiel s tým k Demetriovi a nahovoril mu, že Nikanor pomýšľa (spáchať) zradu, pretože ustanovil Júdu, úkladného nepriateľa ríše, za jeho nástupcu. 27Tu sa kráľ rozhneval a podráždený ohováraniami toho vyvrheľa napísal Nikanorovi, že tie zmluvy neschvaľuje a že mu nariaďuje, aby Machabejca ihneď poslal v okovách do Antiochie.
28Táto správa Nikanora veľmi vzrušila, lebo mu ťažko padlo, že má zrušiť ujednania, keď druhá stránka nepodnikla nič nespravodlivé. 29Kráľovi však odporovať nemohol, a preto čakal na vhodnú príležitosť, aby previedol rozkaz podvodne.
30Keď Machabejec pozoroval, že Nikanor sa stáva voči nemu menej vľúdnym a pri ich obvyklom stretnutí sa stáva bezočivejším, porozumel, že táto nevľúdnosť neznamená nič dobré. Preto zobral značný počet svojich ľudí a skryl sa pred Nikanorom. 31Keď ten spoznal, že ho poriadne previedol, odobral sa k presvätému chrámu, keď práve kňazi prinášali príslušné obety a žiadal ich, aby mu vydali toho muža. 32Oni však pod prísahou vyhlásili, že nevedia, kde je ten, ktorého hľadá. Nato vystrel pravicu proti chrámu 33a zaprisahal sa takto: "Ak mi nevydáte Júdu zviazaného, tak zrovnám tento Boží dom so zemou, zbúram oltár a postavím tu nádherný chrám Dionýzovi!" (*) (Porov. 1 Mach 7,31–35; 2 Mach 15,30.33; 1 Mach 7,47–50.) 34Po týchto vyhrážkach odišiel.
Kňazi však vystreli ruky k nebu, vzývali toho, ktorý vždy bojoval za náš národ, a hovorili takto: 35"Ty, Pane, si úplne nezávislý na bytostiach, a predsa si chcel mať chrám, v ktorom by si prebýval medzi nami. 36Preto teraz, svätý Pane, pôvodca všetkej svätosti, zachovaj naveky nepoškvrnený tento príbytok, ktorý sme len nedávno mohli očistiť."
Razisova samovražda. - 37Tu obžalovali u Nikanora akéhosi Razisa z jeruzalemských starších. Bol to muž veľmi dobrej povesti, ktorý miloval svojich spoluobčanov. Pre jeho láskavosť ho nazývali otcom Židov. (*) (Razis (Razeis, Vg: Raziáš) sa volá v sýr. preklade: Rageš (Rages), čo bolo asi jeho pôvodné meno. – "Za čias roztržky", porov. pozn. k v. 3.) 38On už prv, za čias roztržky, bol obvinený za to, že sa rozhodne pridržiaval židovstva a za židovstvo bol hotový obetovať svoje telo i život. 39Nikanor zrejme chcel dať najavo svoju nenávisť, ktorú prechovával voči Židom, preto poslal vyše päťsto vojakov, aby ho zatkli. 40Nazdával sa totiž, že keď ho zatkne, zasadí im ťažký úder.
41Ale keď sa oddiely chystali zmocniť sa jeho príbytku, už aj vyrazili bránu do dvora a kázali priniesť oheň, aby mohli podpáliť drevo, vrhol sa, uzavretý zo všetkých strán, na meč. 42Chcel radšej čestne zomrieť, ako sa dostať do rúk zločincov a za svoje šľachetné zmýšľanie nechať sa nedôstojne potupovať.
43Lenže v rýchlosti a rozčúlenosti nezasiahol sa smrteľne. A zástupy sa už predierali dverami. Preto vybehol odvážne na múr a vrhol sa statočne na zástup vojakov. 44Oni sa rýchle rozostúpili, takže vznikla medzera, a padol doprostred na prázdne miesto. 45Ale ešte bol pri živote, ba vo vášnivom rozčúlení aj vstal, hoci sa mu krv prúdom liala z bolestných rán. Behom sa predral cez zástupy 46a vystúpil na akúsi strmú skalu. Hoci skoro celkom vykrvácal, predsa ešte uchopil svoje vnútornosti a hodil ich oboma rukami na zástupy. Pritom vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil. Takto dokonal.
Júda sa pripravuje na boj s Nikanorom. - 1Keď sa Nikanor dozvedel, že Júdove oddiely sú v samarijských miestach, zaumienil si, že ich so všetkou istotou napadne v sobotný deň. (*) (Nadväzuje rozprávanie na 14,36. – "V samarijských miestach", t. j. v severnom Júdsku na hraniciach Samárie, kde bola aj Adasa; 1 Mach 7,40. Preto musel Nikanor tiahnuť s vojskom na sever; bojište bolo medzi Bethoronom a Adasou, porov. 1 Mach 7,39 n.) 2Niektorí Židia, ktorí boli donútení slúžiť v jeho vojsku, povedali: "Nenič ich tak divo a barbarsky, ale maj v úcte deň, ktorý Vševidiaci oddávna za svätý vyhlásil!" 3Tu sa ten naničhodník opýtal: "Je na nebi vladár, ktorý prikázal svätiť sobotný deň?" 4A keď oni odpovedali: "Je to sám živý Pán, vladár na nebi, ktorý prikázal sláviť sobotný deň," 5on riekol: "Na zemi som vládcom ja a rozkazujem vziať zbraň a konať kráľovské služby!" Nebol však schopný vykonať svoju bezočivú vôľu.
6Vo svojej bujnej namyslenosti si Nikanor umienil, že postaví verejný pamätník svojho víťazstva nad Júdovými oddielmi. 7Machabejec sa však ustavične s pevnou dôverou spoliehal, že mu Pán príde na pomoc. 8A povzbudzoval svojich, aby nemali strach pred útokom pohanov, ale aby si pripomínali, koľkú pomoc už dostali z neba, a aby dôverovali, že s pomocou Všemohúceho zvíťazia aj teraz. 9Tešil ich zo Zákona a prorokov, pripomínal im boje, ktoré už prekonali, a tak im dodal odvahy. 10Keď ich celkom oduševnil, vydal rozkazy, ale poukázal aj na vierolomnosť pohanov a na to, ako porušovali prísahy. 11Každého z nich vyzbrojil, nie však ochranným štítom a oštepom, ale povzbudzujúcimi a statočnými slovami. Rozpovedal im aj svoj úplne hodnoverný sen, ktorým všetkých rozradostnil. (*) ("Úplne hodnoverný sen" (v gr. po slove "sen" nasleduje: "hyper ti" alebo "eiper ti", čo správne opravuje na: "hypar ti"= istý sen, zjavenie), t. j. od Boha zoslaný, ktorý sa rovná skutočnému zjaveniu, akého sa dostane niekomu v bdelom stave.)
12Mal takéto videnie: Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť. 13Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom. 14Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: "Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok." 15Nato vystrel Jeremiáš ruku, aby odovzdal Júdovi zlatý meč. Keď mu ho podával, povedal toto: 16"Prijmi tento zlatý meč, dar od Boha! Ním porazíš odporcov." (*) (O Oniášovi porov. 3,1.5; 4,1. – Dôležitá pravda: Oniáš sa modlí za celú židovskú pospolitosť. Je to vyznanie viery, že svätí a spravodliví na onom svete môžu orodovať za živých tu na zemi. – Iný nebeský prihovorca je prorok Jeremiáš, ktorý odovzdáva Júdovi zlatý meč ako symbol istého víťazstva.)
17Takto povzbudení mimoriadne krásnymi Júdovými slovami, ktoré boli ozaj spôsobilé pobádať k chrabrosti a vzpružiť mysle junákov, rozhodli sa, že sa neutiahnu do (opevneného) tábora, ale že sa rázne pustia do boja a s nasadením všetkých síl prevedú rozhodný boj, pretože ako mesto, tak aj náboženstvo a chrám boli v nebezpečenstve. 18Lebo o svoje manželky a deti, bratov a príbuzných mali menšiu obavu, a ich najväčší a najprednejší strach patril svätému chrámu. 19Lež aj tí, čo zostali v meste, prežívali nie menšiu úzkosť a nepokoj pre nastávajúci útok pod šírym nebom.
20Všetci už očakávali, že nastane rozhodný boj. Nepriatelia už pritiahli, vojsko bolo zošikované do boja, slony boli postavené na vhodné miesto a jazda bola rozostavená po krídlach. 21Keď Machabejec zbadal príchod vojska, všelijaké druhy zbraní a divokosť zvierat, vystrel ruky k nebu a vzýval divotvorného Pána; bol totiž presvedčený, že víťazstvo sa nezískava zbraňami, ale že (Boh) ho udeľuje tým, ktorých uzná za hodných víťazstva. 22Keď ho vzýval, modlil sa takto: "Ty, Pane, ktorý si poslal za čias júdskeho kráľa Ezechiáša svojho anjela a pobil zo Sennacheribovho vojska stoosemdesiatpäťtisíc: 23pošli nám aj teraz, Vládca nebies, dobrého anjela, (aby vzbudil) strach a hrôzu! Svojím mocným ramenom 24postraš tých, ktorí s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu!" Týmito slovami ukončil. (*) (Pred samým bojom (pri Adase, 1 Mach 7,40) povzbudzuje Júda svojich modlitbou a poukazom na zničenie Sennacheribovho vojska (porov. 8,19; 1 Mach 7,41; 2 Kr 19,35; Iz 37,36).)
Víťazstvo nad Nikanorom. - 25Nikanorovo vojsko postupovalo za zvuku trúb a bojových piesní. 26Naproti tomu Júdovi bojovníci zaútočili na nepriateľov so vzývaním (Boha) a s modlitbou. 27Bojovali síce rukami, ale v srdciach sa modlili k Bohu a porazili nie menej ako tridsaťpäťtisíc (mužov), mocne rozradostnení zjavnou Božou pomocou. 28Keď už bolo po bitke a s radosťou sa vracali, spozorovali, že Nikanor padol vo svojej plnej výzbroji. 29Nastal ryk a hrmot a v materinskej reči zvelebovali Pána. 30Júda, ktorý všade bojoval na prvom mieste telom i dušou za svojich spoluobčanov a od mladosti si verne zachoval svoju oddanosť súkmeňovcom, rozkázal odťať Nikanorovi hlavu a pravicu s ramenom a priniesť do Jeruzalema. (*) (O priebehu Nikanorovej porážky porov. 1 Mach 7,39–43.)
Nikanorov deň. - 31Keď ta prišiel, zvolal svojich súkmeňovcov a postavil kňazov pred oltár. Povolal aj tých, čo boli na hrade. 32Nato ukázal hlavu zločinca Nikanora a ruku bohorúhača, ktorú naduto vystrel proti svätému domu Všemohúceho. 33Jazyk zločinného Nikanora dal vyrezať a rozkúskovaný vyhodiť (za pokrm) vtákom a zlosynovu ruku dal povesiť oproti chrámu. (*) (Na jeruzalemskom hrade bola sýrska posádka (1 Mach 13,51). Nikanor sa previnil najmä jazykom a rukou, preto mu Židia tieto údy zhanobili. – 1 Mach 7,47 hovorí, že jeho ruku a hlavu povesili v Jeruzaleme. Tu sa presnejšie udáva, že "zlosynovu ruku" povesili oproti chrámu: na tom mieste, kde sa bol kedysi vyhrážal (14,32 n.).) 34Potom všetci, obrátení k nebu, velebili Pána, ktorý im tak zjavne pomohol, a volali: "Nech je zvelebený ten, ktorý zachoval svoje miesto nepoškvrnené!" 35Potom dal zavesiť Nikanorovu hlavu na hrad ako zreteľné a každému zjavné znamenie Pánovej pomoci.
36Všetci sa tiež spoločne uzniesli a rozhodli, že nenechajú neoslávený tento veľavýznamný deň, (*) (O výročnej slávnosti Nikanorovho dňa porov. 1 Mach 7,47–50. – Porov. tiež Est 9,21.29.31. Za čias Joz. Flávia sa ešte slávil pamätný deň víťazstva nad Nikanorom.) 37ale že ho zasvätia trinásteho dňa dvanásteho mesiaca - sýrsky sa nazýva adar -, v deň pred Mardochejovým sviatkom.
Doslov spisovateľa. - 38Takto sa skončili príbehy s Nikanorom. Keďže od tých čias zostalo mesto v moci Židov, tu končím i ja svoje rozprávanie. (*) (Porážkou Nikanora dosiahol Júda svoje najväčšie víťazstvo. O niekoľko týždňov neskoršie prišiel Júda o život v boji s Bakchidesom (1 Mach 9,1–12), ale o tomto tvrdom údere už nechce náš spisovateľ rozprávať.) 39Ak je ono zostavené pútavo a zručne, tak sa moje želanie splnilo. Ale ak je skromné a priemerné, aj vtedy som urobil, čo bolo v mojich silách. 40Ako piť len samo víno alebo samu vodu býva odporné, zatiaľ čo víno miešané s vodou je nielen príjemné, ale zvyšuje aj radostnú náladu; takisto aj upravená a usporiadaná rozprava občerstvuje tých, ktorí rozprávanie čítajú. A týmto aj končím.